HLAVNÉ MENU

Prihlásenie

Poviedka

Battlestar Galactica 1.

6. kapitola - 6. Cylon

Krátky popis:
Ako už z názvu vyplýva, ide o FanFiction k môjmu najobľúbenejšiemu seriálu - Battlestar Galactica. Tí, ktorí ho nepoznajú alebo nevideli, možno budú mať zo začiatku chaos, pretože sa v deji vyskytujú postavy zo seriálu a iba moja hlavná hrdinka je vymyslená mnou. Dúfam však, že sa mi podarí písať to tak, aby to mohol čítať aj ten, kto o BSG nič nevie:).
V skratke: Existovalo Dvanásť Kolónií, v ktorých žili ľudia. Stvorili robotov = cylonov, s ktorými viedli vojny. Cyloni odišli a dlho o sebe nedali vedieť. Jedného dňa sa zjavili a zničili Kolónie, vyvraždiac takmer celé ľudstvo. Necelých päťdesiat tisíc ľudí uniklo na vesmírnej lodi Galactica a ďalších. Teraz unikajú cylonom, ktorí ich stále prenasledujú.
Kapitolovka sa odohráva počas prvej série.


Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 06. 02. 2012 10:35:17
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 69
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Prítomnosť / počas série, slovenčina, dobrodružné

Kapitoly tejto série

• 1 (1. Koniec/Začiatok)
• 2 (2. Zásoby)
• 3 (3. Väzni)
• 4 (4. Zelenáči)
• 5 (5. Záchranná misia)
• 6 (6. Cylon)
• 7 (7. Fotografia)
• 8 (8. Leoben)
• 9 (9. Radar)
• 10 (10. Tylium)
• 11 (11. Deň Kolónií)
• 12 (12. Kobol)
• 13 (13. Vzbura)

---




6. Cylon




ĽUDSKÁ POPULÁCIA =
47 945


POSTAVY:
por. Marianne 'Taura' Norton
ppor. Felix Gaeta
Laura Roslin



S Felixom sme sa do noci vykecávali v spoločnej jedálni, kde asi do jedenástej vydržalo niekoľko pilotov hrať karty a vyzliekať sa pri každom nepodarenom ťahu, no my sme ich iba ignorovali a pomaly upíjali zo zelenej ambrózie. Bol to veľmi príjemný večer, všetci sme boli pokojní a nič zvláštneho sa počas celého dňa neudialo. Na ďalší mali na palubu Galacticy nastúpiť nejakí návštevníci, ale to tiež nebola žiadna veľká vec, takže nik nič neriešil a užívali sme si chvíľku voľna od cylonov.
Chýbala mi chuť tauronského ginu – štipľavá, vôbec nie sladká, ale predsa taká príjemná, keď sa človeku prevaľuje na jazyku... vďaka tomu ginu som sa spoznala s Crashom, sediac v 'našom' bare. Vtedy ešte slúžil na lodi Triton. Vtom som si uvedomila, že mi dosiaľ vôbec nepovedal, ako sa mu podarilo z Tritonu ujsť a dostať sa na Galacticu. Od zničenia Kolónií sme vôbec nehovorili o minulosti, akoby sa to všetko stratilo a vymazalo tým hnusným robotickým masakrom.
Všimla som si, že Felix si podopiera hlavu rukou a díva sa na mňa alebo kamsi vedľa mňa – to som nevedela presne rozoznať. Nebolo to však ani podstatné, keďže mal neprítomný pohľad a evidentne myslel na niečo celkom iné. Zrazu som si však bola úplne istá, že sleduje mňa a dokonca sa zvláštne pousmieva, akoby na čosi prišiel. Necítila som sa pod tým pohľadom dobre, uvedomila som si, že mám horúce líca, čo som pripísala alkoholu, ale napriek tomu mi čosi nehralo. „Čo je?“ opýtala som sa akosi nervózne.
„Spomínam,“ odvetil.
„Na čo?“ nadvihla som obočie. Okrem nás v miestnosti už nebol nik, všetci šli pripití spať.
„Na Kolónie.“
„Mne sa pri takých spomienkach stále nedokáže udržať úsmev na tvári,“ podotkla som a prekoprcla si do hrdla zvyšok ambrózie.
„Nemyslím na útok cylonov... myslím na to, čo bolo predtým. Ako som študoval biogenetiku, ako všetko vyzeralo... nádejne.“
„Jasné, všetko bolo fajn, však? Tak sa na to teraz dívaš? Keď už to nemôžeš mať? Mne asi nepríjemné spomienky nikdy nevyblednú,“ skonštatovala som.
„Nemala si to ľahké, uznávam, ale tým sa asi nemôže chváliť nik z nás. Určite nik z tých, čo sú vo Flotile... čo prežili.“
„Lenže napríklad väčšina obyvateľov... dajme tomu, takej Capricy... sa mala vždy dobre. Vieš, čo myslím, nie? Najprosperujúcejšia planéta, technicky i technologicky najvyvinutejšia, vyšli z nej ľudia s najväčším potenciálom... v podstate vládla Kolóniám.“
„Caprica bola iba jednou z dvanástich planét. Čo tie ostatné? Chudobné... Aerilon, svet poľnohospodárov, či Sagittaron, na ktorom sa bránili novým technológiám...“
„Tauron,“ zašomrala som, „Stará Kolónia... Nikdy by som si nepomyslela, že mi bude chýbať to večné sucho, sparno a červená kamenná zem. To sa síce nedá povedať o tých zúrivých búrkach... ale aj tak, bol to domov.“
„Tak vidíš, že sa predsa usmievaš,“ podotkol a ja som okamžite zvážnela.
„Beztak to bol nanič život.“
„Nikdy si príliš neoplývala optimizmom, Marianne, ale takáto nezvykneš byť.“
„Som stále rovnaká, Felix. Občas sa mi dokonca zdá, že rovnako nepoučiteľná. Akoby som stále dokola robila tie isté chyby, neschopná povedať konečne Dosť! a pokračovať bez nich.“
„Nie si rovnaká,“ protirečil.
„V čom som sa zmenila?“
„Spriatelila si sa s Karou,“ povedal akoby mimochodom.
„Spriatelila?“ Obočie mi vystrelilo hádam až kdesi na zátylok. „Tak by som to rozhodne nenazvala.“
„Ale aspoň ju už nepovažuješ za nepriateľku a sokyňu.“
„To nie. Veď som ti to vysvetľovala...“
„Áno, je tvojou motiváciou, viem.“
„Takže čo máš za problém?“
„Žiadny problém, len sa snažím presvedčiť ťa, že ľudia sa menia a ty tiež, keďže si človek.“ Naklonil sa ku mne bližšie a bez zvuku ústami naznačil: „Aspoň dúfam.“
Rozosmiala som sa a udrela ho do ramena. „Keď už sme pri tej večne sa vracajúcej téme – cyloni –, prezraď mi, ako ste na tom s tým detektorom? Rada by som už vedela, kto z nás je cylon a kto nie.“
„To by radi vedeli všetci. Žiaľ, nemôžem o tom hovoriť.“
„Čože? Je to teraz flotilové tajomstvo?“
„Nariadenia zhora,“ mykol plecami a pomiešal svoju zvyšnú ambróziu v pohári. „Ľad sa mi celkom roztopil,“ podotkol nešťastne.
„Počkať, počkať!“ zastavila som ho v snahe zmeniť tému. „Ako to myslíš? Fakt o tom nemôžeš hovoriť? Ani so mnou?“ pýtala som sa neveriacky.
„Nie, fakt je to Adamov rozkaz. A ak by sa dalo, prosím, už sa ma na to nepýtaj. Celkovo je to dosť... chúlostivá záležitosť, o ktorej by sa malo dozvedieť čo najmenej ľudí.“
„Zaujímalo by ma, čo by sa muselo stať, aby to prezidentku donútilo oznámiť celej Flotile, že cyloni vyzerajú ako ľudia. To sa musí uprostred nás prejaviť nejaký ich agent a vyvraždiť z nás ešte polovicu, aby to vyhlásila a priznala?“
„Nechaj to už tak, Marianne,“ požiadal a vyzeral zrazu dosť unavene.
„Prepáč, ale jednoducho si neviem pomôcť, pretože...“
„Nevládzem ti odporovať,“ vravel.
Zarazila som sa. „Odporovať? Si nebodaj na jej strane?“
„Nie, ja... áno. Teda, možno. Neviem.“
Zamračila som sa. „Čo to tvrdíš, Felix? To nemôžeš myslieť vážne. Veď si len skús predstaviť, že nepracuješ pre Adamu, ale si iba obyčajný človek kdesi na Cloud 9, Scylle alebo inej lodi vo Flotile... nechcel by si vedieť, že...?“
„Nie,“ prerušil ma.
„Prečo?“ nechápala som.
„Dopraj aspoň tým ostatným nádej, že si vytrpeli dosť, Marianne. Prečo chceš, aby všetci vedeli o neustálom nebezpečenstve, ktoré im hrozí? Stačí, že o tom vieme my na Galactice... Súhlasím s prezidentkiným rozhodnutím nechať si to pre seba, pretože nepovažujem za najlepšie riešenie vyvolať všeobecnú paniku, paranoju a zdesenie medzi poslednými ľuďmi vo vesmíre.“
Zahryzla som si do pery. Nehodlala som to pred ním uznať, ale mal istým spôsobom pravdu. V tej chvíli som ho za to neznášala. „Fajn,“ precedila som pomedzi stisnuté zuby.
Dopil ambróziu a ja som si všimla, ako sa mu pri prehĺtaní pohybuje ohryzok. Sklopila som zrak a začala sa hrať so svojou vojenskou známkou, ku ktorej som po chvíľke pripojila aj Felixovu, keďže si ju strhol z krku a podal mi ju na zmierenie. Zagánila som naňho, no známky som nepustila. Trošku spokojnejšie sa pousmial.
„A ten Baltar...“ začala som po chvíľke váhavo. „O ňom môžeš hovoriť?“
Uškrnul sa. „Podľa toho, čo chceš vedieť.“
„On je... vedec, hej? Nazval si ho géniom storočia. Takže sa ti s ním asi dobre spolupracuje, čo?“
Mykol plecami. „Dá sa to vydržať.“
„Si nadšený, všakže?“ podpichla som ho so žmurknutím.
Povzdychol a prikývol, akoby priznával niečo, za čo sa hanbí. „Je to veľmi... zaujímavé. Ale...“ zamračil sa, „ty sa opäť pokúšaš zo mňa ťahať ďalšie informácie.“
„Nie, pýtala som sa na tvojho doktora, to je všetko,“ nevinne som zaklipkala očami. „Ty sám si takmer prezradil niečo viac, ja som to nenačala.“
„Fajn, tak teda Baltar... no, čo o ňom povedať? Je tak trochu šibnutý, sem-tam sa rozpráva sám so sebou a človeku sa zdá, akoby počul hlasy. Ale to nič nemení na tom, že je...“
„Génius?“ doplnila som s úškľabkom.
„Áno,“ potvrdil. „Inak sa to nazvať asi nedá.“
„Och, Felix, len sa nezaľúb, prosím ťa, lebo budem na pána doktora žiarliť!“ provokovala som.
„Vidíš, Taura, keď si vypiješ, sršíš humorom,“ umelo sa usmial.
Zvraštila som obočie. „Nedráždi, Gaeta.“
Vstal a vyzývavo na mňa hľadel. „Tak čo?“
„Čo je?“ Tiež som sa postavila, odložiac známky na stôl, a založila si ruky vbok. „Chceš sa biť?“
„Ženy neudieram.“
„Tak prečo si vstal?“
„Neviem, chcel som ti dať najavo... svoju autoritu,“ habkal.
Totálne som sa rozosmiala. „Jasné, autoritu!“
Tváril sa nahnevane a rýchlo obišiel stôl, postaviac sa ku mne. Pevne mi zovrel ramená a potriasol mnou, no mykalo mu kútikmi úst.
„Okej, pán Gaeta, uznávam vašu autoritu!“ zatiahla som naoko prestrašene. „Mohli by ma už vaše silácke labiská pustiť na slobodu?“
Sklonil sa ku mne a ja som sa na moment preľakla, že ma chce nebodaj pobozkať. Ale kdeže... iba sa chcel priblížiť ku svojej vojenskej známke, ktorá ležala na stole. Vzal si ju a hrdo odkráčal preč. Odprevádzala som ho smiechom, no len čo zmizol za rohom, nervózne som si prehrabla vlasy. Moje srdce ešte nikdy tak divo nebúšilo v blízkosti žiadneho muža, dokonca ani pri Leem. To bolo veľmi, až priveľmi zvláštne. A nové.
Nemohla som sa však nad svojimi citmi a pocitmi zamýšľať príliš dlho, keďže bolo treba ísť spať a ráno byť svieža a čulá do práce s vítaním 'hostí'.
Namiesto budíka ma zobudilo hlásenie: „Pozor, loď Scorpia Traveller pristála. Všetci civilisti, ktorí vstupujú na palubu Galacticy, prosím, nech pokračujú na bezpečnostnú kontrolu.“
Super, zaspala som. Kým som sa dala do poriadku a vybehla z izby, Crashdown ma hneď aj tisol späť, pevne mi zvierajúc obe ruky. „Čo je?“ nechápavo som sa zamračila.
„Nepočula si ten výbuch?“
„Aký výbuch?“
Jemne ma pustil a narýchlo povedal, čo sa stalo. O čosi neskôr sme počúvali prezidentkino vyhlásenie: „Som si istá, že zvesť o explózii na Galactice sa rozšírila po celej Flotile. Srdečne ďakujeme odvážnym mužom a ženám na tejto mocnej lodi. Po konzultácii s veliteľom Adamom som vymenovala nezávislý tribunál, ktorý bude vyšetrovať okolnosti okolo explózie. A taktiež, v záujme bezpečnosti a verejnej istoty cítim, že je čas odhaliť isté informácie, ktoré boli dosiaľ ťažko stráženým tajomstvom.“
Pozrela som na Crasha zvedavá, čo Roslin prezradí.
„Túto informáciu som mala iba ja, veliteľ Adama a niekoľko vybraných radcov. Cyloni majú schopnosť napodobňovať ľudskú formu. Vyzerajú teraz ako my.“
Miestnosťou plnou novinárov sa rozľahol nervózny šum. Prezidentka však pokračovala:
„Máme dôvod veriť, že cylonský agent bol zodpovedný za explózie na Galactice. Tento muž,“ odhalila fotografiu, „bol identifikovaný ako cylonský agent. Veríme, že je zodpovedný za bombardovanie. Evidentne sa dostal na palubu Galacticy so skupinou civilistov, zabil strážnika, ukradol výbušniny a odpálil ich, zabijúc troch členov posádky a zničiac sám seba.“
Rozmýšľala som, či som ho niekde predtým videla. Našťastie som na nič neprišla.
„Aj tento muž,“ odhalila ďalšiu fotografiu, ktorá však vyzerala ako záber z pitevne, „bol identifikovaný ako cylonský agent. A teraz vieme, že existujú duplikáty každého cylonského modelu. Ktokoľvek, kto by videl jedného z týchto dvoch mužov kedykoľvek a kdekoľvek vo Flotile, nech okamžite kontaktuje Galacticu a prezidentský úrad.“
Nasledovalo vyšetrovanie. Ktovie, prečo sa seržantka Hadrian, ktorá mala na starosti vypočúvanie, upriamila na chiefov hangár. Bolo treba zistiť, ako je možné, že sa niekto dostal k výbušninám, ako prešiel cez strážnikov a všetko ostatné. Bála som sa, že nebodaj zatknú samotného chiefa, ktorý s niečím takým v živote nemohol mať nič spoločné, ale napokon sa to skončilo tak rýchlo, ako to začalo. Prezidentkino hlásenie nebolo dlhé:
„Vyšetrovanie ohľadom samovražedného bombardovania na palube Galacticy a toho, ako sa vôbec mohlo stať, sa pomaly uzatvára. Všetci ste si vedomí, že bombardérom bol cylonský agent. Tribunál rozhodol, že cylon získal prístup k výbušninám tým, že prešiel vstupnými dverami hangárov lode. Tieto dvere boli otvorené kvôli zanedbaniu povinností jedným z členov posádky. Jeho meno je špecialista Socinus. Priznal sa, že klamal pod prísahou a úmyselne opustil povinnosť v čase vojny. Bola mu odobraná hodnosť a je uväznený. V tomto momente nemáme dôvod domnievať sa, že sú zodpovedné ešte ďalšie strany.“
„Chudák Socinus,“ skonštatovala som, hoci som toho človeka ani nepoznala.
Crashdown na mňa začudovane pozrel. „Chudák? Veď nás všetkých ohrozil, dofrasa! Zaslúžil by si vypustiť z pretlakovej komory...“
„Crash, upokoj sa. Ľudia predsa robia chyby. Napokon, aj ty...“ zmĺkla som, pretože jeho výhražný pohľad mi zabránil dostať zo seba čo i len hlások.
„Nespomínaj to,“ precedil a odišiel, buchnúc dverami.
Privrela som oči. Bola chyba pripomínať mu jeho 'zlyhanie' počas toho nešťastia s prieskumnou hlavicou. Začala som mať pocit, že sa všetko kazí. Teda, niežeby bolo od cylonského útoku čokoľvek v poriadku...



« Predošlá kapitola (5. Záchranná misia)

Nasledujúca kapitola » (7. Fotografia)




Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.






Komentáre

Meno:	38.107.179.207
Nadpis:
Text:
Autorizácia:	Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.