Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Letná poviedková súťaž 2013

1. kapitola - Z nití Sréciných

Krátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite komentovať a hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila, a to priamo tu vo fikcii. Jednému z vás sa za to ujde malé prekvapenie. ;) Viac informácií nájdete v topicu venovanom tejto súťaži.

Typ: Viackapitolová
Autor: Ella
Dátum a čas pridania: 15. 08. 2013 20:14:08
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: nie
Počet prezretí: 1102
Tagy: FanFiction, Fiction, Fantasy, Science fiction, slovenčina, čeština, Poviedková súťaž


Hodnotenie užívateľov: 78.8% / Hlasovalo: 8
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Už aj stíchnite, lebo na nás privoláte hnev starého Diva!“ napomenula starena svoje vnúčence, s ktorými prechádzala cez les. Deti na chvíľu stíchli, no neprešlo ani pár minút a opäť sa rozdžavotali.
    Stará žena si povzdychla a sadla si na najbližší peň. Už jej nohy neslúžili tak, ako kedysi a ani ťažké vedrá plné lesných plodov, jej na sile nepridávali. Vnúčatá boli príliš malé nato, aby ich vládali odvliecť až do dediny, ktorá bola na druhej strane veľkého hája a ich rodičia obrábali polia. Pevne verila, že kým udrie poludňajšia hodina, stihnú odísť mimo ne a pokojne sa najesť. Poludnice neboli zlé tvory, ale nebolo radno ich nahnevať.
    „Stará mať, stará mať! Zle vám je? Vodu by ste nechceli?“ pribehla k nej najstaršia spomedzi detí, Ariša. Vlasy farby zlata sa jej uvoľňovali z hrubých vrkočov a veselo jej lietali okolo hlavy.
    „Ďakujem ti, milá moja. Trocha vody by dobre padla.“
    Dievča šikovne odbehlo s malým krčahom k potoku, ktorého zurčanie bolo počuť v celom lese. Dvaja chlapci sa zatiaľ naháňali pomedzi stromy a ich stará matka sa v duchu modlila, aby sa Div so svojím mocným bratom Lesovikom nehnevali za narúšanie pokoja, ktorý v ich hájoch panoval.
    „Tu máte, stará mať!“
    „Vďaka ti, Ariša, dieťa moje,“ usmiala sa žena a odchlipla si z džbánu. „No lenže, daj si za dúšok a potom nechaj napiť i bratov.“
    Starena sa vyškriabala na nohy a pozorovala deti, ako nemotorne pomáhajú pridržať krčah jeden druhému. Zohla sa po vedrá, aby sa mohli opäť vydať na cestu, no kolená ju zradili a ona nešikovne spadla na všetky štyri. Pred očami sa jej preháňal jeden obraz za druhým a ona ich nedokázala zastaviť. Od vyčerpania z toho, čo videla, stratila vedomie a posledná vec, na ktorú si spomínala, bolo rozsypané ovocie.

    „Mama, už ste hore? Povedzte mi, že ste v poriadku a dýcha sa vám dobre!“ hlas mladej Galiny starú ženu pomaly vytŕhal z mrákot. Obzerala sa okolo seba a snažila sa prísť nato, ako je len možné, že je vo svojej starej chatrči.
    „Mama, len sa vy nebojte! Chlapci, Boleslav i Ivan, dobehli do dediny a poprosili pána krčmára, či by im nepomohol, že s ich starou maťou zle je. Hneď poslal svojho mládenca, nech po nás zbehne a pripravil bričku. Už je dobre, mama.“
    „Ariša?“
    „Ariša vám dávala obklady a dozerala na vás, aby si Lesovik nemyslel, že sa snažíte zneuctiť jeho posvätný les. Z ovocia, ktoré ste nazbierali, pripravila obetu a uložila ju pod starý dub.“
    Dvere sa prudko otvorili a do malej izbietky vstúpil vysoký muž, milovaný jej dcéry Galiny, mocný Rurik. „Mama Taša, vy ste sa už prebudili! Veľký strach ste nám nahnali! Také veci nám radšej ani nerobte!“
    Starena sa snažila spomenúť si, čo sa vlastne stalo tak silno, až ju hlava rozbolela. „Galina, dieťa moje jediné!“ chytila si dcéru za ruky a zadívala sa jej do modrých očí. „Nedobre je! Prichádza veľká búrka! Starí bohovia sa hnevajú a Perún ide do boja.“
    „Ale mama, nebláznite! Určite ste sa len silno udreli do hlavy.“
    „Bodaj by si mala pravdu, milá moja. No jedine ak vtedy, keď som videla, čo má prísť. Veľké nepokoje zavítajú do našich krajov. Krv sa bude liať a nikto nezastaví mocného vládcu.“
    Galina vrhla vystrašený pohľad na manžela Rurika, ktorý prekračoval z nohy na nohu. „Mama Taša, prosím vás, kam by sme len mohli utiecť, keď aj máte pravdu? Lesovik ani Div nenechajú siahnuť na svoju zem ani božskou rukou.“
    „Rurik, vyvolený mojej dcéry, len si predstav tú hrozbu, keď i duchovia času sa snažia ujsť. Sama veľká Sréca pradie niť osudu, v ktorej je zapísaný ten veľký boj.“
    Mladí po sebe váhavo hodili očkom. Galina slabo prikývla a začala baliť veci.

    Prešli roky. Stará mať Taša poslednýkrát vydýchla a boje stále neustali. Perúnov hnev bol mocný a postihol všetkých. Nenašiel sa nik, kto by sa mu bol postavil. Ľud trpel a hladoval.
    „Ariša,“ zakričal Ivan, už viac nie malý chlapec, ale mocný mládenec, zocelený bojom, „našiel som žabu. Lesovik sa musel dotknúť tejto zeme!“
    Ariša sa pustila pomalým krokom za bratom. Hodila očkom po rodičoch spiacich pod holým nebom. Keď sa ani nepohli, zrýchlila a vkĺzla do zelene za Ivanom. Chytil ju za ruku a ťahal za sebou. Našli chodníček, ktorý ich doviedol až k jazierku. Ariša si kľakla a prosila Vodníka o požehnanie. Do dlaní nabrala vodu. Napila sa a slastne vzdychla.
    „Tento kraj ešte bohovia neopustili,“ prehodila zľahka. „Stále sú tu. Cítim ich.“
    „Máš pravdu, dieťa,“ ozval sa tichý ženský hlas. Arišou i Ivanom trhlo a obaja odskočili. „Nemusíte sa báť, neprišla som vám vziať dych, ani požehnať zem spánkom.“
    „Morena,“ šepol Ivan a pritisol si dlaň k ústam.
    „Odpusť bratovi, prosím,“ Ariša sklopila viečka a mierne sa uklonila. Brat ju napodobnil a obaja ticho čakali.
    „Viete, deti, prečo Hromovládca prenasleduje ľud, ktorý mu verí a odmieta ho nechať spať?“
    Pokrútili hlavami. „Nie, pani zimy a smrti.“
    Potichu sa zasmiala. „Už som vám povedala, že vám nechcem vziať váš dych. Môžete zdvihnúť zrak a dívať sa na kraj požehnaný bohmi.“
    Ani Ariša, ani Ivan si veľkú bohyňu nechceli pohnevať, a preto sa váhavo pozreli na jej vysmiatu tvár.
    „Bojí sa osudu, ktorý mu bol predurčený. Sréca utkala zlatú niť. Niť, ktorá predurčila ľudskú bytosť, aby dosiahla nesmrteľnosti a siahla na blesk najvyššieho vládcu. Obete, ktoré prijímal s ľahkosťou, sú dnes predjedlom. Moc ho zaslepila a čas človeka sa blíži. Bohovia sa boja a snažia si nájsť bezpečné miesto, na ktorom spočinú. Jeho vlastní druhovia utekajú a on je večne nenásytný,“ smutne vzdychla, kľakla si a rozčerila vodu prstami. „Vodník i Sudičky sú preč. Triglav je zavretý a Radegast zmizol. Už sa nevráti. I ja pomaly vädnem a moja sila sa vytráca. Časy pohanské sa končia a žezlo schytí ruka človeka.“
    Ariša a Ivan sa ani nepohli, len sledovali pôvabné pohyby božského stvorenia, ktoré bolo pred nimi.
    „Sám Perún, Hromovládca, každý deň zabije jedného zo svojich, tak sa bojí straty, čo ho čaká. No osud nezmení nik, keď bol utkaný už raz,“ postavila sa a zahľadela na mesiace, visiace vysoko nad nimi. „Slnko pomaly zhasína, Svarog nemá viac síl starať sa o svet, ktorý ukul. Každá luna nad nami, je už len kameň bez života. Duchovia i démoni plačú, všetko sa stráca. A vy, Ariša a Ivan,“ pozrela sa ich smerom, „pre vás mám nevídaný dar. Možno sa pýtate, ako len môžem byť tu, keď mnohí iní zmizli? No moja práca je mojím prekliatím. Každá duša, ktorú musím previesť, mi dodá síl ďalej živoriť, no ja už nechcem, nemôžem. Ale vy,“ pokrútila hlavou a usmiala sa. „Smrť milovaného je veľká strata a váš brat, Boleslav, bol to chlapec plný života. Bohužiaľ, spočinul na ňom slepý pohľad Rusalky, ktorá už nemohla žiť ani po smrti.“
    Ariša zavzlykala. Ivan ju tuho objal. Morena ich z diaľky pozorovala.
    „Čo od nás chcete?!“ skríkol Ivan a už ho nezaujímalo, že pred nimi stojí mocná bohyňa.
    „Čakala som. Dlho som čakala, kým prídete do posvätného hája a teraz ste tu. Boleslav to predvídal, naučil sa čítať v zlatých nitiach Sréciných. A ja mám poslednú úlohu, ktorý mi otec dal. Odovzdať dva dary deťom z ľudského rodu, mladej žene a mužovi, ktorí nastolia mier a dobu bez viny.“
    „Sme stále len deťmi!“ ozvala sa Ariša. „Brat náš nasledoval mŕtve dievča a utopil sa v hlbinách vodných. Naša mať i otec... bolelo ich srdce. Bolela ich duša! Jeho strata bola...“
    „...bolestná?“ opýtala sa ticho Morena. „Vaša mať a otec dnes večer vydýchnu poslednýkrát. Niet cesty späť. Noc je chladná, všade padá mrazivý dážď. Už teraz cítim dotyk ich dychu, ktorý ma láka a volá. Môžete to byť vy, kto ich prevedie do mojich krajov, ak prijmete dary, ktoré strážim od počiatkov svojich dní. No ak odvrátite svoju tvár, viac nebude žiadnej cesty ani pre vás.“
    „Mama... otec...“ Ariša sa rozplakala. „I bohyňa môže klamať! Klamete nám!“
    „Môj čas sa čochvíľa naplní a otcova prosba ma ťaží. Nesklamem, nemám síl,“ ľahkým krokom prešla ku stromu, po ktorého kôre prešla končekmi prstov. Jeho kmeň sa roztvoril a vytiahla z neho jemné, biele šaty. „Tvoj dar, Ariša. Nech vília moc ťa zahalí na ceste do božských hôr, kde Perúnovo žezlo stratí navždy svoju moc,“ uklonila sa. Ariša sa pustila brata a dovolila žene vložiť jej do rúk šaty. „A ty Ivan,“ mávla rukou a v dlani sa jej objavil čierny klobúčik, za ktorý zastrčila zlatý pšeničný klas, „nech čas sa stane tvojím a sila poludnia a polnoci ťa sprevádza cestou, ktorá ti prinesie víťazstvo nad božou vôľou,“ zľahka mu ho položila na hlavu a o niekoľko krokov ustúpila. „A nech sa váš osud naplní a na zem dopadne pokoj večný.“
    Vznieslo sa okolo nej jemné svetlo a ako sa pomaly vytrácala, povzbudivo sa na nich usmiala. Súrodenci sa rozbehli cestou, ktorou prišli a dobehli k rodičom, ktorí už viac nedýchali. Žiarili rovnako ako Morena, keď mizla a oni si uvedomili, že naozaj všetko leží na ich pleciach.

    Prechádzali krajom, dvaja súrodenci s darmi Moreninými a pomáhali dušiam prežiť. Časom zistili, že cesta na druhú stranu sa stáva neprístupnou a preto ich uchovávali vo vetvách stromov. Tam mali čakať, kým neustane búrka a nenastane mier požehnaný bohmi, aby sa mohli opäť narodiť.
    „Ivan, brat môj, vidíš úpätie božích hôr?“ Arišin hlas popretkávaný únavou a nádejou v lepší zajtrajšok prerušil Ivanove myšlienky.
    „Vidím, sestrička, vidím!“ napravil si starý klobúk, ktorý mu skĺzal z hlavy. „Počuť i Perúnov mocný hlas,“ roztriasol sa od strachu. Ariša ho chytila za ruku a spolu kráčali hore kopcami. Snažili sa ujsť pohľadu najmocnejšieho, ktorý viedol boj proti nim.
    „Lesovik! Div!“ zvýsklo dievča od šťastia i smútku, pustilo Ivana a pribehlo k dvom priviazaným postavám ku mocným kamenným stĺpom. „Toto urobil vám brat, ktorý by vás mal chrániť a velebiť?“ v očiach sa jej leskli slzy. Vytiahla malú dýku a snažila sa prerezať mocné povrazce lana. Nedarilo sa jej a čepeľ sa zlomila.
    „Dieťa naše,“ naraz sa ozvali obaja králi hájov, „netráp sa tým. Čakáme len na vás, aby sme vám predali moc. Ostala nám len vďaka vašej viere v nás. Perún stratil rozum, stratil vieru v ľudský život. Nechal sa zaslepiť a sklamal i nás. Prijmite posledný záchvev našej moci, aby ste mohli dožičiť krajom, ktorým sme dali život, mier.“
    Rozplynuli sa v starom známom svetle, ktoré obklopilo súrodencov. Ivan pomohol na nohy plačúcej Ariši. Jej slzy dopadali na zem prúdom. Pod nohami im začala rásť zeleň. Chlapec si uvedomil, že najväčší boj ich čaká po búrke, keď krajom budú musieť vdýchnuť život, ktorý stratili.
    Vydali sa k pevnosti. Stála na vrchole kopcov, rinul sa z nej Perúnov zlostný krik. Zapreli sa do brány, ktorá i pod malým tlakom povolila. Vošli do sály plnej sôch bohov. Všetci padli v boji. Hneď naproti stála Morena a na jej perách ihral úsmev. Spoza nej sa vypotácal najmocnejší, ktorý stratil vieru v seba i v ľudí.
    „Vy, malé bezcitné tvory, obrali ste ma o moc! O moju nekonečnú silu!“ dopadol na všetky štyri a Ariša s Ivanom si uvedomili, že víťazstvo bude jednoduchšie, ako jeho následky.
    „Vy sám ste stratili to, čo ste vlastnili, keď ste stratili nádej v rasu, ktorú ste stvorili,“ šeplo dievča.
    „Podľa obrazu svojho. A práve to je i dôvodom, prečo oni stratili svoju lásku vo vás, pretože ste ju stratili i vy,“ doplnil chlapec. Otočil sa k sestre a pohladil ju po tvári. „Myslel som si, že tu naša cesta končí, ale ona len začína. Posledný krok ku prvému, tak to už raz býva.“
    Perún sa rozkašľal a snažil sa k nim dovliecť, no jeho telo mu viac neslúžilo a začalo sa meniť v bezcitný kameň, ktorým sa v hĺbke duše stal.
    „Áno, brat môj, niečo končí a niečo začína. A i keď to bude ťažké, celý svet bude opäť jasať a žiť. Tak ako pred tým, tak ako keď sme boli len malé deti a stará mať nám hovorila rozprávky o starom a mocnom Divovi.“
    Usmial sa na sestru. Z hlavy si zložil ošúchaný klobúčik a vytiahol z neho zlatý klas. Perún zalapal po vzduchu, keď videl, ako sa k nemu chlapec blíži a prikladá mu ho k hrudi.
    „Odpočívaj v pokoji,“ šepol, keď i posledné kamenné žily prešli po božskej tvári a vtiahli ho do života na druhej strane, ktorú už nikdy nebude môcť opustiť.
    Ariša padla do Ivanovho náručia a rozplakala sa od šťastia. Celý svet sa začal rozjasňovať a Ivan tušil, že sa všetko na dobré obráti. Dopriali krajine vytúžený mier, ktorý si zaslúži. A i keď ich cesta ani zďaleka nekončí, budú čerpať síl z víťazstva, ktoré v ten deň dosiahli.

    Nasledujúca kapitola »
    (Věštba)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 34.234.223.162
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    Koniec trošku unáhlený, ale inak veľmi pekná poviedka.
    Štýl písania (spôsob rozprávania postáv) vystihnutý priam dokonalo - úplne som mala pocit, že žijem v tej dobe . A ako sa už spomínalo, rozprávanie Moreny bolo zvládnuté fantasticky, mala som pocit, že tam stojím pri nich.
    Celkovo som to prečítala veľmi rýchlo, všetko to plynulo krásne hladko.

    Pridal(a): Lussy Noir Meteur, 31. 08. 2013 07:52:53

    Začiatok dobrý, koniec zas nečakane dosť rozprávkový a neuveriteľný... Jednoduchý, ak chceš. Bolo to dobré, hoci mi štýl veľmi nesadol. Toto nie je totiž rozprávka v pravom zmysle, je to fantasy poviedka, ale tak trochu uviazla na pomedzí oboch. A okrem dobrého si z nich berie aj pár nemiešateľných drobností, čo sa mi vidí nie až tak dobré.

    Pridal(a): Kr4b, 22. 08. 2013 00:16:04

    Ako sa už spomínalo nižšie, i mne sa veľmi páčilo, ako Morena rozprávala o bohoch; tá scénka bola priam živá, hmatateľná :) Občas sa tu síce vyskytla nejaká drobná gramatická chybička, ale naozaj len občas, čiže sa mi celá poviedka čítala veľmi dobre a ľahko :) Na začiatok celkom kvalitná poviedka, uvidíme, čo príde ďalej :)

    Pridal(a): Elinor, 20. 08. 2013 04:16:33

    Časti ohľadne bohov a celá zápletka je veľmi dobrá, no niektoré časti mi tam nehrali či zdali sa mi príliš nasilu tlačené. Ako už písal sirius, ten koniec sa mi zdá trochu zahmlený, no v každom prípade sa mi poviedka viac - menej páčila :)

    Pridal(a): katlyn, 19. 08. 2013 06:57:53

    Časť kde Morena hovorí o konci bohov je veľmi dobrá. Ostatné trošku krívajú, občas veta ktorá sa mi nepozdáva či už slovosledom alebo obsahom. Čo sa tíka konca, zrejme mi unikla pointa čakal som že sa dozvieme kým sa tí dvaja stali. Dáke nové božstvá alebo niečo podobné...

    Pridal(a): Sirius, 19. 08. 2013 03:57:58
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates