Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Priori Incantatem

1. kapitola - Obliviate

Krátky popis:
Každý si občas predstavuje, aké by to bolo žiť v knižnom svete; medzi realitou a príbehom je tenká čiara.
Avšak... aké je pravé posolstvo príbehov?

Typ: Viackapitolová
Autor: Elinor
Dátum a čas pridania: 05. 01. 2013 04:49:30
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1765
Tagy: FanFiction, Fantasy, Harry Potter, Prítomnosť / počas série, slovenčina, dobrodružné


Hodnotenie užívateľov: 82.5% / Hlasovalo: 4
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Of course it is happening inside your head, Harry, but why on earth should that mean that it is not real?

    ~Albus Dumbledore
    J.K. Rowling; Harry Potter and the Deathly Hallows


    ciara

    Už asi po tridsiaty piaty raz som hodila očkom po nástenných hodinách. Nervozita, taká tá príjemná nervozita z niečoho nového, na čo sa človek teší, no na druhej strane sa obáva, že sa čosi môže pokaziť – a najmä pri mojej vrodenej neschopnosti komunikovať s ľuďmi – ma sprevádzala celý deň. A teraz, na poslednej hodine, narástla do veľkých rozmerov. Popri nej však ruka v ruke kráčala tichá radosť a neplánované vytváranie si vlastných scenárov; asi tisíckrát som si v hlave premietla, ako by mohlo vyzerať naše prvé podanie rúk (ruky sa obvykle podávajú, nie?).
    Nuž, o dve hodiny ma totižto čakala stretávka s Ester – s osobou, ktorú som poznala dosiaľ len po virtuálnej stránke.
    Keď ručičky na hodinách ukázali čas 14:18 (totižto šli o tri minúty popredu) a na chodbe sa rozdrnčal lahodný zvuk školského zvončeka, všetci ako na povel vyskočili z lavíc a upaľovali z učebne kadeľahšie. Počkala som teda, kým sa trieda ako-tak vyprázdni, a sama som sa pohla smerom von, pátrajúc očami po Eme. Zbadala som ju až na chodbe o dosť popredu predo mnou – zrejme ju strhol vír ponáhľajúcich sa študentov.
    „Ty!“ zavolala som, dúfajúc, že to neupúta pozornosť nikoho iného. „Ty s čižmami à la kocúr v čižmách!“
    Zastala a uskočila pred skupinkou našich spolužiakov. Nepozerala sa na mňa, no videla som, že za vlasmi skrýva široký úškrn – jej typické gesto.
    „Mám ešte dve hodiny čas,“ povedala som potichu, keď som pri nej zastala. Nedokázala som sa ubrániť úškrnu. „Neostala by si so mnou v meste? A vlastne, čo sa pýtam? Jasné, že ostaneš, pokým si budeš chcieť v pondelok odpísať úlohu z chémie, však?“ milo som sa jej spýtala.
    „Tú by si mi tak či tak dala,“ rovnako milo odvetila. „Ale najprv povedz dlhé h!“
    „Nezačínaj!“ zakriahla som ju, no veľmi sa mi nedarilo zachovať si vážny tón.
    „H-h-h-h-h-h-h,“ začala, až sa rozosmiala. „To sa nedá!“
    Vonku bolo pomerne teplo vzhľadom na to, že bol skorý januárový deň. Naši spolužiaci sa pred hlavnou budovou školy zoskupili do veľkého kruhu a o čomsi sa dohadovali. Prešli sme okolo nich s tichým pozdravom, no pochybujem, že to vôbec ktosi zaregistroval.
    „Kde sa to máte stretnúť?“ vyzvedala Ema a automaticky zamierila k najbližšiemu prechodu.
    „Na vlakovom nástupišti. A inak, nie si náhodou tak trochu drzá?“ spýtala som sa, nahodiac veliteľský tón. „Sama od seba si zamieriš k tomuto prechodu... Čo ak chcem ísť tým dolným?“
    „Tadiaľto je to kratšie.“
    „Ale musíme ísť stále popri ceste.“
    „Tak to je... trapas.“
    „Trapas,“ prikývla som, spomínajúc na onú hodinu slovenčiny.
    Zabíjajúc cestu nepodstatnými a bezpointovými rozhovormi sme došli až k budove Auparku, ktorá vždy tak trochu hyzdila historický ráz mesta. Keď Ema komusi v diaľke kývla hlavou na pozdrav, zahryzla som si do pery. „Dúfam, že teraz nestretneme polku tvojich známych,“ zaúpela som.
    „Doteraz si to vždy prežila – a vôbec, celý tento školský rok je pre teba o sebaprekonávaní... Ejha,“ zarazila sa. „Také slovo som fakt vyslovila?“
    „Ja ti to nevravím nadarmo, že v tebe drieme génius,“ celkom vážne som povedala.
    „No teda! Takže, počuj – naša klasická trasa? To jest; chovprodukt a kníhkupectvo?“
    „To sa po roku a pol ešte stále musíš pýtať?“
    Keď sa nám podarilo vytrepať z obchodu s domácimi maznáčikmi („Keď budem veľká, zaobstarám si králikáreň!“ vyhlásila som rozhodne), zamierili sme k eskalátorom, ktoré nás vyviezli pekne-krásne ku kníhkupectvu. Pridala som do kroku, aby som sa už konečne mohla nadýchnuť vône kníh, ktorú som tak dlho (presnejšie – 3 dni!!!) necítila. Náhlivo som si zopla neposlušné vlasy do nešikovného vrkoča, pretože mi pri skláňaní sa nad knihami tak trochu zavadzali.
    Neodolala som a jemne som rukou prešla po chrbtoch kníh, dôkladne uložených v poličkách. Pristavila som sa pri vysokom stojane, ktorý bol naplnený čisto Tolkienovými knihami.
    „Moje srdce žalostne puká pri pohľade na toľko skvelých kníh,“ priznala som pateticky vysokým hlasom.
    „Nie ste v tom sama, drahá moja priateľka,“ odpovedala mi Ema.
    Usmiala som sa. Naše rozhovory, do ktorých sme pridali prehnanú zdvorilosť a historický pátos, som mala rada. Náhodne som zo stojana vytiahla knihu – Pán prsteňov: Návrat kráľa. Ako prvé som spravila presne to, čo robím vždy, keď knihu otváram – privrela som oči a privoňala si k jej stránkam.
    „Ty feťák! To musela byť tvrdá odvykačka, tie dva dni bez kníh, čo?“
    „Tri,“ opravila som ju a vošla hlbšie do kníhkupectva. Ema ma odrazu predbehla a poskočila pri regáli s ceduľkou: Fantasy, sci-fi, kam som práve mierila.
    „Ale bez tohto tu ani jeden deň!“ vzdychla si, držiac v ruke, samozrejme, siedmu časť Harryho Pottera. Pookriala som a vytiahla rovnaký výtlačok. Ktovie, ako to vyzeralo, keď sme tam len tak stáli a s láskou si prezerali knihy, ktoré sme čítali hádam aj tisíc ráz.
    „Kde sa zabudla sova s listom pre mňa?“ smutne som sa spytovala len tak do vetra.
    „Hmm... Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, čo žijú bez lásky.... ako to je v angline, Lau?“
    „Do not pity the dead, Harry...“ začala som, no ani ma nenechala dokončiť a čudným hlasom riekla: „Čo je to?“
    „Netuším,“ odvetila som, bezmyšlienkovite si listujúc knihu.
    „Čosi mi to pripomína... Vieš, také to déjà vu.“ Zdvihla som hlavu a zamračila sa pri pohľade na Emu, nakúkajúcu do medzierky, ktorá tam ostala po tom, čo sme vytiahli dva výtlačky Darov Smrti. Ako som pohla hlavou, čosi sa tam zaligotalo. Ema strčila do medzierky ruku a vytiahla niečo dlhé. Vydávalo to šušťavý zvuk. Zamračila som sa ešte viac a opatrne som sa tej veci dotkla. Vyzeralo to ako...
    „Kabát. Plášť,“ povedala Ema, zarehotala sa sama pre seba a akoby úplne zabudla, že som tam s ňou, prehodila si ho cez plecia. No a... srdce mi vynechalo jeden úder. Takže, bez zbytočne dlhých opisov – Ema tam v nasledujúcej chvíli nebola. Omráčene som o krok ustúpila, keď ma zrazu šiesty zmysel výstražne varoval – a tak som sa zvrtla a ocitla sa tvárou v tvár neznámemu chlapíkovi. Teda, nebol tak celkom neznámy, práve naopak, prišiel mi až nepekne známy. Nerozumela som, čo sa deje, no napriek tomu som vnímala ťarchu na rukách. Periférnym videním som však vo svojich rukách neuzrela nič iné, len obyčajnú knihu – nový výtlačok Darov Smrti. No napriek tomu sa mi zdalo, že držím stovky kameňov alebo hádam aj celý svet.
    Svet.
    Chlapík sa priblížil, avšak prv, než stihol čokoľvek spraviť, odrazu sa s bolestnou grimasou skrčil, akoby ním prešiel prúd bolesti. Ohúrene som naňho hľadela a pravdepodobne som zabudla, ako sa dýcha. Ruky sa mi triasli a pohľad mi padol na knihu, ktorej ťarcha stále rástla. Posledné, čo som uzrela, boli biele stránky posiate drobnými čiernymi písmenami, a potom všetko zmizlo.

    Cítila som sa príjemne. Príliš príjemne na to, aby som sa zamýšľala nad tým, čo sa práve stalo. A vlastne, malo zmysel zamýšľať sa? Zdalo sa mi, že čím viac som sa snažila sústrediť na to, čo bolo predtým, tým menej som si na čosi spomínala. Akoby to celé bolo len sen a ja som sa len teraz zobudila. Alebo... sen je toto?
    Spomínala som si, že na istý čas (nedokážem odhadnúť, koľko presne to trvalo) som sa dostala do akéhosi tunela, ktorý začínal najprv tmou, no potom sa začalo rozvidnievať. Rozvidnelo sa natoľko, až som od toľkého jasu musela prižmúriť oči. Myslím, že aj keby som mala pätoro očí, nestihla by som zachytiť všetko, čo sa okolo mňa mihalo – zelené kopce, paru vystupujúcu z lokomotívy vlaku, vyprahnutú púšť, temné zákutia izieb, chladné chodby, honosné siene s vyleštenými trofejami, strom so spletitou korunou, starú schátranú chatrč, obrovský štadión, čudesné okrídlené tvory, striebristú jaskyňu, mŕtveho jednorožca, stôl obsypaný jedlom... Nestíhala som reagovať, a zrazu všetko skončilo a ja som sa ocitla tu – pod strechou akéhosi domčeka. Bola tma, no sneh, čo pokrýval všetko navôkol, mi umožnil rozoznať, že sa nachádzam v akejsi dedinke. V dedinke, ktorá mi celkom jasne pripomínala...
    „Tu si!“ ktosi šepol a ja som sa v tom tichu toho hlasu až zľakla. Poobzerala som sa, nikde som však nikoho nevidela. Keď som sa však otočila na to isté miesto druhý raz, stála tam Ema. Vyzerala ako prízrak.
    „Ako si...?“
    „Neuveríš!“ zvolala potichu a pod nos mi strčila plášť, čo našla v kníhkupectve. Chvíľu som naň prihlúplo hľadela.
    „Nevrav mi, že...“
    „Presne tak!“
    „Niečo také je príliš dokonalé na to, aby...“
    „Ale nie nemožné, a to je podstatné!“ Poskočila. V tvári bola červená, akoby mala za sebou náročný beh. Oči jej žiarili. V nasledujúcom momente sme však obe zamrzli na mieste – z nebezpečne blízkej vzdialenosti sa ozvali kroky viacerých nôh. Uponáhľané kroky.
    Ema bez premýšľania prehodila cez nás plášť. Hľadela som na svet cez priesvitný lem jeho látky.
    „Ale naozaj som tam čosi začul...“ ozval sa nesmelý hlas akéhosi muža.
    „Dnes už po štvrtýkrát, ty trkvas!“ odpovedal mu iný. „Ak tam znova nič nenájdeme...“
    „Čo ak... čo ak majú nejaké finty? Veď dobre viete, že Potter má neviditeľný plášť...“
    „Nebolo však zaznamenané žiadne premiestnenie sa,“ zasiahol ďalší, ktorý znel ako vodca celej skupinky. Hlasy sa približovali. „Mohli to byť potkany.“
    Spoza rohu jedného z domčekov sa vynorili piati chlapíci. Srdce mi zamrelo od ľaku, oni však po nás len prebehli pohľadom, akoby sme boli jemnohmotné. V rukách držali prútiky; to slovo sa mi automaticky vynorilo v hlave. Primkli sme sa s Emou bližšie k stene.
    „Rozrazte dvere tamtoho hostinca!“ zvolal jeden z nich, očividne vodca. „Už nefunguje pekne dlho a to mi príde dosť podozrivé – členovia Rádu radi využívajú staré, nenápadné miesta, ktoré páchnu zatuchlinou.“
    „To k nim pasuje,“ zarehotal sa ktosi. Keď sa vydali úplne opačným smerom, akým sme stáli my, padol mi kameň zo srdca. Niekoľko minút sme len stáli a báli sa čo i len dýchať. Nemohla som si však pomôcť – zmocňovala sa ma tichá radosť, ktorá si pýtala ísť von.
    „Sme v Rokville?“ Snažila som sa, aby môj hlas neznel hlasnejšie ako dopad snehu na zem.
    „Zrejme,“ prikývla Ema.
    Pritlačila som si ruku na ústa, aby som sa nahlas nerozosmiala. Vtedy som si uvedomila, že v rukách ešte vždy držím Dary Smrti. To ma potešilo ešte viac. Úplne som zabudla, že pár minút dozadu sme boli v pomerne veľkom ohrození.
    „Aj ak by to mal byť len sen... stačilo by mi to,“ povedala som a natiahla ruku, aby mi do dlane spadlo zopár vločiek.
    Rokvillských vločiek.

    Nasledujúca kapitola »
    (Impedimenta)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.238.72.180
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    Tiež chválim za citát :D
    Pekný nápad a naozaj to vyzerá zajímavo - trochu mi to síce pripomína jednu poviedku ale to je v poho, z jednej kapitoly sa usudzovať nedá a určite ešte prekvapíš :D

    Pridal(a): Annabeth, 20. 01. 2013 18:44:16

    Elinor, predsa :blum: ;):D

    Pridal(a): Georgiana, 11. 01. 2013 03:09:33

    Jéj, koment :) Ďakujem ;)

    Pridal(a): Elinor, 09. 01. 2013 06:57:33

    Oooch, toto bolo super!!!

    Je to hrozne zaujímavé a pútavé a napínavé, neviem sa dočkať ďalšej kapitoly =)

    Pridal(a): Marika Riddle, 09. 01. 2013 06:15:38

    Gee? Ako vyzerá smajlík, ktorý ironicky vyplazuje jazyk? :pardon: :D

    Pridal(a): Elinor, 05. 01. 2013 19:31:14

    Pomooooc :D A to mala byť táto poviedka na 100% utajená, keďže je inšpirovaná skutočnosťou xDD
    Ale nie, aspoň vidím, akí ste šikovní :3

    Pridal(a): Elinor, 05. 01. 2013 19:18:20

    hej, sa netvárte zas múdro, ja som tiež vedela, hej?!?! a ja viem dokonca o čosi viac než vy, a viem, kto je Ester!! (asi:D) /predstavte si tu smajlíka ironicky vyplazujúceho jazyk:D/

    Pridal(a): Georgiana, 05. 01. 2013 09:42:48

    Mne to nedá, ja sa musím pochváliť 0:) aj ja viem, v ktorom meste sa to odohráva, aj keď v tomto konkrétnom Auparku som ešte nebola (vo zvyšných dvoch áno :D) ale došlo mi to, práve okolo tohto bolo strašné haló, aj keď ten v KE je tiež v centre, ale... ale už veľa kecám, prepáčte 0:) :shy:

    Pridal(a): Zephyra, 05. 01. 2013 09:29:33

    :D Ja som mala tušenie, že ak si ty prečítaš túto kapitolu, tak objavíš, v akom meste sa to odohrávalo xD šikovný si :angel:

    Ďakujem :) :)

    Pridal(a): Elinor, 05. 01. 2013 09:06:38

    Páčili sa mi tie dialógy také normálne, živé mi prišli. Čo sa týka príbehu zatiaľ neviem uvidím ako to bude pokračovať. Občas nejaké opakujúce sa slovíčko ale len jedno takže to je v poriadku.
    A na celej tej ceste do Auparku a po eskalátoroch do kníhkupectva(PR)som sa strašne smial (samozrejme v dobrom :-)).
    A citát na začiatku to mám veľmi rád aj keď tento konkrétny ma až tak neuchvacuje, ale to je vec názoru.

    Pridal(a): Sirius, 05. 01. 2013 08:41:45

    Nebola som si istá, aké si tu nájdem komentáre... No som veľmi milo prekvapená. Ste veľmi zlaté, ďakujem :) :)

    Pridal(a): Elinor, 05. 01. 2013 08:17:15

    Tu sa snáď roztrhlo vrece s novými poviedkami :D ale to ma veľmi teší :D
    Zbožňujem, keď niečo čítam a v príbehu nájdem kúsok s môjho života alebo kúsok osobnosti postavy sa podobá na časť mojej (dúfam, že som sa vyjadrila pochopiteľne 0:D) a v tvojích poviedkach sa mi to stáva a aj preto ich tak rada čítam :D
    No bolo to krásne :D :D

    Pridal(a): Zephyra, 05. 01. 2013 07:00:56

    wuááá:) tak po prvé, na začiatku dokonalý citát, jeden z mojich milovaných ♥ po druhé, som šťastná, že som si včera uložila tvoj citátik: "príbeh je jeden veľký svet, v ktorom sa ani autor nevyzná úplne do detailov":) po tretie, bolo to úžasne napísané, rýchlo sa mi to čítalo a začínam mať pocit, že sa vo všetkých vyjadreniach k tvojej tvorbe už len opakujem, pretože stále je rovnako dokonalá ♥

    Pridal(a): Georgiana, 05. 01. 2013 06:07:43
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates