PoviedkaFire and Ice2. kapitola - 1.kapitolaKrátky popis:
Niečo pre milovníkov Harryho Pottera :)
Typ: Viackapitolová
Autor: Natasha
Dátum a čas pridania: 05. 02. 2012 21:23:49
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 55
Tagy: Harry Potter
Kapitoly tejto série
„Alexandra Riddlová!“ prečítala profesorka McGonagallová moje meno. Roztrasene som vystúpila z radu ostatných prvákov a zamierila som ku stolčeku. Cítila som na sebe pohľady všetkých študentov, dokonca aj profesorov. To ma znervózňovalo ešte viac.
„Riddlová,“ ozval sa tenký hlások z klobúka, ktorý mi profesorka položila na hlavu. „Máš v sebe toľko otcových vlastností a schopností, no predsa v tebe vyhralo to z matkinej strany. Obaja boli výnimoční čarodejníci. Zdedila si múdrosť a láskavosť po matke, no aj túžbu byť najlepšia po otcovi. Máš schopnosť, ktorá je naozaj nezvyklá. Slizolin!“
Posledné slovo vykríkol na celú sálu, kde sa ozval potlesk. Keď som sa usadila za slizolinský stôl a zahľadela sa na profesorov, zmätene si medzi sebou šepkali. Bolo to kvôli môjmu otcovi? Mama mi o ňom nikdy nechcela rozprávať, doteraz neviem prečo.
„Ahoj,“ vytrhol ma z myšlienok veselý hlas. Vedľa mňa sedela tmavovlasá dievčina s úsmevom na tvári. Udivilo ma, aká je pekná.
„Ahoj,“ usmiala som sa a nespúšťala som z nej zrak. Mala pekné hnedé oči, plné ústa a guľatú tvár. Vôbec nevyzerala ako jedenásťročné dievča.
„Som Nagini,“ predstavila sa, „a ty?“
„Alex,“ odvetila som. Mala veľmi zvláštne meno, neobvyklé na Anglicko. Jej rodičia asi neboli odtiaľto.
„Pochádzam z Poľska,“ povedala, akoby mi čítala myšlienky. „Vlastne, moji rodičia sú z Poľska. Ja som sa narodila tu, v Londýne. Veľmi sa tešili, keď som dostala list z Rokfortu. Vždy mi hovorili, že som výnimočná.“
Pozrela som na ňu s nadvihnutým obočím. Koľko sebavedomia na taký nízky vek, pomyslela som si. Odvrátila som od nej zrak a obzerala som sa okolo seba. Oproti mne sedel bledý chlapec s dlhými čiernymi vlasmi a orlím nosom. Vyzeral veľmi smutne. Vedľa neho sedel vysoký blonďavý chlapec s lesklým odznakom, na ktorom sa vynímalo veľké P.
„Som rada, že som v Rokforte,“ ozvala sa opäť Nagini. „Bude to tu super, nemyslíš? Všetky tie hodiny, kde sa budeme učiť čarovať a...“
Prerušil ju riaditeľ, ktorý vstal. Veľká sieň sa utíšila, všetky pohľady sa upreli naňho.
„Vítam vás na Rokforte,“ prehovoril. „Skôr, než sa pustíme do slávnostnej hostiny, rád by som pripomenul našim prvákom, ale aj ostatným študentom, že vstup do Zakázaného lesa je prísne zakázaný. Tiež by som chcel pripomenúť, že nie je dovolené čarovať na chodbách, inak môžete prísť o body. Prajem dobrú chuť!“
Pred nami sa objavili dobroty od výmyslu sveta. Hneď som sa do nich pustila. Po celom dni cestovania vo vlaku som poriadne vyhladla.
„Obaja tvoji rodičia sú čarodejníci?“ spýtala sa ma Nagini.
„Áno,“ prikývla som, „otca som však nikdy nevidela a mama mi o ňom nechce rozprávať. Neviem prečo, ale veľmi mi nechýba. Opustil nás, keď ma mama ešte len čakala. Možno ani nevie, že existujem.“
„A tvoja mama? Do ktorej fakulty chodila?“ zaujímala sa ďalej.
„Bystrohlav,“ odvetila som. „A aj je veľmi múdra a nadaná čarodejnica. Mám ju veľmi rada.“
„Moji rodičia sú obaja muklovia. Mňa trošku mrzí, že nikdy nebudú vedieť, aké to je, čarovať a tak. Ale im to neprekáža. Sú šťastní, že ja som šťastná,“ rozhovorila sa. Po chvíli som ju už nevnímala, viac ma zaujal chlapec, ktorý sedel vedľa mňa z druhej strany. Rozprával sa s nejakým dievčaťom o tom, že jeho rodina má členov iba čistokrvných čarodejníkov a všetci, okrem jeho staršieho brata Siriusa, chodili do Slizolinu.
„A kde skončil tvoj brat?“ spýtalo sa dievča tenkým hlasom.
„V Chrabromile,“ odvetil chlapec. „Rodičia ho za to nenávidia. Odjakživa bol iný ako my. Vždy tvrdil, že čistá krv nie je všetko. Ani ja som s ním nikdy nemal dobré vzťahy, ale neprekáža mi to. Rodičia sa stretávajú s dôležitými ľuďmi, s ktorými je vždy rozumnejšia reč než so Siriusom.“
Znechutene som prevrátila očami. A to som si myslela, že Nagini je na svoj vek sebavedomá. Tento chlapec bol však namyslený. Až príliš. Započúvala som sa teda do inej debaty.
„Škoda, že ešte nemôžeš chodiť do Rokvillu, Severus,“ povedal blondiak s odznakom. „Vždy sa tam konajú tajné stretnutia s Temným pánom.“
„Nechýba mi to, Lucius,“ odvrkol tmavovlasý chlapec s orlím nosom, hoci jeho výraz tváre hovoril presný opak. Nemohol byť odo mňa starší o viac ako rok. Keďže som od mamy vedela, že do Rokvillu je povolené chodiť až od tretieho ročníka, vyplývalo mi z toho, že Severus musel byť druhák.
„Aký je tvoj prútik?“ drgla do mňa Nagini. Trochu mi začínala liezť na nervy.
„Dvadsaťpäť centimetrov, višňové drevo, šľacha z dračieho srdca,“ odrapkala som, „vraj je veľmi poddajný. A páči sa mi.“
„Ten môj je ohybný, má dvadsaťosem centimetrov, vŕbové drevo a vlas jednorožca v jadre,“ pochválila sa a hneď ho aj vytiahla. Mala ho v úzkej krabičke, bol perfektne vyleštený.
„Vidím, že sa oň dobre staráš,“ pousmiala som sa.
„Ako o všetky svoje veci,“ povedala nadšene. „Už sa neviem dočkať, až s ním budem čarovať.“
„Tak skoro sa toho nedočkáš,“ ozval sa Lucius. „Najprv si budete písať hory teórie a až potom začnete s kúzlami. Ale neteš sa na zázraky,“ upozornil ju, keď zbadal jej výraz, „najprv to budú len jednoduché kúzla. Až potom prejdete k niečomu zložitejšiemu.“
„Aj tak sa teším,“ odvrkla. „Mimochodom, čo znamená to P na tvojom odznaku?“
„Prefekt,“ odvetili sme jednohlasne a prekvapene sme na seba pozreli.
„Odznak prefekta nedostane len tak hocikto,“ pokračoval hrdo. „Vždy sú vybraní dvaja z každej fakulty, jedno dievča a jeden chlapec. Musia to však byť vzorní študenti nielen po učebnej stránke, ale aj čo sa týka správania. Prefektov vyberá sám riaditeľ.“
„Kedy môžem také niečo dostať?“ spýtala sa Nagini a fascinovane naňho hľadela.
„V piatom ročníku,“ odpovedal. „Neskôr sa môžeš stať aj hlavnou prefektkou. Tí bývajú len dvaja na škole.“
„Super,“ zašepkala a v očiach sa jej leskla túžba a akési zvláštne odhodlanie. Boli sme na Rokforte len pár hodín a Nagini na mňa pôsobila, že už by chcela mať všetko. Možno sa mi to iba zdalo a možno ju to časom prejde. Aj mňa tu fascinovalo veľa vecí, no jednou z mojich silných stránok bola, našťastie, aj trpezlivosť.
Keď sme kráčali k slizolinskej klubovni, všetci si vzrušene šepkali. Lucius mal na starosť doviesť tam nás, prvákov. Za mnou kráčal ten chlapec, ktorý mal brata v Chrabromile, vedľa Luciusa som zahliadla Severusa. Vošli sme do klubovne a prekvapene sme vydýchli. Vyzeralo to tam neskutočne fascinujúco. Sprvu som nevedela, či je mi v miestnosti príjemne alebo nie, no keď som sa lepšie rozhliadla, usmiala som sa.
„Vitajte v slizolinskej klubovni,“ prehovoril Lucius vážnym hlasom. „Dievčenské spálne sú naľavo, chlapčenské napravo. Svoje veci si nájdete v izbách. Prajem vám príjemný pobyt.“
Spolu s Nagini sme sa hneď pobrali do izieb, kde sme, ako správne povedal Lucius, našli svoje kufre. Vyhrabala som odtiaľ pyžamo, prezliekla som sa a šuchla som sa pod perinu. Chcela som ešte mame napísať list, ale rozhodla som sa, že to počká do zajtra. Cítila som sa príliš unavená a na ďalší deň ma čakali prvé hodiny.
V hlave sa mi ešte hodnú chvíľu preháňali zmätené myšlienky, ktoré sa vždy skončili pri otcovi. Kto to vlastne bol? Prečo od nás odišiel? A čo mali znamenať tie zmätené pohľady profesorov, keď profesorka prečítala moje meno? Bolo toho toľko, čo mi mama nepovedala, a ja som si až teraz uvedomila, ako veľmi to chcem vedieť.
Komentáre
Neviem prečo mám taký pocit, že sa Alex dostane dokopy so Severusom :) A na durhej strane sa Alex vôbec do Slizolinu nehodí...ale práve to je na tom zaujímavé.
Pridal(a): Flavel, 08. 02. 2012 19:56:42
|
tak predsa:)
som mala pravdu.. no, písať z pohľadu jedenásťročného dievčaťa - to si trúfaš:D teším sa, ako vykreslíš Nagini, na to som extrémne zvedavá..:) a aj na ostatné postavy z HP.. vlastne na všetko:D
Pridal(a): Georgiana, 05. 02. 2012 22:35:16
|
|
|
