PoviedkaMeckenzie Stalker - Volanie minulosti2. kapitola - Ja proti svetu, alebo svet proti mne?Krátky popis:
Snažím sa utiecť pred svojou minulosťou, ale pritom mám strach z budúcnosti...
Chcela som nájsť nový život, ale pritom sa ku mne stále vracia ten starý...
Smrť je mocný nástroj, ale niekedy jednoducho nestačí...
Typ: Viackapitolová
Autor: Annabeth
Dátum a čas pridania: 21. 02. 2012 16:19:30
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 65
Tagy: Fiction, Fantasy, slovenčina, dobrodružné, dráma, psychologické
Kapitoly tejto série
„Prečo neplačeš?“ spýtalo sa malé, asi päťročné dievčatko ženy, ktorá stála vedľa neho, svojej matky. Obidve stáli na cintoríne, ktorým sa ozývali vzlyky a občas zaznelo aj niekoľko slov útechy. Pred nimi sa týčila rakva, kde ležal muž, ktorý už nikdy neotvorí oči, nikdy neuvidí nič z tohto sveta. Možno je už na lepšom mieste, možno už nie je vôbec nikde. Dievča sa poobzeralo okolo seba. Nebolo tu veľa ľudí, len niečo cez dvadsať, ale všetci boli zronení nad stratou. Niektorí si utierali slzy, iní sa objímali a so smutným pohľadom sledovali, ako sa truhla pomaly spúšťa do jamy. Aj jej sa po tvári rinuli slzy. Veď to bol jej otec. Síce nie ten skutočný, ale iného nepoznala.
„Prečo by som mala?“ spýtala sa vyrovnaným hlasom, v ktorom nebol ani náznak smútku alebo ľútosti. „Som silnejšia ako tí, čo nedokážu potlačiť emócie. Bolo by ponižujúce, keby som plakala,“ vysvetlila, pričom sa na ňu ani nepozrela. Nedotýkali sa, ich ruky boli ďaleko od seba a jej ani nenapadlo natiahnuť sa za matkinou rukou. Vedela, že by sa odtiahla.
„Meckenzie,“ oslovila ju matka. „Utri si slzy, odchádzame. Nechcem, aby si ľudia mysleli, že sa nedokážem pozerať na pohreb vlastného manžela, ale mám prácu,“ prikázala odmerane, akoby to ani nebol pohreb, ale divadelné predstavenie, na ktorom je len zo slušnosti, aby neurazila hercov.
Na to sa razantným krokom vydala ku bráničke, ktorá viedla na parkovisko. Meckenzie sa ešte poslednýkrát pozrela na truhlu, utrela si slzu z tváre a rozbehla sa za matkou...
Otvorila som oči. V izbe bola tma, ale to ma neodradilo vstať z postele. Umyla som sa a obliekla a strčila si kúsok nezjedenej pizze zo včera do mikrovlnky. Robila som to automaticky, v skutočnosti som ani nebola hladná. V poslednom čase som znovu začala mávať tie sny. Spomienky. Chcela som to zastaviť, ale nešlo to. Akoby moja hlava mala vlastnú vôľu. Nechcela som oživovať už sčasti zabudnuté spomienky. No niečo si zrejme myslelo, že by som mala. Mikrovlnka začala pípať a ja som ju prudkým pohybom vypla. Ostrý zvuk mi zazvonil v ušiach a úplne ma to prebralo.
Vytiahla som pizzu a položila ju na stôl v jedálni. Postavila som sa, s úmyslom ísť do kúpeľne.
Vošla som dverami dnu a zamierila k umývadlu. Otočila som kohútikom, ale voda netiekla. Skúsila som to ešte párkrát, ale stále nič. Povzdychla som si a vybrala sa do kuchyne, kde takisto netiekla voda. A tak som sa vrátila späť k stolu a zahryzla sa do pizze.
Chvíľku som nehybne stála v kuchyni a rozmýšľala, či má zmysel ísť to do kúpeľne vyskúšať, až kým som si neuvedomila, že nemá. Po chvíli som sa posadila späť na stoličku. „No, takže voda asi nepôjde,“ poznamenala som namrzene a bez väčšieho záujmu som zahryzla do kúsku pizze. Po pár sústach som to však vzdala a pozrela sa na hodiny.
Bol najvyšší čas ísť do práce. Povzdychla som si a znovu sa postavila zo stoličky. Tentoraz sa nič nestalo. Zdrapila som tašku zo sedačky, hodila do nej niekoľko papierov, ktoré som si včera vytlačila, a notebook. Nejaký čas mi ešte zabralo nájsť kľúče od auta a neskôr aj od domu. Strčila som si mobil do vrecka a zbehla dolu schodmi. Bývala som v menšom byte na piatom poschodí a hoci tu bol aj výťah, nerada som sa v ňom viezla.
Nemala som klaustrofóbiu, jednoducho som mala zlý pocib z toho, že sa hýbem bez vlastného pričinenia, a k tomu tu bola možnosť, že sa zaseknem. No, možno som predsa trpela akousi paranojou. Ľudia nedokážu pochopiť moje správanie, pokiaľ neprežili to čo ja. Preto som sa nikomu neunúvala povedať o tom, čo sa vtedy stalo. Keď som ešte bola v armáde... nikdy sa toho celkom nezbavím...
***
Nastúpila som do auta a tašku hodila na miesto spolujazdca. Do práce som mala desať minút cesty, ktorá mi však zvyčajne zabrala dvadsať, pretože semafory proti mne zjavne niečo mali. Ešte sa mi nestalo, že by som meškala. Zvyk z armády. A tak to bolo aj dnes. Pracovala som pre firmu, ktorá robila web design, ako jedna z grafikov. Ako som sa tu ocitla? To je tiež dobrá otázka. Ani sama neviem. Na strednej škole som študovala počítačovú grafiku, takže ma prijali. Vysokú som doštudovala až neskôr.
Otvorila som dvere auta a vstúpila do budovy. Aj tu som odmietala chodiť výťahom. A tak som radšej vybehla po schodoch. Prešla som až ku koncu dlhej chodby a zabočila do svojej kancelárie. Okrem mňa tu pracovala aj tmavovlasá Stephanie, asi v mojom veku. Keď som vošla, už sedela za svojím stolom. Kývla na mňa. „Nicole! Práve som sa chystala ísť po kávu, nedáš si?“ spýtala sa, zatiaľ čo vstávala. Nicole, moje nové meno. Prikývla som a posadila som sa za svoj stôl.
Opäť som stála pred schodiskom a mala som chuť poriadne si zahrešiť. Nebavilo ma prežívať to isté dvakrát, niekedy aj viac. Ešte som sa otočila a zamierila k najbližšiemu automatu na kávu vo vstupnej hale. Zobrala som dve horúce kávy a vôbec som sa nezaťažovala tým, že ma pálili dlane, ktorými som ich držala. Vyšla som po schodoch a znovu absolvovala tú istú trasu. Zaplavil ma ten dobre známy pocit déjà vu, ktorý som tak neznášala. Vošla som do kancelárie a ani som Stephanie nepustila ku slovu a položila jej kávu na stôl.
„Ježiš, ty si zlatá. Vieš, že som sa práve chystala po ňu ísť?“ Kto by to bol povedal.
„Nejako som to tušila,“ uškrnula som sa vševediaco. A to je práve to. Najlepšie klamstvo býva niekedy pravda. Len s poriadnou dávkou sarkazmu. „Čo nás dnes čaká? Zase meníme logo?“ spýtala som sa, keď som na niekoľko dúškov do seba hodila kávu. Popravde mi káva vôbec nechutila, ale bol to kofeín, tak ma to aspoň udržovalo pri vedomí. Energy drinky mi chutili viac, ale mala som z nich lepkavý jazyk, a tak som s nimi radšej prestala.
„Nie, len sa chystá inšpekcia,“ informovala ma oficiálnym tónom a prezerala si moje oblečenie. Všimla som si, že ona má na sebe čierny kostým. Bola som si istá, že to nie je jej zvyčajné oblečenie, a v duchu sa preklínala, že mi nenapadlo obliecť si niečo „formálnejšie“, než sú džínsy a tričko. No aj tak som mala záložný plán. Otvorila som šuplík v pracovnom stole a vytiahla odtiaľ bielu blúzu.
„Ako je možné, že si vždy na všetko pripravená?“ spýtala sa, zatiaľ čo neveriacky krútila hlavou. „Vieš, že by ma ani neprekvapilo, keby si tam skrývala granáty?“ Granáty možno nie, ale zopár ostrých predmetov by sa tu našlo. A o tom práve hovorím. Moja paranoja je možno v poslednom čase neopodstatnená, ale užitočná. V byte, kancelárii a aj v aute mám všetky možné predmety, z ktorých väčšinu snáď ani nebudem potrebovať. No dúfať v to aspoň môžem.
Rýchlo som si vymenila tričko za blúzu a vzorne si sadla na otáčavú stoličku. Vytiahla som notebook z tašky a zapla počítač predo mnou. Pustila som sa do papierovačiek, ktoré odo mňa chcel šéf, pretože z akéhosi dôvodu nechcel pochopiť, že nie som zástupkyňa jeho sekretárky, ktorá bola tento týždeň na svadobnej ceste na Havaji. Trochu som jej závidela (ten Havaj, nie svadobnú cestu).
Ja som si začínala pripadať ako uzavretá v stereotype. Stále dokola, skoro každý deň to isté. Nepripadala som si, že by som si „užívala život“ alebo „žila na doraz“ alebo niečo podobné. Už to boli dva roky a ja som si na to stále nevedela zvyknúť. Chýbal mi môj starý život, ale nechcela som znovu zažiť tú bolesť, keď niekoho stratím. Už nikdy viac.
Sedela som na posteli vo svojej izbe. Pozerala som na okno, ktoré bolo zakryté závesmi. Okno tvorilo celú jednu stenu. Keď sme sa sem nasťahovali, sama som si ju vybrala. Práve kvôli tomu výhľadu. Mame sa to nepáčilo. Nechala ma tu len v prípade, že budem mať závesy, cez ktoré nebude nič vidieť. Ale veci sa zmenili... už to bolo jedno.
Mamu som nevidela vyše dvoch týždňov. Ráno odišla do práce a už sa nevrátila. Polícia vyhlásila pátranie, ale nezostalo po nej ani stopy. Dnes poobede ju vyhlásili za mŕtvu. Nevedela som, čo cítim. Netušila som nič. Nebola to najlepšia matka na svete. Keď som bola smutná, nikdy ma neutešila, nikdy mi nepovedala, že ma má rada, ale napriek tomu som ju ja rada mala. Veď to bola moja mama...
Postavila som sa a odhrnula závesy. Predo mnou sa objavil výhrad na Sioux Falls, mesto, kde som posledných osem rokov vyrastala. Po smrti môjho nevlastného otca sme sa päť rokov neustále sťahovali. Až nakoniec sme skončili tu a milovala som toto mesto. No teraz bol čas postaviť sa na vlastné nohy, zabudnúť... nájsť si svoje miesto...
Obrátila som sa chrbtom k oknu a zamierila ku stene po mojej pravej strane. Zobrala som ceruzku z nočného stolíka. S papierom som sa neunúvala a začala kresliť na stenu. Keď zomrel otec, pomáhalo mi to. Dostala som zo seba všetok smútok aj hnev. Začala som kresliť, čo mi ako prvé prišlo na myseľ. Najprv to boli postavy bez tvárí, potom nočná obloha. Po pár hodinách som sa pristihla, ako kreslím portrét svojej mamy. No nevyzerala tak živo, ako keď som ju naposledy videla. Pôsobila chladne ako vždy, ale akoby bez ducha, bez akéhokoľvek citu. Jej oči boli prázdne a uprene sa na mňa dívali. To už nedokážem nájsť v sebe ten cit...?
Nehybne som sedela a sledovala šetrič na obrazovke. Čo to tam vlastne blikalo? Vlastne som to ani nevnímala. Toto bola dneska už štvrtá vidina. Niečo je zle. Už dlhší čas som nič nevidela, až na sny, ktoré ma neopustili už od matkinej smrti, no toto bolo niečo iné. Áno, občas to prišlo. Len tak znenazdajky. Len pár sekúnd pred tým, než sa to skutočne malo stať. Ale tentoraz sa to dialo pričasto a nezáležalo na tom, či to bolo dôležité.
Na niečo to poukazovalo. Možno ma môj dar chcel varovať. Pred niečím, čo môže prísť každú chvíľu. Keď som bola v armáde, bolo to užitočné, pretože som vedela, z ktorej strany nepriatelia zaútočia, kedy vystrelia, občas som dokázala dokonca aj zabrániť smrti. Ale tu, v obyčajnej práci, sediac za stolom a pozeraním do monitora mi skutočne nehrozilo nič také.
„V pohode?“ Zachytila som Stephaniin pohľad. Nevyzerala ustarane, skôr akoby sa ubezpečovala, že ju vnímam.
„Jasné,“ prikývla som. Bola som si takmer istá, že záblesky mi nikdy nezobrali ani kúsok času. Bolo to, akoby som to zažila a hneď na to sa čas vrátil naspäť. Alebo možno na nejaký čas zastavil, spomalil. Preto to nevyvolávalo žiadne otázky. Až na tie v mojej hlave. Minulosť, budúcnosť... už som to ani nevedela rozoznať.
Komentáre
:)
dúfala som, že sa to bude odohrávať medzi vojakmi.. ale vybrala si si iný smer, beriem.. veď sa to volá Volanie minulosti (Volanie divočiny:D:D), takže to má asi zmysel:) len niekedy mi tam nesedí ten minulý čas stále.. hlavne, keď píšeš o tom, čo sa v deji odohráva "práve teraz" - napr.:
Otvorila som dvere auta a vstúpila do budovy. Aj tu som odmietala chodiť výťahom. A tak som radšej vybehla po schodoch.
PODĽA MŇA (nie som literárny kritik:D) by sa viac hodilo do druhej vety dať prítomný čas.. jednoducho tým vyjadriť, že je to v rozprávaní súčasnosť.. lebo takto to pôsobí, akoby bol rozprávač mŕtvy a hovoril o celom svojom živote ako o minulosti.. neviem, či mi rozumieš:D ale lepšie to vysvetliť asi nedokážem..:p
ale inak som zvedavá, čo bude ďalej a ako to rozvinieš;)
Pridal(a): Georgiana, 21. 02. 2012 18:42:41
|
|
|
