PoviedkaNeboj sa, braček...1. kapitola - ZačiatokKrátky popis:
Možno Voldemort nebol jedináčik. Možno niekde na druhom konci krajiny žije dievča, ktoré o svojom nevlastnom bratovi nemalo jedenásť rokov ani potuchy...
Typ: Viackapitolová
Autor: Elinor
Dátum a čas pridania: 23. 06. 2012 18:01:18
Veková hranica: 12+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 2621
Tagy: FanFiction, Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, dobrodružné, temné
Kapitoly tejto série
„Nikdy si nevyšiel von taký, aký si vošiel.“
- Francis Spufford; Dieťa, čo kupovalo knihy
Bolo to tiché zahvízdanie, čo Claudiu prinútilo odtrhnúť pohľad upretý na hnedý vytapetovaný strop a vzápätí vyskočiť z postele. Pribehla k obloku, odtiahla z neho hrubé červené závesy a pozrela von na dokonale udržiavanú záhradu. Štíhly, plavovlasý, asi tak jedenásťročný chlapec sa lenivo opieral o mohutný kmeň starého dubu stojaceho pri ceste a upieral oči hore na Claudiu.
Claudia sa zvrtla, položila pyžamu na svoju veľkú posteľ s baldachýnom a otvorila antický šatník tmavofialovej farby s tenkými vyrezávanými latinskými heslami. Navliekla na seba modrú tvídovú sukňu, čierny sveter a na nohy si natiahla tenké podkolienky. Narýchlo si kefou prebehla po hustých čiernych vlasoch a ponáhľala sa dolu.
„Zas ťa čaká ten chalan, čo?“ zareagovala stará pani Riddlová, ktorá spolu s manželom sedela na pohovke, kým slúžka pripravovala raňajky. „Nič iné by ťa rýchlejšie nedostalo z postele.“
„Iste, stará mama.“
„Claudia, zlatko!“ ozvalo sa z kuchyne po Claudiinej ľavej ruke. Ladnými krokmi priplávala jej mama, medové kučery jej spadli do tváre. V ruke držala dve obláky. „Prišli ti listy... Adresa je dosť čudná.“
„Fajn, potom si ich pozriem,“ odvetila Claudia neprítomne a vyšla z domu na kamenný chodníček. Pán Bryce sa krčil za fontánou a zastrihával ker červených ruží. Bol taký zahĺbený do svojej práce, že si ani nevšimol Claudiu, ktorá prechádzala okolo. Na tvári sa jej zjavil nepatrný úsmev.
„Nevieš, čo sa patrí, Frank?!“ zatiahla vysokým hlasom. Pán Bryce zdvihol neprítomné oči od práce a vyjavene pozrel na dievča.
„Ospravedlňte ma, slečna, nevšimol som si vás...“
„Tak ty si si ma nevšimol!“ zvolala. „Ako si potom mohol prežiť vo vojne, ak si si tam nevšímal, kedy na tebe mieri hlaveň?“
Záhradník sa ticho sklonil späť k práci a Claudia za sebou zatresla bránku.
„Dobre si mu dala!“ privítal ju Dorian.
„Je to starý blázon,“ obzrela sa cez plece. „Mama mu vravela, že s tou nohou by nemal pracovať, ale on ten návrh zamietol... O to lepšie. Z koho by som si uťahovala? Tá mladá slúžka sa nad všetkým len pousmieva.“ Ešte chvíľu hľadela na svoj domov. Bola hrdá na ich honosné a rozsiahle sídlo, medzi ostatnými domami v dedine, ktoré boli poväčšine plesnivé a ošarpané, priam svietilo. V jednom z podkrovných okien zazrela svojho otca. Usmial sa na ňu. Každý vravieval, že Claudia mu doslova z oka vypadla. Ona to posúdiť nedokázala, vedela len, že majú rovnakú farbu vlasov aj pleti.
„Čo nové v politike?“ nadhodila.
„Netvár sa, že ťa to zaujíma,“ podpichol ju Dorian. „Celé dni sa môžeš rozvaľovať na slniečku, ale ja?!“ Rukou si plesol po opálenom čele. „Ja musím celé hodiny počúvať o tom, aké vládne v Európe napätie a že Nemecko obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo... Vraj hrozí ďalšia svetová.“ Zasmiala sa. Dorianov otec bol totižto člen mestskej rady a mal prístup aj k „vyššej“ politike. Preto jeho rodina, rovnako ako zámožní Riddlovci, patrila v dedine k váženým rodinám.
„Poď, niečo ti ukážem,“ schytila Claudia odrazu Doriana za ruku a ťahala ho preč z rušnej cesty, okolo ktorej boli nahusto rozostavané drobné stánky a obchody. Vo vzduchu sa niesla vôňa čerstvého ovocia, vareného vína a cukrovej vaty.
Claudia kamaráta voviedla do jednej tmavej uličky. Horela vzrušením. „Včera večer som umierala od nudy, a tak som si sadla do záhrady a zahľadela sa na jednu z rajských jabloní. Teda, na malé jablko. No a... Rýchlo, poď, kde je menej ľudí!“ súrila ho. Napokon zastala v strede širokej, no úplne ľudoprázdnej ulice. Dorian sa znepokojene poobzeral.
„Sme v štvrti najväčších žobrákov,“ zamrmlal nesmelo.
„Nedovolia si na nás ani siahnuť,“ vyhlásila povýšenecky. „A nefňukaj ako malé decko!“
„Dobre!“ odsekol, no strach z neho neopadol. „Čo si mi to chcela ukázať?“
Na Claudiinej bledej tvári sa opäť zjavil tajomný úsmev a srdce sa jej naplnilo nadšením, dokonca sa aj zabudla zlostiť na Doriana. Skrčila sa a zo zeme zdvihla drobný kamienok. Otvorila dlaň, kde ten malý, modrastý kamienok pokojne ležal.
„Dobre sa pozeraj.“ Prvých pár sekúnd sa nič nedialo. Potom sa však kamienok jemne zachvel a Claudia na ruke pocítila hrejivé teplo. Na tvári sa jej zavlnil úsmev. Kamienok odrazu začal naberať na veľkosti, vyzeralo to ako zrýchlený proces pučania kvetu. Keď sa to celé skončilo, z kamienka bol už veľký kameň s priemerom asi desať centimetrov. Claudia mala od vzrušenia rozšírené nozdry. Dorian však zdesene o krok odstúpil a civel na Claudiinu dlaň.
„Ako... čo...?“
„Netvár sa tak zdesene, Dorian,“ zasmiala sa Claudia a oči jej žiarili. „Nie je na tom nič hrozné!“
„Nič hrozné?“ šokovane na ňu pozrel. „Vieš, čo si práve spravila?!“
„Zväčšila som kamienok,“ odvetila, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec. „Je to úplne ľahké, tu máš, skús to aj ty.“
Dorian neisto prijal kameň, čo mu Claudia podávala. Zahľadel sa naň neveriackym pohľadom, no ani po piatich minutách ticha sa nič nestalo. Dorian ho odhodil, akoby ho odrazu začal páliť.
„Jasné, keď sa tváriš, akoby si prehltol citrón!“ pokarhala ho. „Netvár sa tak vážne, lebo sa naštvem. Si si vedomný toho, že v sobotu si ma takto zavčasu vytiahol z domu?“
Užasnuto na ňu hľadel. „Ty si blázon, Claudia,“ vydýchol.
„Iba ak aj ty,“ odvetila a rozbehla sa. Po ceste do kohosi prudko narazila, no neobzerala sa, len bežala ďalej. Zasmiala sa, keď za sebou počula Dorianove kroky.
„Nebola si dlho,“ privítala ju mama, keď sa zjavila vo dverách obývačky. Spolu s otcom a starými rodičmi sedela za veľkým stolom, kým slúžka im nosila jedlo na stôl.
„Omáčku, Cecilia?“ spýtal sa jej Tom.
„Niekedy vie byť ten Dorian pekný suchár,“ zahundrala Claudia a klesla do hojdacieho kresla. Spomenula si na skicár s grafitom, čo mala skrytý pod vankúšom, a na chvíľu mala opäť tú chuť pretvoriť všetky tie staré chatrče v dedine na originálne a moderné sídla... Keď vyrastie, zveľadí dedinu a zapíše sa do histórie ako významná architektka. Ľudia ju budú ospevovať ako priekopníčku moderných stavieb. V duchu sa pousmiala a vybrala sa hore po skicár, no po ceste jej zrak padol na dve žltkasté obálky ležiace na stolíku pri dverách. Siahla po nich. Ako prvú otvorila tú väčšiu s čudesnou adresou, kde okrem jej mena stálo: spálňa v podkroví, druhá od hlavného schodiska, posteľ s baldachýnom. Nadvihla obočie a rozlomila červenú pečať, ktorou bola obálka zalepená. Očami prebehla po obsahu listu.
„Rokfortská stredná škola čarodejnícka,“ prečítala pomaly. Prečítala to nahlas ešte trikrát, no stále jej to nedávalo zmysel. Pokrútila teda hlavou a otvorila druhú obálku. Úhľadným, šikmým písmom tam stálo:
Milá Claudia,
Dovoľ, aby som Ťa v najbližšiu krásnu slnečnú sobotu o desiatej hodine poctil svojou návštevou. Porozprávam Ti o Rokforte a odpoviem Ti na akékoľvek Tvoje otázky.
S pozdravom
Albus Dumbledore
„Rokfort? Čo to, dopekla, je?“ zvolala rozhorčene a zmätene hľadela na list od neznámeho, keď vtom začula zvuk medeného klopadla na dverách.
Komentáre
vyzerá to zaujímavo, nenašiel som nič čo by sa mi nepozdávalo. uvidím ako to bude pokračovať
Pridal(a): Sirius, 23. 06. 2012 22:09:56
|
:-))
Rowlingová vytvorila niečo úžasné, obrovské, ešte väčšie, ako celý svet... To sa ani popísať nedá :-))
A ďakujem ;-))
Pridal(a): Elinor, 23. 06. 2012 18:57:27
|
:)
teraz, po druhom prečítaní, som na pokračovanie zvedavá ešte viac:D a začínam intenzívne uvažovať o nejakej historickej HP fan-fiction, ach:D:D Rowlingová skutočne vytvorila nezabudnuteľný svet:)
Pridal(a): Georgiana, 23. 06. 2012 18:30:01
|
|
|
