PoviedkaNedýchať...Krátky popis:
Vraždy v lesoch, mnoho mŕtvych... kráľovná... strážca... Čo všetko sa skrýva v tomto svete plnom násilia a zloby?
Upozornenie!
Táto poviedka nemá hlbší význam! Neručím za poškodenie na zdraví ;-)
Typ: Jednorázovka
Autor: Stormy
Dátum a čas pridania: 30. 06. 2009 20:51:46
Veková hranica: 12+
Počet prezretí: 154
Tagy: Fiction, slovenčina, temné
Hoci som sa veľmi snažila nedychčať, spomaliť a upokojiť sa, nohy ma hnali ďalej. Telo ma prestalo poslúchať a unášalo ma do diaľ. Nohy som malá dobité a krvavé, keďže som bežala cez hustý les. Mala som na sebe len vyťahanú nočnú košeľu, nemala som ani topánky.
Vlasy mi viali okolo tváre a v duši som cítila bezmocnosť. Nevládala som, bežala som už len z posledných síl, ale odmietala som sa vzdať.
O niečo som zavadila nohou a dopadla som na všetky štyri. Začula som neznesiteľný rev. Blížilo sa to.
Po tvári mi začali tiecť slzy. Začala som sa pohybovať po štyroch, iné mi neostávalo. Čoskoro som sa už len plazila. Dychčala som z posledných síl, čakala som už len a len na úder, ktorý ma zabije.
Nečakala som dlho. Uvidela som černotu, prestala som dýchať…
Keď som ráno otvorila oči, pocítila som neznesiteľnú bolesť v hlave. Pomaly som nadvihla ruku, ale aj v tej som pocítila bolesť akú nikdy.
Čo sa to preboha so mnou len stalo?!
Pokúsila som sa pohnúť nohou, pokrútiť krkom, či zažmurkať. Ale každý malý pohyb ma ukrutne bolel. Keď som sa nadýchla trošku rýchlejšie, zacítila som v hrudi pichnutie, neznesiteľnú bolesť a následne nič. Prestalo to tak nečakane ako začalo.
Pomaly som otvorila ústa aby som niečo povedala.
„Čo… čo… čo sa…“ koktala som. Každé jedno slovo bolo pre mňa utrpením.
„Slečna, ľahnite si. Nerozprávajte. Nehýbte sa. Ste v hroznom stave. Vpichnem vám uspávaciu látku. Pospite si.“
Tak ako černota odišla, tak sa i vrátila.
Prešiel týždeň odvtedy, čo som mala pocit, že na mieste skolabujem. Pomaly som sa zotavovala, pohyby už neboli také bolestivé. Čím ďalej, tým častejšie sa mi na tvári zjavoval pokojný úsmev, ktorý na nej ihral každý deň, pred tou osudnou nocou, ktorá ma donútila mračiť sa, plakať a kričať.
Tvár sa mi skrivila v bolestivej spomienke. Stále som netušila čo sa stalo, takmer všetko mi zmizlo z pamäte. Jediné na čo som si spomínala bola bolesť a beznádej.
Slabo som si povzdychla a zahľadela sa von z okna. Konečne som sa mohla dívať bez ujmy na zdraví.
Jediné čo bolo poškodené na mojom tele, boli polámané rebrá a noha, ktoré sa však pomaly zrastali. Ruky som mala v poriadku, kľúčnu kosť tiež. Pravú nohu som mala len hrozné udretú, s ľavou to bolo horšie.
Lekár mi povedal, že štyri rebrá sú už v poriadku, ale o zvyšných piatich to povedať nemohol. Videla som mu na tvári, že ma ľutuje. Keď mi vravel, v akom zúboženom stave ma doviezli do nemocnice, celkovo som ho aj chápala.
Keď mi dal do rúk moju zdravotnú kartu, takmer som dostala infarkt. Toľko zranení… a keby ešte vedel, koľko toho mám na duši, omnoho viac ako na tele.
Nepovedala som mu to však, nemusel mať problém navyše. Hľadať mi psychológa. Odfrkla som si a usalašila som sa lepšie na posteli. Zatvorila som oči a pohltil ma vytúžený spánok.
Cesta domov. Aké úžasné. Po toľkých týždňoch strávených v nemocnici a u psychológa, bolo toho na mňa priveľa.
Pred očami sa mi stále vynárali udalosti tej noci, ale nedokázala som si spomenúť. Nevidela som nič viac, ako to čo stále…
Prečo? Pýtala som sa sama seba deň čo deň. S onou osudnou nocou som sa už zmierila, ale čo sa tej noci stalo?
To bolo pre mňa neustále záhadou. A ešte väčšou, prečo ja? Prečo ma dotyčný osoba nezabila? Prečo ma nechala na žive? A čo keď to nebol človek?
Striaslo ma. Viac som o tom v ten deň odmietala premýšľať.
Desať rokov. Desať rokov som dokázala nemyslieť na onú udalosť dokým sa to nestalo opäť… ale nie mne. Mne nie. Počula som o tom prípade, hovorili o ňom v správach. Spomenuli aj môj zážitok a pár ďalších podobných prípadov. Ja jediná som prežila.
Nikdy ma to neprestalo trápiť, ale nemyslela som nato. Ale teraz? Čo sa to preboha dialo? Prečo som prežila len ja, z tej kopy ľudí, ktorých to napadlo?
V jednom som si však bola istá, nebol to človek.
Stála som na mieste, na ktorom sa to stalo. na jednom konári som našla zdrap mojej nočnej košele. Patrila medzi moje najobľúbenejšie, ale už dávno z nej boli len trhance. Pomaly som sa prechádzala po lese až som našla zvyšok nočnej košele.
Zatvorila som oči a premietala si posledné slová doktora: „…slečna, ešte niečo tu je, ale nebude sa vám to páčiť, boli ste znásilnená…“
Po líci mi skĺzla slza. Ten netvor ma znásilnil, ako len mohol… Znivočil moje telo, do dnes mám jazvy a ešte mi urobil aj toto? Prvé milovanie som si vždy predstavovala inak, ale po tomto? Stránila som sa mužov… bála som sa ich…
Prešla som po pomaly sa rozpadávajúcej tkanine. Bola som prekvapená, že sa ešte nerozpadla.
Na krku som pocítila jemný dotyk a pri uchu horúci dych. „Prepáč, odpusť, dala si mi slobodu, ďakujem,“ hlboký hlas. Taký krásny, taký mužný.
Pocítila som jeho pery na tých svojich. Čo to bolo? Kto to bol? Čo to bolo v minulosti?
Pozrela som sa na svojho muža. Kliatba, ktorá ho v minulosti postihla, bola stále viditeľná. Hlboké jazvy a škrabance žien, ktoré sa bránili.
Vedela som, že zato nemohol. Noc čo noc, strácal vedomie, nebol sám sebou. Bol len úbohým zvieraťom, ktoré nemalo vôľu.
Vlkolak, prebehlo mi hlavou. Bolo mnohých mužov, ktorý sklamali kráľovnú lesov a preto ich zakliala. Bolo to také smutné.
Prešla som si rukou po dlhej jazve na šiji. Mala som štyridsať deväť rokov. Tak dávno sa to všetko odohralo.
Vychovala som tri krásne zdravé deti a bola som ozaj šťastná, ale už som nemal miesto na tomto svete. Toľko mŕtvych žien, len pre kráľovnú lesov…
Prešla som ku vysokej skale s nožom v ruke. Skala sa nachádzala hlboko v lese, v lese, kde ma nikdy nikto nenájde. Možno moje deti, či manžel, ale nikto iný. Tomuto miestu sa ľudia vyhýbali. Iba muži, ktorých viedli bludičky ku kráľovnej, sa sem zatúlavali.
Nôž som pevne zvierala v rukách a po lícach mi stekali slzy. Bola som si takmer istá, že teraz ma manžel hľadá, že vybieha z domu aby ma zastavil. Ale jemu sa to nepodarí, nie nepodarí. Musím kráľovnú zastaviť, nechcem aby trpeli aj iný, ja som si dosť odpykala, aj plno životov bolo zničených, len kvôli nej.
Nôž som stisla ešte pevnejšie. Stála som na kraji skaly. Rozfúkal sa vietor. Kráľovná, pomyslela som si.
Nožom som si prešla zrazu po žilách na pravom zápästí. Následne som prešla po ľavom zápästí. Urobila som jeden krok dopredu a roztiahla som ruky. Krv kvapkala na zem, umierala som.
Urobila som posledný rozhodný krok, ktorý zabije kráľovnú. Obeta. Jediné, čo som musela urobiť, je nedýchať, zomrieť pre iných.
Začula som zúfalý krik kráľovnej lesov, krik môjho manžela, ktorý bol čoraz bližšie.
„Ľúbim ťa láska,“ vyšlo mi z úst tesne pred skokom. Plač, rev… nedýchať. Prebehlo mi hlavou všetko čo som zažila.
Všetko skončilo. Prestala som dýchať. Strážila som les, pred zlou kráľovnou ako strážny anjel. Už nikdy nikomu neublíži… nikdy nikoho nesklame… nikto už neuverí…
Komentáre
ďakujem :)
Som rada, že sa ti to páčilo :D
Pridal(a): GoThiCStOrM, 03. 07. 2009 11:51:26
|
Wow
toto je super nápad! Prekvapivé. Hádam to mohlo byť len dlhšie a viac rozpísané. Ale nápad s Kráľovnou je super!
Pridal(a): Petraela, 03. 07. 2009 10:44:09
|
|
|
