Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Čo všetko ste ochotní urobiť?

2. kapitola - 1. kapitola

Krátky popis:
Historicky prvé Hry o život. Krajina sa spamätáva z vojny. Porazení sa snažia skryť, no Sídlo je odhodlané dotiahnuť veci do konca a zničiť aj posledný odpor. A aké riešenie môže byť lepšie, než poštvať nepriateľov proti sebe? Tak sa poďme pozrieť! Kto padne rýchlo? A koho čaká nekonečná priepasť? Jedno je však isté. Táto hra nebude mať víťaza...

Typ: Viackapitolová
Autor: Ananké
Dátum a čas pridania: 21. 03. 2013 06:55:48
Veková hranica: 12+
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1003
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Minulosť / pred sériou, slovenčina, temné, psychologické, násilie


Hodnotenie užívateľov: 80% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Niekedy sa človek dostane do situácie, kde nemá na výber. Niekedy vám nezostane nič, v čo by ste mohli dúfať. Nič, za čo by ste mohli bojovať, ani len vlastný život. Niekedy je jediným riešením zmieriť sa s osudom.
    Osobne som si svoj život takto nepredstavoval. Rozhodne nie. Keď ma ako osemročné dieťa zachránili výsadkári z Hnutia odporu, nemal som záujem o vzdialenejšiu budúcnosť ako večera. Bol som jedno z tých detí vojny, ktoré nikomu nechýbali. Moji rodičia zomreli pri bombardovaní San Francisca. Odvtedy ma vychovávali vojaci, vláčili ma so sebou a postupne začlenili medzi seba. Ubehlo dlhých desať rokov. Desať večností plných násilia, krvi a smrti. A teraz sa to všetko skončilo. Len ťažko sa mi chce veriť, že tak zle. Ani si neviem predstaviť, že by to mohlo byť horšie. Všetci boli mŕtvi. Buď zomreli pri poslednom pokuse o odpor, alebo ich popravili ako zradcov.
    To, že žijem, je len nešťastná zhoda náhod. Ku koncu vojny ma zavolali na Veliteľstvo. Tam mi povedali, že ma preraďujú do „špeciálnej jednotky“. Táto jednotka mala jedného člena a jeden cieľ. A tým bolo zabezpečiť dcére Veliteľa odporu bezpečie. Na moju smolu bolo toto dvanásťročné decko jedným z „náhodných“ vyvolených, ktorí mali bojovať v Aréne na život a na smrť. To znamená, že ani vôbec prvé Hry o život nezostanú bez dobrovoľníka. Lepšie povedané, nezostali. Momentálne totiž sedím vo vlaku, ktorý ma má dopraviť do Sídla. Predo mnou je stôl s toľkým jedlom, čo by bez problémov vystačil aj mojej starej jednotke. A len tak mimochodom: bolo nás dvadsať. Nahnevane stisnem päste. Na to, že Sídlo, ako sa tí bastardi pomenovali, práve vyhralo vojnu dlhú desať rokov, je tu všetko až príliš prepychové.
    Zato u nás sa ľudia spamätávajú len veľmi pomaly. Stavajú si domy, hľadajú prácu a snažia sa zabudnúť na všetky tie hrôzy, čo videli. No takto to je len cez deň. Keď slnko zapadne, nočné mory sa vracajú. Svojimi tenkými prstami hladia mysle detí, ktoré sa budia s krikom. Rodičia s nožmi a inými improvizovanými zbraňami vbehnú dnu a po prvotnom šoku si sadnú k malým a snažia sa ich upokojiť. Na druhý deň sa zobudia unavenejší, než išli spať, no napriek tomu vstanú a pokračujú v práci. Iskry v očiach mladých rebelov pohasli. Udusili ich slzy, ktorými oplakávajú mŕtvych. Nikto už nedúfa v lepšiu budúcnosť. Už nemáme silu bojovať.
    Dvere vagóna sa otvárajú a dnu vchádza sprievodkyňa pre siedmy obvod. Thalia je žena v strednom veku, nepoznačená vojnou, s fialovým tetovaním na tvári a atramentovými vlasmi. Keďže toto majú byť prvé Hry, má nám robiť aj mentorku.
    Za ňou vchádza dnu malé dievča s čiernymi vlasmi a očami. Malá Louisa má byť dôvod, pre ktorý mám zomrieť.
    Obe si sadajú oproti mne a po tichom pozdrave, ktorý ignorujem, začínajú jesť. No asi po dvoch minútach ticha, čo je asi Thaliin rekord, sa ozýva: „Nebuďte obaja takí zakríknutí! Veď ste sa dostali do Hier, a to nie do hocijakých.“ Jej hlas naberá na intenzite a nakoniec pokýva, ukazovákom, akoby sa rozprávala so zaostalcami. „Toto sú historicky prvé Hry o život! No povedzte, nie je to vzrušujúce?“ S nádejou v očiach, že sa dočká nejakej odozvy, si nás premeriava. Len nadvihnem obočie a znovu sa sústredím na polievku.
    Je jemná, taká krémová. Je vidno, že si na nej niekto dal záležať. Vôbec totiž nepripomína vrelú polievku z vrecka, čo sme dostávali vo vojne, či bledý vývar bez chuti, čo sme sa párkrát pokúšali s Louisou uvariť. Ani jeden z nás vo varení nevynikal, takže posledný polrok bol veľmi náročný. A nielen po chuťovej stránke našej stravy. Hlavný problém predstavovalo jej množstvo. Pravidelne sme ostávali o hlade, na čo sa nezvykalo ľahko. Akýmsi zvráteným spôsobom ma to však tešilo. Bol to pre mňa zvláštny pocit zadosťučinenia, keď som videl, ako rozmaznávaná Veliteľova dcérenka prvýkrát vo svojom živote nedostane, čo chce.
    No potom dva mesiace pred žrebovaním sme sa dozvedeli o kamienkoch. Vzhľadom na to, že som nemal v pláne vrátiť sa, som si ich mohol dovoliť, koľko som chcel.
    Keď pominula hrozba hladu a večná naháňačka za všetkým, čo sa dalo jesť, u Louisy sa prejavila asi najdominantnejšia vlastnosť. V tomto je presne ako jej otec, teda aspoň pokiaľ viem. Keby nepatrila k porazenej strane, alebo by sa vojna neskončila, pravdepodobne by patrila k dobrým stratégom a veliteľom. Je až znepokojujúco bystrá a nebezpečne dobrá klamárka. Pre hocijakého vodcu sú to ideálne vlastnosti. A najhoršie na tom je, že tá malá mrcha si to aj uvedomuje. Už počas cesty na nástupište si totiž Thaliu obkrútila okolo prsta. A aké máte krásne vlasy, vždy som také chcela mať, tá farba sa vám neuveriteľne hodí k očiam a podobne. Bolo to od nej pekne zákerné. Za celú cestu som nepovedal ani slovo, len som civel von z okna a počúval ich nezmyselné táranie. V podstate mi môže byť jedno, koho si naša sprievodkyňa obľúbi. Louisa dobre vie, že bezo mňa dlho neprežije.
    Bola totiž ľavá na akúkoľvek fyzicky namáhavú aktivitu. Keď sme sa zbavili problému s nedostatkom jedla, tak ma sama požiadala, aby som ju naučil nejaké „vojenské fígle“. Priznávam, že vtedy som bol dosť zaskočený. Decko, čo mi nesiaha ani po hruď, chce, aby som ho naučil biť sa? Najprv som sa nad tým zasmial, no po dlhšej úvahe som usúdil, že to bude nevyhnutné. A tak sme na druhý deň začali s „výcvikom“. No rýchlo som zistil, že to bude oveľa ťažšie, než som si zo začiatku myslel. Louisa je totiž nielen nemotorná, ona je slabá. Slabá ako mucha a možno aj viac. Keď sa nám ani po dvoch týždňoch nepodarilo prísť na spôsob, ako ju urobiť silnejšou, zamerali sme sa aspoň na rýchlosť. Niežeby bola rýchla bežkyňa, alebo niečo podobné, no rozmýšľala oveľa rýchlejšie ako ostatní. Naučil som ju klásť základné pasce, či už na korisť alebo na protivníkov.
    Po neúspešnom pokuse naučiť ju loziť po stromoch, čo pre ňu mohla byť výhoda vďaka jej hmotnosti, som sa zameral na maskovanie. Na moje veľké prekvapenie jej to celkom išlo. Pravdepodobne preto, lebo si to podľa nej vyžadovalo „schopnosť správne predpokladať efekt každého predmetu na celkový výsledok“.
    Na svoj vek sa vyjadrovala až príliš odborne. Asi trávila veľa času s otcom. Bolo to dosť pravdepodobné, keďže matku nikdy nespomínala, no pri každej príležitosti to bolo, že môj otec to a tamto. Napriek tomu, že sa stále tvári odosobnene, čo mi niekedy príde pomerne vtipné, je vidno, aká je naňho hrdá. Keby sme to zhrnuli, tak jediné, čo som ju dokázal ako-tak naučiť, sú základné pravidlá prežitia okorenené zopár vojenskými trikmi. To nie je veľa, no bude to musieť stačiť, či skôr budem musieť zostať nažive čo najdlhšie.
    Nepáči sa mi, že ma zatiahli do tejto maškarády, oveľa radšej by som zomrel po boku svojich bratov. No stále ma viaže vernosť Veliteľovi, i keď ten je už dávno po smrti.
    „Nerada poučujem,“ Thaliin hlas ma vytrháva zo zamyslenia, „ale je neslušné ignorovať starších ľudí. To by ste mali vedieť.“ Zatínam päste a chystám sa odvrknúť niečo nie práve slušné, keď ma Louisa preruší:
    „Prepáčte, len sme sa nad tým zamysleli. A myslím, že máte pravdu. Je to pre nás veľká česť, reprezentovať náš obvod. Len sme ešte trochu zaskočení.“ Nevinne myká plecami. „Všetko sa to zbehlo tak hrozne rýchlo.“ Upiera na ňu veľké čierne oči a na okamih dostáva tým trikom aj mňa.
    „Och...“ Thalia vyzerá byť mierne vyvedená z miery. „To je v poriadku, moja. Ja som na teba nechcela byť zlá,“ povie piskľavo a otočí sa ku mne. „A čo si myslíš ty, mladý muž?“ Nahnevane na ňu zazerám a snažím sa jej jediným pohľadom dať najavo, ako veľmi pohŕdam ľuďmi ako ona. Keďže sme už dojedli aj hlavný chod, bez slova vstávam od stola a mierim k dverám. „Dúfam, že svoje správanie hodláš zmeniť, Nick, lebo takto sa nikomu nezapáčiš,“ povie tesne predtým, ako sa za mnou zavrú dvere.
    Nahnevane sa rútim chodbou, kde skoro zrazím avoxa nesúceho dezert. Je to roláda s orechovou náplňou, poliata čokoládou.
    „To si zoberiem,“ hovorím a beriem mu z ruky jeden tanier. Bez toho, aby som sa naňho pozeral, pokračujem k svojmu kupé.
    Nechcem vidieť výraz avoxovej tváre, ani jeho tvár vôbec. Je celkom možné, že som ho poznal. Nechcem vedieť, či je to vojak, alebo len nejaký zlodej.
    Keď sa za mnou zabuchnú ďalšie dvere, ocitnem sa v spoločenskom vagóne. Hádžem sa na pohovku a zapínam telku. Hodnú chvíľu len tak prepínam medzi programami, až nakoniec nechávam nejakú talkshow. Neprítomne beriem do ruky zákusok. Tak ako všetko jedlo, aj roláda chutí úžasne, no mne akosi horkne v ústach.
    „... tak si teda poďme pozrieť rekapitulácie žrebovania!“ Táto veta okamžite upútava moju pozornosť.
    Možno dve desatiny sekundy zvažujem, že pôjdem zavolať Thaliu a Louisu, no potom sa na obrazovke objaví záber na prvý obvod.
    Prvému obvodu pridelili výrobu luxusných vecí, ktoré sú všade okrem Sídla nedostatkovým a zbytočným tovarom. Na námestí, podstatne väčšom ako u nás v sedmičke, je v ohrade zoradených pár tisíc detí. Mladší sú vystrašení a v tvárach starších sa zračia obavy. Vyzerajú ako stádo oviec pred búrkou.
    Obraz sa mení. Teraz kamera zaostruje na pódium. Nervózny starosta sa kŕčovito usmieva. Strach je na ňom viditeľnejší ako na niektorých deťoch. Dopredu predstúpi tridsiatnik s nabotoxovanou tvárou a oranžovými vlasmi. Podľa Louisy sú farebné vlasy v Sídle najnovším moderným trendom. Vraj niečo s kontrastom. Farebné vlasy a bledá pleť. Slovom, nezmysly.
    „Šťastné Hry o život! A nech šťastie stojí na vašej strane!“ Po pár úvodných slovách sa konečne dostáva k žrebovaniu. Nahýna sa nad jednu sklenenú guľu a vyťahuje zvrchu lístoček. Roztvára ho a z úst mu vyjde ďalšie z nespočetných citosloviec, ktoré používajú. Je nad moje pochopenie, ako sa ich spôsob reči mohol odcudziť od tej našej za taký krátky čas. Je pravda, že Sídlo má vlastnú platenú armádu (i keď nikto nevie odkiaľ). No stále ma zaráža, ako mohli tí ľudia žiť s vedomím, že ich bývalí spoluobčania bojujú o život. Ja som už jedno z tých detí, čo nezažili zjednotené Štáty. Narodil som sa do sveta zloženého z trinástich obvodov Ameriky a samostatného Sídla. „A vyvolenou v prvých Hrách o život pre prvý obvod sa stáva Maria Ramirezová!“
    Pozriem na obrazovku, kde asi sedemnásťročné bledé dievča kráča k pódiu. Je zaskočená a vyzerá na pokraji nervového zrútenia. V tichom dave sa ozýva len tichý nárek akejsi ženy, asi jej matky. Onedlho stojí na pódiu aj pätnásťročný chlapec. Treba mu uznať, že sa drží podstatne lepšie ako jeho partnerka. Druhý obvod je oveľa zaujímavejší. Pokiaľ viem, tak im pridelili tréning mierotvorcov.
    Celkom veľa ich máme aj u nás. Promenádujú sa po uliciach, akoby im to tam patrilo, a nikto sa neodváži odporovať im. Nikto na to nemá silu po tom, čo jedného chalana ubičovali na smrť. A šíria sa aj reči, že v dvojke a možno v jednom či dvoch ďalších obvodoch otvoria školy zamerané na prípravu vyvolených. Prirodzene, je to proti pravidlám, no nepredpokladám, že ich niekto zastaví. Druhý obvod je jeden z najobývanejších, čo sa odráža aj na počte detí. More znepokojených tvárí. Starosta tu má podstatne lepšie sebaovládanie a aj sprievodca má na hlave dokonca menej katastrofálne kreácie ako v jednotke. Niežeby som tmavozelenú považoval za normálnu, no tento sa akosi dokázal zladiť tak, že to nebilo do očí.
    „... Taranee Wrightová!“ ozýva sa z mikrofónu. Dievča má pätnásť, možno šestnásť. Nie je to žiadna krásavica, no to, čo ma na nej púta, je jej držanie tela. Je mi odkiaľsi známe. A tiež kamenný výraz na jej tvári. Dokonale sa ovláda. Na ňu si budem musieť dať pozor. Keď hore volajú aj Jonanthana Wrighta, je mi jasné, odkiaľ poznám jej držanie tela. Na jej bratovi je to totiž vidno ešte lepšie a som si istý, že aj na mne bude. Obaja totiž mali typický vojenský vzhľad. Dokonalé sebaovládanie, nedôverčivý pohľad a stoja vystretí ako laty. Títo dvaja budú veľmi nebezpeční. Pravdepodobne sú ďalší z „náhodných“ vyvolených. Ich rodičia boli zrejme dôležití na Veliteľstve, a tak si to ich deti teraz odskáču. Netreba ani poznámky komentátorov, aby bolo všetkým jasné, že sa pozeráme na kandidátov na víťaza.
    V treťom ani štvrtom obvode nie je nikto zaujímavý. Obe dievčatá sa nervovo zrútia a chlapec zo štvorky sa pokúsi ujsť. Samozrejme, jeho pokus zarazia už na začiatku mierotvorcovia. Päťka a šestka prebiehajú pokojne bez výrazne silných či slabých jedincov.
    Najprv volajú Louisu, ktorá to zvláda s kamenným výrazom, za čo si vysluhuje pochvalu od komentátorov. Je zvláštne sledovať seba, ako dobrovoľne nastupujem na miesto akéhosi chlapca s vypúlenými očami. Thalia sa ma celá nadšená, že práve ona má dobrovoľníka, pýta na meno. „Nicholas Harker,“ môj hlas sa rozlieha námestím. Ako som predtým predpokladal, aj na mne je jasne zreteľná vojenská minulosť. Ďalší komentár oznamuje, že siedmy obvod rozhodne vyzerá zaujímavo. Nasledujúce obvody sú, podobne ako päťka a sedmička, pokojné, bez väčších zaujímavostí.
    Výnimkou je sedemnásťročný chlapec z deviatky. Na prvý pohľad vyzerá normálne, no keď zaostrujú na jeho tvár, v očiach má skoro až šialené odhodlanie. Zamračím sa. To šialenstvo v jeho očiach sa mi nepáči. Ľudia, ktorí sú schopní urobiť pre niečo všetko, bývajú nebezpeční. Ak sa bude dať, mal by som ho odrovnať už na začiatku. Dúfať, že to súrodenci z dvojky urobia za mňa, je príliš riskantné. Posledné tri obvody neponúkajú nič zaujímavé, čo ma celkom teší. Súrodenci z dvojky a šialenec z deviatky mi rozhodne stačia.
    Znechutene vypínam telku. Ako je možné, že tu pokojne rozmýšľam o tom, ako zabijem deti, čo som v živote nestretol? Tento svet je šialený.
    „Čo si o tom myslíš?“ hlas za mnou ma prekvapuje. Nikoho som nepočul prichádzať. S trhnutím sa otáčam. Louisa sedí na kresle za mnou a zamyslene hľadí do prázdna.
    „Tí z dvojky museli byť vojaci. Prinajmenšom ten Jonathan,“ odmlčiavam sa, aby mohla niečo dodať.
    Prikyvuje. „Áno, súrodenci Wrightovci. Myslím, že som sa raz stretla s ich rodičmi. Boli genetici, ak si dobre pamätám.“
    „Takže od nich treba čakať naozaj všetko,“ poznamenávam.
    „Ich rodičia boli najlepší pred vojnou aj počas vojny.“
    „Bude ťažké zbaviť sa ich. Vyzerajú odhodlane.“
    „A ďalej?“
    „Chlapec z deviatky. Je šialený. Ak ho nezabijem hneď, tak narobí riadne veľa problémov.“
    „Nebolo by lepšie nechať to na tých dvoch? Predsa len, vyzerajú silnejšie,“ mračí sa, že niečo neodhadla správne.
    „Nechcem nič nechávať na náhodu. Šialenci sú silnejší, než vyzerajú.“
    „Veď práve,“ netrpezlivo sa na mňa pozerá. „Nebude schopný jasne rozmýšľať. Bude sa chcieť odtiaľ čo najskôr dostať.“
    „A? To sa budú chcieť všetci,“ s nadvihnutým obočím sa pýtam.
    „Nechápeš? Môže urobiť väčšinu práce za nás. Bude stačiť všetko pozorovať z diaľky. A okrem toho, myslíš si, že tí dvaja si ho nevšimnú? Nie sú hlúpi. A sú dvaja. Dôverujú si. Bude pre nich ľahké dostať ho. Nemyslíš?“ Teraz sa mračím ja. Z tohto uhla som sa na to nepozeral. Nie som zvyknutý nechávať ostatných urobiť moju prácu. Keď mám nejakú úlohu, tak ju jednoducho splním. No Louisa bola Veliteľova dcéra. Také niečo bolo pre ňu normálne.
    „Porozmýšľam nad tým.“
    „Ale nech ti to netrvá pridlho.“

    « Predošlá kapitola
    (Prológ)
    Nasledujúca kapitola »
    (2. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates