Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vianočná poviedková súťaž

1. kapitola - Spomienky

Krátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Anketu nájdete v topiku na fóre pre túto súťaž.

Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 02. 02. 2010 21:55:45
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 1478
Tagy: slovenčina


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    V ten deň začal znova padať sneh. Snehové záveje bolo vidno všade. Prvé snehové vločky dopadli na moju ruku. Bola som na prechádzke a rozmýšľala som nad nepokojom vo svojom srdci, keď v tom ma zaplavila vlna spomienok... Spomienok na svoj dlhý a možno aj nekonečný život... Život upíra, ktorý som si vybrala, aby som bola s láskou svojho života. No toto šťastie netrvalo dlho...len pár desaťročí... Najkrajšie roky môjho nesmrteľného života... Odvtedy sa toho mnoho zmenilo, ale jediné čo sa nezmenilo, bola tá veľká láska, čo k nemu doteraz cítim. Moje kamenné srdce mi puká žiaľom z jeho straty. Môj Alex... Stalo sa to takto...
    Bola už tma a my sme ležali v posteli. Len tak z nudy, veď kde ste videli upírov spať. Ležali sme a dívali sa na seba. On skúmal moju a ja jeho dokonalú tvár. Človek by si pomyslel, že tam ležia dve sochy. Dívali sme sa na seba a rozprávali sa...
    „ Si taká krásna.“ povedal a pohladil ma po líci.
    „ Ty tiež, ale o tom už dávno vieš, ale nie kvôli tvojej kráse ťa milujem.“ odpovedala som mu.
    „ Naozaj ?“ neveril mi.
    Takže on mi neverí, že ho milujem pre to aký je. No dobre. „ No tvoja krása s tým nemá nič spoločné, i keď na začiatku som bola z teba dosť mimo, pretože toľká krása je dosť nezvyklá. Ja ťa milujem pre to aký si, pre tvoj charakter, pretože nepoznám upíra, ktorý by si tak cenil ľudské životy. Ale ty si iný. Lepší. Preto ťa milujem. Preto som sa nechala premeniť. Chcem byť s tebou navždy.“ vysvetľovala som.
    „ Láska moja, ani si nevieš predstaviť aké to bolo pre mňa ťažké, že si sa vzdala svojho ľudského života len kvôli mne. O toľko vecí si prišla! A čo ti priniesol život so mnou? Len samú krv a...
    Priložila som mu dva prsty na jeho dokonalé ústa. „ Pšššš... Neobviňuj sa. Bola to moja voľba. Čo to stále nechápeš? Milujem ťa ale...
    Teraz ma umlčal on. „ Ja viem, ja viem. Sľubujem, že to už nechám tak. Keď vidím ako sa kvôli mne trápiš, zraňuje ma to. Nechcem vidieť, že si smutná, dobre? Milujem ťa Christin. Navždy. Si môj život.
    To bolo posledný krát, čo som sa s ním takto rozprávala. Naposledy. Keby môžem plakať, tak sa pri tej spomienke rozplačem a nikdy neprestanem.
    Po rozhovore, čo sme viedli v posteli sme sa vybrali na lov. No nie na lov ľudí, ale na lov zvierat. Krv zvierat nebola zrovna najlepšia, ale vedela zasýtiť. Alex ulovil medveďa a ja pumu. Bola zima, no mi sme ju nepociťovali. Naša normálna teplota pre ľudí. Ako sme pili krv zo zvierat, tak sa stalo to, čo by sa mi ani nesnívalo v tých najhorších snoch, keď som bola človekom. Oproti nám, necelých sto metrov stál vlkolak a ceril na nás zuby.
    „ Vidíš to čo ja?“ zašepkala som celá stuhnutá.
    „ Vidím, nehýb sa.“ Pošepol mi Alex.
    Tušila som, že naše šťastie nebude večné, ale že bude také krátke? Už som svojou dokonalou mysľou rozmýšľala nad najhorším, keď v tom sa vlkolak rozbehol oproti nám. Vedela som, aspoň z tých málo informácií, že existujú dva druhy vlkolakov. Jedny, nazývaný meniči, pretože sa menia na vlkov z vlastnej vôle, tí nie sú až taký nebezpeční ako tento vlkolak, ktorý sa rútil rovno na nás. Bežal po dvoch, tak som hneď s istotou vedela, že toto je ten druhý vlkolak. Dieťa luny. Menia sa len pri splne mesiaca. To, čo o nich viem je dosť na to, aby som sa bála. Vlkolak už bol takmer pri nás, keď som zrazu začula Alexa...
    „ Christin, utekaj, rýchlo !!!“ kričal.
    No ja som tam stála sťa z kameňa.
    „ Nepočuješ?!? Utekaj !!!“ zase zakričal a díval sa na vlkolaka.
    No ja som stála zo strachu skamenená na mieste ďalej. Nemohla som sa ani pohnúť. Bála som sa, aby sa nám niečo nestalo. Aj keď si ľudia možno myslia, že upíry sa ničoho neboja, tak sú na omyle. Jediné, čo vie upíra takto vystrašiť je dieťa luny, ktoré keď upíra pohryzie tak zomrie. Jediná vec, ktorá dokáže upíra zabiť. A my sme sa mu dostali do cesty. Toto bude naša smrť.
    Ako som tam stála a toto všetko si premieľala v hlave, trvalo to štyri sekundy, kým k nám bežal, keď v tom sme si všimli, že mení smer. Najprv bežal smerom k Alexovi. A zrazu sa odrazil od zeme a chcel skočiť na mňa.
    „ Christin, niéééé !!! zreval Alex z plných pľúc a vrhol sa medzi mňa a toho vlkolaka.
    Bola som taká vyľakaná a šokovaná, že som sa vôbec nedokázala pohnúť. Dokázala som len sledovať ten boj medzi nimi. Bolo počuť samé vrčanie, sem tam syknutie a stále veľa hluku.
    Keď sa boj skončil, vlkolak ležal mŕtvy na zemi. Ako som sa dívala ako tam ten vlkolak leží mŕtvy tak sa ku mne Alex otočil a ja som hrôzou vykríkla. Pohrýzol ho!
    „ Alex! Alex!“ bežala som k nemu. Kým som k nemu za tú sekundu pribehla, podlomili sa mu kolená a ja som ho len tak-tak chytila aby sa nezrútil na zem.
    „ Alex, láska moja, nie, nesmieš zomrieť, prosím, neopúšťaj ma!“ a rozplakala som sa. Trhavo a bez sĺz.
    „ Christin, neboj sa, veď to nič nie je, všetko bude ako predtým...neopustím ťa...“
    Klamal, snažil sa ma utešiť, aby som sa kvôli nemu netrápila, vedel, že zomrie.
    „ Chistin, počúvaj ma láska, nikdy, prosím ťa nikdy nezabudni, ako veľmi ťa milujem a som miloval, aj keď už nebudem existovať, navždy, počuješ? Navždy ťa budem milovať, tak ako sme si sľúbili, neplač, navždy...“ Nedopovedal to.
    „ Niéééééééé, Alex nie, prosím...nie !!!“ plakala som. A v tom sa mi jeho telo v mojom náručí premenilo na prach. Sedela som tam a rozmýšľala som. Och bože, keby sme na ten lov nešli, keby som aspoň dokázala utiecť, možno by teraz všetko bolo inak. Teraz by som ležala v jeho náručí a cítila jeho dych, pokožku... Zachránil ma tým, že sa medzi mňa a toho vlkolaka vrhol. Nechcel aby som zomrela. Ale to už teraz nezmením. Miloval ma tak, že obetoval svoj život aby ma zachránil...
    A tak sa teraz prechádzam po parku a pozerám na zamračenú oblohu, z ktorej padajú snehové vločky. Čakám na koniec svojho večného života, pretože naše srdcia boli ako jedna duša a jeden bez druhého sme si nevedeli predstaviť večnosť... Jedna vločka mi padne na ruku a usmejem sa....Viem, že niekde tam ma čaká môj anjel, môj Alex...

    Nasledujúca kapitola »
    (Diamantové srdce)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 54.236.35.159
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates