PoviedkaMeckenzie Stalker - Volanie minulosti1. kapitola - FlashbackKrátky popis:
Snažím sa utiecť pred svojou minulosťou, ale pritom mám strach z budúcnosti...
Chcela som nájsť nový život, ale pritom sa ku mne stále vracia ten starý...
Smrť je mocný nástroj, ale niekedy jednoducho nestačí...
Typ: Viackapitolová
Autor: Annabeth
Dátum a čas pridania: 28. 01. 2012 09:31:35
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 60
Tagy: Fiction, Fantasy, slovenčina, dobrodružné, dráma, psychologické
Kapitoly tejto série
„... a to som si myslel, že si aspoň v špeciálnej jednotke trochu užijem,“ zahlásil Nath, ktorý ležal na zemi vedľa mňa. Už asi hodinu sme čakali, kým sa obyvatelia nepriateľského tábora vrátia z prieskumu terénu, aby sme mohli zaútočiť. „Veď od nich nie sme až tak ďaleko. Zrejme si cestou ešte zaskočili na nákupy do Paríža,“ zamyslel sa.
Prevrátila som oči a pozrela sa naňho. „Ty teda trpezlivosťou neoplývaš,“ usúdila som. Mala som určité podozrenia, prečo sa Nathan Harley dostal do armády, ale netušila som, prečo ho za jeho totálnu ignoranciu nadriadených ešte neprevelili inam. Aj keď musím uznať, že tie jeho – nie vždy slušné – poznámky a iné hlúposti by mi možno trošku chýbali.
„A na to si ako prišla?“ spýtal sa a znovu sledoval nepriateľské stany, okolo ktorých sa motalo len niekoľko hliadok. Bolo by výhodné napadnúť ich práve teraz, keď bola polovica preč (nikdy som nepochopila, prečo sa zakaždým rozpŕchli do lesov a v takých veľkých húfoch), mali by výhodu, aj keď určite nie prevahu. Našu jednotku tvorilo dvanásť mužov. No dobre, tak jedenásť a ja. Bola som jediná žena v oddieli a bola som na to náležite hrdá. Len málokomu sa podarí dostať tak vysoko.
„Viem odhadnúť človeka,“ odvetila som mu sebavedome. Už ani mňa nebavilo to čakanie. Počet nepriateľov by som odhadovala na niečo okolo tridsať. Svojím spôsobom bolo ich rozmiestnenie táborov strategicky celkom účinné. Boli rozdelení do menších oddielov a každý z nich mal pridelené určité územie, pútali tak menej pozornosti a zároveň mali všetko pod kontrolou. Dokonca ani útok na jeden z táborov by nebola veľká strata.
„No, tak to sa môže hodiť. Ale mňa len tak neprekukneš. Mávam totižto skryté úmysly, ktoré nemôžeš vidieť,“ odvetil tajomným hlasom a len-len že som v sebe zadržala smiech. Bolo dôležité zostať potichu. A náš milovaný veliteľ Victor si zrejme myslel to isté.
„Počúvajte, vy dve hrdličky, pokiaľ okamžite nesklapnete, tak vás tam osobne prídem nakopať do prdele!“ precedil pomedzi zuby asi päť metrov od nás. Victor bol skvelý, skutočne. Aj slovník mal pestrý. Bol vynikajúci veliteľ, ktorý vedel, kde sú hranice. Nikdy by nás neviedol na smrť. A v tom sa zrejme líšil od Natha, ten by to urobil. Preto nebol veliteľom on. Mal na to povahu aj rozum, ale problém bol, že sa ním riadil len málokedy.
„Áno, pane,“ zahlásila som falošne poslušným hlasom a otočila som tvár od Victora, aby som nevidela, ako prevracia oči. Nikdy si veľmi nepotrpel na tieto formality a preto som ho tým rada dráždila.
„Počuješ, Zie? Prestaň o mne snívať a sústreď sa na prácu,“ uškrnul sa Nath a tým to prepískol. Celou silou som ho lakťom štuchla do rebier tak, aby to poriadne bolelo, ale zároveň mu zostali kosti pohromade. „Au!“ zaskučal a ublížene na mňa pozrel. „Vidíš?! Tak pre toto by nemali púšťať ženy do armády. Postrieľali by tých nesprávnych. Si si istá, že máš oprávnenie na držanie zbrane?“
„Samozrejme, že mám, sklapni a...“ prerušil ma šum trávy, ktorý sa ozval za nami. Obaja sme sa otočili. Pomaly sa k nám po zemi plazil Andrew, ďalší člen jednotky. Vzdialenosť medzi nami a ním nebola veľká, takže mu to zabralo len pár sekúnd a zastal medzi nami.
„Victor ma sem poslal, pretože vraj nemáme čas zahrabávať mŕtvolu,“ povedal a mykol hlavou smerom na Victora. Andy bol zlatíčko. Mal tmavé nakrátko ostrihané vlasy (ako koniec-koncov všetci okrem mňa) a veselé oči, ktoré po toľkých bojoch, čo absolvoval, nevybledli ani o kúsok. Vedel aj v tých najhorších situáciách zdvihnúť náladu.
„Ja ženy nezabíjam,“ ubezpečil ho Nath.
„Ja som nemyslel Zie,“ ozrejmil mu situáciu Andrew s miernym úsmevom.
Nath zamrmlal niečo, čo znelo ako „idiot“ alebo možno čosi horšie, a odsunul sa od neho. Ja som sa len škodoradostne uškŕňala.
Vtom som uvidela prichádzať tím, ktorý bol vyslaný na obhliadku. Vyzerali spokojne, ale to sa chystalo zmeniť.
„Ideme!“ počula som za chrbtom Victorov hlas. Usmiala som sa. Išli sme na nepriateľské teritórium, odkiaľ existovala len jediná cesta von (ktorá nezahrňovala stratu cti). A to víťazstvo. A vedela som, že sa nemôže nič zlé stať. Pretože na bojovom poli sme boli ako jeden. Bola som s priateľmi, ktorým som dôverovala. Nemohlo to dopadnúť zle...
***
Victor vyšiel zo stanu, mračiac sa. Čo ho mohlo takto rozhodiť? On si vždy vedel zachovať neutrálny výraz, hlavne po rozhovore s nadriadenými. Robil to hlavne preto, aby nás povzbudil a aby sme sa ako sliepky nerozpŕchli do všetkých strán. Ale podľa mňa to nehrozilo. Už sme toho spolu prežili až príliš. Zo začiatku to bolo ťažké, to áno. Ale dostali sme sa cez to. Ešte som si živo pamätala výcvik, ktorý som absolvovala, a dni, keď sme všetci hromadne na Victora nadávali (za jeho chrbtom, samozrejme). Dalo to zabrať a on bol nekompromisný, ale stálo to za to. Pôvodne nás bolo päťdesiat. Z toho nás však zostalo len osem. A predminulý rokom sa k nám pridali ďalší traja z pozemných jednotiek, ktorí boli vybraní a absolvovali skúšky.
„Deje sa niečo?“ spýtala som sa automaticky. „Pane,“ dodala som okamžite, pretože okolo nás prechádzalo až priveľa vojakov. Victor netrval na osloveniach, aspoň nie na súkromných miestach. No asi by sa tu niekomu nepáčilo, keby som svojmu nadriadenému tykala. A fakt, že som žena, by tomu veľmi nepomohol. Vyčnievala som z davu, takže v tábore nebol nikto, kto by nepoznal moje meno. Svojím spôsobom mi to aj vyhovovalo, ale nikdy by som to otvorene nepriznala.
„Chcú nás vyslať do Intergatu,“ odvetil, krútiac hlavou.
„Do civilu?“ Intergate bolo čosi ako krycie označenie územia, kde končilo bojové pole a kde boli civilisti (relatívne) v bezpečí. Aj keď to nebolo úplne tak. A my by sme radi zabezpečili, aby to tak bolo.
„Chcú roztiahnuť územie. Neviem čo tým sledujú,“ dodal tak potichu, aby som ho mohla počuť len ja.
Chvíľu bolo ticho a obaja sme kráčali táborom.
„Mám im to povedať?“ spýtala som sa.
„Zatiaľ nie,“ zahlásil bez premýšľania. „Nechcem ich vydesiť.“
„Určite by s tým nesúhlasili, možno by aj odmietli poslúchnuť,“ povedala som.
„A čo ty?“ spýtal sa tak náhle, až ma to zaskočilo. Myslel to vážne. Pýtal sa ma, čo si o tom myslím. No nevedela som, čo na to povedať.
„Nechcem ublížiť civilistom,“ odvetila som neurčito. Dobre som vedela, že ma prekukol. Po tých rokoch v armáde určite musel pochopiť, čo sa mi odohráva v hlave. Nechcela som ublížiť nikomu nevinnému, to určite nie. Ale boli sme tu predsa preto, aby sme to zastavili. To oni nás zavolali na pomoc. Netvrdili, že to musia zastaviť za každú cenu? Ale takúto... vedela som, že by to boli ochotní podstúpiť. Koniec-koncov, museli to povoliť, keď sme dostali rozkaz.
Prikývol. Nič na to nepovedal, asi sa cítil rovnako...
***
„Viete čo máte robiť!“ zakričal Victor, ktorý sa snažil tváriť vyrovnane. A keby som nevidela jeho tvár predtým, myslela by som si, že je skutočne taký ľahostajný, ako pôsobí. Pritiahla som si svoj SIG 552 bližšie k telu. Vždy ma to upokojilo predtým, než som mala vystreliť. Privrela som oči a pokúšala sa vyhnať zo seba tú časť, ktorá sa tvárila previnilo.
„Menšie zlo,“ zašepkal niekto vedľa. Nath. Takmer som sa strhla, ale ovládla som sa.
„Nezakrádaj sa tak,“ oborila som sa naňho, ale zrejme som neznela dostatočne arogantne, pretože sa v jeho očiach zračila starosť. Prečo ma všetci považujú za takú slabú? Nepotrebujem utešovať po každom výstrele, po každom výbuchu, po každom hode granátom, pri každom zásahu... Kedysi by som sa možno bála každého podivného zvuku, pohybu alebo gesta, ale teraz už nie. Už nemám čo stratiť. Preto žijem na hrane... „Nemám s tým problém,“ dodala som a namyslene som sa usmiala.
„Ale máš, ja nie som taký natvrdlý,“ odvetil takmer urazene. „Čoskoro bude po všetkom.“
„Ty ma utešuješ?“ skoro som sa zasmiala.
„Pokojne s tým môžem prestať a začať sa ti posmievať, že tá zbraň je väčšia než ty, ale to by asi veľmi nepomohlo...“
„Jedného dňa,“ vzdychol Victor, keď začul náš rozhovor, „vás dám oboch preveliť k námorníctvu. Nech aj oni vidia, čo je to peklo,“ vyhrážal sa. Bolo mi jasné, že to nemyslel vážne. A tiež by asi nebolo možné nechať nás preveliť k námorníctvu (aspoň som v to dúfala). Chcel nám len zdvihnúť náladu. A najlepší spôsob, ktorým sa to dalo dosiahnuť, boli jeho vyhrážky a vyberané nadávky. Vtedy všetci vedeli, že nás odvšadiaľ dostane živých. Hovorilo sa, že Victor nestratil zatiaľ ani jedného člena svojej jednotky. Pravdepodobne to nebolo úplne tak, ale určite ich nebolo veľa a on urobil všetko preto, aby ich dostal do bezpečia. Vždy hovorieval, že na bojisku zostávajú len mŕtvi a víťazi. A vo vojne to býva len tá prvá možnosť. Nikdy neexistujú skutoční víťazi. Vždy tu sú straty...
***
„Andrew!“ zaburácal Victorov hlas v snahe prekričať zvuky boja. „Doug je zranený, urob, čo budeš môcť. Ak to nepôjde, odveď ho odtiaľto!“ Zovrelo sa mi srdce. Bude to vážnejšie, keď volá Andrewa. Mal zdravotnú školu a niekoľko kurzov, takže presne vedel, čo treba robiť. A preto bol aj taký užitočný v jednotke. Dúfala som, že to nie je veľmi zlé. No možno to je len zlomená noha, to sa stáva. Ja sama som ich už prežila veľa. Určite bude v poriadku, upokojovala som sa a sústredila som sa na cieľ. Bola som ešte v úkryte. Mala som ich na diaľku kryť a vysoká tráva a kríky kryli zase mňa. Nepáčilo sa mi, že sa musím držať ďalej, pretože potom som nevedela, čo presne sa predo mnou deje a či sú všetci v poriadku. Bola to len dočasná pozícia, keď už prepukne priveľký zmätok, pridám sa k nim. Ja a ešte dvaja ďalší, ktorí sú taktiež ukrytí za hustými kríkmi. Komunikovali sme cez vysielačky s velením v tábore, takže sme mali isté informácie o situácii v nepriateľských radách, ale aj tak mi tu niečo nesedelo. Spomenula som si na Nathovo „menšie zlo“ a začala premýšľať, čo tým myslel. Možno vedel niečo, čo ja nie. Ale ako by to bolo možné? Predsa Victor nám všetko povedal. Asi som mala len zlý pocit z toho, že kilometer od nás je dedina plná ľudí, ktorých nestihli včas evakuovať. Ako je to možné? To sa o to ani nikto nesnažil? Mala som plnú hlavu starostí, ale len máloktoré dávali zmysel. Nath si ma len doberal, ako vždy. Je to priateľ, ale vie liezť na nervy. A treba povedať, že ani so mnou to nebude veľmi ľahké. Nič to neznamenalo. Jednoducho bojujeme za mier. A to je teda smutné...
Zúfalo som čakala na signál, ktorý však neprichádzal. Priveľmi sa odo mňa vzdialili a nevidela som, čo sa tam deje. Rozhodla som sa ešte chvíľu počkať, ale keď tá chvíľa prerástla do hodiny, vyšla som z úkrytu s úmyslom pomôcť, keby sa niečo zomlelo. Keď som však došla k nepriateľskému táboru, uvidela som pred sebou úplný chaos. Možno aj keby ma neboli skrývali stromy a kríky, nevšimli by si ma, pretože okoliu nevenoval takmer nikto pozornosť. Predo mnou sa rozprestieral veľký kruh zložený aj zo stovky mužov. Odkiaľ sa ich tu toľko nabralo? Museli to vedieť, museli. Iné vysvetlenie nie je. Dúfala som, že sú všetci v poriadku. Bola to veľká presila, ale možno stihli utiecť bez toho, aby mi dali vedieť. No napriek tomu som sa musela uistiť. Rozhodla som sa prebiť až do stredu.
***
Stála som tam a pozerala sa na kruh, ktorý vytvorili, zvnútra. Mala to byť jednoduchá misia. Jediný problém predstavovala ochrana civilistov. A teraz som tam len tak nečinne stála a hľadela na mužov, čo držali Victorovi nôž pod krkom. Vtom som si uvedomila, že Victor nie je jediný, bol tam aj Andrew aj Doug, ktorý sa sotva držal na nohách. Tomu mierili na hlavu. Boli tam aj všetci ostatní. V rovnakých pozíciách. Keď už boli ich osudy v rukách nepriateľov. Ale kde je Nathan? Desať a ja. To je jedenásť. Nie je tu. Na moment ma zachvátila panika, nevedela som, odkiaľ sa nabrala. Potom mi však napadlo, že je to možno dobre. Nechytili ho, utiekol. Nie, to sa na neho nepodobá. Kedykoľvek sa naskytne možnosť nechať sa zastreliť, ide do toho. Takisto miloval ten pocit... byť na hrane a nebáť sa konca. Ale ja som sa teraz bála. Umierala som od strachu. Nie o seba. O ostatných. O všetkých, ktorým život visel na vlásku. Mala som chuť skĺznuť k zemi a zavrieť oči, nech neuvidím, čo sa stane. A keď ich otvorím, zistím, že je to len sen. Že všetci budú v poriadku. Ale vedela som, že takto to nefunguje. Ani keď boh existuje, ani tak by to nešlo. Boh vo vojne pomôcť nedokáže, pretože každá strana sa k nemu modlí a prosí o víťazstvo. SIG 552 som už dávno zahodila, takže som mala už len P226 a tým by som ich všetkých určite nepostrieľala. No možno by som to skúsiť mohla. Vytiahla som si ju spoza opaska a namierila na muža, ktorý držal nôž na Victorovom hrdle. Ale on sa len zasmial.
„Zaujímavé,“ poznamenal s úsmevom. „Nevedel som, že máš v jednotke aj ženu,“ hovoril to Victorovi, nie mne. „Počkať, vlastne vedel,“ opravil sa okamžite. „Už sme o vás počuli, Meckenzie Stalkerová,“ obrátil pozornosť ku mne. Až ma zamrazilo, keď sa naše oči stretli. Ale dala som si záležať, aby mi zbraň neklesla ani o kúsok. Vedela som, že je to pre mňa beznádejné. Pokojne môže vyslať mužov, aby sa ma zmocnili, a zabiť mňa aj ostatných. Pokúšala som sa s tým zmieriť, ale nešlo to. Jednoducho som odmietala priznať, že o pár sekúnd tu už nebudeme. Nie, to som nemohla. Nenapadlo mi spýtať sa, odkiaľ o mne vie. Pokojne mohli mať v našom tábore špehov. A možno sa im to jednoducho len tak donieslo od niekoho, kto prežil ich útok. Nebolo to dôležité. Vtom mi zbraň vyletela z rúk. Nie, nevyletela. Niekto ju odstrelil. A bez toho, aby sa dotkol mojich prstov. Musel to byť dobrý strelec. Ale to bolo jedno. Teraz som tam stála, neozbrojená a sama uprostred kruhu. Takmer okamžite ma dvaja muži zdrapili za plecia a odvliekli trochu dozadu. Pokúšala som sa im vytrhnúť, ale boli na mňa silní, a takisto som zachytila varovný výraz od Victora, rovnako ako od pár ďalších. Bolo to zlé. Všetci si to uvedomovali. Ale Victor zrejme dúfal, že dokáže uzavrieť akúsi dohodu. Podľa toho, ako nás držali a zatiaľ nezabili, sa dalo usúdiť, že niečo od nás chcú. Netušila som, o čo ide, ale úprimne som to nechcela zistiť.
„Čo chcete?!“ spýtal sa Victor zamračene, ale pokojne.
Muž, ktorý ho držal, kývol hlavou na ďalšieho vojaka stojaceho vedľa. Ten vytiahol zbraň. Prvý muž sklopil nôž a kopnutím Victorovi podlomil nohy, takže spadol na zem na kolená. Takmer som vykríkla. Ten druhý naňho mieril zbraňou. Potom som to pochopila. Ten prvý bol zrejme ich vodca a chcel mať prázdne ruky a hľadieť mu do očí, keď sa s ním bude rozprávať. To ma trochu povzbudilo a prestala som sa snažiť vytrhnúť sa zo zovretia.
„Ja?“ spýtal sa. „Nič.“
„Mohli by sme uzavrieť dohodu,“ chytil sa Victor šance. Bol ochotný zahodiť kvôli nám vlastnú hrdosť, aj keď tak či tak som mala pocit, že jeho oslobodenie to zahŕňať nebude. Niečo som vykríkla. Netušila som čo, a bolo mi to jedno. Jeden z mužov, ktorí ma držali, mi zapchal ústa rukou, ktorá bola cítiť od všetkého naokolo. Kopla som ho do nohy. Victor nás učil, ako čo najúčinnejšie zraniť protivníka, ktorý je vo výhode, ale buď som netrafila do správneho miesta, alebo mal jednoducho také pevné nohy. V každom prípade mu to nebolo príjemné, pretože niečo zahundral v jazyku, ktorý som nedokázala presne identifikovať. Možno mi práve vynadal. Ale aspoň mi stiahol ruku z úst.
„To by sme mohli,“ odvetil Victorovi muž a zameral svoj pohľad na mňa, zatiaľ čo s ním rozprával. „Ale nanešťastie som už jednu uzavrel,“ obrátil sa k hustému porastu. Jeho prívrženci nasledovali jeho príklad, okrem tých, ktorí držali zajatcov. Na niekoho čakajú, napadlo mi. Pokúsila som sa využiť ich nepozornosť a uvoľniť sa zo zovretia, ale keď som uvidela postavu, čo sa vynorila z lesa, stuhla som.
„Nath?“ zašepkala som tak potichu, že ma nikto nemohol počuť. Čo tu robí? A prečo má sklopenú zbraň? Ramená mal napnuté, ale inak bol pokojný. Žiadny hnev ani smútok, len prázdny výraz, akoby to od začiatku vedel a rozhodol sa nedať nič najavo. Jeho oči zaleteli ku mne. Nepozrel sa na nikoho iného, akoby sa bál. Čoho?
„Ospravedlňujem sa za meškanie,“ prehovoril zastretým hlasom, z ktorého sa nedalo vyčítať vôbec nič. „Nečakal som, že to bude tak rýchlo.“
Muž sa naňho zaškeril. „Od vás je to skutočne kompliment.“ Hovoril to jemu. O čo tu ide? Prečo nič neurobí? Prečo aspoň neutečie?!
„Čo to...?“ začala som, ale potom som uvidela, ako sa Andrew na Nathana pozerá. Mal v očiach otázku. Ale nie moju „čo sa deje?“, bolo to skôr „prečo?“. Vtom mi to došlo. On nás zradil. Nikto nemal vedieť, že tu budeme. Tu, na tomto mieste, v tento čas. Ani kto všetko. Informácie boli chránené najprísnejšími nariadeniami. Nevedel o tom nikto, okrem členov jednotky a zopár nadriadených.
Nathan odo mňa odtrhol zrak, akoby sa hanbil, ale jeho výraz zostával stále rovnaký.
„Dúfam, že dodrží slovo,“ povedal a tentoraz už hľadel priamo na muža.
„Samozrejme,“ prikývol. „Zabite ich!“ prikázal. V záchvate paniky som vykríkla a snažila sa opäť vykrútiť. No zovretie nepovolilo. Okolo mňa sa ozývali výstrely. Videla som padať na zem nehybné telá. Už som videla niečo podobné. Ale ešte nikdy to neboli ľudia, ktorých som poznala. Teraz to bolo iné. Akoby sa mi pred očami zrútil novopostavený svet. Každým výstrelom upadala moja túžba prežiť. S každým pribúdajúcim telom som viac túžila zomrieť. Ale vedela som, že sa nenechám len tak zabiť. Keď zomreli obaja moji rodičia, bolo to ťažké, chcela som sa zabiť. Ale nakoniec som sa rozhodla bojovať. Nevzdala som sa len tak ľahko. Zostala som nažive, aby som sa pomstila osudu. A presne to som mienila urobiť teraz. Pokiaľ niekto prežil, dostanem ho odtiaľto. Keď nie, zomriem v snahe brániť sa, pri pokuse o pomstu. Toto znamená hranu. Ale nie hranicu.
Trhla som sebou. Jeden z mužov, čo ma držali, vytiahol nôž a pritlačil mi ho na zátylok. Ten druhý mu však začal niečo horlivo hovoriť a chytil ho za zápästie. Začali sa hádať. O čo ide? Prečo ma ešte nezabili? Rozhliadla som sa okolo. Výstrely dozneli a zem bola posiata telami. Potlačila som ďalší výkrik. Pripadala som si, akoby som ani nebola súčasťou tohto všetkého. Akoby som stála na kraji a sledovala, čo sa deje, no cez plátno, cez ktoré sa nemôžem dostať k nim, no ani oni ku mne. Cítila som čepeľ, ale len malý tlak, ktorý by mi nedokázal preťať kožu. Nedokáže ma zabiť? Čo mu bráni?
Ďalší výstrel. Zavrela som oči a očakávala príval bolesti, možno tmu... čokoľvek. Nič však neprišlo. Keď som ich znovu otvorila, stála som tam kde predtým. No nôž som už necítila, ani muža, čo ma držal. Zmätene som sa otočila. Ležal na zemi za mnou a z nohy mu tiekla krv. Niekto minul? Otočila som sa späť a zistila, že tým strelcom bol Nath. Ruku so zbraňou mal spustenú pri tele a jeho výraz sa nezmenil.
„Na niečom sme sa dohodli,“ povedal. Nemieril na mňa, na to vyzeral príliš spokojný so svojím zásahom. To som ešte dokázala spoznať.
„Isteže,“ prikývol muž a tentoraz sa už neusmieval. Nathan ho asi vystrašil. Pokynul k mužovi, čo ma držal, tentokrát len sám, pretože jeho kolega sa zvíjal od bolesti na zemi. Kútikom oka som videla, ako k nemu niekto pristúpil a pomohol mu zdvihnúť sa na nohy. Muž ma tlačil dopredu k Nathovi. Lenže ja som tam ísť nechcela. To on za toto všetko môže! Je to kvôli nemu! Cestou som sa pokúšala nepozerať na telá okolo. Slzy sa mi ešte nenahrnuli do očí, ale vedela som, že k tomu nemám ďaleko. Keď sme boli od Natha len asi dva metre, postrčil ma neohľaduplne dopredu, ako sa to robí s rukojemníkmi. Čo to znamená? Že ma má zabiť Nath, dokázal by to spraviť? Rada by som verila, že nie, ale teraz som si už nebola istá ničím. Prišla som o svoju rodinu, priateľov. Aj keď ma nechajú žiť, len ma nechajú užierať sa smútkom a svedomím. Zastavila som sa len pár centimetrov od Nathana a zostala tak stáť. Chvíľku som sa naňho odmietala pozrieť, ale nakoniec som zdvihla hlavu.
„Ako to, že mi to nedošlo,“ pokrútila som hlavou a potláčala slzy. „Pozri, čo si spôsobil,“ ukázala som hlavou na ľudí okolo. Nathov výraz sa nezmenil, ale niečo som v jeho očiach zazrela. Vinu? Potom mu zaletel pohľad ku nepriateľskému veliteľovi a kývol hlavou. Ten mu kývol naspäť.
Nathan ma zdrapil za ruku tak pevne, že by som sa mu len sotva vykrútila. No akosi som ani nemala snahu to skúsiť. Začal ma vliecť od bojiska. Nikto na nás nestrieľal, nikto sa nás ani len nepokúsil zastaviť. Ani žiadne výkriky. Zostalo len ticho.
***
„Tak už si dosiahol, čo si chcel?“ spýtala som sa drsne, keď sme boli v dostačujúcej vzdialenosti od ľudí, čo ma ešte pred niekoľkými minútami chceli zabiť. Ale čo sa to vlastne stalo? Vôbec som ničomu nerozumela. Vedela som len, že nás Nathan zradil. To vďaka nemu presne vedeli, kde zaútočíme. Viac som vedieť nepotrebovala.
Zastavil. „Zie...“ Skoro som mu nerozumela. „Ja som nemal na výber,“ ani sa na mňa nepozrel.
„To je naozaj chabé ospravedlnenie,“ odvrkla som a začala som od neho kráčať. Čakala som, či ma nezastaví, alebo možno ma zastrelí, aby som nikomu nemohla povedať, čo je vlastne zač, ale neurobil to...
Komentáre
úúha..
tebe sa akosi roztrhlo vrece s nápadmi, čo?;)
toto sa mi veľmi, veľmi páčilo.. takže som ozaj zvedavá, čo bude ďalej.. SUPER!!
Pridal(a): Georgiana, 28. 01. 2012 11:38:22
|
|
|
