Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vyrobené s láskou pre psy (?!)

Krátky popis:

Raz za čas by ste si mali preštudovať i zloženie výrobku, ktorý kupujete.


Typ: Jednorázovka
Autor: Yaonee
Dátum a čas pridania: 07. 12. 2011 05:41:26
Veková hranica: 15+
Počet prezretí: 1408
Tagy: Fiction, slovenčina, detektívne


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



Nie, ľudia predsa nemôžu zmiznúť bez stopy, presviedčal sám seba mladý strážnik, ktorý bezradne postával pred kôpkou šrotu, kým sa jeho kolegovia snažili utíšiť dav zvedavých dedinčanov.

Určite sa starý pán ešte dnes nájde. Možno sa iba pozabudol v susednej krčme, kam rád po robote chodieval...

„A či ho vari tie naše tetky nevideli hentam pri studni? Vždy sa pri nej pristavili a chvíľočku si pospali!“

„Ale ba! Naposledy sedeli pred bránou obecného úradu. So škuľavým Pištom nasávali už od včasného rána!“

„Nak ma nehnevajú, ja som ich stretol doobeda a boli pri zmysloch!“ dušoval sa červenolíci krčmár. A keď mu hlúčik miestnych klebetníc dal za pravdu, rezko vo svojej teórii o príčine zmiznutia dedinského poštára pokračoval:

„I bolo mi to čudné, že skončili tak zavčasu. Nuž ale, nepýtal som sa na podrobnosti. Prišlo mi ich akosi ľúto. Pozval som ich teda k sebe na jeden malý pohárik tuhého, ale čuduj sa svete, domácu dnes odmietli!“

„Bodaj by nie, keď sa spili pod obraz boží!“ zamiešala sa do debaty kyprá gazdiná so strašidelne vyzerajúcou varechou v pravej ruke, s ktorou navôkol seba energicky šermovala.

„Ale veď vám hovorím, že boli pri zmysloch!“ nedal sa krčmár a bol by si hájil svoju pravdu i do neskorého večera, nebyť mrzutej nálady privolaných strážnikov, ktorí dav dedinčanov rýchlo rozprášili.

„Chlapi! Nože sa pozrite do chalupy, či v nej niečo nenájdete,“ rozkázal najstarší z nich, keď im spoločnosť robila už iba vyplašená hydina. Schyľovalo sa k večeru, teplota klesala podobne rýchlo, ako viera, že biedne zariadený príbytok dedinského poštára, zručne obrátený hore nohami, im vydá aspoň nejaké to tajomstvo, čo by ich doviedlo k zatúlanému starcovi.

Keď trávu pokryl prízemný mráz a každý kút chalupy sa i dvakrát poriadne prekutal, rozhodol sa hlavný strážnik ukončiť večerné ponocovanie a všetkých poslať domov. Veď sa zvykne predsa hovorievať, ráno múdrejšie, než večer. Len keby to nové neprinieslo so sebou ďalšiu zvláštnosť. Tentokrát sa domov pozabudol vrátiť miestny pijan, na jedno oko stále škúliaci Štefan.

XxX


„A stále ich nenašli?“

„Nie, babka, nenašli.“

„A hľadali sa všade?“

„Hľadali, babka, hľadali.“

„Zle sa muselo. Veď sa nemohli stratiť iba tak. Veru, zle sa hľadalo,“ hundrala si svoje v sychravé jesenné dopoludnie stará pani Konôpková, ktorá si na ceste domov pristavila policajného dôstojníka, aby z neho vytiahla tie najčerstvejšie klebety.

„A kamže sa poberajú?“

„Obchôdzka, babka, obchôdzka!“

„A kdeže máte psa?“ začudovala sa ženuška nad mužovým samotárstvom. Bola totiž zvyknutá vídavať po jeho boku statného vlčiaka.

„Ochorel.“

„Úbožiak!“

„Veru tak, babka. Veru tak. Smutno mi je bez neho,“ rozcítil sa vysoký dôstojník pri spomienke na chlpatého spoločníka. Ženuška súcitne prikývla a z prúteného košíka odrazu vytiahla veľkú konzervu pre psy.

„Domáca! Veľmi chutná! Keby vedeli hovoriť, povedali by vám to,“ riekla, keď mu ju tískala do rúk. „Neoľutujete!“

Policajný dôstojník sa srdečne poďakoval, zaželal príjemný zvyšok dňa a odkráčal k najbližšiemu pohostinstvu, kde mal podľa plánu osobne skontrolovať pochmúrnu situáciu okolo ďalšieho nezvestného dedinčana. Druhého za necelých dvadsaťštyri hodín.

„Tak veru,“ mrmlala si zhrbená útla starena cestou domov, „keby vedeli hovoriť, povedali by vám to. Že domáce sú najlepšie. Vždy sa vie, čo v nich je a že sú čerstvé. Čerstvé a bez závady!“

XxX


Stará pani Konôpková žila na okraji dediny. Okrem toho, že vždy o všetkom vedela ako prvá a dlhé roky si nažívala samotársky, spájali si ju miestni obyvatelia od nepamäti s nehynúcou láskou ku zvieratám. Najviac ju preslávili lahodné psie konzervy, ktoré zvykla robievať vo veľmi požehnanom množstve raz do mesiaca a následne nimi obšťastniť každý dom v dedine, kde prebýval aspoň jeden pes. Bolo jedno či prší, duje silný vietor, alebo sa na popukanej ceste, ktorá sa tiahne stredom dediny, tvorí nepekná poľadovica. Vzala si neveľký ručne vyrobený košík a vybrala sa na nákupy. Sama a mierne predklonená dopredu túlala sa plnými i prázdnymi uličkami, aby pokúpila iba tie najnutnejšie veci. Nakoniec, hlavnú prísadu mala dávno doma, a to priamo na dvore.

Veru, pán policajný dôstojník, zle sa hľadalo, pokarhala v duchu ešte raz nedôslednú prácu miestneho vyšetrovateľa a s hrejivým úsmevom na tvári si pomaly odomkla. Košík plný dobrôt láskavo položila na trávou zarastenú prístupovú cestičku, na ktorej sa vyhrievala čerstvo prichýlená pouličná zmes, lahodne žmoliaca veľké kúsky modrej tkaniny.

Stará pani Konôpková si k nej prisadla. Chvíľu ju s nadšením pozorovala. Potom podvyživeného, takmer slepého psa nežne pohladila po šiji a s pohľadom upreným kamsi do diaľav mu pošepkala:

„Prichádza zima. Budú sa musieť porobiť zásoby.“
Táto noc bola chladná a tichá. Mesiac lenivo naberal na svojom objeme, hviezdy sa skrývali za kopovitými oblakmi a stará pani Konôpková, zaodetá iba do tenkého kabátca, ostražito vynášala z podzemnej pivničky dve plné vedierka čerstvého mäsa.

Ešte donedávna sa ním pýšil zhýralý miestny dedinčan.


Nasledovaná vernými štvornohými priateľmi zaniesla svoj malý poklad do kuchyne, kde ho opatrne položila na stôl. Neskôr sa primieša k ostatným lahodným prísadám.

Veď ani starý pán poštár, nech mu je zem ľahká, nebol na tom so zdravím dobre.


V kozube potichu tlel oheň. Hodiny na stene ohlásili noc duchov a v domčeku na okraji dediny, kde si samotársky nažívala čudná stará pani, začalo príjemne rozvoniavať.

„Veru tak. Prichádza zima. Budú sa musieť porobiť zásoby.“

Stará pani Konôpková sa usmiala.

Tak nežne a šialene zároveň.


„Veru tak. Prichádza zima.“


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 3.236.138.35
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

Ďakujem, opäť a radostne!

Ani ja by som si nedokázala predstaviť nášho chlpáča s jedlom misky podobného obsahu. Na druhej strane, ako inak sa v duchu pomstiť tým zlým a netolerantným ľuďom, ako výrokom: Oko za oko, zub za zub... a ktovie, či niekde po svete nepobehuje nejaká pani Konôpková so zmyslom pre tú správnu spravodlivosť ;)

Pridal(a): Yaonee, 22. 11. 2012 08:19:37

koment č. 12:)

och, opäť zimomriavky:D a riadne:D hlavne, keď si predstavím, že by naša krehotinka Jenny rozmaznaná kráľovná mala niečo také jesť:-o :D a pripomenulo mi to jednu scénu z filmu The Watchmen (jeden z mojich naj, btw), keď sa tam dva psy naťahovali o končatinu malého dievčatka.. brrr:-/ ale.. akosi sa od tvojich poviedok dnes nedokážem odtrhnúť!!! O:)

Pridal(a): Georgiana, 22. 11. 2012 07:27:20
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates