PoviedkaMy Rules6. kapitola - VypadnúťKrátky popis:
Mali ste niekedy pocit, že vás niekto sleduje? A nakoniec ste zistili, že si to len namýšľate? Tak to nie je môj prípad. Som Addison Hardmainová a patrím medzi ľudí, ktorých povinnosťou bývalo ukryť narastajúce zlo pred svetom okolo. Ibaže niekomu sa to vymklo z rúk...
Študujem architektúru v poslednom ročníku na Utahskej univerzite v Salt Lake City. Od ostatných študentov sa však niečím odlišujem. Čím? No napríklad mojím odmietaním autorít a panickým strachom zo zrkadiel...
Čo sa však stane, ak práve vďaka rozbitému zrkadlu unikne niečo, čo by nemalo uzrieť svetlo sveta, a začne sa riadiť svojou vlastnou vôľou? Čo Addison a Matt musia spraviť, aby predišli katastrofe?
Pre existenciu dobra, musí existovať aj zlo...
Typ: Viackapitolová
Autor: Annabeth
Dátum a čas pridania: 04. 02. 2012 16:18:39
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 48
Tagy: Fantasy
Kapitoly tejto série
„Nájdem ju,“ vyhlásil Matt, keď som skončila svoj stručný prejav o tom, čo sa práve stalo.
„Čo si tu vlastne robil?“ spýtala som sa opatrne. Ešte som sa dostatočne nespamätala z toho, čo sa presne stalo. A to, že sa Matt len tak z ničoho nič zjavil, mi tiež prišlo poriadne podozrivé. No aj tak, ako by to mohol spôsobiť? Nemohol na to naviesť Brooke, bola len vystrašená. Nejako sa stalo, že ju k tomu donútila Gabriella, nie? No základnou otázkou bolo – ako? Takéto niečo by malo byť nad jej sily. Nemôže ovplyvniť človeka, v ktorom je uzavretá. A keďže ju Brooke vypustila, musela to urobiť úmyselne. Nebola to celkom náhoda. Bez toho by jednoducho odišla s ňou, niekam, kam sa dostane po smrti každý. Bože môj! Je to moja vina. Zabila som ju, uvedomila som si po chvíli. Chcela som len pomôcť a takto to dopadlo. Už len aby som zostala zamknutá v izbe a nevyliezala odtiaľ, lebo ktovie, čo všetko ešte môžem spôsobiť.
„Chcel som ju zabiť,“ priznal po chvíľke váhania. „Je to moja práca,“ dodal, akoby som tvrdila, že to nemal robiť. Normálne by som to urobila, samozrejme, ale po tom, čo som spravila ja to isté, dokonca ešte horšie, nemala som to právo vytknúť mu niečo. „Bola nebezpečná.“
„A teraz je ešte viac,“ privrela som oči, stále sediac pri Brookinom tele.
„Nie je to tvoja vina,“ povedal ticho. Takmer som sa zasmiala.
„Vidíš tu snáď niekoho iného, kto ju mohol včas zastaviť? Mala by som vedieť, čo robiť, keď sa to vymkne spod kontroly. Lenže ja som sa len prizerala a rozhodla som sa konať, až keď už som nemohla nič urobiť. Tomuto sa nehovorí smola, ale hlúposť,“ hovorila som to skôr sebe ako jemu.
„Už jej veľmi nepomôžeš tým, že sa budeš užierať svedomím,“ odvetil Matt. „Poďme odtiaľto,“ vyhlásil a ja som sa prichytila, ako som sa postavila.
„Čo...“ chcela som povedať telo, ale akosi sa mi nedarilo dostať to slovo z úst. „... s ňou?“ povedala som nakoniec, pretože to znelo, akoby ešte existovala akási možnosť, že stále žije. Samozrejme, že nebola. Nepočula som o veľa prípadoch podobných tomuto, pretože najviac našich úmrtí bolo spôsobených samovraždami a to znamenalo, že by odraz nemohol uniknúť. Zostal by uväznený v tele. Jeho vypustenie však znamenalo smrť a keď to niekto urobil z vlastnej vôle, opäť to bola len samovražda a démon zostal. Toto bol iný prípad. Brooke to urobila dobrovoľne, nie však celkom z vlastnej vôle. Niekto ju prinútil, no nie vyhrážkami alebo niečím podobným. Niekto ju presvedčil zvnútra. A ten niekto musel byť Gabriella. Síce som ešte nikdy nepočula o tom, že by mohol niekto ako ona mať takú moc, ale iné vysvetlenie som pre to nemala a tak som sa rozhodla držať sa toho.
„Choď domov, Addie,“ povedal.
Chystala som sa namietať, ale nevládala som. Týkalo sa ma to. Čokoľvek urobí, ovplyvní to aj mňa. Čo ak sem Justin ráno príde a nikoho nenájde? Čo potom? Bude nás hľadať. A určite z toho nebude dvakrát nadšený. Možno by som ho tu mala počkať. A vysvetliť mu to, ale z akéhosi dôvodu mi to pripadalo zbytočné. Nemohla som tu presedieť celú noc len tak. Ak ma bude hľadať, nájde si ma, pomyslela som si a pomaly sa zdvihla zo zeme.
„Postarám sa o to,“ dodal ešte, zatiaľ čo ma sledoval, ako sa vlečiem ku dverám.
Opatrne som ich otvorila čakajúc, že za nimi bude stáť Justin so sekerou v ruke. Našťastie jediné, čo na mňa za nimi čakalo, bol prach a dlhá chodba, po ktorej sa musím dostať až k východu. Keď som vyšla na ulicu, vo vrecku mi zazvonil mobil. Na chvíľu som ho ignorovala, ale nakoniec som ho zdvihla.
„Vzduch je čistý,“ ozval sa Emillin hlas a okamžite zložila. Možno to bolo tak lepšie. S mojou mizernou náladou by som jej asi nič pekné povedať nevedela. A tak som sa vybrala späť a dúfala, že cestou sa aspoň trochu spamätám. Bolo leto, takže nebola veľmi veľká zima, ale napriek tomu fúkal slabý vietor a ja som cítila ostrú bolesť v rankách na rukách z úlomkov zrkadla.
Cesta mi zabrala vyše dvadsať minút a keď som konečne dorazila pred dvere bytu, zúrivo som zaklopala na dvere. Cítila som Melissin hnev a na základe neho som konala. Bola na mňa nahnevaná. Musela som nájsť zrkadlo, lebo to nevydržím a niečo rozbijem. Melissa tak na mňa vplývala. Občas ju trebalo vypočuť, pretože inak ma jej pocity ovplyvnili. Otvorila mi Emilly. Dovtedy som sa ako-tak upokojila.
„Ahoj,“ pozdravila, snažiac sa tváriť nevinne. „Je mi ľúto, že si musela... čo sa ti stalo?!“ zhíkla, keď uvidela moje ruky.
„Štrk,“ odvetila som automaticky. Cestou som pracovala na čo najlepšej výhovorke, ale aj tak za to asi veľký úspech nezožnem. „Spadla som v parku,“ pokrčila som plecami a pretlačila sa popri nej dovnútra. Nemala som veľkú chuť baviť sa o tom, čo sa stalo. Najmä, keď Emilly nevedela, čo sa skutočne stalo.
Okamžite som zamierila do kúpeľne a do sprchy. Keď som po piatich minútach z nej vyšla (pretože to naozaj štípalo), Emilly na mňa stále ustarostene pozerala. Moje ruky už vyzerali lepšie. Len zázrakom mi v nich nezostali kúsky skla. No stále to trochu bolelo; nič, čo by som nezvládla.
„Určite nechceš ísť s tým do nemocnice?“ spýtala sa, ale už nepôsobila tak podozrievavo. Asi si len vyčítala, že som sa zranila, pretože ma poslala preč.
Rozhodla som sa, že sa aspoň budem tváriť, že sa nič nedeje, aby sa cítila lepšie.
„Určite,“ usmiala som sa. „Nič to nie je,“ povedala som, zatiaľ čo som si uterákom drhla mokré vlasy. Tie sa nebezpečne vlnili. To bude zase sranda vyžehliť ich. „Ako bolo s tým...“ Snažila som sa rozpamätať, či mi povedala jeho meno, ale nevedela som si na nič spomenúť. Všetko akoby sa stalo pred týždňom a nie len pred niekoľkými hodinami. „Veď vieš,“ vzdala som to nakoniec.
Emilly odo mňa odvrátila pohľad. Takže som mohla očakávať odpoveď, na ktorej sa dobre zasmejem. „Je tak trochu... povedzme, že je... hrozne nudný! Trčali sme tu dve hodiny a nedokázal hovoriť o ničom inom ako o dajakých chemických zlúčeninách alebo niečom takom. Už v polovici jeho dlhočiznej prednášky som stratila niť a radšej som ho poslala domov, pretože sa to s ním nedalo vydržať,“ vypustila zo seba, akoby sa nemohla zastaviť. „A ty si sa mala ako s prekonávaním gravitácie?“ usmiala sa na mňa, pretože dúfala, že sa vyhnem poznámkach o jej premrhanom večeri. Ako sa len mýlila...
Po tom, ako som sa na Emilliinom dnešnom zážitku zasmiala, išli sme spať. Teda aspoň ona, ja som sa ešte musela porozprávať s Melissou. Mala som zopár otázok, ktoré museli byť objasnené. Pozrela som sa na hodiny. Bola už takmer polnoc, ale mne to nevadilo, pretože zajtra bol piatok a mala som len jednu prednášku, ktorá začínala o desiatej, takže budem mať dostatok času vyspať sa. Najprv som počkala, kým Emilly zaspí, a potom sa preplížila do kúpeľne.
Zrkadlo nad umývadlom bolo otočené ku stene. Dala som ho tak, keď som sa sprchovala. A počúvať pri tom Melissu by bolo viac než otravné. Ale teraz som s ňou pre zmenu chcela hovoriť, takže som ho pomaly a opatrne otočila. Melissa sa tam okamžite zjavila. Ruky mala vbok a pentagram na líci jej takmer nebolo vidieť, pretože bola tma. Taktiež mala na rukách moje poranenia, ale nevyzerala, že by jej vadili. Nemohla predsa cítiť bolesť. Tá patrila len mne.
„Tak spusť, nech to máme za sebou,“ vyzvala som ju a očakávala jej krik.
Nič také však neprišlo. „Ja som ťa varovala,“ povedala len. Nevyzerala nahnevane. Už som ani necítila jej hnev. Prekonala ho skutočne rýchlo. Ani som nevedela ako, zistila som, že si na Melissu po dlhom čase začínam zvykať, a aj ona na mňa. Nevedela som, čo bolo horšie. „Ale inak to asi dopadnúť nemohlo. Nepočúvaš ma, Addie. Som tvojou súčasťou, myslíš, že to robím len preto, lebo chcem, aby sa ti niečo stalo? To by potom znamenalo aj môj koniec. A obe to dobre vieme. Nedokážem sa od teba dostať preč, preto sa musíme naučiť žiť takto,“ hovorila rozumne, až príliš. Ešte som ju nevidela takú ustaranú. Bolo skutočne také zlé, keď som vypustila démona z jeho väzenia?
„Čo presne sa stalo?“ spýtala som sa jej. „Niekto Brooke prinútil urobiť to, však? Gabriella?“
Melissa prikývla. „Ale je to horšie. Gabriella nemôže mať takú moc. Nie, keď je v človeku. Musel v tom mať prsty ešte niekto. Možno čarodejnica, neviem,“ pokrčila plecami, „alebo Vyšší démon,“ dodala. „No to je nepravdepodobné. Tí väčšinou nespolupracujú s odrazmi. Vlastne sa to ešte nikdy nestalo.“ Nikdy mi nenapadlo opýtať sa jej, odkiaľ má všetky tie informácie, ale vlastne ma to ani nezaujímalo. Boli nápomocné a to bolo hlavné. Veľa z nich mi zachránilo párkrát život.
„Má Matt nejakú šancu?“
Zasmiala sa. „Ten mladý lovec? Pôsobí tak vyrovnane, však? Nemyslím, že ju chytí bez pomoci démona. Možno je dobrý v stopovaní, ale keď má Gabriella mocného spojenca, dajú si záležať na tom, aby ich nenašli.“
„Ako?“ zaujímala som sa. Vedela som, že čarodejnice vedia byť pre nižších démonov veľmi užitočné a občas sa nájde zas nejaká, ktorá pomôže ich lovcom; ale netušila som, ako ich mágia funguje. Rovnako ako Vyšších démonov. Nikdy som žiadneho nestretla (a ďakovala som bohu za to), takže som mohla len hádať, akí sú hroziví.
„Čarodejnice získavajú moc od démonov. Buď tým, že nejakého zabijú, alebo im ju dá dobrovoľne. Väčšinou za nejakú službu. Gabriella jej pokojne mohla sľúbiť takúto odmenu. Čo sa však týka iných, Vyšších démonov, u tých si nie som veľmi istá, prečo by jej pomáhali. Možno len pre zábavu, možno ju k niečomu potrebujú. Snáď by sa tu nejaké dôvody našli,“ pokrčila plecami. „A začína ma bolieť hlava, možno by si si mohla pospať,“ navrhla akoby mimochodom. Tak teba, čo? „A možno aj odísť na nejaký čas z mesta,“ dodala ešte.
Komentáre
|
|
