Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Čo všetko ste ochotní urobiť?

4. kapitola - 3. kapitola

Krátky popis:
Historicky prvé Hry o život. Krajina sa spamätáva z vojny. Porazení sa snažia skryť, no Sídlo je odhodlané dotiahnuť veci do konca a zničiť aj posledný odpor. A aké riešenie môže byť lepšie, než poštvať nepriateľov proti sebe? Tak sa poďme pozrieť! Kto padne rýchlo? A koho čaká nekonečná priepasť? Jedno je však isté. Táto hra nebude mať víťaza...

Typ: Viackapitolová
Autor: Ananké
Dátum a čas pridania: 03. 04. 2013 04:07:58
Veková hranica: 12+
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1080
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Minulosť / pred sériou, slovenčina, temné, psychologické, násilie


Hodnotenie užívateľov: 80% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Pomaly, len pokoj,“ šepkám bratovi, keď sa jablká začínajú nebezpečne húpať.
    „Viem, čo robím,“ podráždene na mňa vrčí. Nato jablko naposledy zabalansuje na hrane stola a padá Johnovi rovno do dlaní. Na pár sekúnd obaja kamenieme. Počítame do tridsať, pripravení ihneď vyštartovať a bežať ako o život. Našťastie sa nič podozrivé nedeje.
    „A teraz ja,“ šepkám a pretláčam sa popri bratovi dopredu.
    „Dávaj pozor, krpec. Nieže ťa uvidia.“ Neviem si pomôcť, musím sa usmiať. Minule som to nebola ja, koho chytili.
    „Viem, čo robím.“ Opatrne sa tisnem na drevený povrch predo mnou. Cítim každú nerovnosť. Pomaly sa narovnávam. Ani postojačky nie som omnoho vyššia ako pult. Bleskovo chytám jablko a o sekundu som znovu v bezpečí, krytá nábytkom. S víťazným pohľadom bratovi ukazujem jablko a hrsť vlašských orechov. Prirodzene, moja hrsť znamená asi tri orechy, ale aj na to som pyšná. Najprv vyzerá zaskočený, no potom sa mu tvár rozžiaruje nadšením.
    „Padáme,“ velí a obaja sa čo najnenápadnejšie odkrádame preč. Za rohom obaja vyštartujeme, akoby sme v pätách mali svorku vlkov. Kuchyne sú na najvyššom poschodí, aby sa v prípade požiaru zabránilo jeho šíreniu, a tiež pre blízkosť k jazeru. Možno sa tam tiež zohľadňuje aj zápach niektorých jedál. Môže to znieť smiešne, ale keď sa spáli taká pokazená ryba...
    Bežíme okolo skladu potravín. Odjakživa je mojím snom dostať sa tam. Dostávame sa na schodisko, ktoré vedie až do laboratórií, kde pracujú mama s ocom. Po asi piatich poschodiach narážame do nejakého dospeláka. Našťastie je to len Amanda, mladá učiteľka a tiež veľká fanúšička pokročilej genetiky. Vďaka tomu na nás, teda aspoň na mňa, nikdy nepovedala nič zlé.
    „Že vy ste zase neboli...“ smeje sa, keď obaja stŕpneme. „Nebojte sa. Mlčím ako ryba,“ usmieva sa.
    „Prepáčte, ale ponáhľame sa,“ poviem čo najvážnejšie. V takýchto chvíľach hovorím radšej ja. Predsa len, kto by neľutoval malé vycivené dievčatko?
    „Tak sa majte a nevyveďte niečo!“ žmurká na nás.
    „Dovidenia,“ hovoríme naraz a znovu bežíme dolu. Po zvyšok cesty už nikoho nestretneme.
    Dole John prikladá dlaň k svietiacemu skeneru, dvere sa s hlasným cvaknutím ovárajú. Ocitáme sa v miestnosti plnej všelijakých blikajúcich a pípajúcich prístrojov, so skúmavkami naplnenými rôznofarebnými tekutinami.
    „Mamí?“ kričím a môj hlas sa rozlieha naokolo. Rodičia stoja pri okne do pokusnej miestnosti, pred ktorým je panel s gombíkmi neznámej funkcie. Nikdy nemali radi, keď sme sa zaujímali o ich prácu.
    „Ach, zlatko. Idete práve vhod. Chceli sme niečo vyskúšať.“ Avšak, keď išlo o tú zmenu, čo mi spôsobili, vždy si našli čas. Zatiaľ sa to nijak výrazne neprejavovalo, len z času na čas som mala okná. No nikdy neboli väčšie ako minúta či dve. „Dobre, čo ideme robiť teraz?“ mama sa otáča k poznámkam na pulte, čo využívam a rýchlo predám svoju korisť bratovi.
    „Budeme pokračovať v tom predchádzajúcom pokuse,“ otec niečo zadáva na dotykovej obrazovke. „Veď vieš, nie?“ pýta sa neprítomne.
    „Aha, jasné,“ klamem. Pravdepodobne je to jedno z okien, avšak o niečo väčšie. V panike sa pozerám na brata, prosiac o pomoc. On bol totiž jediný, kto o oknách vedel. Myká plecami, no v očiach má strach. To ma dvakrát neupokojuje.
    „Tak poď, Tara, postavíš sa tam do stredu toho kruhu,“ inštruuje ma mama a otvára dvere do pokusnej miestnosti. Vnútri sú steny obložené penou, aby sa mi nič nestalo. Steny sú zvukotesné a v skle vidím svoj obraz. Nízke dievča, určite nemá cez desať rokov. Podlhovastá tvár, dlhší nos, ostromodré oči, bledé pery a špinavohnedé vlasy. Nie je to nič moc, ten nos kazí dojem celej tváre, ale mohla som dopadnúť horšie.
    „Takže, dátum devätnásteho marca dvetisícdeväťdesiattri, čas pätnásť hodín, dvadsaťosem minút stredoamerického času. Pokus série A číslo tridsaťosem B.“ Myslím, že už viem, prečo sa tu tomu hovorí Klietka. Je to strašidelné, keď tu len tak stojíte a počúvate ich, nevediac, čo príde. „Začiatok pokusu presne za tri...“
    Čo keď sa mi tu stalo niečo také strašné, že si to nepamätám?
    „... dva...“
    Ale to by mi mama s ockom určite neurobili.
    „... jedna...“
    Či áno?
    „... nula!“


    Samozrejme, že áno, myslím si nahnevane. Unavene sa snažím dostať spod periny. Som neuveriteľne vyčerpaná. Pomaly, aby sa mi nezatočila hlava, si sadám. Samozrejme, nemá to žiadny účinok. Zatínam päste. Každým dňom je to horšie a horšie. Neviem, ako dlho budem ešte vládať. Prechádzam do kúpeľne. Sťažka sa opieram o okraje umývadla. Zarazene hľadím do zrkadla. To, čo tam vidím, rozhodne nepripomína šestnásťročnú tínedžerku.
    Pod sklenými očami mám fialové kruhy, ktoré by pokojne mohli konkurovať monoklom. Vlasy mám síce strapaté, no nie také mastné a špinavé, ako som mávala doma. Popraskané pery sa na mňa krivo usmievajú. Toto je výraz ľudskej trosky. Celkový dojem priam dokonale dotvára teraz už našťastie tenká jazva tiahnuca sa od pravého spánku až k brade. Prirodzene, toto je len jedna z mnohých.
    V boji som mávala relatívne veľké šťastie, za ten rok som neschytala ani jednu guľku.
    Ku koncu už bolo vedenie naozaj zúfalé. Nebol veľký problém dostať sa k bratovi na bojisko. Všetci sa mi vždy vyhýbali a väčšinou mi aj dali, čo som chcela. Báli sa ľudskej mutantky. Hlavne, keď nevedeli, čo dokážem. To som v podstate nevedela ani ja, ale netrápilo ma to. Dôležité bolo, že moje inštinkty fungovali, keď mali.
    Púšťam studenú vodu. Špliecham si ju na tvár a po chvíli sa dostavuje účinok. Dych sa mi upokojuje, dokonca aj hlava ma bolí trochu menej. Je to veľmi príjemné. Vychádzam z kúpeľne. Za oknom slnko pomaly vychádza. Nastavím svetlu bledú tvár. Privieram oči a snažím sa predstaviť si, aké by to bolo, keby som proste mohla teraz vystúpiť z vlaku a vykašľať sa na celé Hry. Trpko sa usmievam. To by bolo na moje pomery až príliš ľahké. A aj ak. Ešte je tu John. Nemôžem v tom nechať brata samého. Je mi jasné, že už napriek únave nezaspím, a tak sa rýchlo obliekam. O chvíľu za sebou čo najtichšie zatváram dvere. Chodba je pokojná, nepočuť nič okrem všadeprítomného zvuku idúceho vlaku. V spoločenskej miestnosti nikto nie je, ako som predpokladala. Neviem, čo robiť. Nikdy som nemala voľný čas, a tak ani príležitosť vypestovať si koníček. A na obdobie pred vojnou si skoro nespomínam. Zapínam teda televízor a stláčam náhodné číslo. Nejaký seriál o móde. Znovu prepínam. Kreslená rozprávka, nie však práve pre deti. Pokračujem v hľadaní, no po chvíli to radšej vypínam.
    Takéto chvíle nemám rada. V podstate nič sa nedeje. Všetci len čakajú a čakajú. Za oknom sa toho veľa rozpoznať nedá, na to ideme príliš rýchlo. Znudene sa schúlim v kresle. Aj keď som unavená, zo všetkých síl sa snažím nezaspať. Nemám chuť hrabať sa v spomienkach, alebo si pozrieť, čo si pre mňa pripravila moja fantázia. No niektoré boje sú vopred prehraté...

    Niekedy sa niečo proste pokazí. Niečo nevyjde podľa našich plánov. Je to absolútne normálne. Stáva sa to predsa každému, no nie?
    „Wrightová! Služba ti začína o päť minút!“ Že vraj všetci mladí si povolenie ísť do akcie musia najprv odstáť. No jasné. Presne to som chcela, keď som žiadala o preloženie do prvej línie za bratom. Určite som mala na mysli robiť sochu pred nejakými poondenými dverami.
    „Idem!“ kričím podráždene. Bežím do spodnejších častí Orechu. Veliteľstvo sa nachádza presne nad laboratóriami, takže po službe pôjdem pozrieť rodičov. Na miesto dorážam tesne po Jackovi, ktorý sa veselo rozpráva s predchádzajúcou hliadkou.
    „Ideš neskoro,“ uškŕňa sa.
    „Idem presne načas a nevykecávam sa s hliadkou, čo by sa mala sústrediť na svoju úlohu.“ Teraz rozhodne nemám náladu na takéto vyrypovanie.
    „Tak príjemnú zábavu. Vnútri nie je nikto. A ešte, snažte sa, prosím, nezabiť. Vznikol by zbytočný poplach. O dve hodiny sa vidíme,“ ukončuje konflikt už na začiatku starší z predchádzajúcich strážcov. Odchádzajú a ja sa psychicky pripravujem na dve nudné hodiny. Jack má očividne menej pevné nervy ako ja, vzhľadom na to, že ani nie po dvadsiatich minútach ma oslovuje. Musím mu však uznať, že sa nebojí osloviť „tú divnú mutantku“.
    „Takže, ty si mutantka?“ Všetko beriem späť.“
    „Áno. Ale mám radšej termín geneticky upravená osoba.“
    „Aha, tak prepáč.“ Nenávidím to trápne ticho, ale stále je to lepšie, ako keby sa ďalej pýtal. „A čo máš teda geneticky upravené?“ Urobila som niekomu niečo? Viem, že som kradla, klamala a podobné veci, ale takýto trest je predsa len nespravodlivý.
    „Do toho ťa nič nie je.“ Teraz si to ticho priam užívam, lebo je mi jasné, že preňho musí byť oveľa horšie a trápnejšie. Neznášam, keď sa ma niekto pýta podobné otázky. Asi za ďalšiu, našťastie pokojnú, polhodinu sa na konci chodby z výťahu vynoria dvaja ľudia. Obaja sú oblečení v civile a jeden z nich drží hromadu papierov. Pred nami zastanú.
    „Ideme za Veliteľom so správou z piateho obvodu,“ hovorí nervózne jeden z nich.
    „Máte povolenie?“ pýtam sa ich.
    „Áno, hneď to bude.“ Ten s papiermi sa v nich začína prehrabovať. Musí byť naozaj nervózny, lebo ruky sa mu trasú tak, že papiere sa mu vysypú na zem. Jeho spoločník sa nervózne usmieva a zohýna sa, aby mu pomohol. No vtom siaha pod sveter a vyťahuje zbraň. Skôr, než stihnem zareagovať, sa na mňa vrhá. Dvíham pušku, vďaka čomu ma nôž tesne minie. Dopad na zem mi vyráža dych. Hlavou sa na poslednú chvíľu znovu uhýbam. Z celej sily trhám puškou do strany a s dávkou šťastia útočníka triafam do zátylku. Využívam výhodu, odhadzujem ho nabok a staviam sa na nohy. Jack vedľa mňa bez zbrane zápasí so svojím protivníkom. Ten môj sa medzitým spamätal a znova sa hrnie do útoku. Keďže nemám čas vystreliť, využívam dĺžku pušky a udieram ho do brucha. Automaticky sa prehne a skučí bolesťou. Nehodlám čakať, kým sa pozviecha, a bez väčších ceremónií ho udieram pažbou do hlavy. Snažím sa nevnímať hlasné puknutie, čo sa vzápätí ozýva. Otáčam sa k Jackovi. Mieri na útočníka, ktorý sa očividne vzdal. Je vystrašený a pod okom sa mu začína objavovať monokel. Siaham po vysielačke.
    „Tu hliadka osem B, zneškodnili sme dvoch útočníkov, čo sa chceli dostať na Veliteľstvo. Obaja boli ozbrojení. Jeden je v bezvedomí, možno mŕtvy, druhý sa vzdal. Prepínam.“
    „Tu základňa, posielam vám ľudí, čo to vybavia. Prepínam a končím.“ Odkladám vysielačku späť a skláňam sa k tomu chlapovi, čo som ho udrela. Hľadám mu tep. Pod krkom ho neviem nahmatať. Zamračene skúšam na zápästí. Nič.
    „Hej, Tara, všetko je v pohode?“ Sťažka si sadám a opieram sa o stenu. Nikdy som si nemyslela, že to zoberiem tak zle. Pomaly vydychujem. „Hej, stalo sa ti niečo?“ Jackov hlas znie vystrašene. Otáčam sa k nemu bez výrazu na tvári. Nie som schopná nijakej emócie.
    „Zabila som ho.“


    Ak započujem ešte raz niečo na štýl: „Taranee, srdiečko?“, tak tú ženskú asi uškrtím holými rukami. Zatváram oči a snažím sa upokojiť, ako ma to učila Amanda. Som na veľkej lúke. Je plná kvitnúcich kvetov. Vzduch je čistý a ja som voľná. Všetko je v poriadku. Hry neexistujú.
    Podvedome sa usmievam. Ten príjemný pocit sa však vytráca v momente, keď otváram oči. V zornom poli sa mi totiž objavuje „plnoštíhla“ žena so zle vyhladenými vráskami na ovisnutej tvári. Vlasy má neidentifikovateľnej medenej farby a ústa roztiahnuté do niečoho, čo pravdepodobne má byť úsmev. Potláčam náhly nával nevoľnosti. Môj obed je príliš dobrý na to, aby skončil na tejto... osobe. Mimochodom, volá sa Maya a nanešťastie je to moja štylistka. Príde mi to ako celá večnosť, no spoznala som ju ani nie pred hodinou. A za ten čas som pochopila, že toto bude poriadna skúška mojich nervov. Hlas má totiž ešte vyšší ako ktokoľvek zo Sídla (jej výzor netreba komentovať) a jej spôsob reči je viac ako len iritujúci.
    „Nemrač sa toľko, srdiečko. Budeš mať vrásky a to ty predsa nechceš, však?“
    „Je dosť veľká pravdepodobnosť, že sa toho veku nedožijem, takže mi to môže byť jedno.“ S potešením pozorujem šok a zdesenie v jej tvári.
    „Mala by si menej otvárať ústa,“ hovorí nahnevane, čo ma mierne prekvapuje. Žeby bola schopná aj normálneho uvažovania? Až príliš dobre viem, že mi moja úprimnosť pravdepodobne bude len na škodu. Príkladom toho bola aj moja prvá reakcia na moju štylistku („Tú ste zas odkiaľ vytiahli?“). Nebolo by to také hrozné, kebyže jej to nepoviem rovno do očí. Predtým som nezvykla byť taká otvorená, no hnev a bezmocnosť vie s človekom urobiť divy. Ďalšiu poznámku radšej prehĺtam, aby sa mi na otváracej ceremónii nestala nejaká „nehoda“ so šatami.
    Maya pokračuje v prerábaní mojej tváre. Nevidím síce, čo robí, no cítim, ako mi postupne oťažieva tvár. Podľa jej mrmlania usudzujem, že moja jazva jej spôsobuje dilemu. Nevie, či ju má zakryť alebo radšej zvýrazniť. Ja sa prikláňam, aj keď nerada, k druhej možnosti. Toto sú predsa Hry o život, nie? Mala by som sa predstaviť ako silná, tvrdá a vytrvalá. A nie ako vystrašené, zbrklé dievča, čo sa celú vojnu skrývalo pod stolom. Po dlhých úvahách k tomu istému záveru prichádza aj moja štylistka. Najbližšiu polhodinu teda venuje mojej jazve.
    „Tak, tvár by sme mali,“ ozýva sa a otáča ma smerom k zrkadlu. Nervózne sa pozerám na svoj odraz a na svoje prekvapenie zisťujem, že sa jej celkom podarilo urobiť zo mňa niečo podstatne krajšie. Nikdy som si nemyslela, že vyzerám takto. Je to, ako keď sa pozeráte do zakriveného zrkadla. Akurát, že tentoraz sa z roly odrazu dostávam do skutočnosti. Aby som to zhrnula: Maya využila dve najvýraznejšie črty mojej tváre, aby len môj vzhľad vedel o mne niečo povedať. Prirodzene, len to, čo moja štylistka dovolila. Bledomodrá farba mojich očí si teraz priam pýta pozornosť. Páči sa mi spôsob, ktorým pôsobia. Sú odrazom dokonalého sebaovládania a výdrže. Výzor bojovníčky ešte dopĺňa zvýraznená jazva. Je červenšia a pri nepozornejšom pohľade sa môže zdať, že je na nej ešte chrasta. Nemôžem si pomôcť a spokojne sa usmievam. Osoba v zrkadle sa škodoradostne uškŕňa. Až teraz si plne uvedomujem, že v mojom prípade sa o kráse nedá hovoriť. No Amanda mala vtedy dávno pravdu. Mám v sebe niečo iné, niečo, čo ma odlišuje od ostatných fascinujúcim spôsobom.
    „Tvár by sme mali,“ opakujem ako oneskorená ozvena. Nič iné mi totiž nenapadá. Maya nespokojne cmuká a odchádza.
    O chvíľu som navlečená v niečom, čo vyzerá ako tesnejšia verzia rovnošaty mierotvorcov. Nedá sa v tom poriadne zohnúť, takže topánky mi musí zapnúť ona. Prirodzene, je to jedna veľká propaganda, ale s tým ja asi nič neurobím. Len sa snažím nepozerať, keď sa moja štylistka zohýna a jednotlivé vrstvy tuku sa jej skladajú ako vejár. Nie je to pekný pohľad. Našťastie prichádzajú skutoční mierotvorcovia, aby ma odprevadili na otvárací ceremoniál. Keď vystupujem z výťahu, do nosa mi udrie zvláštny zápach. Zmätene sa rozhliadam a od prekvapenia zabúdam zavrieť ústa. Priestranná hala je plná živých koní. Od bielych cez grošované až po nádherné čierne. Ako vo sne naťahujem ruku k najbližšiemu zvieraťu. Nikdy som živé kone nevidela. Na prepravu sme mali autá a na jedenie sa dalo zohnať aj niečo, čo sa dá ľahšie chytiť. Samozrejme, niekde sa ešte vyskytujú aj divé čriedy, ale tie sú veľmi zriedkavé. Vyplašene sa sťahujem, keď zviera trasie hlavou. Je také obrovské.
    „Treba k nim pristupovať pomaly a s láskou,“ ozýva sa hlas spoza koňa.
    „Čože?“ opatrne obchádzam teraz už pokojného tátoša. Medzi ním a jeho susedom v záprahu stojí vycivené dievča. Môže byť tak v mojom veku. Na sebe má rifle, košeľu s koženou vestou a vysoké čižmy. Plavé vlasy má zviazané do vrkočov a na hlavé kovbojský klobúk.
    „Nesmieš sa pri nich rýchlo hýbať. Teda, ak ťa dobre nepoznajú. Sú nádherné, však?“ hlas sa jej od nervozity dostáva na podobnú úroveň ako Mayi. Zelené oči ma priam prebodávali, akoby čakali, kedy vytiahnem nôž a podrežem jej hrdlo. „Jessica, ôsmy obvod,“ nesmelo ku mne naťahuje ruku. Opatrne ju prijímam. Je teplá a cítiť z nej konskú srsť.
    „Tara, druhý obvod,“ hovorím odmerane. Nemám dôvod sa s ňou zbližovať. Je veľmi pravdepodobné, že ju budem musieť zabiť. S nepríjemným pocitom v žalúdku sa otáčam a hľadám Johna. Stojí pri bielom záprahu v podobnom obleku, aký mám na sebe ja.
    „Kto to bol?“ pýta sa ma hneď, ako k nemu prichádzam.
    „Aj ja ťa rada vidím,“ odvrkávam a sadám si na dno voza.
    „Len som sa pýtal, nemusíš sa už tak ježiť.“
    „Volá sa Jessica, je z osmičky a je vystrašená na smrť. A má rada kone,“ zhŕňam všetky základné informácie.
    „Ľahký ciel?“ jemu očividne až tak nevadí diskutovať o tom, koho bude najľahšie zabiť. Chápem, že je to potrebné, ale nemali by sme všetkých podceňovať. Je tu zopár jednotlivcov, čo mi robia starosti. Prezerám si tváre prítomných. Je tu pár takých, čo vytŕčajú. Chlapec so šialeným odhodlaním v očiach ma prichytí. Zlosť v jeho tvári je zreteľná. Prudko sa mi otáča chrbtom a mizne za svojím prípravným tímom. Vojak zo sedmičky vyzerá, akoby už niekoľko dní nespal. A to aj napriek tej zmesi, čo má na tvári. Hnedé oči sú prázdne, bez života.
    Dievča z jeho obvodu pokojne stojí vedľa neho. Vyzerá popri ňom ešte menšia. Prezerá si halu. Potom narazí na mňa. Spoza čiernych vlasov a umelých listov sa ku mne dostáva chladnokrvný, hodnotiaci pohľad. Zvažuje, aká som pre ňu hrozba.
    „Pozri sa na tú malú zo sedmičky. Pozerá sa na mňa, akoby mi chcela vyškriabať oči, keby dočiahla,“ hovorím k bratovi a uškrniem sa na to decko. Len sa mračí a niečo hovorí svojmu spoločníkovi. Dvíha hlavu a pozerá sa naším smerom. Nevyzerá, že by sa o nás skutočne zaujímal, len robí to, čo mu to dievča povie.
    „Vieš čo, Tara, si hrozný ignorant.“ Johnov hlas je podráždený. Urobila som niečo zle?
    „Čo?“ Snáď nemám ďalšie okno. To by mi teraz rozhodne nepomohlo.
    „Ale nič.“
    Znepokojene sa mrvím. Vždy je pre mňa náročné určiť, či som mala okno. Väčšinou na to prídem až vďaka nechápavým pohľadom ostatných. Nie je to nič príjemné. Vedieť, že som niečo zabudla, no nevedieť čo. Môže to byť niečo dôležité, životne dôležité.
    „Za chvíľu pôjdete na mestský okruh,“ ozýva sa mi za chrbtom. Mars, náš sprievodca so zelenými vlasmi, sa opiera o voz. Je jedným z tých menej pomätených ľudí, čo nás tu obklopujú.
    „A tam sa bude diať čo?“ pýta sa ho John so skutočným záujmom v hlase.
    „Urobíte si okružnú jazdu po meste, potom bude nasledovať prezidentkin príhovor a nakoniec vás odprevadia do tréningového centra.“ Toto je na Marsovi výhoda. Ak sa ho niečo opýtame, odpovie nám priamo, nevymýšľa si hlúposti.
    „Prezidentka bude mať príhovor?“ snažím sa, aby moja otázka vyznela čo najnenútenejšie.
    „Áno, ale bude dostatočne ďaleko od všetkých potenciálne nebezpečných živlov,“ odpovedá mi akoby mimochodom. Snažím sa udržať si na tvári nezaujatý výraz. John vedľa mňa len stisne ruky do pästí. Ani jemu to nie je jedno. Nikto z nás už nič nepovie, napriek tomu, že ticho je nepríjemné.
    „Čo máme robiť?“ pýtam sa, keď to už nedokážem vydržať.
    „Zaujmite ich.“ To je veľmi stručné. Možno až príliš. Obraciam sa na brata. Myká plecami. Výborne. Nemáme plán a o chvíľu budeme naživo v televízii. Celý Panem nás bude sledovať, no väčší problém nastane, ak nebude. Zhlboka sa nadychujem, aby som odohnala prípadnú nervozitu. Prežila som už predsa aj horšie veci. Či?
    „Pripravte sa na miesta!“ ozýva sa odkiaľsi autoritatívny hlas. Štverám sa na voz a pevne sa chytám kraja. Nech robím čokoľvek, nervozita neustupuje, dokonca sa zväčšuje. Žalúdok sa mi zmenil na malú skalu a ja môžem sotva prehltnúť.
    „Ja tam nechcem ísť,“ pištím v panike. Kone sa zoraďujú podľa obvodov. Sme hneď druhí. Čoraz viac som presvedčená, že utiecť je dobrý nápad. Robím neistý krok vzad a voz sa hojdá.
    „Tara...“ bratov hlas je jasný, no aj v ňom badať stopy stresu. A to nie je dobré. Musím sa dostať niekam do bezpečia. Ďaleko od všetkých neznámych vecí. „Neboj sa, to bude dobré...“ teraz už zreteľne počujem nervozitu.
    „Myslíš?“ hrdlo mám stiahnuté, no postupne sa upokojujem.
    „Začíname za tri... dva... jedna... nula. Ideme,“ znova sa ozýva ten hlas.
    „Viem,“ odpovedá John a ja som už absolútne koncentrovaná. Brána pred nami sa otvára a mňa oslepujú tisíce svetiel...

    « Predošlá kapitola
    (2. kapitola)
    Nasledujúca kapitola
    ešte nie je dokončená


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates