PoviedkaNa oboch stranách1. kapitola - Pepper alebo jaKrátky popis:
Toto je poviedka z prostredia Avengerov - nebojte sa, nie je taká depresívna, ako napovedal pôvodne zamýšľaný názov (malo sa to volať "Všetko sa to začína smrťou") =D
Hlavných postáv je veľa, objaví sa tam z Avengerov asi každý podstatný, príbeh sa tiahne celým Iron manom 2, Thorom, Avengermi, Iron manom 3 a potom... budem si musieť veľmi vymýšľať a ak sa mi nebude chcieť, asi si budete musieť počkať, až vyjde Thor 2 a Avengeri 2, aby som vedela, ako pokračovať (v prípade, že to budete čítať) =D
Tak prajem príjemné čítanie, každý komentár ma veľmi poteší (ale ak sa vám nechce, nemusíte komentovať =))
Typ: Viackapitolová
Autor: Marika Riddle
Dátum a čas pridania: 07. 11. 2012 06:29:43
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1803
Tagy: FanFiction, Fantasy, Iná FanFiction, Minulosť / pred sériou, Prítomnosť / počas série, Budúcnosť / po sérii, slovenčina, romantika, dobrodružné, dráma, humor, temné, paródia, násilie
Kapitoly tejto série
„Ocko.“
Položila som mu ruku na rameno a on sa prudko otočil.
„Nechcela som ťa vyplašiť.“
Nepovedal nič. Len na mňa hľadel neprítomným, zmäteným pohľadom a mlčal.
„Choď po ňu,“ kývla som hlavou.
„Jasné, a teba tu nechám,“ odvetil nervózne.
„Viem sa o seba postarať.“
„Mandarín je nebezpečný,“ protestoval.
Viem. „Ja som tiež.“
„Som si istý, že by si ho dokázala vytočiť v priebehu minúty.“
„Tipujem skôr tridsať sekúnd, ale budiš,“ uškrnula som sa. Na otcovej tvári sa objavil náhly úsmev nahradený ešte náhlejším prívalom emócií. Už sme boli v horšej situácii, obom nám hrozila smrť, a dostali sme sa z toho. Dostaneme sa aj z tohto. Najdôležitejšia je Pepper.
Zrazu ma tuho objal.
„Choď,“ povedala som mu do ucha. „Možno sa mi ho podarí trochu zdržať, ale musíš byť rýchly.“
„Ja som rýchly vo všetkom.“
„Nie taký rýchly ako ja.“
„Môžeš si ten oblek obliecť sama a bežať zachraňovať svet.“
„Myslím, že by si žiarlil, ak by som ja bola Pepperiným záchrancom,“ potľapkala som ho po chrbte. Otec vbehol do domu. Zadívala som sa na bezoblačnú oblohu. Prišiel koniec, vedela som to. Môj a možno aj otcov, hoci som pevne dúfala, že sa mýlim v tom druhom. Oprela som sa o kamenné zábradlie a vzdychla si. „Tak kde si? Poď si po mňa.“
Nemusela som dvakrát hovoriť. Po chvíli prázdneho ticha, v ktorom bolo počuť len zurčanie oceánu pod nami, vzduchom presvišťalo čosi ťažké. Zvíril sa do malého tornáda a o chvíľu sa zhmotnil do muža, ktorého som čakala – statného chlapa s dlhými vlasmi, kradmým pohľadom a vráskami okolo očí.
„Čakala som vás,“ privítala som ho naoko veselo. „Môžete si ma vziať.“
Mandarín sa usmial. „Výborne. Si inteligentná. Chyť sa ma,“ natiahol ku mne ruku. Jeho dotyk sa mi hnusil, no napriek tomu som vložila svoju dlaň do jeho. Potiahol ma, vytiahol do vzduchu a pritisol k sebe. „Pevne sa drž.“
„Akoby som sa nebála pustiť sa,“ poznamenala som ironicky a ovinula si ruky okolo jeho krku.
Okolo nás sa rozvil vietor a prudko do nás udrel. Cítila som, ako letíme. Obrátila som hlavu k nášmu domu a v tej chvíli tesne vedľa nás preletelo čosi veľké a piskľavé. Oči sa mi rozšírili zdesením. Skôr, než som stihla vykríknuť, raketa narazila na miesto, kde som predtým stála, a nastal ohlušujúci výbuch. Tmavú oblohu ožiaril kúdoľ ohňa a terasa sa začala rúcať.
„Nie...!“ hlesla som a horné poschodie vybuchlo. „Preboha...“ bolo jediné, na čo som sa zmohla. Bola som si istá, že ockovi sa podarilo dostať sa von, pravdepodobne bol už na ceste po Pepper a o dom sa nestaral. No myšlienka, že niekto dokáže zničiť môj domov takto jednoducho a chladnokrvne, bola zarážajúca a desivá.
Cesta do Madarínovho paláca mi pripadala nesmierne pomalá. Aj keď mi náš dom zmizol z dohľadu, pred očami som mala to, ako padá do rozbúreného mora pod ním, a zachcelo sa mi plakať. Prekonala som však to nutkanie a kým sme dorazili do Mandarínovho sídla, bola som pokojná a vyrovnaná.
„Choď dnu a sadni si. Hneď som pri tebe.“ Poslúchla som a vošla dnu vysokými dubovými dverami, ktoré mi pripomínali rokfortskú bránu.
„Welcome, welcome, welcome Hogwarts!“ zanôtila som si a zamierila k jednému z dvoch kresiel.
Sadol si oproti mne, položil si ruky na operadlo, vystrel sa a zadíval sa mi do očí. Neuhla som pohľadom, no podvedome mi telom preletel mráz. Nedala som však na sebe nič znať, hoci som vedela, že sa blíži môj koniec.
Sedeli sme v obrovskej hale jeho paláca, všade naokolo nás bola tma, iba tesne nad hlavami nám svietil veľký luster, ktorý vrhal jemné svetlo na naše tváre.
„Už ho očakávam,“ povedal chladným, hlbokým, chrapľavým hlasom, z ktorého vyznieval pokoj rovnako ľadový ako steny okolo neho.
„Nepríde,“ zdvihla som jedno obočie a mierne sa uškrnula.
Mandarín sa usmial. „Ale áno, príde.“
„Nepríde,“ odporovala som mu pokojne.
„Si jeho dcéra.“
„Pepper je v nebezpečenstve.“
„Ty si tiež.“
„Nie v takom ako ona. Jej hrozí náhla smrť. Mne pomalé umieranie. Je dosť možné, že príde na poslednú chvíľu, no jeho prioritou je Pepper,“ pokrčila som plecami. Nemienila som sa nad týmto trápiť. Ocko si zvolil. A zvolil si dobre. Potreboval niekoho, pri kom mohol prežiť zvyšok svojho života. Ja som bola iba jeho dcéra. Pepper bola... Pepper. Bola tam vždy preňho a keď ho na chvíľu opustila, bytostne ho to zožieralo. Nemohol žiť bez nej. Znelo to ako klišé, no bola jedinou istotou, ktorú mal.
„V tom prípade ťa už nájde mŕtvu.“
„Poslúžte si, ja som na smrť pripravená,“ rozpažila som ruky v geste, akoby som ho vítala, a veselo sa usmiala.
„Nikto nie je pripravený na smrť.“
„V tom máte pravdu,“ uznala som. „No niektorí sa jej boja menej ako iní. Ja sa radím do tej prvej skupiny.“
Mandarín sa nadýchol, trochu sa naklonil dopredu a spojil brušká prstov. Civela som na jeho prstene a mozog mi pracoval. Otec príde, či už to stihne, alebo nie. Jediný spôsob, ako som mu mohla pomôcť, bolo sa aspoň pokúsiť znížiť Mandarínovu moc.
„Si taká plná rečí, rovnako ako tvoj otec. Len tárate a tárate, a keď príde na činy, ste obaja rovnako plytkí, prudkí a ľahkomyseľní. A predvídateľní. Viem, na čo teraz myslíš. Chceš zneškodniť jeden z mojich prsteňov. Dopredu ti hovorím – nepodarí sa ti to. Skúšali to pred tebou mnohí, oveľa silnejší aj šikovnejší ako ty, a neuspeli. Prečo si myslíš, že tebe sa to podarí?“
„Som odhodlaná,“ odfrkla som pohŕdavo.
„A ty zabúdaš, že som mocný. Nikto proti mne nemá šancu.“
Vzdychla som si. „Počuli ste už niekedy o Lokim?“
Mandarínovi sa mihlo na tvári prekvapenie. „Samozrejme, že som počul. Jeho myšlienka bola ušľachtilá, no podcenil svojich protivníkov. To ho stálo slobodu,“ povedal uznanlivo. Zároveň sa pri tom tváril, akoby zjedol všetku múdrosť sveta.
„Nie tak celkom. Znova je na slobode,“ vyviedla som ho z omylu. „No hovoríte, že ciele mal ušľachtilé. A podcenil svojich protivníkov. Povedzte mi, Mandarín, aký máte vy cieľ? Za ten čas, čo tu sedíte a čakáte, by ste sa mohli pokúsiť ovládnuť svet, a vy sa zaujímate o takú maličkú bodku v strede vesmíru, ako je môj otec? Prečo po ňom tak idete? Nikdy o vás nepočul, nikdy vám neublížil a predsa ho chcete zabiť. Alebo sa ho snáď bojíte?“ opýtala som sa pálčivo, nečakala na odpoveď a pokračovala: „Máte v rukách, na rukách všetku moc, mohli by ste vládnuť celej Amerike, Ázii, Afrike... A kecáte tu so mnou. Nerozumiem vám,“ prekrížila som si prsty, akoby som sa modlila, a tiež sa naklonila dopredu.
Mandarín chvíľu mlčal. Bola som zvedavá, nad čím premýšľa a či som ho svojimi otázkami a postrehmi aspoň trochu vyviedla z miery. Zdalo sa však, že nie. Aj naďalej si zachovával svoj odstup a kamennú masku. Bol trénovaný. Bol inteligentný. Bol silný. A vedel to. Dokázal vo mne čítať ako v otvorenej knihe, nepotreboval k tomu veľa. Vedel, čo sa mi práve preháňa hlavou, nad čím premýšľam, čo chcem urobiť, a na chvíľu ma z tohto vedomia zachvátila panika. Stratila som vieru, stratila som nádej a prijala som svoju smrť. Potom som sa však vzoprela. Neumriem. A už vôbec nie tu a jeho rukami.
Zachechtal sa. „Bojíš sa smrti.“ Bolo to kruté konštatovanie, ktoré bolo pravdivé.
„No to je mi novinka,“ pregúlila som očami.
Mandarín sa zase zasmial. „Tvrdá maska, no ja viem, čo sa skrýva v tvojom vnútri. Si osamelá. A zraniteľná. Kdesi pod povrchom máš v sebe toľko lásky, ľútosti a trpkosti, že ak by si ju dala navonok, vybuchla by si. A tak ju skrývaš a svetu ukazuješ tvrdú, odhodlanú tvár. Istým spôsobom je to odvážne a obdivuhodné. A poľutovaniahodné.“
Mierne som pootvorila ústa. Neprekvapilo ma, čo mi povedal. Ale prekvapilo ma to, ako to povedal. Konečne som to pochopila. Tento muž bol múdry. Múdrejší ako môj otec. Bol odhodlaný na všetko, no nešiel si za tým slepo ako Loki, ani maniacky ako Obadiah, ani z pomsty ako Vanko. Poznal svojho protivníka dokonale. Hral s ním hru založenú nie na sile, ale na inteligencii. Otec proti nemu takto nemal šancu.
„Zahrajme si hru,“ navrhol náhle a oprel sa dozadu.
Pokúsila som sa nedať na sebe znať prekvapenie, no neuniklo mu, ako mi myklo lícnymi svalmi, keď to povedal.
„Akú?“
„Hádaj, na čo myslím.“
Musela som sa zasmiať. Čakala som šach alebo inú hru na bystrosť a on vyberie Hádaj, na čo myslím? Nehrala som to, odkedy som mala asi dvanásť rokov. Keď som si to tak spočítala, nebolo to až tak dávno. Desať rokov.
„Dobre.“
„Začínaš.“
„Dobre,“ kývla som hlavou. „Ale...“ pozrela som naňho krivo.
Úprimne sa usmial. „Čakáš pravidlá hry, však?“
„Samozrejme,“ odvetila som obozretne a pozorovala, ako sa už druhýkrát naklonil smerom ku mne a na perách mu pohrával jemný úsmev.
„Dobre. Sú jednoduché. Za každé áno ti predĺžim život. Za každé nie ťa posuniem bližšie k smrti, ak budeš hádať ty. Ak budem hádať ja, za nie ti neudelím žiaden trest. Za áno ti odoberiem krok, ktorý ťa bude približovať k smrti. Čo na to povieš?“
Bola som ticho. Preberala som svoje možnosti. Vlastne som nevedela, o čom mám premýšľať. Cesta preč neexistovala. Musela som prijať jeho podmienky.
„Začnime,“ pokynula som mu.
Komentáre
Možno na budúci rok keď bude viac času, niečo napíšem ale to je ešte ďaleko
Pridal(a): Sirius, 10. 11. 2012 02:07:40
|
Chlapci
V prvom rade vám obom veľmi pekne ďakujem za komentáre =)♥ Veľmi ste ma potešili =)
Marsí: Ďakujem pekne, och vy s tou June, je neuveriteľné, že vás ešte stále baví =D
Sirius: Pôjdem po bodoch, tak, ako si mi ich spomínal v komente, aby som na niečo nezabudla =)
1. Tak niečo napíš! Komixového je tu naozaj veľmi málo, a na nete všeobecne a ja by som si rada niečo prečítala =)
2. Musím sa priznať, že na začiatku ani mne, a to vôbec =D. No myslím si, že on ako muž je schopný dať kvôli tým, ktorých má rád, aj život (dospela som k tomu po véééééééééééľmi dlhom zmýšľaní) a nakoniec sa mi táto myšlienka začala páčiť =)
3. Ďakujem veľmi pekne, už keď sa špekulovalo o tom, že Mickey Rourke by v Iron manovi 2 mohol hrať Mandarína (čo sa nakoniec ukázalo ako nepravdivé, a som rada, lebo na Bena Kingsleyho sa nesmierne teším ♥), som si o ňom nejaké veci pozisťovala a absolútne ma fascinovalo, z čoho čerpá svoju moc =). A tak mi napadla tá veta =). A tí nepriatelia - ach, ja milujem zlých chlapcov a hlavne milujem pátrať po tom, prečo sú zlí, tak som dala takú malú krátku psychologickú analýzu =D
4. Nie, idem len podľa filmov, neviem, kde by som sa ku komixom dostala a aj keby som vedela, nemám na ne, bohužiaľ, financie =). vychádzam z vlastných vedomostí z filmov a občas z tej úžasnej stránky marvel.wikia.com a ak by som chcela siahať poviedkou až po skončení Iron mana 3, budem musieť dobre hľadať, aby som vymyslela dobrú zápletku =D
Dúfam, že sa ti to bude páčiť aj naďalej, hoci sa to prehupne "na druhú stranu" a ďalšie kapitoly budú dosť romantické =). No ale čo už, ja som taká duša =D
Pridal(a): Marika Riddle, 08. 11. 2012 08:50:00
|
Nedávno som sa zamýšľal nad tím prečo tu nik nepíše o komiksových hrdinoch. Aj som sa pohrával s myšlienkou nejakú poviedku napísať, ale nebol čas. A teraz toto.
Na začiatok, predstava Tonyho ako otca mi osobne moc nesedí, ale to len preto že nemám rád v poviedkach( alebo filmoch či seriáloch) deti. Čo sa tíka poviedky nie je to úplne to čo som čakal, zatiaľ nejdem nejako extrémne hodnotiť počkám si na pokračovanie.
Ale čo môžem už teraz pochváliť bolo toto:"
Máte v rukách, na rukách všetku moc" geniálna veta ktorá 100% vystihuje Mandarína. A tiež tento opis Tonyho jeho nepriateľov: "za tým slepo ako Loki, ani maniacky ako Obadiah, ani z pomsty ako Vanko." rovnako skvelý.
A mám otázku čítal si aj komiksy či len podľa filmov ideš??
Pridal(a): Sirius, 08. 11. 2012 03:23:12
|
Čo by si len ty mohla pokaziť? :) Už som aj zabudol, ako skvelo píšeš. Mal by som si dať opäť June. :D 10/10
Pridal(a): Marsí, 08. 11. 2012 00:49:40
|
Avantasia
Júúúj, och, ďakujem krásne, zlatíčko ♥ No, bude to ešte zaujímavé =) Sľubujem =)
A nemáš za čo, to je najmenej =)
Pridal(a): Marika Riddle, 07. 11. 2012 22:44:54
|
fantastické!
ako vidím, začína zrod ďalšej super poviedky z tvojho pera. Téma skvelý, začiatok výborný, no teším sa na ďalšie časti. Som zvedavá, ako sa vyvinie ich hra, úžasne si to skončila, fakt super! :)
a inak ďakujem za venovanie v skupine!! :) ♥
Pridal(a): Avantasia, 07. 11. 2012 22:15:35
|
Georgiana
Júúúj, ďakujem ti krásne, som nesmierne rada, že sa ti to páčilo =). Pokračovanie bude čoskoro, najprv ho musím ešte poopravovať =D ♥ Ešte raz ďakujem =)
Pridal(a): Marika Riddle, 07. 11. 2012 22:01:43
|
óha:) o komiksových hrdinoch som tu v našej fikcii veru ešte nič nečítala.. štylisticky veľmi, veľmi dobré, prakticky som nemala čo opravovať, takže som si užívala čítanie.. čítalo sa to dobre, ľahko, akosi fakt niet čo vyčítať.. a tým koncom si ma neskutočne nabudila na pokračovanie;)
Pridal(a): Georgiana, 07. 11. 2012 17:31:31
|
|
|
