Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Čo všetko ste ochotní urobiť?

1. kapitola - Prológ

Krátky popis:
Historicky prvé Hry o život. Krajina sa spamätáva z vojny. Porazení sa snažia skryť, no Sídlo je odhodlané dotiahnuť veci do konca a zničiť aj posledný odpor. A aké riešenie môže byť lepšie, než poštvať nepriateľov proti sebe? Tak sa poďme pozrieť! Kto padne rýchlo? A koho čaká nekonečná priepasť? Jedno je však isté. Táto hra nebude mať víťaza...

Typ: Viackapitolová
Autor: Ananké
Dátum a čas pridania: 07. 02. 2013 07:06:56
Veková hranica: 12+
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1504
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Minulosť / pred sériou, slovenčina, temné, psychologické, násilie


Hodnotenie užívateľov: 66.7% / Hlasovalo: 3
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Dobrý večer vám všetkým tu v štúdiu a, samozrejme, aj vám pri televíznych obrazovkách! Dnes večer máme riadne nabitý program. Čaká nás príhovor prezidentky Pleinovej a vyhlásenie Výboru pre obnovu krajiny.“ Zazerám na otlčenú obrazovku, akoby som mohol tú ženskú pohľadom zabiť. Nemyslím si, že by som zaváhal. Vďaka Louise viem, čo sa chystajú vyhlásiť, a vôbec sa mi to nepáči. Ani ona síce presne nevie, čo tie Hry budú zač, ale predpokladám, že sa to čoskoro dozvieme. Moderátorka s výzorom papagája prechádza po vysvietenom pódiu až k dvom kreslám. V jednom už sedí prezidentka. Na tvári má spokojný úsmev. Ozýva sa mohutný potlesk. „Dobrý večer, pani prezidentka.“
    „Aj vám, slečna Sulivanová. Krásny večer vám všetkým.“
    „Rada by som niečo povedala obyvateľom Panemu.“

    „Samozrejme, publikum je vaše.“
    „Drahí spoluobčania, dnes som tu z niekoľkých dôvodov, ktoré by mal každý z vás poznať.“

    Nemôžem uveriť tomu, že sa pozerám na tú suku, čo mi zabila rodičov, ako sa tam prechádza celá vysmiata. Správa sa, akoby jej to tam patrilo. S trpkosťou si uvedomujem, že je to pravda. Teraz jej to tu patrí, môže rozhodovať o našich osudoch, ako„uzná za vhodné v súlade so zákonmi a vládou“. So zákonmi. S tými nikdy nemala problém. Vždy vedela dokonale predstierať, že pre ňu neplatia. A pochybujem, že niekto z vlády bude dostatočne hlúpy na to, aby sa jej postavil. Také ilúzie si nerobím. No najviac ma škrie, že som sa o to nepokúsila, keď som mala možnosť.
    „Tara, nemrač sa tak. Zostanú ti vrásky.“ Brat má však na tvári rovnako pochmúrny výraz ako ja.
    „Ticho, nevidíš, že hovorí prezidentka?“ snažím sa, aby irónia v mojom hlase bola čo najjasnejšia.
    „Prvým z tých dôvodov je moja povinnosť ubezpečiť vás, že aj posledný odpor bol zničený a poslední zradcovia spravodlivo potrestaní. S radosťou vám teda oznamujem, že po takmer tritisícsedemsto dňoch utíchlo všetko násilie. Už sa nemusíte obávať o svoje deti či blízkych. Odteraz na celom území rozsiahleho Panemu panuje, i keď ťažko vykúpený, ale predsa len mier! Skončili časy útlaku a bojov, teraz je náš čas hľadieť do svetlej budúcnosti!“

    „Snáď si nemyslí, že jej to niekto zožerie?!“ neviem si pomôcť, ale príde mi to priam komické.
    „Ľudia potrebujú počuť, že všetko bude dobré, že sa to skončilo.“ Louisin hlas je nevýrazný. Zdá sa, akoby aj ona stratila chuť bojovať, i keď naša vojna sa pravdepodobne len začína.
    „No popritom by sme nemali ani zabúdať na minulosť. Pretože tá je plná našich chýb, z ktorých by sme sa mali poučiť. Staneme sa tak lepšími, múdrejšími, ale, čo je najdôležitejšie, aj silnejšími. A preto, aby sme predišli ďalším chybám a nedorozumeniam, sa Výbor pre obnovu krajiny rozhodol, že vzniknú Hry o život!“

    „To neznie veľmi mierumilovne,“ poznamenávam.
    „Myslíš, že by nás nechali prežiť len tak?“ bratov hlas je unavený a cítiť z neho strach.
    „To sú tie Hry, ktorých sa máme zúčastniť?“ pýtam sa, i keď odpoveď poznám.
    „Bohužiaľ. Aby sa už v budúcnosti nevyskytli podobné nezrovnalosti a aby si všetci rebeli uvedomili, že ani tí najsilnejší z nich neporazia Sídlo, budú jedno dievča a jeden chlapec z každého obvodu čeliť nástrahám Arény.“

    „My nie sme rebeli. Iba sme bránili.“
    „Ona to vie a tí, čo by s tým mohli niečo urobiť, buď nechcú, alebo majú iné starosti.“
    „Niekto ako ona by nemal stáť na čele štátu.“
    „Chceš, aby aj ďalšia generácia vyrastala so zbraňami v rukách?“ Nanešťastie má Louisa znova pravdu.
    „Bližšie informácie vám však predajú kompetentnejší.“
    „Dámy a páni, prosím, privítajte predsedu Výboru pre obnovu krajiny, pána Roberta Jacksona!“
    „Dobrý večer, pani prezidentka, slečna Sulivanová.“

    „Ten chlap vyzerá ako Pleinovej spriaznená duša. Je rovnako slizký.“ Louisa sa len usmieva. Rozhodne je lepšia herečka ako ja.
    „Ako už pani prezidentka povedala, jedno dievča a jeden chlapec z každého obvodu budú poslaní do Arény. Títo vyvolení budú vo veku od dvanásť do osemnásť rokov. V deň žrebovania, ktorý sa stanovuje na štvrtý júl, budú vylosovaní občanom Sídla, ktorý im bude robiť sprievodcu a mentora počas celých Hier. Úlohu mentora potom prevezme víťaz, ak ho obvod bude mať. Žrebovanie bude prebiehať tak, že do sklenenej gule sa umiestnia lístočky s menami detí. Dvanásťroční budú mať jeden, trinásťroční dva, a tak ďalej. Aby sme dali silnejším väčšiu šancu reprezentovať svoj obvod, budú sa po vylosovaní vyvoleného môcť prihlásiť na jeho miesto. V prípade viacerých dobrovoľníkov bude zvolený prvý. Aby sme sa dostali k podstate celých Hier. Víťazom sa stáva posledný živý vyvolený.“

    Krv mi búši do spánkov. Stále je tu možnosť, že som zle počula, že je to len nejaký nepodarený žart. Posledný živý vyvolený. To znamená, že dvadsaťtri detí musí zomrieť, aby jeden žil? Pomaly, len pokoj. Nádych, výdych. Pozerám sa na brata. „John? Čo budeme robiť?“
    „Neviem.“ Aj on je očividne šokovaný. Pozerá sa cezo mňa kamsi do diaľky. Chytám ho za ruku. Potrebujem cítiť pri sebe iného človeka. Potrebujem vedieť, že nie som sama. Že aj v takejto situácii držíme spolu, tak ako celý život. Zmysel ďalších slov mi uniká, zachytávam len niečo o otváracej ceremónii, tréningoch a rozhovoroch... nedokážem sa na nič sústrediť. Chúlim sa v starom vyblednutom kresle a rozmýšľam, či prezidentka predsa len nemala pravdu. Veď niekomu, kto len bránil svoju vlasť, by sa toľko zlého nemohlo stať? Či?

    „... kamienok predstavuje jeden pridaný papierik s menom toho, kto oň požiada, a celoročné zásoby obilia a oleja pre jednu osobu.“
    Okamžite zbystrujem pozornosť. Jedlo zadarmo by sa nám rozhodne hodilo. Keďže mám osemnásť a účasti v Hrách sa nevyhnem, tie kamienky môžu odstrániť aspoň jeden problém. Prirodzene, aj mňa zaskočilo to posledný živý vyvolený, no akosi som s tým rátal. Je to pohodlný spôsob, ako sa zbaviť nepohodlných ľudí. Typický podraz z dielne pani prezidentky. Pozriem na Louisu. Na tvári nemá takmer žiadne prekvapenie. Takže to vedela a nič mi nepovedala. Zdá sa, že by som mal prehodnotiť svoj názor na ňu.

    Pomaly vstávam, aby som prebrala slovo a ukončila túto maškarádu. Predpokladám, že ľudia v obvodoch už toho majú plné zuby, a tie cvičené papagáje... tie si prídu na svoje pri sponzorovaní. Dodá im to pocit, že môžu o niečom rozhodovať. Je to šikovný ťah aj preto, lebo tých ufňukancov donúti správať sa na úrovni.
    „Umlčte toho chlapa, Sulivanová. Chcem odtiaľto vypadnúť.“ Nie je to dvakrát milé, ale ona si to aj tak nechá pre seba. Dobre vie, čo by ju čakalo, keby nie...
    „Ďakujeme, pán Jackson, za vašu návštevu. Bolo nám potešením mať vás tu.“
    „Aj mne bolo potešením, pani prezidentka, slečna Sulivanová , dovidenia.“ Konečne je preč. Už len to nejako dramaticky ukončiť.
    „Keď dohovorím, nech to strihnú,“ inštruujem ju a staviam sa. „Tak vám želám šťastné Hry o život a nech šťastie stojí vždy na vašej strane.“
    „Á, stop!“ ozýva sa zo zákulisia a ja si môžem konečne vydýchnuť. Čo najrýchlejšie sa vytrácam zo štúdia. V aute ma už čaká staršia žena s prísnym pohľadom. Podobnosť medzi nami je neodškriepiteľná, no snažím sa nevšímať si to. „Tak?“ pýtam sa napäto.
    Nahnevane ma prebodáva pohľadom. „Bravó, viac to už skaziť nešlo. Ešteže ten koniec znel dobre. Malo by sa to začať používať.“ Chcem protestovať, no tým svojím výrazom ma priam prišpendlí na mieste. To sa asi nikdy nezmení. „Mala by si viac dbať o svoj prejav, to, že si prezidentka, ešte neznamená, že môžeš hovoriť, čo chceš. Práve naopak.“ Tak toto bude dlhá cesta...

    Nasledujúca kapitola »
    (1. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.238.72.180
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    Páči sa mi to, dobrý nápad napísať niečo z takéhoto súdka, som zvedavá na ďalšie pokračovania, len tak ďalej :)

    Pridal(a): Avantasia, 08. 02. 2013 03:38:01
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates