Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Slobodné duše

1. kapitola - Prvá časť

Krátky popis:
V Carstenovom živote sa striedajú len dve obdobia - týždne samoty v najrôznejších úkrytoch a krátke adrenalínové výlety za obživou. Nemôže veriť nikomu, ani očakávať pomoc od nikoho. Zem ovládli záhadné organizmy, duše, ktoré vytláčajú z tela hostiteľovu osobnosť. Ak si chce Carsten uchovať svoju vlastnú dušu, nesmú ho chytiť.

ciara

Fan Fiction odohrávajúca sa vo svete, ktorý vytvorila Stephenie Meyer v románe Hostiteľ. Neobsahuje žiadne spoilery ani nespomína postavy z originálneho príbehu. Možnosť hlasovať o ďalšom deji tu.

Typ: Viackapitolová
Autor: Bruja
Dátum a čas pridania: 16. 06. 2009 07:46:11
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 3112
Tagy: FanFiction, Sága The Host, Prítomnosť / počas série, slovenčina, dobrodružné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    1. časť

    Stav zásob bol kritický, to si Carsten uvedomoval už dlho. Lenže nedostatok potravín a predmetov každodennej spotreby znamenal nevyhnutnú cestu do civilizácie a samotná predstava odchodu spôsobovala, že ho zalial studený pot.
    Hustý ľadový dážď zosilnel. Kvapky dopadali na drevenú strechu dômyselne pokrytú rôznorodým rastlinstvom a vydávali mäkký upokojujúci zvuk.
    Zvuk dažďa v prírode. Nič nezvyčajné. Nikdy by ich nenapadlo vliezť tak hlboko do lesa, aby hľadali jedného smrteľníka.
    Carsten zvraštil obočie a odvrátil sa od malého okna. Nech sa snažil akokoľvek, myšlienky mu neustále odbiehali k nevyhnutnému odchodu z úkrytu.
    „Buď znova zariskuješ krk, alebo sa môžeš pásť na ihličí,“ prehodil ironicky. Rozvalil sa v pohodlnom kresle a dlhé nohy vyložil na neveľký drevený stolík. „Hm, vlastne ani nejde o krk, len o dušu,“ uškrnul sa.
    Načúval zvuku svojho hlasu a potom sa s povzdychom ponaťahoval. Žiť osamote v zapadnutom kúte hustého lesa – to nebolo veľmi psychicky povzbudzujúce. Celé dni rovnaké ticho – ľudské ticho popri hukote lesa.
    Privrel oči.
    Čo by dal za hodinku spoločnosti! Normálnej, ľudskej spoločnosti. Môcť sa vrátiť do tých čias, keď sa rok delil na skúškové obdobie a prázdniny, keď sa s partiou pravidelne chodili rozbíjať a besedovať, baliť pekné baby a hrávať futbal...
    Carsten si odfrkol.
    Namiesto toho trčí v studenej malinkej chalupe, ktorej prerobenie mu spôsobilo kopu pľuzgierov, krvácaní a zničené nervy, zatiaľ čo sa vo svete odohrával hotový sci-fi román.
    Občas sa sám seba pýtal, čo získal s tým, že sa ukrýval. O koľko jednoduchšie by to bolo, ak by ho pri niektorom nájazde chytili a strčili mu to do hlavy. Žiadny strach z odhalenia, žiadna samota ani adrenalínové krádeže obživy. Možno to napokon ani nie je také zlé stať sa jedným z nich; videl na vlastné oči, ako sa svet zmenil. Cudzie bytosti nenápadne skolonizovali planétu, odstránili všetky negatívne emócie tým, že vytlačili ľudské duše z tiel, a vytvorili hotové kráľovstvo božie.
    Aleluja, radujme sa, zaškrípal zubami.
    Žalúdok mu nenápadne pripomenul svoju skromnú existenciu.
    „No, brácho, dnes to bude zase konzerva,“ prehodil znechutene, adresujúc svoje slová žalúdku. Lenivo vstal a prešiel do zadnej časti chalupy, ktorá bola vklinená do horského úbočia, a slúžila ako skladisko a špajza v jednom.
    Nespokojne prebehol pohľadom po posledných šiestich zeleninových konzervách. Automaticky siahol po najkrajnejšej z nich.
    „Aha, zasa mexická zmes,“ prehodil sucho. „To by mala mama radosť, konečne sa stravujem zdravo,“ odfrkol znechutene.
    Vnútro mu však zovrel smútok. Kým zohrieval obsah konzervy v maličkom kozube, myseľ mu blúdila medzi spomienkami. V hlave sa mu prehral deň, keď zistil, že dostali aj jeho matku. Bola posledná z rodiny, koho videl. Vrhla sa na ňu celá skupina pátračov, takmer odhalili aj jeho. Ibaže jeho matka nedopustila, aby sa nejaký cudzí organizmus dozvedel o úkrytoch jej posledného slobodného dieťaťa. Radšej sa na mieste zabila.
    Uvedomil si, že sa trasie.
    „Nemysli na to. Nemysli na to,“ potichu zašomral.
    Prinútil svoj mozog, aby sa na chvíľu vypol. Dovolil mu zaoberať sa len neskorou večerou.
    Kým do seba neochotne tlačil obsah konzervy, dážď ustal, obloha zmenila farbu z námorníckej modrej na sivomodrú a obrysy stromov vystúpili z temnoty. Les sa začal prebúdzať do ďalšieho dňa.
    „A upír vegetarián vlieza do rakvy,“ poznamenal Carsten ironicky.
    Za posledný rok sa mu celkom obrátil spánkový rytmus. Noc, tma a anonymita, ktorú poskytovali, sa stali Carstenovými spojencami. Deň znamenal riziko a pátračov.
    Zo zvyku skontroloval čas na náramkových hodinkách. Bolo päť hodín ráno. Odšuchtal sa k úzkej rozkladacej posteli pri kozube a vliezol pod hrubú pichľavú deku. Chvíľu sledoval, ako sa cez okno tlačí dnu čoraz viac slnečného svetla. Ani poobedňajšia žiara slnka však nestačila na to, aby osvetlila vnútro chalupy. Okno bolo také malé a tak dobre zamaskované, že sa vlastne ani nedalo hovoriť o svetle prenikajúcom dnu. Úkryt zostával takmer celý deň rovnako temný – z vnútornej perspektívy boli rozdiely dňa a noci minimálne.
    Zavrel oči, cítiac blížiacu sa únavu.
    Chrbtom mu znova otriasli zimomriavky, keď pomyslel na blížiacu sa výpravu, no potom pod dekou mykol plecami. Plánovanie a starosti mali ešte čas. Najprv sa vyspí a až potom sa tým začne zaoberať.

    ***


    Prešli ďalšie dva dni nečinnosti. Neznášal odpornú jednotvárnu nudu, s ktorou musel každodenne zápasiť. Odkedy sa ukrýval, jeho život bol neprestajným striedaním extrémov – nekonečné obdobia najhoršej nudy nahrádzali kratšie obdobia výprav za potravinami, pri ktorých zažíval doslova infarktové stavy. A potom sa život znova vrátil k neznesiteľnej nude.
    Po relatívne dlhej dobe v chalupe sa takmer tešil na nutný výlet. Takmer. Tentokrát to mohol byť jeho posledný. Nebude mať šťastie večne, to si plne uvedomoval.
    Vytiahol spod rozkladacej postele batoh. Vložil doň všetky potrebné veci, do vrecka ošúchaných džínsov vsunul vreckový nôž, natiahol si na tričko tmavomodrú mikinu s kapucňou a s batohom v ruke vyliezol z chalupy.
    Po daždi spred dvoch dní nezostala jediná stopa, len les možno voňal sviežejšie a čistejšie. Slnko, ktoré malo už prvú polovicu cesty po oblohe za sebou, prebleskovalo pomedzi stromy.
    Carsten dlhú minútu stál na mieste a zhlboka dýchal. Doslova cítil za sebou priateľské vyžarovanie zamaskovanej chalupy. Akoby ho volala k sebe, do bezpečia.
    S povzdychom si prehodil batoh cez plecia a vykročil medzi najbližšie stromy. Dával si pozor na to, aby nevyšľapal chodníček – zakaždým chodil inou trasou.
    Všetky zmysly mal v strehu, hľadal náznaky skrytej hrozby, lenže les bol rovnaký ako vždy. Pokojný, zahľadený do seba. Carsten sa nemusel ponáhľať, vedel, kedy má opustiť úkryt, aby sa z lesov vymotal pred príchodom noci, ale zase nie príliš skoro. Súmrak mu poskytoval lepšie maskovanie; chýbala mu tenká ružová jazva za uchom, ktorou sa oni identifikovali. V noci aj ľahšie skrýval svoje oči – cez deň by veľmi rýchlo zbadali, že mu spoza dúhoviek nepresvitá jemná strieborná žiara. Noc bola od začiatku jeho spojencom.
    Čakala ho dlhá cesta. Rozhodol sa, že vkĺzne do neďalekého okresného mesta, ktoré nenavštívil už celé mesiace. A odtiaľ prejde do druhej skrýše, kde na neho čakal otcov Ford. Potreboval získať väčšie množstvo potravín a bežných predmetov a netrúfal si uskutočniť veľký nájazd na jediné miesto. Základom bolo byť nenápadný a mať oči stále otvorené.
    Podarilo sa mu stráviť hodiny pozorovaním tých bytostí a získal tak mnoho užitočných informácií. Párkrát mu šťastena obzvlášť dopriala – dozvedel sa napríklad aj to, že votrelci neznesú násilie a nedokážu klamať. Výborná správa pre toho, koho život závisí práve na prvotriednom klamstve.
    V spoľahlivom úkryte – na úkryty mal naozaj čuch – si vypočul zopár konverzácií, ktoré mu pomohli vytvoriť si lepší obraz o nepriateľoch. Vďaka tomu dokázal niekoľkokrát pokojne vojsť do obchodu a nenápadne si naložiť zásoby. A ak ho niekto z nich zastavil, mal pripravené spoľahlivé krytie.
    Zem očividne nebola prvá planéta, ktorú obsadili. Počul už o Ohnivej planéte, Planéte kvetov a dvoch ďalších.
    Raz ho na ulici zastavil jeden z nich – Carsten v tej chvíli takmer skolaboval na mieste, no ľudské inštinkty pracovali spoľahlivo. Podarilo sa mu zachovať kamennú tvár, pud sebazáchovy zvíťazil. Ten tvor sa ho spýtal, či sa náhodou ich hostitelia nepoznali, pri čom Carsten pokrútil hlavou. Na otázku, či je Zem jeho prvá planéta, dokázal pohotovo odpovedať: nie, predtým strávil istý čas na Ohnivej planéte a Planéte kvetov, na ktorej ho poznali pod menom Súmrak spievajúci okvetným lístkom.
    S tým sa mu podarilo nenápadne sa ho zbaviť. Ako náhle sa dostal do skrýše, polhodinu sa rehotal na tom stupídnom mene, ktoré si v sekunde vymyslel. Zachránilo mu to však kožu, preto mal odvtedy pripravených niekoľko variantov mien pre prípad núdze.
    Carsten dúfal, že sa vyhne akýmkoľvek konverzáciám. Čím viac tých tvorov si ho zapamätá, tým horšie. Navyše ho ľahko mohli odhaliť. Ani najmenej netúžil po tom, aby ho nejaký mimozemský organizmus vykopol z vlastného tela.
    Trvalo mu dlhé hodiny, kým zadýchaný narazil na asfaltovú cestu. Obloha už začínala tmavnúť a v lese vládlo šero. Carsten kráčal najtichšie a najopatrnejšie, ako dokázal. Vyvrtnutý členok, prípadne zlomenina, znamenal jeho koniec. Ak by sa vážne zranil, buď by zomrel od hladu, alebo by ho chytila prvá duša, ktorú by stretol.
    Duše – tak ich všetci volali a tak sa aj tie tvory samy nazývali. Carsten to pomenovanie neznášal, zdalo sa mu príliš pekné a jemné na to, aby si ho privlastnili votrelci z kozmu.
    Asfaltka sa vinula pomedzi hory. Bola tmavá a opustená, no neďaleko miesta, kde sa vynoril z lesa, bola obloha prežiarená svetlami mestečka. Carsten sa vybral opačným smerom. Čakali ho takmer tri hodiny chôdze do okresného mesta. Tam zalezie do budovy starej továrne, prečká deň a keď slnko znova zapadne, vydá sa na lov.
    Hviezdy nad Carstenovou hlavou sa rozžiarili a chladne blikali. Premýšľal nad tým, či je zo Zeme vidieť niektorú z planét, o ktorých počul.
    Pohrúžený v myšlienkach sa blížil k mestu, kráčajúc ticho a ostražito. Srdce mu v hrudi nepokojne skákalo a nervy sa mu triasli. Vyšiel z lesa trochu ďalej, než plánoval, preto musel prekonať krátky úsek, v ktorom mu príroda neposkytovala bohvieaké útočiská.
    V hustej tme napínal sluch, aby začul blížiace sa auto včas. Držal sa pri okraji cesty, pripravený zmiznúť v lese, ak by sa zvuky noci zmenili. Štyrikrát pre istotu zaliezol do hlbokého jarku zarasteného papradím, ale len raz ho minul tmavý džíp. Duše očividne cestovanie a šoférovanie nelákalo.
    Bez problémov sa dostal až k okraju okresného mesta. Nikým nespozorovaný vošiel do opustenej továrne, ktorú občas použil, a našiel si nové miesto na odpočinok. Riadil sa zásadou Nikdy nepouži to isté miesto dvakrát za sebou.
    Z nového strategického kúta mal výhľad na okolie stavby. Ak by sa niekto z mesta chcel dostať na oplotený pozemok, Carsten by si ho včas všimol. Na pokoji mu to však nepridalo; tak ako sa on dostal zozadu dierou v plote dnu, mohol to spraviť ktokoľvek iný.
    Pomaly vydýchol. Bol to jeho jedenásty výjazd za potravinami. Jedenásty bez spoločnosti.
    Zložil batoh na zem a cez rozbité okno sa zahľadel na vzdialené budovy. Samota naňho zaútočila plnou silou, až mal pocit, že mu spôsobuje fyzickú bolesť. Už celé týždne s nikým neprehovoril ani slovo. Niekedy v úkryte vyslovoval svoje myšlienky nahlas, aby sa uistil, že stále dokáže rozprávať. Ani tiché pospevovanie pesničiek mu nepomohlo. Nič nedokázalo nahradiť ľudský kontakt.
    Posadil sa na zem, bokom k oknu a k vnútrajšku továrne. Oprel si hlavu o stenu, pritiahol kolená k brade a premýšľal nad tým, dokedy ešte dokáže žiť ako utečenec, v neustálom ohrození vlastnej existencie. Koľko jedla sa mu podarí zohnať, kým ho chytia? Bol toto jeho posledný slobodný výlet alebo len jeden zo stoviek ďalších?
    Po dlhom pešom pochode bol unavený, ale netúžil po spánku. Pochmúrne vnútro starej továrne ho znepokojovalo a zároveň poskytovalo falošný pocit bezpečia.
    Slabo sa usmial. Bol človek – štvaná zver, súčasť miznúceho druhu. Nemohol si dovoliť ani len náznak pokoja či pocitu bezpečia.
    Siahol rukou do vrecka a vytiahol nôž. Pohľad na predmet, ktorý mohol použiť ako smrtiacu zbraň, ho trochu upokojil. Jeho pohľad sa vrátil k svetlám mesta a mysľou sa zatúlal do spomienok.
    Netušil, koľko času prešlo od chvíle, keď sa posadil k rozbitému oknu. Svaly mu zdreveneli a v nohách mu začalo brnieť. Carsten si ich vystrel a s povzdychom sa predklonil. Chrbát mal tiež stuhnutý. Položil nôž na zem, chystajúc sa na pár jednoduchých cvikov, ktoré sa naučil ešte ako chlapec na futbalovom tréningu.
    Odrazu čosi začul.
    Okamžite sa obrátil k zhrdzavenému vnútru továrne, nehybný, ostražitý, s prudko tlčúcim srdcom. Napínal sluch tak silno, až mal pocit, že mu od napätia prasknú kostičky v uchu.
    Nezdalo sa mu to. Niečo alebo niekto bol v továrni.
    Carsten zovrel v dlani nôž a najtichšie ako vedel, ho roztvoril. Pomaly sa postavil, pohľadom prevŕtavajúc okolie. V starej továrni sa mohla ukryť celá skupina pátračov, napadlo mu a okamžite mu na chrbte vyrazil studený pot.
    Carstenov mozog akoby od napätia zabudol premýšľať; v tej chvíli boli najdôležitejšie zmysly a inštinkty.
    Ďalší zvuk, ktorý sa ozval, prišiel z bezprostrednej blízkosti a pripomínal zakopnutie o kov.
    Pripravil sa na útok. Nevedel, či na nepriateľov, alebo vlastný; nebolo to dôležité.
    Po tmavých schodoch sa čosi blížilo.
    Dych sa mu zrýchlil, šialený pulz sa mu ozýval v hlave.
    Oči prispôsobené tme rozoznali pohyb a čiernu siluetu.
    Napäté ticho prerušil cudzí hlas: „Nehýb sa.“


    Hlasovanie týkajúce sa ďalšej časti prebieha tu:
    forum.fantasy-svet.net

    Nasledujúca kapitola »
    (Druhá časť)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 54.236.35.159
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    Zanzana: Hm, hm, čo by som tak hodila... Váham medzi sánkou, kľúčnu kosťou a dvanástym stavcom. :D :D Keď sa rozhodnem, kostička priletí. :D

    mišu: pokračovanie mám už polroka načaté. :( To ako naschvál, keď som to začala písať, som mala času na rozdávanie a potom zrazu robota a škola a čas zmizol. No ale bude pokračovanie. Posnažím sa do konca mesiaca to sem hodiť.

    Pridal(a): Bruja, 05. 01. 2010 04:03:30

    KRIČÍM.

    Nie, už nie som ticho. Kričím: CHCEM CARSTENAAAAA !!! :D :D Hoď nám nejakú kostičku, prosím. ;)

    Pridal(a): Zanzana, 31. 12. 2009 20:01:44

    Kedy už bude ďalšia kapitola? Strašne sa neviem dočkať toho, čo sa stane ďalej...a hlasovanie prebehlo už dávno :)

    Pridal(a): mišu, 30. 12. 2009 08:21:05

    Ďakujem. ;)

    Pridal(a): Bruja, 05. 07. 2009 07:32:29

    Ticho.

    Som tu. Precitala som. Som ticho, pretoze vies, co si myslim. ;) drzim ti palce, Bruji.

    Pridal(a): Zanzana, 01. 07. 2009 00:09:55

    Odhlasovali ste zaujímavú riešenie, takže nejako sa to posnažím zakomponovať. :) Som rada, že sa páči.

    Pridal(a): Bruja, 21. 06. 2009 03:51:09

    Výborne

    Oboznámili sme sa so svetom a som strašne zvedavá ako to bude pokračovať :)

    Pridal(a): Petraela, 16. 06. 2009 08:22:02
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates