Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Suché krkavčie letá

Krátky popis:

Keď vás prepadne pozitívne ladená depresia a inšpiráciu nájdete v Myšlienkach zločinca.

Nasledujúca poviedka si i zasúťažila, a to priamo v literárnej súťaži v rámci festivalu IstroCon 2011.


Typ: Jednorázovka
Autor: Yaonee
Dátum a čas pridania: 07. 12. 2011 05:36:13
Veková hranica: 18+
Počet prezretí: 1522
Tagy: Fiction, slovenčina, horor, detektívne


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



„Pomaly pôjdem,“ rozlúčil sa s ňou stroho, kým jej naprával biely naškrobený golier. Usmiala sa na neho. Nemo a nežne. Tak, ako to vedia iba matky, keď sa lúčia.

„Prídem čochvíľa. Počkáte na mňa?“

Úsmev z jej tváre nezmizol, a tak si cez plece mlčky prehodil to staré poplátané vrece, ktoré mu posledné roky na jeho cestách robievalo jediného spoločníka, kým on bezducho brázdil pusté ulice veľkomesta. Pýtal sa. Hľadal. Odcudzoval. Deň po dni, rok po roku, stále dúfajúc, že konečne vyhovie jej želaniu. Ona však nikdy nebola spokojná.

„Ktorýže to sú?“

„Nuž, potom to zrejme budú tamtí z nich,“ ukázal mu ktosi, keď v dave uponáhľaných cestujúcich hľadal niečo zaujímavé. Čosi, s čím by jej mohol spríjemniť aspoň pár krátkych letných dní. Do doby, kým si neuvedomí, že čas plynie a nedá sa zastaviť. Keď vyrastie, a on vyrastie, odíde. A jej oči sa zase raz naplnia smútkom.

„Kde máš onú... mater?“ zachrapčí, keď z nohavíc vyťahuje prepotený kus látky, aby upútal jeho pozornosť.

„Kupuje lístky. Aha, tam!“ odpovie mu a zamáva na ženu v myšom komplete, ktorá sa skláňa nad umasteným staničným oknom, vnímajúc iba seba, pochmúrny svet za sklom a pár drobných v jej vysušených dlaniach.

„Nebojí sa o teba?“

Rýchlo pokrúti hlavou.

„Chceš niečo vidieť?“

Prikývne a netrpezlivo čaká na sľúbený zázrak, až kým ho slaná pachuť v ústach a dve mocné ruky neprinútia zavrieť oči. Chlapča zaspí a on ho chvíľu šťastne objíma. Hladí po havraních vlasoch. Spieva obľúbenú uspávanku. A tak ako veľakrát predtým i teraz sa nenápadne vmieša medzi ľudí, berúc si niečo, čo mu nepatrí.



„Ustlal som mu v kôlničke,“ odpovie na jej spýtavý pohľad, s ktorým ho víta, len čo vkročí do izby.

„Máte to tam predsa rada?“

Skryje si tvár do dlaní, nech jej syn nevidí, že horí nedočkavosťou.

„Nezdrží sa dlho. Je o čosi starší a nič lepšie sa neponúkalo,“ ospravedlní sa ešte skôr, než ho prinesie, aby sa ním mohla donekonečna kochať. Veľmi dobre vie, aká býva prchká a čo príde, keď ju výber sklame. Dnes sa však na neho rozhodla usmievať. Azda aj preto k nej opatrne natiahol ruku a pomaly pohladil vpadnuté líca posiate drobnými vráskami. Utrel slzu, čo od dojatia skĺzla až k brade. Starostlivo ponatriasal periny a až potom sa pobral po ten malý poklad, čo zavčas rána našiel na pochmúrne vyzerajúcej stanici. Sedel na jednej z tých ošúchaných lavíc, roztopašne hompáľal nohami sem a tam, tam a sem, akoby sa mu sám od seba ponúkal. Vari sa nerozhodol správne?

„Mali ho lepšie strážiť. U nás mu bude lepšie,“ potichu presviedčal svoje svedomie, keď zasúval hrdzavý kľúč do zámky a otváral dvere. Ignoroval pach, prítmie i ticho. Sklonil sa a trpezlivo hľadal. Hľadal drsnú tkaninu, z ktorej o chvíľu vybral spiace chlapča. A s pohľadom upreným k jasnej oblohe, za hlasného kriku krkavcov, odnášal si pyšne svojho brata do domu.

Vrúcne ho milovala iba chvíľu. Najprv jej prekážala jeho zvláštna mĺkvosť, potom nezaujímavá hĺbavosť a keď začal chorľavieť, záujem sa vytratil nadobro. Ešte v ten večer požiadala najstaršieho syna, aby sa ho zbavil. Bez jediného slova vzal bledé páchnuce chlapča do náručia a ťarbavo sa vybral na pustý dvor za domom. Tam, niekde pri rozpadnutom drevenom pni, vzal do rúk ťažkú sekeru.
Mladý krkavec zosadol na plot a zvedavo vyvrátil hlavu.

„Nemôže tu ďalej bývať,“ vysvetlil mu, „Rozoberiem ho. Ľahšie sa bude niesť.“

Čierny vták súhlasne zakrákal, rozprestrel mohutné krídla a pri prvom tupom údere odletel. Odletel nevedno kam. Hlad ho však prinúti vrátiť sa.



Trápila sa. Noc vystriedal deň. Deň vystriedala noc. A ona i naďalej ticho smútila. Vlasy zošediveli, zredli a vypadali. Dlane zoschli. Na nohy sa radšej ani len nepozrela. I jej oči stratili lesk. Bývali totiž dni, kedy by ich najradšej vyplakala. Ktovie, možno raz, keď spočinie jej prázdny pohľad na ďalšom nepodarenom dieťati. Bolo ich toľko. Dali by sa vôbec spočítať?

„Pomaly pôjdem,“ rozlúčil sa s ňou stroho, kým jej naprával zažltnutý naškrobený golier. Robieval to každý deň. Ako rada by sa usmiala. Nemo a nežne. Tak, ako to vedia iba matky, keď sa lúčia.

„Prídem čochvíľa. Počkáte na mňa?“

Neodpovedala. Neprikývla. Neusmiala sa. Len ticho hľadela pred seba s mŕtvolným výrazom na tvári. A tak si cez plece mlčky prehodil to staré potrhané vrece, ktoré mu na jeho zdĺhavých cestách robievalo spoločníka, kým on neopatrne deň čo deň brázdil preplnené ulice veľkomesta.



Dnes sa na neho hnevalo i samo nebo. Plakalo od rána. Slzy už nepadali iba zo zatiahnutej sivej oblohy, ale aj z odkvapov. Menili sa na veľké studené kvapky ťarbavo stekajúce po všetkom, čo im prišlo do cesty.
Voda. Všade samá voda. Na tvári, za krkom, v topánkach, ba aj v každom jednom vrecku jeho oblečenia, ktoré ešte nestihlo poriadne preschnúť. Kráčal mlčky. Oproti vetru, mierne naklonený dopredu, čoraz viac si k sebe túliac myšami prežratý kabát.

Sem-tam pohľadom zablúdil do prázdnych okien. Nebolo ich veľa. Odrazu zatúžil pristúpiť k jednému z nich a pochopiť, ako asi tak vyzerá ten slnkom popretkávaný svet ľudí, čo za ťažkým závesom pomaly a s pokojom v duši pokračujú vo svojej každodennej činnosti.

Opilec naproti vrážal do múrov a pritom si veselo pospevoval. Odniekadiaľ sa odrazu vynoril autobus. Zastal, zhltol dva tiene a znovu sa pohol. On však nenastúpil. Zamieril k mostu. Tam odbočil, prešiel okolo ľudoprázdnej kaviarni, minul poštu i pár tichých krčiem, kým sa pred ním konečne neobjavil biedne pôsobiaci vchod stanice.

Opäť nevnímajúc čulý ruch navôkol seba, s výrazom plným rozčarovania, vstúpil do svojho malého kráľovstva.



„Mamko, veď už toľko nechorľavte,“ zaprosil, keď ju v jedno dusné letné ráno našiel bezvládne ležať v posteli.
„Vari som nikdy nekonal podľa vášho zbožného želania?“
S pohľadom upreným k nebesiam zaryto mlčala.

„Sľubujem vám, že ho teraz vychovám o kúsok lepšie.“

Odpoveďou mu však bola iba slza pomaly sa kĺžuca po líci.

„Pozrite! I cukrovinky som priniesol, aby nebol nebodaj stále hladný,“ chválil malé vrecko plné sladkej sypkej dobroty. Nepozrela sa naň. Nepozrela sa ani na neho.
Zastonal.

„Mamko... mamko... vari ma už nemáte rada?“

Neodpovedala. Neprikývla. Neusmiala sa. Len ticho hľadela pred seba. S mŕtvolným výrazom na tvári kochala sa vyprahnutou krajinou za svojím oknom. Krajinou pustou a smutnou. Bez života.

„Mamko?“ rozvzlykal sa nad jej perinou, keď uvidel, že sa na neho hnevá podobne ako to nebo včera.

„Vari som nikdy nekonal podľa vášho zbožného želania?“

„Vari som nikdy nehľadal každý boží deň?“

„A či som sa o tie vaše deti nikdy dobre nepostaral?“

„Mamko?“

Mlčala. Nie hodinu, nie noc, nie mesiac. Mlčala rok. Trpezlivo a vľúdne, tak, ako to vedia iba matky, keď vrúcne milujú... Hoci sú dávno po smrti...



„Správa prišla pred malou chvíľou. Ide o prášok špinavobielej farby, prudko jedovatý. Isté obdobie sa v pomerne malých množstvách využíval pri liečbe istých chorôb, avšak časom sa muselo od neho upustiť, vzhľadom na jeho vedľajšie nežiaduce účinky. Biely fosid.“

„Biely fosid?“

„Biely fosid. Pri sebe mal necelých tridsať gramov. Používal ho však iba zriedkavo.“

„Zriedkavo?“

„Áno, pane. Usúdili sme to podľa množstva, čo sa našlo. Viac-menej nám to nepriamo potvrdil i lekárnik, u ktorého si fosid zvykol kupovať. Vraj sa mu premnožili drobné hlodavce. Aspoň tak zvykol vravievať a lekárnik sa zbytočne nevypytoval, keďže ten chlap naháňal strach. Bola to však neúplná pravda,“ skonštatoval sucho mladý inšpektor, ktorému dusno v stiesnene pôsobiacej kancelárii komisára očividne nerobilo dobre.

„Neúplná?“

Inšpektor mrzuto prikývol. Očividne nebol sám, komu toto neznesiteľné teplo nerobievalo dobre.

„Tak veru. Pitevná správa potvrdila, že ním otrávil i vlastnú mater. Zrejme to bola jeho prvá obeť vôbec.“

„A čo tie deti?“

„Zadusené. Rozštvrtené až po smrti. Našťastie.“

„Všetko chlapci?“

„Chlapci vo veku od desať do dvanásť rokov. Ich presný počet zatiaľ nevieme. Je ťažké...“ muž, ktorému ťahalo na tridsiatku sa nečakane odmlčal. Predstava, že niekto tie zohavené ľudské pozostatky musí naozaj dôkladne poskladať, aby sa mohlo vyšetrovanie posunúť ďalej, v ňom vyvolala vlnu nevoľnosti.

„Rozumiem,“ povzbudil ho komisár nemotorne si plniac svoju obľúbenú fajku. Dokázal sa poriadne sústrediť iba vtedy, keď fajčil. Aspoň on si to vždy nahováral.
Zapálil si a pokojne vyfúkol.

„Nemám rád leto... Čo zoznam nezvestných maloletých osôb?“

„Chceli by sme začať práve ním. Len musíme počkať na výsledky,“ povzdychol si inšpektor a prevrátil stranu.

„Chvíľu to bude trvať. Zatiaľ vypočúvame ľudí, s ktorými prišiel za posledné obdobie do styku. Nie je ich veľa. Dokonca ani najbližší susedia o ňom nič, čo by nám mohlo výrazne pomôcť, nevedia.“

„To je smutné.“

„Ako sa to vezme pane.“

„Máte pravdu, nemal by som s ním veľmi súcitiť. Lekár ho už prehliadol?“

„Skončil pred pätnástimi minútami. Subjekt je vraj pripravený na výsluch.“

„Subjekt?“

„Áno pane. Subjekt. Viete, paveda a jej odborná terminológia.“

Komisár prikývol a roztržito sa na mladého muža, ktorý zrejme už stihol postrehnúť, že dnes nie je vo svojej koži, usmial. Čím ho nepriamo vyzval k tomu, aby pokračoval.

„Podľa predbežného vyšetrenia ide o psychicky narušeného jedinca. Zatiaľ sa presne nevie, z akého dôvodu zabíjal. Berúc však do úvahy rodinné prostredie, v ktorom vyrastal, mali by sme začať odtiaľ.“

„Možno. Máte v tom svojom zápisníku ešte niečo zaujímavé?“
Mladý muž začal horlivo listovať. Nenašiel v ňom však nič, o čom by už neinformoval.

„Nie, pane. Nemám.“



Chodba bola dlhá a prázdna. Vzduch teplý. Akoby sa vyparoval nielen z mäkkého asfaltu, ale aj z rozhorúčenej dlažby, ktorá zdobila vchod na policajnú stanicu. Keď sa komisár pristavil pri jednom z dokorán otvorených okien, zazdalo sa mu, že aj tie bričky jazdia ešte pomalšie než inokedy. Miestami mal pocit, akoby sa z nich život vytratil nadobro.

S nesmiernou námahou si vyzliekol sako, napravil kravatu a zotrel z čela pot.

Nie, nemal rád leto.

Z vrecka si pomaly vybral fajku a rytmicky ju začal vyklepávať.

Nie, on naozaj nemal rád leto.

Až potom, keď bola prázdna, zablúdil pohľadom k najmenej obľúbeným dverám.

Leto...

Načiahol sa po kľučke a vstúpil.

August býval najhorší...

Výsluch netrval dlho a takmer nič sa neodohralo tak, ako si to naplánoval.

Tie úmorné horúčavy!

Vrátil sa naspäť do kancelárie, kde každú chvíľu mrzuto dvíhal hlavu, aby dovidel na hodiny. O niekoľko minút už podpisoval posledný spis, odsúval kreslo a siahal po fajke. Nepotiahol si ani len druhýkrát, keď ktosi zaklopal.

Leto...

„Takže vám nič nepovedal?“

„Nie, nepovedal.“

„Vraj býval zhovorčivým chlapcom.“

„Možno býval.“

„Počul som, že ho chcú previesť na kliniku.“

„Chcú.“

„Vy s tým súhlasíte?“

„Neviem.“

„Povráva sa, že súd ho možno oslobodí.“

„Povráva sa mnohé.“

„Vás to nehnevá?“

„A malo by?“

„Vedome vraždil.“

„To sa zatiaľ s určitosťou povedať nedá.“

„Našli sa ďalšie telá.“

„Kde?“

„Vo vyschnutej studni neďaleko chalupy. Krkavce boli hladné...“

„Takže krkavce.“

„Áno, krkavce.“

„Krkavce,“ zopakoval komisár a zamyslene si potiahol z fajky. Inšpektor vrátil zápisník naspäť do náprsného vrecka a čakal. Mlčky. V prepotenom saku, s povolenou kravatou a zaroseným čelom. Čakal na ďalšie príkazy.

O chvíľu nasiakol vzduch príjemne sladkastou vôňou tabaku.

Áno, august býval najhorší...



„Robíte mi starosti.“

„Mám zakázané rozprávať sa s cudzími ľuďmi,“ zamrmlal a vrátil sa k pokojnému obhrýzaniu nechtov.

„Kto vám to zakázal?“

Pokrčil plecia a ďalej sa venoval svojim rukám. Zbožňovala poriadok.

„Máte rád deti?“

I teraz ostala vypočúvacia miestnosť nemá.

„Musíte ich mať rád. Videli vás. Videli, ako sa s nimi hrávate.“

Zvraštil obočie, akoby nad niečím dôležitým premýšľal. Nie, nikdy ho nezvykla chváliť.

„Vodievali ste si ich domov, nie je tak?“

Nedôverčivo sa na neho pozrel a komisár to využil:

„Ukážem vám pár fotografií, chcete?“

Mlčal. Komisár teda vytiahol zo spisu niekoľko sivých obrázkov, ktoré starostlivo rozložil po stole. Celý ten čas ho ticho pozoroval.

„Nechcete sa na ne pozrieť?“

Nedôverčivo sa načiahol.

„Spoznávate niekoho?“

Nedotkol sa ani jednej z nich. Len by ju bezdôvodne rozhneval.

„Viete, nám sa ich podarilo nájsť.“

Pokojne si zložil ruky do lona. Nemal rád, keď kričala.

„Prezradili nám to krkavce.“

„Už viac u nás nemohli bývať. Keď ich rozoberiete, ľahšie sa potom nesú,“ snažil sa vysvetliť prácu, čo mu zakaždým pridelila. Keď bola smutná, zvykla plakať.

„Kam ste ich mali odniesť?“

„Naspäť. Už viac neboli veselé.“

„Preto museli zomrieť?“

Záporne pokrútil hlavou. Niekedy bývala prísna.

„Veľa spali. Hodiny aj dni.“

„Odkiaľ k vám prišli?“

„Stanica. Každý deň som tam čakával.“

„Čakávali na koho?“

„Mám zakázané rozprávať sa s cudzími ľuďmi,“ zopakoval tlmene. Nič jej neujde.

„Kto vám to zakázal?“

Neodpovedal. Vie o všetkom.

„Naozaj mi robíte starosti.“

Kým komisár upratoval, previnilo sa pohrával s rozdrapkaným okrajom svojej starej košele. Keď ho odtiaľto pustia, a oni ho určite pustia, bude si musieť kúpiť novú. A ona sa potom na neho usmeje. Nemo a nežne. Tak, ako to vedia iba matky.
Komisár bol na odchode. Ani teraz výsluch netrval dlho a jeho nálada sa z minúty na minútu zhoršovala. Stačilo sa už iba načiahnuť a otvoriť.

„Pokarhala by ma,“ zašepkal a zatiaľ čo sa komisár namáhavo otáčal, vyložil na stôl dve belasé očné buľvy.

„Vidí... všetko.“



Zatúžil dotknúť sa neba. Do chladného rána, cez úzky otvor, ktorý sa mu núkal, vystrčil obe svoje mohutné dlane. Začali sa plniť slzami.

„Veď už sa na mňa toľko nehnevajte, mamko.“

Krkavec na polorozpadnutom múre vyvrátil hlavu a chvíľu muža na druhej strane ulice zvedavo pozoroval.

„Už tu nemôžem ďalej bývať,“ vysvetlil skľúčene, keď sa čierny vták neprestával dívať. „Mali by ma potom rozobrať. Ľahšie sa im budem niesť.“

Krkavec súhlasne zakrákal, rozprestrel mohutné krídla a pri prvom tupom údere radšej odletel.

V to ráno ho navštívila smrť. Prišla si pre neho po špičkách.


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 3.236.138.35
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

Nie a nemala som ani zlé a nešťastné detstvo. Len som bola ambiciózna a chcela som Poviedku Istroconu konečne prevalcovať (nestačili mi druhé miesta a štvrté vo finálnom - celkovom poradí).

A keďže nie som silná vo fantasy, siahla som na horor, ale taký svojský a trošku obrátený - z pohľadu psychopata, ktorý chcel iba nájsť kúsok šťastia pre svoju matku.

Nevedela som, ako to všetko skončí, či som konečne našla smer, ktorým by som sa rada uberala. Pozitívna odozva ma teda veľmi milo prekvapila. A aj potom, čo som musela jednému pánovi z poroty vysvetliť, ako taký psychopat vlastne funguje, pretože zaryto tvrdil, že podobné choré činy by si ľudia z okolia ihneď všimli a včas im zabránili...

Ďakujem za tú krásnu reakciu, chcela som, aby sa ľudia báli a prežívali tie dva rôzne druhy strachu spolu s hlavným hrdinom. A teší ma, že prišiel zlom, ktorý mi udáva smer... len keby sa mi písať chcelo. Po tejto poviedke nájdeš odomňa iba Írečitého zberateľa, Sherlocka a Štikúta...

Veľmi si ma potešila!

Pridal(a): Yaonee, 22. 11. 2012 08:17:34

koment č. 11:)

ojojoooj.. Criminal Minds je moja srdcovka, zbožňujem ten seriál a aj slovíčko "subjekt", ktoré v ňom používajú.. toto bolo ale teda!! neviem nájsť vhodný výraz.. asi práve pre toto nepíšem o takýchto veciach, pretože ja by som jednoducho nedokázala v príbehu zabiť dieťa :( ale bolo to silné a také hlboké.. tento seriál umožňuje človeku ako-tak nahliadnuť do psychopatickej mysle a ono je to absolútne hrôzostrašné a pritom fascinujúce.. a ja v tejto chvíli fakt len obdivujem, ako presvedčivo a autenticky si to zobrazila.. (mám sa ťa začať báť?:D O:))

Pridal(a): Georgiana, 22. 11. 2012 07:17:30
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates