Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Isabel Blaze: Prekliaty ostrov

1. kapitola - Máme novú táborníčku

Krátky popis:
Poviedka je fanfiction k sérii kníh môjho obľúbeného autora Ricka Riordana o Percym Jacksonovi. Príbeh sa odohráva štyri roky po udalostiach vo Vojne bohov. Hrdinovia sú postavení pred ďalšiu ťažkú úlohu, od ktorej závisí viac ako len ich vlastné osudy.

Typ: Viackapitolová
Autor: Ella
Dátum a čas pridania: 12. 10. 2011 06:17:24
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 1948
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Budúcnosť / po sérii, slovenčina, romantika, dobrodružné, humor


Hodnotenie užívateľov: 95% / Hlasovalo: 2
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Bol horúci letný deň. V Tábore polokrvných však aj napriek tomu naplno prebiehali všetky zvyčajné aktivity. Upotení táborníci sa práve v skupinkách presúvali na obed do jedálenského pavilónu. Ja som pomalým krokom kráčala na čele Apolónových detí hneď po boku Willa Solacea, vedúceho ubikácie. Nikto nerozprával, na to sme boli príliš unavení.

    Will zrazu zastal a ja som prekvapene dvihla hlavu. Pred nami stál Cheirón a niečo hovoril. Obrátil sa na mňa s otázkou a ja som si okamžite vytiahla slúchadlá z uší. Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala.

    „Isabel, koľkokrát som ti hovoril, aby si... ach, to je jedno, aj tak ma nepočúvneš. Chcel som ťa požiadať, aby si po obede ukázala Alysse tábor. Je tu nová a zatiaľ nebola označená,“ prehovoril vážnym hlasom. Až vtedy som si všimla drobné, asi pätnásťročné dievča s tmavohnedými vlasmi a očami a olivovou pleťou, ako neisto postáva vedľa neho. Ani som sa jej nečudovala. Všetci sme si tým museli prejsť a všetci sme sa cítili rovnako.

    „Samozrejme, Cheirón,“ odpovedala som stručne.

    „Zatiaľ budeš sedieť pri Hermovom stole,“ obrátil sa kentaur na tú novú a naznačil jej, aby s ním šla k pavilónu. Pochopili sme to ako koniec konverzácie a vykročili sme za nimi. Neochotne som si strčila prehrávač do vrecka pre prípad, že by mu ešte niečo napadlo.

    „Som rád, že sa nám tábor znova rozrastá,“ poznamenal Will.

    „Mhm,“ prikývla som. „Za posledné roky sme stratili mnohých táborníkov. Tie vojny boli príliš kruté. Dúfam, že teraz už bude pokoj,“ dodala som, hoci som tomu sama neverila. Intuícia mi naznačovala, že sa niečo chystá, niečo, čo sa nám nebude páčiť.

    Vošli sme do jedálenského pavilónu a ja som, ako obvykle, pozrela smerom k stolu, kde sám sedával Nico. Mal šestnásť, no vyzeral staršie. Čierne, trochu strapaté vlasy mu spadali cez uši takmer až k pleciam a rámovali olivovú, no napriek tomu bledú tvár. Už nevyzeral tak strhane, ako keď som ho v tábore videla prvýkrát. Prísne ostré črty síce vzbudzovali dojem, akoby sa nikdy nesmial, no to nebola pravda. Tmavé oči prezrádzali celú jeho ťažkú minulosť, hoci sa to večne snažil zakryť. No dobre, priznávam, mám pre neho slabosť, on je však chladný ako mŕtvoly v podsvetí. Katastrofa s týmito chlapmi!

    Sklamane som si sadla za náš preplnený stôl. Po tom, čo bohovia začali označovať svoje deti a tie sa z Hermovej ubikácie rozdelili do iných, bola tá Apolónova najpočetnejšia. Náš otec sa proste nezaprie.
    Nico samozrejme ani len nezdvihol hlavu od svojho taniera. Mala som pocit, akoby ho v poslednom čase zase čosi trápilo, no nejako som si už nerobila nádeje, že by som to z neho dostala. Bol príliš uzavretý do seba a nikdy veľa nehovoril.

    Od Hermovho stola sa na mňa usmiala Alyssa. Rozmýšľala som, po ktorom z bohov je asi polokrvná. Jej výzor ma trochu znepokojoval, až príliš mi pripomínala Nica v časoch, keď ešte nevedel, kto je jeho božským rodičom. Že by Hádes predsa len porušil prísahu ako Zeus a Poseidón? Tá myšlienka však vo mne vzbudzovala aj iskričku nádeje.

    Vstala som od stola a prešla k ohňu. Zoškriabala som z taniera do plameňov trochu jedla. „Apolón,“ šepla som. „Mohol by si mi niekedy dovoliť nazrieť do budúcnosti, aby som vedela, či má vôbec význam snažiť sa,“ dodala som mierne podráždene. Môj otec je hotový Casanova a ja sa ani poriadne neviem prihovoriť chlapcovi, čo sa mi páči. Ach, zbláznim sa!

    Žiadnej odpovede som sa, samozrejme, nedočkala, tak som sa len mlčky vrátila ku svojmu stolu a zaryto pritom hľadela do zeme.

    Po obede som sa odpojila od svojich súrodencov a vykročila smerom k Allyse, ktorá sa o niečom zhovárala s Cheirónom. Tvárila sa mierne previnilo a žmolila v rukách lem svojho čierneho trička.

    „Tak, pripravená na exkurziu?“ spýtala som sa a nahodila som svoj najlepší profesionálny úsmev.

    „Porozprávame sa potom,“ povedal Cheirón. „Teraz sa tým netráp. A som si istý, že najneskôr dnes večer zistíme, kto je tvoja matka.“ Dievča prikývlo a obrátilo sa ku mne. Ja som sa všemožne snažila zakryť mierne sklamaný výraz, keď som zistila, že je polokrvná po mame.

    „Ahoj, ja som Isabel, Apolónova dcéra,“ predstavila som sa a naznačila jej, aby šla so mnou. „Tak ty si Alyssa?“ spýtala som sa, keď stále mlčala.

    „Áno, Alyssa Jonesová.“

    „Odkiaľ si?“

    „Z Bridgeportu.“

    „Takže Connecticut? Chvíľu som tam žila,“ zamrmlala som zamyslene. V momente som mala plnú hlavu spomienok, a to nie práve najpríjemnejších. Zahnala som ich a opäť nasadila úsmev.

    „Vyrastala si teda s otcom?“ položila som ďalšiu otázku, kým sme kráčali smerom na hlavnú plochu.

    „Hej,“ povedala stručne. „On je iluzionista. Aj mňa naučil pár trikov,“ rozhovorila sa zrazu.

    „Výborne,“ usmiala som sa. „Tak ich potom môžeme vyskúšať na Hermových chlapcoch.“ Alyssa sa šibalsky uškrnula. „Neboj sa, rýchlo si tu zvykneš. Decká sú fajn... poväčšine. Radšej sa ale vyhýbaj Áresovej ubikácii. Nikdy nevieš, na čo by si tam mohla natrafiť. Videla som, ako okolo nej minule kládli nášľapné míny.“

    „Hovorila si, že si od Apolóna?“ spýtala sa náhle. Prikývla som.

    „Prečo?“

    „No... nevyzeráš ako ostatné jeho deti.“

    „Ach,“ zarazila som sa na chvíľu a mimovoľne si prešla rukou po dlhom vrkoči, do ktorého som si zvykla zapletať svoje uhľovočierne vlasy. Bola som jediný Apolónov potomok, ktorý ich nemal svetlej blond farby. Okrem toho som bola aj bledá, kým moji súrodenci večne pekne opálení bez ohľadu na to, aké bolo ročné obdobie. Jediné, čo sme mali spoločné, boli modré oči. Aj Cheirónovi sa to zdalo trochu divné, ale potom to odbil poznámkou, že DNA mojej mamy bola v tomto prípade asi silnejšia. Niekedy sa to vraj stáva, hoci je to vzácny úkaz. No ja som sa kvôli tomu medzi nimi vždy cítila ako votrelec, hoci mi nikdy nedali dôvod myslieť si to.

    „No, nikto to nevie vysvetliť, ale niekedy sa to vraj stáva,“ zopakovala som kentaurove slová.

    „Prepáč, ja... nechcela som,“ začala sa ospravedlňovať.

    „To nič. Nie si prvá, čo sa ma na to spýtala.“

    „Ako dlho si v tábore?“ pokúsila sa zmeniť tému, čo som uvítala.

    „Už niekoľko rokov. Prišla som sem v dosť rušných časoch,“ odpovedala som automaticky trochu vyhýbavo a spomenula si na všetky bitky, ktoré sme museli vybojovať a ktoré som nejakým zázrakom prežila, kým oveľa skúsenejší táborníci položili svoje životy. „No, dúfam, že toto leto bude konečne pokojné.“

    Práve sme dorazili na hlavnú plochu, tak som jej začala rozprávať o ubikáciách – ako ich kedysi bolo len dvanásť, no potom pribudli aj ďalšie pre nižších bohov.

    „A nie je olympských bohov trinásť?“ prerušila ma.

    „Áno, v podstate je, ale Hádes na Olympe nikdy nemal trón a ani jeho deti tu v tábore nemali ubikáciu. No teraz,“ obrátila som sa smerom do údolia a ukázala na desivo pôsobiacu čiernu stavbu ozdobenú lebkami a kosťami, „tu už je. Má však len jedného obyvateľa, Nica di Angelo. Bohovia z Veľkej trojky sa totiž dohodli, že po druhej svetovej vojne už nebudú mať deti, pretože ich potomkovia sú príliš mocní, no každý z nich tento sľub viac-menej porušil.“

    Pohli sme sa ďalej. Ukázala som jej stajne, jazero, bojovú arénu, stenu s lávou a napokon sme sa vybrali k lesu. Varovala som ju, aby tam nikdy nechodievala sama, lebo sú v ňom uväznené obludy, ktoré slúžia ako tréning pre táborníkov počas Bojov o vlajku.

    Onedlho sme došli k malej jaskyni. Pred jej vchodom sedelo dievča s ryšavými vlasmi a neprítomne hľadelo do diaľky.

    „Ahoj, Rachel,“ pozdravila som a vytrhla tak dievčinu zo zamyslenia. „Rachel je naše orákulum,“ vysvetlila som svojej spoločníčke.

    „Ahoj, Isabel, máš sa?“

    „Ujde to,“ usmiala som sa na ňu.

    „Ach, neboj sa, tvoje a Nicove cesty sa už čoskoro pretnú, cítim to. Hoci, asi to nebude práve takým spôsobom, ako by si si priala.“ Cítila som, ako som očervenela až po korienky vlasov. Aby som zahnala rozpaky, rýchlo som zmenila tému.

    „Toto je Alyssa. Je tu nová,“ povedala som.

    „Bola už označená?“ Pokrútila som záporne hlavou. „Hmm, to je zvláštne. No, potom sa tak iste stane večer pri táboráku,“ dodala náhlivo, keď si všimla Alyssin nešťastný pohľad.

    „Prídeš tam?“ spýtala som sa. Prikývla.

    „Mám zlý pocit, že sa niečo chystá. Asi by som sa mala porozprávať s Cheirónom.“ Veľavýznamne na mňa pozrela, no nepovedala už nič viac. Zrejme nechcela príliš vystrašiť Alyssu.

    Vtom sa za nami ozvali hlasy. Obrátila som sa. Boli to Percy a Annabeth. Obaja mali na tvárach vážne výrazy a o čomsi potichu diskutovali. Keď si nás všimli, stíchli.

    „Ahoj, Isabel,“ pozdravili ma unisono. Odzdravila som im a naznačila Alysse, že by sme radšej mali ísť. Tých troch sme nechali za sebou.

    Vykročili sme späť do tábora. Pozrela som smerom k jazeru. Slnko sa už pomaly začalo skláňať smerom ku hladine, no stále zostávalo do súmraku ešte dosť času.

    Alyssa už zrejme stihla prekonať prvotný šok, pretože sa rozrozprávala o všetkom možnom. V priebehu pár minút som sa dozvedela, že ako dieťa ju otec so sebou brával na svoje vystúpenia, ktoré zbožňovala, a že čoskoro sa jeho kúsky snažila napodobniť, samozrejme s tým rozdielom, že nepoužívala žiadne triky, ale skutočné kúzla, pretože otec jej nikdy neprezradil, ako je možné, že z klobúka vytiahne zajaca alebo z rukáva kyticu kvetov. Keď sa však dozvedela, že jeho kúzla nie sú skutočné, zľakla sa a rozhodla, že mu o svojich zvláštnych schopnostiach nepovie. Takto fungovala asi tri roky, kým nezačala mávať zvláštne sny. Až ju napokon pred pár mesiacmi napadla nejaká obluda, ktorú sa jej podarilo zmenšiť a uväzniť v drobnej sklenenej guli, v ktorej poletovali vločky snehu. Neskôr však boli útoky častejšie, až ju napokon našiel jeden zo satyrov a priviedol do tábora.

    Akurát sme sa nesmierne zabávali na jednom z jej zážitkov, keď som do kohosi vrazila. Automaticky som zamrmlala niečo na ospravedlnenie, no keď som zdvihla hlavu, stiahol sa mi žalúdok. Predo mnou stál Nico a mračil sa.

    „Ja... ja... ehm... prepáč,“ zajachtala som znovu, neschopná zosmoliť normálnu vetu.

    „To nič,“ odvrkol a na chvíľu sa mi zdalo, že aj on je trochu v šoku, ale nemohla som si tým byť celkom istá. Nastalo trápne ticho a on na mňa hľadel svojimi chladnými očami, zrejme čakajúc, či niečo ešte poviem, alebo či mu aspoň uhnem z cesty.

    V duchu som si vynadala. Mysli, mysli, mysli! Alebo aspoň niečo povedz, dopekla!

    „Ideš za Cheirónom?“ opýtala som sa, keď som si uvedomila, že kráča smerom k Veľkému domu.

    „Ehm, áno, musím niečo... zariadiť,“ povedal a zatváril sa nervózne.

    „Aha, jasné,“ dostala som zo seba nesmierne inteligentnú vetu. „No, tak ťa nebudeme zdržiavať.“ Pokúsila som sa mu uhnúť nabok, no on ustúpil na tú istú stranu. Spravila som teda krok doprava, on však tiež. Zdalo sa mi to trochu smiešne, tak som sa pousmiala.

    „Čaute, decká! Hej, Nico, postav sa do radu, ja som ju videl prvý,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Cítila som, ako mi do líc stúpa červeň. Obrátila som sa a zagánila na prichádzajúceho.

    „Ahoj, krásavica,“ uškrnul sa na mňa Drake Hill, jeden z Hermových synov, tým svojím mierne pokriveným úsmevom, z ktorého boli niektoré táborníčky úplne mimo.

    „Koľkokrát som ti povedala, aby si ma tak nevolal?“ odsekla som mu podráždene, snažiac sa nedať najavo, ako ma jeho poznámka rozhodila.

    „Pokoj, moja ľadová kráľovná, aj tak to tvoje srdce raz roztopím,“ usmial sa pobavene.

    „To sa skôr roztopí Antarktída.“

    „Milujem tvoj zmysel pre humor.“

    „Mal by si rešpektovať, že si to neželá, Hill,“ prehovoril Nico s tichou hrozbou v hlase, čo ma totálne prekvapilo, a na chvíľu som zabudla, ako sa dýcha.

    „Do toho sa ty nestaraj,“ zavrčal Drake a zagánil na neho. „Ale prišiel som kvôli niečomu inému,“ zmenil radšej tému, pretože si nechcel vyrábať konflikty. Nico bol predsa len oveľa lepší bojovník ako on a čepeľ jeho meča zo stygiánskej ocele, ktorá bola schopná pri jedinom dotyku vytiahnuť z protivníka dušu, vzbudzovala hrôzu. „O dve hodiny bude boj o vlajku, povedz to svojim súrodencom. Dnes budeme spolu v tíme,“ dodal nadšene a ja som len prevrátila oči.

    „Fajn, odkážem im to. Poď, Alyssa, lebo toto obrovské ego tu zaberá všetok priestor na žitie,“ obrátila som sa na svoju novú priateľku. Chcela som sa poďakovať Nicovi za to, že sa ma zastal, no keď sme odchádzali, uvedomila som si, že tam už nie je.

    Nasledujúca kapitola »
    (Akoby sme tých problémov nemali už dosť)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 34.234.223.162
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    ďakujeeeeem

    takéto komenátre vždy veľmi potešia :)

    Pridal(a): Ella, 06. 11. 2011 07:50:52

    Ella to je úplne super....milujem Percyho a zatiaľ sa mi prvá kapitola páči...:D krásne napísané...

    Pridal(a): Arwen, 05. 11. 2011 00:41:57

    tak to ma teší tiež :D poslala som ti to a ako bonus aj druhý diel: Son of Neptune, ktorý nedávno vyšiel ;)

    Pridal(a): Ella, 17. 10. 2011 05:13:30

    supér Elli,Percyho zbožňujem a potešilo ma že tu bude poviedka aj s ním:)teším sa na ďalšiu kapču:)))a prosííím nemohla by si mi na mail poslať Strateného hrdinu???

    Pridal(a): Lucy1532, 15. 10. 2011 19:02:03

    jeeeej

    ďakujem, tak takýto pozitívny prvý komentár som ani nečakala :D veľmi si ma potešila :P :)

    Pridal(a): Ella, 12. 10. 2011 06:55:08

    wow:):)

    no teda, myslela som, že určite to od teba nebude žiadna katastrofa, ale že to bude až také dobré.. to som, úprimne, nečakala:):) som ozaj veľmi príjemne prekvapená a teším sa na ďalšiu kapitolu;);)
    iba taká osobná prosbička - nemohla by si mi do PM-ky tak v skratke napísať, o čom tento Percy je??:D:D lebo sa cítim síce hlúpo, že som ho nečítala, ale keďže sa na to zrejme v blízkej budúcnosti ani nechystám, rada by som bola aspoň v rámci možností v obraze:):)
    zatiaľ sa mi to páči a máš odo mňa prvé thumbs up!!;);)

    Pridal(a): Georgiana, 12. 10. 2011 06:36:49
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates