Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vianočná poviedková súťaž 2011

1. kapitola - Snehové vločky

Krátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite komentovať a hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila, a to priamo tu vo fikcii. Možno sa za to aj vám ujde malé vianočné prekvapenie. ;) Viac informácií nájdete v topiku venovanom tejto súťaži.

Typ: Viackapitolová
Autor: Ella
Dátum a čas pridania: 17. 12. 2011 08:06:02
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 2161
Tagy: Poviedková súťaž


Hodnotenie užívateľov: 66% / Hlasovalo: 5
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    V časoch, kedy ľudské telo bolo zdrojom pôžitku a zábavy, kedy aj to neľudské – telo otroka – slúžilo pánom tými najnechutnejšími spôsobmi a smrť nikomu neprekážala, ba dokonca bola žiadaným divadlom, kedy pohľad na krv v nikom nevzbudzoval nevoľnosť, život nemal cenu, nič neznamenalo nič a Rím vládol svetu, pretože sám bol svetom, vtedy sa na toto mesto znášali snehové vločky a pomaly dopadali do arény, na piesok presiaknutý gladiátorskou krvou. Odohrával sa tam krutý boj, no všetci diváci – burácajúci, vreštiaci, v podivnom stave vytrženia – dobre vedeli, kto vyviazne živý. Nemohol to byť nik iný ako šampión, slávny Tacitus. Túto prezývku, rímske meno, mu prisúdili podľa mlčanlivej povahy, tichého spôsobu porážania nepriateľov, odporu voči hluku.

    Okrem stoviek divákov sledoval zápas aj Tacitov dominus(1), konzul Faustinus, vedľa ktorého sedela manželka Priscilla. A za ňou s obavami pozorovala zrážky gladiátorských zbraní otrokyňa Caelia. Nerada sa dívala dennodenne na niekoľko nezmyselných úmrtí, ale musela – musela, pretože bola domininou(2) pravou rukou, odkedy sa so strýkom Valeriom dostala do služby v dome Iustovcov. Z Valeria sa po čase stal učiteľ – tréner gladiátorov, z Caelie zas najbližšia slúžka dominy Priscilly.

    Netrvalo dlho, kým Tacitov nepriateľ dopadol bezvládne na zem. „Peractum est!(3)“ ozvalo sa v jasajúcom rímskom dave. „Tacitus victor est!(4)“

    Caelia sa pousmiala; nepochybovala o jeho víťazstve ešte ani raz, no zakaždým pocítila úľavu, keď už bolo po súboji a jej jediný priateľ mal istý ďalší deň života pred sebou, keď bolo jasné, že do spolária(5) neodvlečú jeho, ale toho druhého. Všimla si, že dominin pohár je prázdny, a chcela doň doliať víno. „Nechaj tak,“ povedala Priscilla, „náš šampión už vyhral, pôjdeme.“

    Otrokyňa teda ustúpila s krčahom v ruke a čakala na paniu. Tá sa rozlúčila s Faustinom, opustiac balkón. Onedlho Caelia natierala jej umyté telo aromatickými olejmi. Nachádzali sa v oleotéke(6), kde všetko nádherne a omamne voňalo. Para sa jemne vznášala pri strope a domina sa tvárila nanajvýš spokojne so slúžkinou masážou. Bolo tam také teplo, až by nik nepovedal, že vonku sneží a nastáva chladná zima. „Možno ti dnes večer udelím voľno, Caelia,“ vyhlásila Priscilla, „aby si sa mohla venovať Urielovi.“

    Caelia stuhla, načisto zmeravela. Netušila, že jej židovský muž – dominov sliedič – sa už vrátil z potuliek archívmi v Tabuláriu(7). „Ďakujem, domina,“ odvetila, pokračujúc v trení stuhnutých Priscilliných ramien.

    Keď sa v oleotéke zjavil Faustinus, Caelia čakala, že jej prikážu odísť, aby mohli byť sami. Niežeby im otroci prekážali pri akýchkoľvek činnostiach, len slúžka s mahagónovými vlasmi vždy trpko svojej panej závidela, ako sa k nej dominus správa. S Urielom by sa to ani nedalo porovnať – ten po nej kedysi veľmi túžil, potom ju za odmenu od Faustina dostal a jeho vášeň sa vytratila, prestal si Caeliu vážiť ako nedobytnú pevnosť a správal sa, akoby bola jeho majetkom, hoci stále patrila domine.

    Postavila sa do rohu, aby pánovi nezavadzala. Vzal si od nej nádobku s olejom a pristúpil k manželke. „Môžeš ísť, Caelia,“ oznámila domina.

    V prechode do chodby sa otrokyňa zrazila s nomenklátorom(8), ktorý následne Faustinovi zvestoval predčasný príchod očakávaného hosťa, druhého rímskeho konzula Atilia Secunda.

    „Vráť sa, Caelia!“ zvolala domina, prehodila si cez plecia priehľadnú štólu a vstala. „Budeš musieť ostať; Atilius je veľmi dôležitá návšteva.“

    „Áno, domina,“ prikývla. Potešila sa, že sa zatiaľ vyhne Urielovi.

    Atilius Secundus sa s Faustinom zvítal mimoriadne srdečne, akoby boli odjakživa najlepšími priateľmi. Po slávnostnej večeri si vyžiadal vidieť gladiátorského šampióna. Len čo sa Tacitus ukázal v triklíniu(9), Caelia postrehla, ako všetky mladé otrokyne nadšene zatajili dych. Mal na sebe dlhú voľnú tuniku a havranie vlasy mu padali na svalnaté paže. "Nech sa poriadne ukáže," nakázal Atilius s úsmevom.

    Tacitus poslušne, takmer nevedomky, predviedol svoje vypracované telo, zhodiac zo seba odev. Bol zvyknutý na takéto divadlá, keďže to žiadala väčšina hostí. Caelia sklopila zrak a ako jediná v sieni si ho neprezerala. Domina sa hrdo usmievala, na konzulovej tvári prevládal úškrn.

    „A teraz...“ prešiel zrakom po všetkých otrokyniach, zastaviac na Caeliinej útlej postave, „ty, poď sem!“

    „Caelia,“ vyzvala ju Priscilla.

    Predstúpila, len čo odložila krčah s vínom. „Vyzleč sa,“ nariadil konzul.

    Neisto blysla pohľadom po panej, ktorá iba ľahostajne mykla plecami. Váhavo, roztrasenou rukou si teda stiahla šaty a tie samy skĺzli až k jej nohám. Začula, ako sa Atilius vystrel, syčavo sa nadýchnuc, a dostala strach, že ju pred všetkými znásilní. On však obrátil zrak k Tacitovi a vyriekol:

    „Pretiahni ju.“

    Úplne stratila dych. Niekoľko ráz už bola svedkom podobných zvrhlých panských zábaviek, ale vždy sa nazdávala, že ako vydatá sa nestane súčasťou takých nechutností.

    „Táto otrokyňa má manžela,“ chabo namietla Priscilla, ale odmlčala sa, keď Faustinus mávol rukou.

    „No, predkloň sa, na štyri,“ vravel Atilius.

    Caelii sa zatmelo pred očami. Prečo počúvala tie strýkove reči o cene života? V Ríme, v tomto zverskom meste, nemá život predsa žiadnu cenu. Neuposlúchnuť rozkaz by znamenalo prísť o život – a to ona nemohla; nie teraz, keď uverila, že život je to najcennejšie, čo dostala. Z diaľky k nej doľahol Tacitov hlas: „Žiadam, aby mi bola otočená tvárou.“

    „Žiadaš?!“ chrochtavo sa zarehotal konzul. „Otrok žiada! Dobre, ako chceš. Ľahni si!“ zrúkol na Caeliu.

    Meravo poslúchla. Zamarilo sa jej, že od ľadovej chumelice, čo sa vonku rozpútala, ju nedelí ani jedna vyhrievaná stena. Všimla si, že Tacitus sa nad ňou skláňa, privrela oči a zabudla dýchať. Verila, že z milosti toho, v ktorého nedávno uverila vďaka strýkovi – z milosti Christa, čo strašne trpel a zomrel, aby znovu vstal, z milosti toho, koho výročie narodenia sa blížilo v chladných mesiacoch – z milosti nič necítila, akoby duch na tých pár chvíľ opustil telo. Síce vnímala Tacitove pohyby nad sebou, aj jeho ľútostivé čierne oči, čo sa jej s nesmiernym smútkom zúfalo ospravedlňovali, no necítila nič, ani to, ako jej nežne zovrel dlaň, aby jej oznámil, že je stále jej priateľom, že ho nútia okolnosti, že nechce...

    Keď sa od nej zadýchane odtiahol a vstal, Caelia sa v rýchlosti zahalila a ustúpila dozadu, upierajúc zrak na zem. Atilius vyzeral šťastne a vyslovil sa, že by sa chcel porozprávať s Faustinom osamote. Sluhov teda prepustili, Tacitus sa mohol vrátiť do gladiátorských ciel, Priscilla si šla ľahnúť – a Caelia musela ísť s ňou. Onedlho ju domina zo svojho kubikulu(10) prepustila a Caelia potajomky prešla za strýkom Valeriom. Len čo sa uplakaná zjavila medzi dverami jeho kobky, šokovane vstal a podišiel k nej s otvoreným náručím. „Čo sa stalo, dieťa?“

    Hlavu položila na jeho hruď a trhane mu s obrovským pocitom hanby vyrozprávala, čo pred chvíľou prežila v triklíniu. Odviedol ju ku dvojici stoličiek a usadili sa. „Ako sa mu teraz pozriem do očí?“ pýtala sa, ale Valerius nevedel posúdiť, či sa otázka týka Uriela alebo Tacita. „A čo je horšie – azda ani nechcem počuť, či som ešte hodna nazývať sa učeníčkou Christa.“

    Privinul ju k sebe a pevne stisol v náručí, aby zastavil triašku, ktorá sa jej zmocňovala. „Niekedy je lepšie zomrieť ako podľahnúť hriechu.“

    „Ale ja som nepodľahla!“ hájila sa. „Netúžim po Tacitovi, je... vlastne, bol mojím priateľom. To je mi vzácnejšie než bláznivá láska – oddané priateľstvo, čo som s ním mala. No po dnešku...“ premohol ju plač a bezradne v strýkovom objatí krútila hlavou, mahagónové kučery sa jej vlnili na chrbte.

    Nastalo ďalšie ráno, Caelia znovu vstala a sprevádzala dominu na prechádzke s priateľkou, drobčiac za nimi v kožených sandáloch, čo ju sotva chránili pred mrazom stúpajúcim zo zeme. Manželky významných politikov si prezerali zbytočnosti, čo mali predavači vyložené na drevených pultíkoch. Napriek chladu, šíriacemu sa ulicami i pahorkami, na ktorých bol tento kráľ sveta, mocný zlatý Rím, postavený, panie veselo štebotali.

    Caelii však ich hlasy prenikali len do uší, nie do mysle. V tej sa odohrával vnútorný boj. Boj medzi nádejou, čo vstúpila do jej života so záhadným Christom, a nenávisťou za to, že Priscilla dopustila tú strašnú včerajšiu udalosť. Nevnímala síce, o čom sa bohaté priateľky zhovárajú, no začula meno druhého konzula a prišlo jej zle.

    Cítila sa nielen potupene, ponížene či udupane, ale aj zneužito, akoby bola obyčajnou pošliapania a roztrhania hodnou handrou, bezcennou vecou. Tacitus sa nemohol vzoprieť, to vedela. Ale rovnako vedela aj to, že ich priateľstvo je tým špinavým skutkom natoľko poškvrnené, že už sa jednoducho nič nedá napraviť. Ozaj by bolo bývalo lepšie zomrieť ako zhrešiť.

    Premrznutá sa s dominou vrátila domov až popoludní. Rýchlo sa zotmelo a zúrivý vietor rozháňal vzduchom snehové chumáče, na ktoré sa bez pohybu dívala z okna. Uriel sa zas kamsi vytratil – ešte včera, len čo prišiel, takže ho vôbec nevidela. Nesmútila kvôli tomu. So strašným desom zistila, že v dome sa bude večer konať ešte jedna hostina s Atiliom. Telom jej prebehli zimomriavky, keď si predstavila, že bude niekoľko hodín stáť zoči-voči tomu chlipníkovi, ktorý si však zrejme predchádzajúci deň vôbec nebude pamätať.

    Caeliina bolesť sa ešte prehĺbila, keď konzul opäť nechal poslať po šampióna.

    Havranie vlasy mal zviazané koženým remienkom a na jeho tvári panoval tvrdý, mätúci výraz, z ktorého sa dal vyčítať azda iba odpor k významnému hosťovi a jeho ohyzdným požiadavkám. Otrokyňa ho poznala ako hrdého muža; preto jej bolo jasné, že včerajšok preňho neznamenal o nič menšie poníženie ako pre ňu. Nepozrel na nikoho, vytrvalo hľadel pred seba.

    Atilius pár minút okolkoval, vyžíval sa v rečiach o tom, aké zvieratá sa v sluhoch ukrývajú a že je to celé smiešne, pretože by mali byť šťastní, keď môžu svojim pánom privodiť potešenie a radosť. Na záver dodal, že teraz chce vidieť Tacita „urobiť to poriadne, nech tá slúžka neleží na zemi nehybne a bezhlučne“.

    V Caelii vzkypela zlosť a džbán s vínom, čo zvierala v náručí, sa pri dopade na zem rozbil na stovky črepov. Tacitus k nej zaletel pohľadom, cítila na sebe čierne oči, v ktorých už nikdy nechcela uzrieť tú včerajšiu ľútosť, tie sebatrýznivé výčitky. Jeho tiež hnevalo, že je nástrojom konzulovho pôžitku, ale poznal svoje miesto. Skôr, než by sa otrokyňa zmohla na námietky, ktoré vytušil v jej zovretých perách a zblednutých lícach, pristúpil k nej, schmatol ju a pritisol ku studenej stene, tlačiac jej brucho a hruď ku kameňu, zvierajúc jej pravú ruku, ľavou vyhŕňajúc lem jej šiat, počujúc jej prosebný plačlivý šepot, keď ho oslovila pôvodným tráckym menom: „Darzalos, nie, nerob to... Radšej zomrime ako toto...“

    Zmocnil sa jej násilím, vyhŕkli jej slzy a vydral sa z nej žalostivý ston, na čo sa Atilius ohromene rozosmial a s otvorenými ústami sledoval toto poloznásilnenie, v ktorom sa z Tacitovho pohľadu skrývala snaha zachrániť život drahej osoby.

    V živote necítila takú hanbu, ako keď bolo po všetkom a zovretie Tacitovej dlane povolilo. Ustúpil a Caelia sa v kŕčoch s nárekom zviezla na zem. To, čo sa stalo včera, by jej síce nikdy nezmizlo z pamäti, ale aspoň v nej prevládalo vedomie, že Tacita prinútili, tak ako ju. Teraz však tú ohavnosť vykonal on sám, nik ho nenútil. Zahalila sa a bez ohľadu na všetko utiekla z triklínia. Začula ešte Atiliovo obdivné tlieskanie a chválenie „výkonu hodného šampióna“.

    Ako bez duše v tme náhlivo chodila kryptokorikom(11), v poslednej chvíli sa vyhýbajúc masívnym stĺpom. Na nekrytú zem uprostred štvorcového dvora dopadali ďalšie ľahunké vrstvy snehu. Nik ta nebol, nik ju nehľadal. Keď už si necítila bosé chodidlá, chcela sa vrátiť dnu. Pri vchode sa stretla s Tacitom; bol sám. Zarazene zastala a roztriasla sa, avšak nie od zimy.

    „Caelia...“ dostal zo seba a viac sa neodvážil povedať.

    „Ako si mohol, Tacitus? A prečo vôbec? Povedz, čím som ti kedy ublížila, že si sa takto zachoval?“ pozrela naňho so slzami v očiach.

    „Musel som,“ sklopil zrak.

    „Nie, to nie je pravda.“

    „Zabili by ťa, keby som to neurobil! Čo to nechápeš, Caelia? Musíme robiť všetko, čo si zmyslia. Nemáme právo vzdorovať či namietať. Videl som na tebe, že sa hodláš vzoprieť, a to som nemohol dovoliť.“

    „A prečo? Tak nech ma zabijú! Radšej nech ma zabijú, než by som mala žiť takto...“

    „A ako by som mohol žiť bez teba?!“ skríkol, zovrúc jej útle ramená do svojich silných rúk. S úľakom uskočila; Tacitus sa poobzeral a tichším hlasom pokračoval: „Odpusť mi, prosím, čo som...“

    „Nie, žiadne ospravedlnenia! Nedotýkaj sa ma, nehovor so mnou, nehľaď na mňa. Radšej ma nabudúce nechaj zomrieť. Sľúb mi to!“

    Bezradne sklonil hlavu, Caelia ho odsotila a bežala dnu.

    Po ukončení konzulovej návštevy spolu neprehovorili celé týždne, dokonca sa vôbec nestretli, iba ak ho Caelia videla bojovať v aréne, keď sprevádzala dominu na hrách. Pri Valeriovi predstierala, že na všetko zabudla, keď mala v niektorý večer chvíľu čas, zašla za ním a počúvala zvesti o dobrom Christovi, ktoré sa ku gladiátorskému cvičiteľovi dostali ešte pred rokmi. Rada počúvala o tom mužovi, ktorého príchod znamenal pre ľudí oddaných viere v neho nádej. Otrok, ak objavil nádej, bál sa uchopiť ju a pripútať sa k nej, ale Caelia nie. Nenarodila sa ako slúžka, nebola predurčená stať sa bezprávnou, nemôcť spraviť nič bez dovolenia svojich majiteľov. Preto dúfala a chcela veriť.

    Nadišiel slávnostný deň, deň Christových narodenín. Večer sa mali Valerius a Caelia stretnúť s tajnou skupinou nasledovníkov učenia lásky, aby spoločne oslávili tento sviatok. Nesmierne sa tešila, ale bála sa, že sa im únik nepodarí. Predtým chcela ešte zájsť za Tacitom. Chcela mu povedať, že z toho strašného činu, ktorého sa na nej dopustil, vzišlo predsa len čosi krásne, že nosí v lone dieťa, čo musí byť jeho, keďže s Urielom nebola už mesiace. Bola rozhodnutá navrhnúť mu útek, odísť s ním a nenechať si toto dieťa vziať, ako to spravili prvý raz, keď mala Urielovi porodiť syna. Chcela utiecť a nikdy sa nevrátiť, prosiac každé ráno a každý večer milosrdného Boha o odpustenie za to, že zradila nemilovaného manžela, utešujúc sa však tým, že našla v sebe silu odpustiť Tacitovi, ktorý jej tiež strašne ublížil.

    Zamýšľala za ním ísť a všetko mu to oznámiť, predtým však zašla do svojej komôrky, aby si odtiaľ vzala hrubú šatku, čo si chcela prehodiť cez plecia a zahaliť si ňou tvár i mahagónové vlasy. A tam ju privítal Uriel. „Žena, poď si so mnou vypiť víno,“ navrhol namiesto pozdravu.

    „Nevedela som, že sa máš vrátiť. Minule som o tvojom príchode iba počula od dominy a vzápätí si zmizol.“

    Odviedol ju ku stolu a strčil jej do ruky kovovú čašu naplnenú ligotavým mokom. Caelia si spomenula na krv, čo tryskala z chrbta včerajšiemu Tacitovmu sokovi. Chcel by s ňou vôbec odísť? U Iustovcov má predsa všetko, po čom by ako muž mohol bažiť – slávu. „Priviedli ma domov znepokojivé zvesti,“ povedal Uriel.

    „Aké zvesti?“ opýtala sa jeho nôh, pretože do tváre sa mu neodvážila pozrieť. Netušila, že už len pomyslenie na zradu by v jej vnútri mohlo vyvolať takú búrlivú vlnu výčitiek.

    „Že som manželom cundry!“ zahromžil, až sa Caelii zazdalo, že sa okrem nej zatriasli aj steny. „Prekvapuje ma, že trvalo tak dlho, kým sa to ku mne donieslo. A ty... zatiaľ si tu pokojne žiješ, po večeroch telom, čo má patriť iba mne, zabávaš pánov! Ako sa vôbec odvažuješ predo mňa predstúpiť?!“

    „Ako keby som mohla konať inak, Uriel...“ začala, no umlčalo ju zaucho.

    „Mala si sa radšej nechať zmrzačiť alebo dokonca zabiť! Teraz som všetkým na posmech, šepkajú si, keď ma vidia, vraj Tacitus ma neporazil len v aréne, kam som po boji s ním viac nevkročil,“ zablúdil zrakom ku zjazvenej dolnej končatine, na ktorú s trpkosťou kríval. „Vraj ma pokoril aj pri žene, čo je moja! Pi...“ vyzval ju. „Napi sa na moje zdravie, zradkyňa!“

    Privrela oči a odpila z vína, ktoré sa jej zdalo nezvyčajne horkasté a trpké. „Odpusť mi, Bože,“ šepla.

    Uriel, nazdávajúc sa, že to bol obyčajný povzdych, chytil ju pod krk a zasyčal: „Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto nadarmo vysloví meno Hospodina, svojho Boha! Si pohanka, vedel som to, už keď som si ťa bral... Tfuj!“ odpľul si na zem a pustil ju, až sa zatackala.

    „Prosila som Boha o odpustenie,“ povedala a Uriel sa k nej namosúrene priblížil.

    „Ty mlč!“ ďobol ju ukazovákom do pŕs. „Mlč a neopovažuj sa viac prehovoriť...“

    Pocítila čosi čudné, akúsi zvláštnu chuť v ústach. Odkašľala si a na ruke, ktorú si priložila ku tvári, uvidela krv. Preľaknuto pozrela na Uriela; pery sa mu vlnili v zákernom úškrne.

    „Odteraz sa mi nik nebude vysmievať, už viac nie...“

    Oťapená sa zvalila na jeho hruď, pretože sama by nedokázala udržať rovnováhu. Zachytil ju a pevne jej civel do vydesených očí. „Otrávil si ma,“ pochopila, zadúšajúc sa krvavým kašľom. „A ja...“

    „Spravodlivý trest, ktorý si si zaslúžila, budú všetci tušiť, ale nik nebude mať dôkaz,“ usmieval sa. „Keď si pomyslím, že som ťa voľakedy miloval...“

    „A kde je tvoje Nezabiješ!?“ pýtala sa, pomaly klesajúc popri jeho tele k zemi. Zrazu sa nemohla nadýchnuť a všetko bolo preč – snaha odpustiť, snaha ľúbiť, dieťa, drahý strýko, domina, Tacitus. Ostal jej len Christos.

    Uriel ju očistil od krvi a uložil do snehu pred sídlom Iustovcov. Všetci sa budú nazdávať, že jednoducho zamrzla, nikto sa nebude čudovať jej smrti. Ale každý bude kdesi v hĺbke tušiť, že to on sa jej pomstil – a prestanú si z neho robiť žarty či uštipačne ho nazývať paroháčom.

    Valerius vyšiel na nádvorie, kde sa mal s Caeliou stretnúť, aby sa spoločne vytratili na oslavu s ostatnými kresťanmi. Chvíľu sa rozhliadal, či neuvidí lesk mahagónových vlasov. Vzápätí na bielej snehovej prikrývke zbadal čosi, čo ho znepokojilo. Opatrne, váhavo vykročil – a uvedomil si, že tam leží jeho príbuzná. Okamžite ju vzal do náručia a zhrozený, aká je ľadová, niesol ju ku svojej kobke. Cestou stretol Tacita, ktorý sa k nemu začudovane priblížil a smrteľne zbledol.

    Položili ju na tvrdý kameň, Valeriovu posteľ. Kým strýko sa ju snažil prebudiť, zohriať, priviesť k vedomiu, gladiátorský šampión len bezmocne kľačal pri nej, bozkávajúc jej studenú dlaň so slzami zúfalstva v očiach. Obom bolo jasné, že už je neskoro, ale to, že nevedeli zistiť ako a prečo, ich zvnútra drásalo. Namiesto oslavy Valerius po hodine so smútkom Tacita požiadal, aby Caeliu odniesol k domine, vraj on na to nemá síl. Keby tušil, že neporaziteľného bojovníka ide od zármutku roztrhnúť, premohol by sa sám. Tacitus sa však ovládol, uchopil útle Caeliino telo do mocných rúk a spravil, čo sa od neho žiadalo – napokon, ako vždy. Ale zároveň aj naposledy.

    Keď na druhý deň stál s Valeriom pod arénou a čakal, až naňho príde rad, zdôveril sa učiteľovi: „Dnes ponesú do spolária mňa.“

    „Čo to vravíš?“ zdesil sa cvičiteľ.

    „Povedal som jej, že bez nej by som nemohol žiť. Dodržím slovo.“

    „Tacitus...“ pevne mu stisol predlaktie, no šampión nedbal.

    „Volajú ma. Volá ma Caelia...“

    Vyšiel do arény. Na mesto sa znášali snehové vločky a pomaly dopadali na piesok presiaknutý gladiátorskou krvou.


    ciara

    (1)dominus = pán

    (2)domina = pani

    (3)Peractum est! = Hotovo!

    (4)Tacitus victor est! = Tacitus je víťaz!

    (5)spolárium = miesto, kde vyzliekali mŕtvych gladiátorov

    (6)oleotéka = miestnosť v rím. kúpeľoch, kde otroci natierali vykúpaného voňavými masťami alebo olejmi

    (7)Tabulárium = záznamová kancelária na Kapitole, jednom z rímskych pahorkov

    (8)nomenklátor = otrok, ktorý ohlasoval prichádzajúcich hostí

    (9)triklínium = jedáleň

    (10)kubikulum = spálňa

    (11)kryptokorikum = kryté stĺporadie

    Nasledujúca kapitola »
    (Vianoce Nathana Crowa)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 34.234.223.162
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    ..

    ďakujem za (v podstate) pozitívny názor:)
    ale obávam sa, že som nie celkom pochopila..:) nik predsa nebol ničím milencom a už vôbec nik na nikoho nežiarlil.. tak teraz neviem, no..

    Pridal(a): Snowy Georgiana, 31. 12. 2011 06:04:04

    Pripomenulo mi to takú príjemnú zmes viacerých knižných titulov od Vandenberga, čo má na jednej strane príjemne veľké plus (téma, zápletka, rozprávanie), na strane druhej príbeh strácal na svojej atraktívnosti práve v bode vyobrazenia (zachytenia) vzťahov medzi jednotlivými postavami, ktoré sú podmienené určitým sociálnym statusom.

    Nie som si totiž istá tým, či by za daných okolností mohla slúžka verejne žiarliť na milenca svojej panej a či miestami daná monotónnosť, ktorá je prítomná nielen pri charakteristike epických hrdinov, ale aj v ich rétorike (lexika), časom čitateľa neomrzí v dôsledku nedostatku kontrastov. A na nich sa obyčajne chod postáv a ich špecifiká stavajú :)

    Zhrnuté a podčiarknuté: celkom príjemné čítanie v neskorých nočných hodinách :)

    Pridal(a): Yaonee, 30. 12. 2011 08:16:07
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates