Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Čo všetko ste ochotní urobiť?

3. kapitola - 2. kapitola

Krátky popis:
Historicky prvé Hry o život. Krajina sa spamätáva z vojny. Porazení sa snažia skryť, no Sídlo je odhodlané dotiahnuť veci do konca a zničiť aj posledný odpor. A aké riešenie môže byť lepšie, než poštvať nepriateľov proti sebe? Tak sa poďme pozrieť! Kto padne rýchlo? A koho čaká nekonečná priepasť? Jedno je však isté. Táto hra nebude mať víťaza...

Typ: Viackapitolová
Autor: Ananké
Dátum a čas pridania: 28. 03. 2013 23:20:45
Veková hranica: 12+
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1044
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Minulosť / pred sériou, slovenčina, temné, psychologické, násilie


Hodnotenie užívateľov: 80% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Bum! Bum! Bum! A ešte jedna! Mobil je horúci od zaťaženia, no mne je to jedno. Potom sa na obrazovke zjaví veľký červený nápis Game over.
    „Nie!“ vrčím nahnevane, no jediná odozva je posmešná znelka. Chystám sa na ďalšiu hru, aby som konečne prešiel tento level na tri hviezdičky. No vtom sa dvere do mojej izby rozletia. Bleskovo sa otáčam k stene a telefón zastrkávam pod vankúš.
    „Nick! Rýchlo, vstávaj!“ Nikdy som mamu nevidel takto panikáriť. Vyliezam z postele a naťahujem sa po oblečenie prehodené cez operadlo stoličky. „Nie! Nechaj to tak! Nemáme čas! Musíme sa dostať k Bensonovcom!“ mama ma chytá za ruku. Bežíme dolu schodmi. Bývame na desiatom poschodí, výťahom by to bolo rýchlejšie, no mama má v tvári taký šialený výraz, že ani neceknem. Bensonovci sú mamini a ockovi priatelia. Majú dvoch synov, dvojčatá, o rok staršie odo mňa. A tiež majú kryt, ktorý vydrží aj výbuch atómovej bomby. Teda, aspoň to tvrdil Josh. Možno tam teraz ideme. Super! Vždy som sa tam chcel pozrieť, no Josh a Adam povedali, že tam treba kód a ten pozná len pán Benson.
    „Mami? Ideme sa skryť k Bensonovcom? Do toho ich krytu?“ Mama sa na mňa chvíľu vyjavene pozerá.
    „Áno.“ Už len tri poschodia. Zvonku počuť zvláštny hluk, no pre hrubé zadymené sklá nevidíme, čo sa deje.
    „Mami? Príde ocko za nami až do krytu?“ Na maminej tvári sa mihá niečo, čo neviem identifikovať. Taký ten dospelácky výraz.
    „Samozrejme. Musel ísť ešte niečo vybaviť.“ Mračím sa. Presne tento výraz mala na tvári vtedy, keď som našiel v skrini zabalené vianočné darčeky a ona mi tvrdila, že Santa existuje. Na ďalšie úvahy nemám čas. Sme na prízemí a vybiehame z domu. Na ulici to vyzerá ako v nejakom filme. Cesta je ako posiata krátermi, skoro polovica domov je v plameňoch alebo sú z nich len trosky. Zdá sa, akoby tá skaza išla postupne. Pri letmom pohľade dozadu zisťujem, že tam je mesto v podstate nedotknuté. A náš dom stojí na zlomovej línii. Nad hlavami nám niečo hrmí. Zakláňam sa a s úžasom sledujem obrovské niečo medzi lietadlom a tankom vznášajúce sa na oblohe. „Bež!“ kričí mama v panike. Napriek tomu stojím a hľadím na vznášadlo. Zrazu mnou niečo trhne a my sa znovu ženieme. Nechápem, prečo sa mama rúti do toho pekla. Po pár uliciach som na konci s dychom. Dym ma dráždi v krku a ja sa začínam dusiť.
    „Mami! Ja sa dusím!“ kričím v panike. Zrazu mám pred tvárou mokrú handru. Cítim, že sa mi dýcha lepšie, no stále kašlem. Otáčam sa k mame, ktorej sa v očiach odráža údes.
    „Nie...“ šepká.
    „Mami!“ ťahám ju za rukáv, no ona ma očividne nepočúva. Zmätene sledujem jej pohľad. Vzápätí aj ja skameniem hrôzou. Oproti nám beží otec. Tam, kde má mať ruku, je teraz len krvavý kýpeť obalený akousi handrou. Čosi kričí, no nepočujem ho cez hučanie strojov. Všetko sa odohráva príliš rýchlo. Spoza rohu sa vynorí vojak v bielej uniforme. Začína strieľať. Otec a pár ďalších ľudí, čo utekali okolo, padajú mŕtvi na zem.
    „Nie!“ mama sa celá trasie. Vojak sa otáča a vypáli ďalšiu salvu. Mama sa vrhá na zem a sťahuje ma so sebou. Sťahuje ma pod seba. Nasleduje ďalšia séria výstrelov a výkriky sa ozývajú nebezpečne blízko. Nehybne ležím paralyzovaný strachom. Po tvári mi steká čosi lepkavé a teplé. Neodvážim si to zotrieť, ani keď mi tekutina zalepí oči. Pevne ich zavriem a dýcham cez handru. Neviem, ako dlho takto ležím. Z diaľky počuť streľbu a hlasy. Asi trikrát sa ulicou preženie tlaková vlna výbuchu. Po treťom raze sa pomaly pokúšam vysúkať spod mamy. Snažím sa na ňu nepozerať, čo nie je ťažké, lebo cez krv a slzy toho veľa nevidím. Pretieram si oči a scenéria, čo sa mi naskytne, je ešte horšia ako tá pred naším domom. Všetky budovy naokolo sú v plameňoch. Oblohu zacláňajú oblaky dymu. No najhorší sú ľudia. Zmrzačené mŕtvoly ležia po celej ulici. Sem-tam cez cestu prebehne vojak v čiernej či bielej uniforme. No nikto si ma nevšíma. Tackavo sa vyberám dolu ulicou, preč od zvukov boja a výbuchov. Zrazu do mňa niečo naráža a ja padám dolu.
    „Čo tu robíš, chlapče?“ Vojak v čiernom má pokojný hlas, akoby všetko, čo sa deje naokolo, bolo normálne. Omámene sa na neho pozerám. „Kde máš rodičov?“ Mlčky sa obzerám za seba, na ulicu posiatu mŕtvolami. Už neplačem. Načo plakať, keď som aj tak mŕtvy. Vojak sa smutne usmeje a chytí ma za rameno. „Poď, nájdeme miesto, kde budeš v bezpečí a kde ti daj[ teplý čaj. Čo ty na to?“ Mykám plecami. Vojak si vzdychne a zoberie ma na ruky. Nadhadzovanie mi akosi odháňa všetky myšlienky. Slzy mi znemožňujú sledovať okolie a zlepujú oči. Nasleduje ďalšia explózia...
    Pomaly otváram oči. Všade okolo mňa je tma, jediné, čo sa dá rozoznať, sú rozdielne odtiene sivej a čiernej. Monotónny pohyb vlaku je mi odkiaľsi známy. Vzápätí tuho zatváram oči snažiac sa zabudnúť, čo som videl. No krik, dym a kovový pach krvi mi stále nahlodáva myseľ. Zmučene sa prehadzujem na druhý bok, snažiac sa odohnať výčitky. Stále sú tam. Sú tam celý čas, celé tie roky. A teraz krúžia okolo mňa a šepkajú mi obvinenia. Sú to tiché hlasy, no ja sa cítim, akoby mi vrieskali rovno do uší. Po menách mojich rodičov sa začínam rúcať do tmy. Pokúšam sa kričať, zachytiť sa okraja. Márne. Už sú všade. Šepkajú slizkými hlasmi.
    „Pamätáššš sssa? Boli takí ssslabí a bezbranní.“
    „Ako len prosssili! Ale ty si ich nepočúval, všššak?“
    „Mal si predsa misssiu!“
    „Nie! Vypadnite!“
    „Popieraššš to?!“ Tými hlasmi mi asi chcú roztrhnúť hlavu. „Tak ako si poprel, že sssi im nemohol pomôcť, všššak? Nechal si ich, nech sssa za teba obetujú!“
    „Nie! To nie je pravda!“ zapieram, aj keď viem, že majú pravdu. Zrazu sa predo mňa postaví jeden tieň. Tuhnem hrôzou. Má totiž tvár môjho otca.
    „Pamätáššš sssa?“ Vyľakane cúvam čo najďalej. „Pamätáššš sssa? Tak pamätáššš sssa, ako sssi ma nechal zomrieť?!“ hlas nahnevane syčí a tieň ku mne naťahuje kýpeť ruky. Zlosť v dymových očiach sa nedá prehliadnuť.
    „Áno, pamätám sa.“ Tieň sa uškrnie, roztvorí ústa a vydá ten najhorší zvuk, aký som kedy počul. Potom sa na mňa vrhne.

    Prudko sa zobúdzam. S úľavou si uvedomujem, že som vo vlaku a cez okno prúdi dnu ranné slnko. Roztrasene podídem k oknu. Veľká červenoružová guľa sa dvíha nad obzor. Len sen. Bol to len sen. Sám by som sa najradšej vysmial. Jedna spomienka a jeden sen, ak mám byť presný. A obe boli, bohužiaľ, pravdivé. S povzdychom sa hádžem na posteľ. Som celý spotený a roztrasený. Neviem, ako dlho to ešte budem zvládať. No vzápätí sa ozve tichý morbídny hlások: Dlho už nebudeš musieť... Rukou si zakrývam oči, no tma vo mne vyvoláva starý dobrý pocit paniky. Ruku nechávam na očiach a so zvráteným potešením sledujem, ako sa chlapec vo mne zvíja strachom. Jeden môj kamarát vždy hovorieval, že ak sa chceme zbaviť strachu, treba sa mu postaviť tam, kde je najsilnejší. To som však nikdy nedokázal. Toto je k tomu najbližšie. Viac nezvládam. Klopanie na dvere ma núti sústrediť sa na okolitý svet.
    „Ďalej!“ Úprimne, je mi jedno, kto to je. Nehodlám vstať, aj keby to bola prezidentka.
    „Dúfam, že sa zvládaš za desať minút skultúrniť,“ ozve sa od dverí Louisin príkry hlas.
    „Prečo by som mal? Je sotva päť ráno.“ Momentálne nemám náladu na nič zložitejšie ako civenie do prázdna.
    „O hodinu sme v Sídle. Raňajky sú na stole.“ Buchnutie dverí mi signalizuje, že som sám.
    Nehodlám vstať skorej ako o pol hodinu. I keď sprcha by tiež nebola zlý nápad. Chvíľu to zvažujem, no moja lenivosť je momentálne väčšia ako hlad či chuť vidieť Sídlo. Neviem, čo budeme robiť, keď tam prídeme. Jediné, čo nám o Hrách povedali, sú základné informácie. Čiže, jeden chlapec a jedno dievča z každého obvodu vo veku od dvanásť do osemnásť budú v Aréne bojovať o život. To je princíp. Aréna môže mať rôzne podoby či biotopy. Od púšte po tajgu. Teda, tak to hovorili. A tiež, že na začiatku budeme rozostavení v kruhu okolo rohu hojnosti, kde budú rôzne zbrane a zásoby. Predpokladám, že hlavne zbrane. No, a podstatou je ostať posledný nažive. Nenechať sa zabiť iným vyvoleným ani ničím, čo bude v Aréne.
    No aby bola predtým aj zábava iného rázu ako zabíjanie, pred začiatkom Hier sa budeme musieť zapojiť do viacerých maškarád. Prvou bude otvárací ceremoniál. Akýsi sprievod, kde máme mať na sebe nejaké handry, čo súvisia s naším obvodom. Potom je tam tréning. Dva dni prípravy a potom samostatné „posedenie“ s porotcami, ktorí nám dajú skóre od nula do dvanásť, pričom dvanásť je najlepšie. A ako čerešnička na torte sú tam rozhovory urobené na štýl nejakej talkshow. Každý z nás bude mať tri minúty na zaujatie publika. Pôvodne som nemal záujem urobiť na nich dojem. Veď načo aj? Aj tak mi ide len o to, aby Louisa prežila. No aby boli Hry ešte zaujímavejšie, obyvatelia Sídla majú možnosť sponzorovať nás. Zjednodušene to znamená, že za ich prachy nám môže mentor do Arény niečo poslať. Samozrejme, aj čistá voda bude stáť poriadny balík. Predpokladám, že malá má už nejaký plán, ako si ich získať na našu stranu, takže sa tým nebudem zaťažovať. Ak chce prežiť, tak by si mala túto časť zariadiť sama.
    Škvŕkanie v bruchu mi pripomína, že nech urobím čokoľvek, stále som len človek. Neochotne si sťahujem ruku z tváre. Mal by som sa ísť osprchovať a najesť. Môžem začať tým, že sa postavím. Pohyb vlaku mi pri tom rozhodne nepomáha, no o pár minút stojím, i keď sa musím opierať o stenu. Včera som akosi nemal chuť prehrabovať sa v skrini, tak som šiel spať v tom, v čom som prišiel.
    Po bližšom preskúmaní usudzujem, že v tomto ma Louisa nikam nepustí, a tak rezignovane otváram dvere skrine. Je tam viac oblečenia, ako som vlastnil za posledných desať rokov. Po chvíli podráždeného hľadania a šomrania vyťahujem to najjednoduchšie tmavé oblečenie, aké sa dalo nájsť. Rifle aj košeľa sú na prekvapenie mojej veľkosti, a tak sa poberám do kúpeľne. Po menšej nezhode so sprchou odchádzam relatívne čistý na raňajky.
    Keď sa otvoria dvere, do nosa mi udrie príjemná vôňa hrianok a horúcej čokolády. Podvedome sa usmievam. Čokoládu na pitie som naposledy mal pred... ani sa nepamätám.
    „Ak je tam horúca čokoláda, tak si ju rezervujem,“ ozývam sa namiesto pozdravu. Louisa sa na mňa nahnevane pozerá a očami šibne po nástenných hodinách. Mykám plecami. „Dobré ráno,“ zamrmlem, keď uvidím Thaliin urazený výraz.
    „Dobré,“ povie úsečne. So zdvihnutým obočím sa pozerám na Louisu. Tá na mňa zagáni a očami ukazuje na našu mentorku. Nie! To nemyslí vážne! Ja sa nebudem ospravedlňovať. Ani náhodou! Chvíľu nahnevane zazerá s výrazom poslednej šance. Bez problémov ju ignorujem. No potom ku mne vyšle pohľad „máš problém“ a otáča sa k Thalii.
    „Thalia?“
    „Áno, zlatko?“ pýta sa jej vysokým hlasom, z ktorého asi dostanem migrénu.
    „Nick by ti chcel niečo povedať.“ Tak toto si už prehnala, krpec.
    „Áno?“ jej hlas sa znova vyšplhá do výšok, ktoré sa snáď pri normálnej reči nedajú používať.
    „No, ako by som...“ Teraz hlboký nádych a ignorovať vlastnú hrdosť. „Je mi ľúto, že som sa včera správal neslušne.“ Nerád klamem, je to zbabelé.
    „To som rada, lebo obaja dobre vieme, že s takým prístupom si sponzorov nezískaš.“ Tvár jej teraz žiari nadšením, ktoré však rozhodne neplánujem zdielať. „Louisa mi včera vysvetlila vašu stratégiu.“ Nemyslel som si, že by som mal v pláne všetko vykvákať tejto... osobe. Pozerám sa na malú. Myká plecami.
    „A čo konkrétne vám povedala?“ snažím sa, aby to znelo nezaujato.
    „Môžeš mi tykať, zlatko, keď mi vykáte, cítim sa stará,“ chichoce sa.
    „Tak?“ Naozaj je mi jedno, či sa cíti staro.
    „Nó, povedala mi, že ste nevlastní súrodenci a že ju chceš ochrániť. To je naozaj zlaté. Upútate tým viac pozornosti ako tí súrodenci z dvojky, keďže oni vyzerajú, že sa zvládnu o seba postarať sami.“
    „Upútame viac pozornosti?“ Doteraz Hry vyzerali, že sú len o prežití a boji, no toto znie zložitejšie.
    „Sponzori si zapamätajú len tých, čo budú najsilnejší či najšokujúcejší. Skrátka, treba prísť s niečím výstredným,“ zapája sa do rozhovoru Louisa.
    „Áno, a povedzte. Nevyzerá to ako z nejakého filmu? Geniálne dievča, čo chráni starší brat vojak.“ Thalia je z toho rozhodne nadšená.
    „Takže sa budeš neustále držať za mnou a na všetkých zazerať. Fajn?“ pozerám sa na ňu, akoby pohľad mohol zabíjať. Tým by sa všetko jednoznačne zjednodušilo.
    „To je ono!“ na jej tvári sa objavuje ten úsmev, aký som videl na Veliteľovej tvári, keď nám oznamoval niečo o misii, ktorú sám vymyslel. Takže som stratený. Super. Mlčky dojedáme raňajky.
    „Za chvíľu sme tam.“ Thalia je celá bez seba. Potom nás pohltí tma.
    „Do...“ vôbec sa mi to nepáči. Nepríjemné spomienky a predstavy mi priam bombardujú myseľ.
    „To je len tunel.“ Louisin hlas znie akosi neprítomne. Ani by som sa nečudoval, kebyže je na tom teraz rovnako ako ja. Možno to ani nepovedala mne. Možno sa len chcela uistiť, že sme ešte stále tu. Vôbec by som sa jej nečudoval. Keď sa znovu ocitáme na svetle, rukou si zakrývam oči. Pripadá mi, akoby som v tom tuneli strávil týždne.
    Podídem k oknu. To, čo za ním vidím, sa vôbec nepodobá na mesto spamätávajúce sa z vojny. Budovy sú tu vysoké a moderné, podobne ako v starých metropolách, ktoré ľahli popolom. Mnohé mrakodrapy však ešte neboli dokončené a stavebné stroje mierne rušili elegantný ráz mesta. No toto mesto nebolo len zo skla a ocele. Sem-tam spoza výškových budov vykukla stavba v honosnom antickom štýle, aký vždy obdivovala moja mama. Smútok ma pichá pri srdci pri tej spomienke. Keď som bol malý, dalo sa totiž ešte cestovať do zahraničia. Teraz to však bola len utópia.
    Prstami sa dotýkam skla okna, akoby som sa mohol dotknúť toho mesta. Mesta, čo mi spôsobilo toľko bolesti. Louisa sa tiež neprítomne díva kamsi do diaľky. Je hrozné, že pri pohľade na také krásne miesto mi napadajú len smutné myšlienky a zlosť v mojom vnútri sa len rozrastá. Predkláňam sa a prikladám tvár ku sklu, aby som videl, kam ideme.
    Jediné, čo vidím, je presklená budova, do ktorej mieri pár ďalších koľajníc.
    „To je stanica?“ pýtam sa, aj keď odpoveď poznám.
    „Áno. A určite tam budú čakať fanúšikovia,“ piští Thalia nadšene.
    „Kto by tam čakal o šiestej ráno?“ Títo ľudia sú čoraz zvláštnejší.
    „Pravdepodobne ešte nešli spať.“ Naša sprievodkyňa len myká plecom, akoby to bola samozrejmosť. Vlak vchádza pod strechu a my môžeme vidieť obrovský dav. Pokojné čakanie im toho zrejme veľa nehovorí. S riadnou dávkou sebazaprenia pristupujem k oknu, no len tak, aby som pôsobil ako Louisin tieň. Niežeby som rád pristával na taktiku dvanásťročného dievčaťa, no nemám veľkú chuť dostať sa do pozornosti tých šialencov.
    Postupne spomaľujeme, až nakoniec úplne stojíme. Nie som veľmi nadšený, keď nás Thalia poháňa k dverám. Keď sa otvoria, ovaľuje ma hluk možno aj pár stoviek ľudí. Všetci vyzerajú, akoby sa navzájom pooblievali farbami.
    Louisa sa na nich zhovievavo usmieva a hlavou naznačí úklon. Ja ich len ignorujem. Je to najmenej urážlivý spôsob, ako prejsť až k autu, aký mi momentálne zišiel na um. A tak sa všetci traja pokúšame pretlačiť tou tenkou uličkou v nadšenom dave. Keď sa za nami zavrú dvere auta, mám pocit, že nech nás v Aréne čaká čokoľvek, nemôže to byť horšie ako toto.
    Cestou do „skrášľovacieho strediska“, ako ho nazvala Thalia, sa musím naozaj ovládať, aby som nepritisol tvár na okienko auta a s otvorenými ústami neobdivoval všetko okolo seba. Namiesto toho zízam pred seba a keď to vyzerá, že ostatní sú čímsi zaujatí, po očku sledujem mesto. Na vrcholky budov prirodzene nedovidím, a tak si pripadám ako vnútri gigantického... niečoho. Vezú nás až k bočnému vchodu jednej z nižších stavieb.
    V jej vnútri prechádzame radom dlhých ostrobielych chodieb, až napokon nás rozdeľujú. Som v rozľahlej miestnosti s množstvom predmetov, ktoré nepoznám a ani netúžim spoznať. No niečo mi hovorí, že to sa o chvíľu zmení. Keďže som tu sám a nevidím nič, čo by pripomínalo normálnu stoličku a nie mučiace kreslo, len sa opieram o stenu. Avšak samota mi nie je súdená nadlho.
    Dnu vstupuje asi štyridsaťročný chlap s bledozelenými vlasmi a striebornou farbou na tvári. Pôvodne to zrejme mali byť motýle, no to sa už nedá rozoznať. Chvíľu pohľadom prechádza po miestnosti, až kým sa nedostane ku mne. V nasledujúcej sekunde mám chuť utiecť odtiaľ najrýchlejším možným spôsobom.
    „Á, zdravím. Ty musíš byť Nicholas. Ja som Marício,“ hovorí a naťahuje ku mne ruku s prsteňmi. Stavím aj svoju ruku o to, že ten chlap je gay. Rýchlo sa spamätávam. Vďaka role, čo mi Louisa pridelila, si môžem dovoliť chovať sa trochu nevrlo. Nebolo by na škodu, keby sa ma zľakol.
    „A kto iný mám byť?“ odvrkávam. Jeho ublížený výraz je naozaj vtipný. Možno to nakoniec prežijem. Potom sa však do miestnosti vrútia dve ženy. Vekovo asi na Maríciovej úrovni. Ani netreba dodať, že zmaľované sú rovnako. A podobne vyzerá aj ich privítanie.
    „Ah, Nicholas. Sme také rady, že ťa spoznávame.“ Niekde v tomto mieste prestávam dávať pozor, ani ich mená nezachytávam. No potom mi niečo napadá.
    „Hej, ktorý z vás je môj štylista?“ Podľa všetkého mal mať každý vyvolený svojho štylistu, no o troch cvičených opiciach v šatách som nič nevedel. Nekategorizovalo sa to kedysi náhodou ako týranie zvierat?
    „Una príde až neskôr.“ Ich hlasy sú na takej vysokej úrovni, že je ťažko rozoznať, kto to hovorí.
    „Tak. Mali by sme začať.“ Ten chlap tu má pravdepodobne rozhodné slovo, keďže tie dve idú k pultu a začínajú niečo pripravovať. Aj sem cítim, ako odporne to smrdí. „Tak, šup-šup. Šaty dolu, za rohom sa umy a začneme s tou bylinnou zmesou.“ Hlavou ukazuje k rohu obtiahnutému závesom a odchádza pomáhať tým dvom. Chvíľu v panike prechádzam očami po miestnosti, hľadajúc únikový východ. Je mi jasné, že von z budovy sa nedostanem tou istou cestou, akou som sem prišiel. Prosím, zabite ma niekto!

    « Predošlá kapitola
    (1. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (3. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates