Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

A tak sa to všetko začalo.

Krátky popis:
Krátka poviedka na želanie. Zo záškodníckej éry.

Typ: Jednorázovka
Autor: Sirius
Dátum a čas pridania: 21. 10. 2013 06:52:23
Veková hranica: Bez obmedzenia
Počet prezretí: 1552
Tagy: FanFiction, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



Pre tú, čo nad príbehmi našimi bdie.
Pre tú, čo zlú čiarku či otáznik na správne miesto posunie.
Pre tú, čo v Kotli magickom ma svojou spoločnosťou pobaví.
Keď samota ma tam už nebaví.
Tento príbeh na prianie.
Venujem našej Georgiane.



Hrad sa týčil nad jazerom a ako prízrak sa odrážal na pokojnej nočnej hladine. Mesiac bol krátko pred splnom, jeho jasné svetlo zalievalo celý školský areál striebristým svitom. Tmavými chodbami potichu plachtili duchovia, smrťou oslobodení od spánku. Hlasmi ako šuchot lístia debatovali o študentoch a ich činoch na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Brnenia na svojich podstavcoch občas slabo zaškrípali. Vyrušiac tak ľudí na najbližších obrazoch. Tí, vyrušení zo spánku, rozčúlene pokrikovali na brnenia. Alebo sa jednoducho presunuli do iných obrazov, v ktorých bol väčší pokoj.
Ak teda mali to šťastie a našli taký. Na niektorých maľbách bolo totiž rušnejšie ako na chodbách počas dňa, keď sú zaplnené študentmi. Jeden z mála obrazov, ktorý bol tichý, bol portrét bacuľatej dámy. Strážkyne vchodu do Chrabromilskej klubovne, keďže bola neskorá noc, mohla odpočívať. Študenti mali totiž zakázané v noci opúšťať svoje izby, niežeby to niektorých zastavilo. Ale aj tak nemala dáma v noci mnoho práce. No to sa malo čoskoro zmeniť.
Kruhová Chrabromilská klubovňa bola osvetlená skomierajúcim svetlom ohňa v krbe. To vrhalo zvláštne mihotavé záblesky na pohodlný gauč a rôzne kreslá s kopami mäkkých vankúšov. Spoza jedného sa práve vynorila malá postavička a precupitala ku krbu. Mávla drobnou rúčkou a drevo pripravené vedľa sa presunulo do ohniska. Kde ho začal oheň okamžite stravovať, vďaka čomu sa rozhorelo nanovo. Na poschodí slabo vrzli dvere, z chlapčenskej spálne niekto vyšiel. Domáci škriatok bez čakania zmizol v tieni.
Neznámy študent ticho zbehol po schodoch a rozhliadol sa po nočnej klubovni. Keď otočil hlavu ku krbu, jeho svetlo mu ožiarilo tvár. Vyzeral byť chorý, pokožku mal bledú a pod očami náznak tmavých kruhov. No dlho sa nezdržal, tuhšie sa zahalil do habitu a vykročil k portrétu. Ten sa pred ním sám otvoril, dokonca ani nezobudil bacuľatú dámu. Keď sa portrét za ním zavrel. Ticho v klubovni prerušil hlas.
„Vravel som ti,“ ozvalo sa akoby odnikiaľ.
„To nič nedokazuje,“ podotkol druhý hlas, „to, že sa niekto v noci vykradne von, nič neznamená. Ty to robíš stále.“
„No tak, James,“ prehovoril znova prvý hlas. No teraz sa objavil aj jeho vlastník. Mladík s tmavými vlasmi po ramená sa zjavil neďaleko krbu. Pretože zo seba zhodil neviditeľný plášť, pod ktorým sa spolu s kamarátom ukrývali.
„Ja som ja, ale on je prefekt. Uznaj, že na niekoho, kto ani len nepodvádza pri testoch. Je toto nezvyčajné správanie.“
„Sirius, ty proste len potrebuješ zámienku na svoju ďalšiu nočnú potulku. Možno sa len šiel stretnúť so svojou priateľkou,“ snažil sa nájsť James racionálny dôvod, prečo niekto v noci opúšťa klubovňu.
No Sirius prevrátil očami a so smiechom poznamenal: „Remus a baba. To sa skôr tebe podarí zbaliť Evansovú.“
„Náhodou, Lily ma miluje,“ odporoval James, a rukou si rozstrapatil krátke čierne vlasy. Robil to vždy, keď bol nervózny alebo keď premýšľal. Napokon zložil neviditeľný plášť a prevesil ho cez kreslo. Doteraz tam totiž stál zahalený doň, takže bolo vidno len vrchnú časť jeho tela.
„Nehovor? Čo si jej nalial elixír lásky do tekvicového džúsu?“ podpichoval ho Sirius.
James po ňom hodil knihu, ktorá ležala na stole. No Sirius sa ani len neuhol a učebnica narazila do steny.
„Máme šťastie, že si chytač, ako triafač by si zlyhal na celej čiare,“ znova ho podpichol Sirius.
„A vôbec, ako sme sa dostali ku mne a Lily? Nechcel si náhodou sledovať Remusa?“ snažil sa James zmeniť tému.
„Merlinove spodky,“ zahrešil Sirius. A vykročil k portrétu. „No tak ideš, alebo nie?“ James pozrel na priateľa.
„Vedel som to,“ s úsmevom podotkol Sirius. Keď si všimol jeho pohľad. Ten starý známy hlad po dobrodružstve, ktorý mal vždy, keď sa spolu túlali po nociach hradom. „Zober plášť,“ dodal, „nechcem sa nechať znova chytiť.“

Už druhýkrát tento večer sa obraz bacuľatej dámy otvoril. No teraz sa už zobudila.
„Čo, čo sa to robí? Neviete, koľko je hodín? Mizerní študenti...“ začala pokrikovať. No keď nikoho nevidela vychádzať, zarazila sa. „Zloduch! Si to ty? Znova tie tvoje žarty. Opováž sa ma ešte raz zobudiť, budem sa sťažovať riaditeľovi. Uvidíš!“ rozkrikovala sa pani ešte hodnú chvíľu. No James a Sirius už boli dávno preč.
„Skvelé,“ zašepkal Sirius, „kvôli tvojmu zdržovaniu sme ho stratili. Môže byť kdekoľvek v hrade.“
„Počkaj, mám nápad,“ povie James a vytiahne z vrecka kus pergamenu. Sirius naň nechápavo zíza.
„Nehovor mi, že chceš začať teraz písať tú prácu na elixíry?“ opýta sa uštipačne.
No jeho kamarát sa nenechá vytočiť. „Sleduj a uč sa,“ povie James, rozloží pergamen a mávne nad ním prútikom.
Na prázdnom papieri sa zrazu zjaví bod. Pri ktorom je nápis Remus Lupin. A to nie je všetko, začnú sa zjavovať čiary, ktoré sa krížia a vytvárajú obrazce.
Sirius so záujmom hľadí na pergamen. „Čo to má byť?“
„Menšie kúzlo, na ktorom už dlhšie pracujem,“ začne vysvetľovať James. „Je to, teda bude, keď ju dokončím, mapa hradu, zatiaľ nie je úplná.“
„A čo ten Lupin,“ vyzvedá so záujmom Sirius.
„To je druhá časť kúzla. Ukazuje, kde sa daná osoba nachádza.“
„Počkať, chceš povedať, že ten bod naozaj znázorňuje Lupina. Ako?“ dychtivo sa spýta Sirius.
„Označovacie kúzlo, ktoré som vymyslel. Je spojené s pergamenom. Podľa toho viem, kde sa nachádza osoba, ktorú označím.“
„A kde teda je?“ chce vedieť Sirius. „Pretože ja sa v tej zmäti čiar moc nevyznám.“
James sa uprene zadíva do mapy. „Ak to čítam správne, mal by byť na malo, nádvorí, priamo pod nami.“
„Super, poďme za ním,“ rozhodne Sirius a obaja vykročia. Ukrytí pod plášťom sa presúvajú chodbami k najbližšiemu schodisku, až sa dostanú na prízemie. James občas skontroluje mapu, ako sa pohli, pohol sa aj bod s Lupinovým menom. Dokonca sa menia aj čiary znázorňujúce hradné chodby a priestory.
„Prečo si vlastne označil Remusa?“ spýta sa Sirius šeptom.
„Neoznačil som len jeho, ale všetkých prefektov. Povedal som si, že je dobré vedieť, kde sa nachádzajú. Obzvlášť pri našich nočných potulkách.“
„Páči sa mi tvoj spôsob myslenia,“ pochváli ho Sirius. „Ale mohol si mi o tom povedať skôr,“ vytkne priateľovi.
„Chcel som počkať, až kým nebude hotová. Zatiaľ má len obmedzený dosah,“ ospravedlňujúco povie James.
„Preto sa tie čiary menia? Zobrazuje len blízke okolie?“ vyzvedá Surius.
„Presne tak, zatiaľ zobrazuje okolie asi tak v okruhu päťsto metrov. A je označených len pár ľudí,“ vysvetlí James.
„Kto napríklad?“
„Všetci prefekti, profesori a pár ďalších.“
„Evansová?“ s úškrnom sa spýta Sirius. James ho miesto odpovede udrie do ramena. Keď sa dostanú na prízemie, vykuknú spoza rohu, stále krytí plášťom. Priamo pred nimi na malom nádvorí stojí Remus. Hlavu ma ukrytú v kapucni, že je to on, vedia vďaka mape. Len tam stojí, akoby na niekoho čakal.
Ani nie o päť minút vzrušene drgne Sirius Jamesa a ukáže na mapu. Na jej okraji sa práve zjavil bod s menom Albus Dumbledore. A pomaly sa blíži k Lupinovi. O chvíľu sa riaditeľ objaví aj na nádvorí. Jeho vlasy a dlhá brada majú v mesačnom svetle jasný strieborný odtieň. Zastaví pri Remusovi a uprie naňho pohľad ponad svoje polmešiačikové okuliare.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa riaditeľ pokojným hlasom. Lupin zložil kapucňu a pozrel na riaditeľa.
„Ako vždy pred splnom. Pane.“
„To je mi ľúto, chlapče, kiežby bolo v mojich silách ti viac pomôcť,“ ospravedlňujúco povie Dumbledore.
„Už ste mi pomohli viac ako ktokoľvek iný. Za to vám budem do smrti vďačný.“
Riaditeľ sa usmeje a vykročí. „Poďme teda,“ povie a obaja sa vyberú k bráne vedúcej na školské pozemky.
„Prečo sa Lupin v noci stretáva s riaditeľom?“ pýta sa James.
„Netuším,“ odpovie Sirius, „poďme to zistiť.“ Obaja sa vyberú za nimi. Kráčajú v dostatočnej vzdialenosti. Tak aby mali oboch sledovaných na okraji mapy.
„Kam to idú?“ vyzvedá Sirius.
„Zrejme k Zakázanému lesu,“ domnieva sa James. „Nie, počkaj, zastavili. Zdá sa, že stoja neďaleko Zúrivej vŕby.“
„Možno si chce Lupin opraviť známku z herbológie?“ nadhodí Sirius.
No James mu nevenuje pozornosť. „Pokúsme sa dostať bližšie, chcem počuť, o čom sa rozprávajú,“ rozhodol.
Opatrne sa priblížili k dvojici, ktorá stála v bezpečnej vzdialenosti od vŕby.
„Je čas,“ povie Dumbledore a elegantne mávne prútikom. Vŕba, ktorá sa dovtedy mierne pohybovala, stuhla. „Môžeš ísť, vieš, čo robiť, keď sa dostaneš do domu.“
„Áno, pane, a ešte raz ďakujem, za všetko, čo pre mňa robíte,“ začne Lupin hovoriť. „Nikto iný by mi nedal šancu. Vďaka tomu, že ste ma prijali aj v mojom stave, mám konečne priateľov.“
„Och, áno,“ usmeje sa riaditeľ, „páni Potter a Black. A teraz už choď. Stretneme sa deň po splne.“
Remus vykročí smerom k vŕbe. Obaja chlapci pod plášťom stuhnú v očakávaní vŕbinej reakcie. No nič sa nestane, inokedy nebezpečne švihajúce konáre sa tentoraz ani len nepohnú. Lupin sa dostane až k jej mohutnému kmeňu a zmizne pod ním. Riaditeľ potom znova mávne prútikom a vŕba ožije. Následne sa rozhliadne a na sekundu sa zdá, že hľadí priamo na Jamesa a Siriusa. Hoci ich nemá ako vidieť, keď sú skrytí pod plášťom. No potom, akoby sa nič nestalo, Dumbledore vykročí späť k hradu.
„Čo, pri Merlinovej brade, sa práve stalo?“ opýta sa James hodnú chvíľu po tom, ako Dumbledore zmizne z dohľadu.
„Neviem presne, ale mám z toho zlý pocit. Radšej sa vráťme,“ odpovie Sirius a uprene sa díva na miesto, kde pred pár minútami zmizol jeho kamarát. Pred tým, ako sa vyberú späť, ešte pozrie na oblohu, kde spoza mraku práve vykukol mesiac.

Už druhýkrát za jednu noc sa bacuľatá dáma prebudí. Teraz to však je kvôli tomu, že niekto vyslovil heslo do Chrabromilskej klubovne. „Ha! To som si mohla myslieť,“ spustí rozospatým hlasom. „Prekliati študenti a tie vaše nočné potulky. Máte šťastie, že vás nevidím, inak by som to nahlásila. Obraz tu nemá ani chvíľku pokoja.“ Ešte sa chvíľu sťažuje, no potom sa preklopí vpred a umožní tak vstup do klubovne.
„To bolo zvláštne,“ zhodnotí James, keď zo seba zhodí plášť a zvalí sa do najbližšieho kresla. Miestnosť je prázdna, vzhľadom na neskorú noc všetci ešte spia. Sirius sa posadí oproti nemu a ležérne si vyloží nohy na stôl. Nedbajúc na to, že si ich položí aj na zopár zabudnutých učebníc a pergamenov. Pár minút na seba priatelia hľadia, napokon ticho preruší Sirius.
„Tak, čo si o tom myslíš?“
James si rukou prejde po vlasoch, čím si ich riadne rozstrapatí. Robí to vždy, keď si niečim nie je istý alebo keď je nervózny.
„Neviem. Naozaj neviem,“ povie napokon.
„Ale no tak,“ nedá sa Sirius obalamutiť, „poznám ťa príliš dobre, kamoš. Určite ti napadlo to isté čo mne. Len sa to bojíš vysloviť.“
„Neviem, na čo narážaš,“ nedbalo odpovie James.
„Tak ty nevieš, dovoľ mi, aby som ti to vysvetlil.“ Sirius sa nahne bližšie k Jamesovi a povie: „Lupin je vlkolak.“
„Šibe ti, hovor tichšie,“ zahriakne ho kamarát, „myslím, že v dievčenskej spálni ťa nepočuli.“
„Ale no tak, všetci spia. Priznaj, že ti napadlo to isté.“
„No dobre, máš pravdu,“ rezignuje James, Sirius sa víťazoslávne usmeje a spýta sa: „Tak, čo s tým urobíme?“
„Čo môžeme robiť?“ nechápe James.
„Musíme mu pomôcť.“
„Pomôcť? A ako, myslím, že trocha preceňuješ naše schopnosti, Sirius.“
„Ešte neviem, ale určite mi niečo napadne, teraz idem spať,“ povie a odkráča do spálne. James sa vyberie po chvíľke za ním.


Mesiac v splne sa nad Rokfortom vždy zdal byť väčší ako v iných miestach. Bolo to tak aj teraz. Keď prenikavo žiaril nad areálom školy, dedinkou Rokville a starým, opusteným domom, nachádzajúcim sa na polceste medzi nimi. Pred pár rokmi sa z domu začali ozývať strašné zvuky, kvílenie, vrčanie a iné. Obyvatelia Rokvillu sa mu začali vyhýbať a študenti dostali zákaz sa k domu približovať. Kvôli hluku, ktorý sa z domu ozýval, ho začali miestni prezývať: Škriekajúca búda.
A tak to bolo aj teraz, hluk a desivé zvuky sa niesli spoza zatlačených okien a dverí. A v neďalekom hrade v jednej z veží sedeli pri okne dvaja študenti rozmýšľajúc o tom, kam sa minulú noc podel ich kamarát.
„Kam asi tak zmizol? Pod vŕbou musí byť nejaký tunel. Nemyslíš?“ uvažuje Sirius nahlas. James hľadí z okna, zdá sa byť duchom neprítomný. „A, čau, Evansová, čo si tak neskoro v noci hore?“ povie Sirius a James okamžite spozornie.
„Lily, čo kde...“ no potom si všimne kamarátov výraz. Znova sa nechal dobehnúť.
„Skvelé,“ povie Sirius, „teraz, keď ma konečne vnímaš, podelíš sa so mnou o svoje myšlienky.“
„Čo? Aha, zrejme máš pravdu. Bude tam tunel, no kam vedie?“
„Možno do Zakázaného lesa?“ nadhodí Sirius.
James však pokrúti hlavou. „To ťažko, keby chcel ísť do lesa, šiel by tam normálne. Načo tunel? A predovšetkým, nik so zdravým rozumom by neposlal študenta v noci do Zakázaného lesa. Žijú tam nebezpečné tvory.“
„No, Dumbledore nie je tak úplne normálny, všakže? A vlkolak nie je tak celkom bezbranný tvor,“ odporuje Sirius.
„Lenže on včera ešte nebol vlkolakom, tým sa stane až dnes pri úplnom splne,“ vysvetlí James. „Nie, zrejme sa presunul na bezpečné miesto, na také, kde nehrozí, že by niekomu ublížil.“
„To je ono,“ zhíkne zrazu Sirius.
A James ho zahriakne: „Buď tichšie.“
„Jasne,“ pritaká Sirius, no myšlienkami je už úplne niekde inde, „viem presne, kde sa ukrýva. Je to perfektné miesto, nik tam nechodí. A vysvetľovalo by to aj iné veci,“ nadchýna sa.
„Podelíš sa aj so mnou?“ vyzvedá James.
„No predsa Škriekajúca búda,“ dostane sa mu odpovede. „Uvažuj, všetko to zapadá. Určite si doma počul kopec historiek o Rokforte, duchoch a Zakázanom lese,“ začne Sirius vysvetľovať, James prikývne. „No o Škriekajúcej budú nám nikdy nik nepovedal. Pretože to všetko začalo, až keď sme na školu nastúpili my a Remus.“
„To dáva zmysel,“ pritaká James. „Ak sa prenesieme cez to, že Dumbledore nechal na škole študovať vlkolaka, určite sa musel postarať o bezpečnosť ostatných študentov. Takže ho vždy pred splnom odvedú do búdy a nad vchod do tunela zasadili vŕbu. Ku ktorej sa nik nedokáže priblížiť. Vždy som sa čudoval, prečo taký nebezpečný strom stojí v areáli.“
„Presne,“ potvrdí jeho myšlienky Sirius. „No stále nevieme, ako mu pomôcť.“
„To si hovoril aj minulú noc, že mu chceš pomôcť. No stále neviem, ako si tú pomoc predstavuješ,“ vážne prehovorí James. „Čo ho chceš vyliečiť? Na také niečo ozaj nemáme.“
Sirius smutne pokrúti hlavou. „To predsa viem, mám na mysli niečo iné. Počul si, čo včera povedal, považuje nás za priateľov. Znelo to, akoby doteraz žiadnych nemal.“
„To by ma neprekvapilo, vieš predsa, čo si čarodejníci myslia o vlkolakoch,“ podotkne James.
„To teda viem, u nás doma o nich hovoria ešte horšie ako o mukloch, a to už je čo povedať,“ povie Sirius. „Musel byť dosť osamelý,“ začne premýšľať. „Predstav si, tajiť niečo také. Je jednoduchšie sa ľudom vyhýbať než žiť v strachu, že to o tebe zistia.“
„A nehovoriac o tom, ako sa musí cítiť počas premeny. Vraj je to bolestivá záležitosť,“ dodá James.
„To je ono, premena. Keby sme s ním boli počas splnu,“ začne James, no Sirius ho preruší:
„Tak by nás roztrhal zaživa alebo nás pohrýzol a spravil z nás vlkolakov. Vlkolak je pre ľudí nebezpečný.“
Viac nepovedal, pretože sa za gaučom niečo pohlo. Obaja v momente tasili prútiky. James namieril na gauč a zvolal: „Wingardium leviosa.“ Ťažký kus nábytku sa potichu vzniesol asi meter do vzduchu. A odhalil tak schúlenú postavu, ktorá sa za ním krčila. Jediné, čo neznámy stihol urobiť, bolo to, že otočil hlavu smerom k obom chalanom.
Potom Sirius mávol prútikom a povedal: „Petrificus totalus,“ a neznámeho vystrelo ako latu. Neschopný pohybu sa zložil na koberec.
Sirius podišiel k bezvládnemu telu, zatiaľ čo James vrátil gauč na miesto.
„Poď sa pozrieť,“ zavolal ho, „zdá sa, že tu máme potkana,“ povedal Sirius, keď prevrátil ležiaceho na chrbát a uvidel mu do tváre.
„Pettigrew,“ začudoval sa James, keď poznal, koho chytili.
„Tak čo s ním urobíme?“ spýtal sa Sirius. „Určite nás špehoval a všetko počul.“
„Spýtam sa ho,“ mavrhol James a mávol prútikom.
Petrovo telo bolo zrazu uvoľnené z kúzla, no aj tak sa ledva pohol. A upieral vystrašený pohľad na chalanov stojacích nad ním.
„Tak, hovor! Čo si počul? Ako dlho nás špehuješ?“ začal ho vypočúvať Sirius.
„Ja, ja nič neviem, nič som nepočul,“ zapišťal Peter vystrašene. A zhrozene sledoval špičky prútikov, ktoré naň mierili. „Prisahám.“
„Klame,“ neveril mu Sirius. „Stále za nami dolieza, už ma to prestáva baviť. Čo tak ho transfigurovať na niečo slizké? Alebo mu vymazať pamäť?“
„Neblbni,“ zahriakne ho James. „mám lepší nápad. Pomôže nám s Lupinom.“
„Čože??“ zvolajú Peter a Sirius zároveň.
„Čuš, potkan,“ zahriakne ležiaceho Sirius a štuchne doň prútikom. „Čo tým myslíš?“ spýta sa Jamesa.
„Je to jednoduché, keď bude robiť to čo my, nebude na nás môcť žalovať. Pretože by potrestali aj jeho. Samozrejme si ho označíme.“
„O-označíte, čo, čo mi chcete urobiť?“ koktal od strachu Peter.
James miesto odpovede zložito zamával prútikom nad ležiacim chlapcom. Potom vytiahol pergamen a ukázal ho Petrovi. Ten šokovane hľadel na zjavujúcu sa mapu klubovne a hlavne na bod s jeho menom.
„Dobre sa pozri,“ povedal James, „vďaka tejto mape budem vždy vedieť, kde sa nachádzaš. Takže nech ti ani nenapadne objaviť sa v blízkosti nejakého profesora.“
„Ale čo na vyučovaní, tam predsa...“ začne Peter.
„Hlupák, hodiny mávame predsa spoločne, tam si na teba dozrieme osobne,“ preruší ho Sirius a zlovestne sa usmeje. „A o tom, čo si dnes počul, pred nikým ani len necekneš, je to jasné?“ pohrozí mu.
„Teraz máš na výber, odísť alebo sa pridať,“ povie James a schová prútik, „ale dobre si to rozmysli.“
„Si si istý, že ho necháme ísť?“ znepokojivo sa opýta Sirius.
„Prečo nie, čo urobí, povie profesorom, že Lupin je vlkolak, som si istý, že to vedia. Nikomu inému to neprezradí, inak si ho podáme.“
„Tak čo?“ spýta sa James. „Ostávaš, alebo odchádzaš?“
„Ostať s vami a robiť všetky tie super veci, čo robíte?“ uisťuje sa Peter, či dobre rozumie, čo mu núkajú.
„Presne tak, no odteraz to nebude len zábava, chcem pomôcť Remusovi. Chápeš?“ precedí Sirius.
Peter vyzerá, akoby sa mu splnil detský sen. „Som s vami,“ povie napokon.
„Výborne, teraz ma počúvajte, dostal som nápad, ako môžeme byť s Lupinom aj počas splnu,“ povie im James. „Vlastne si mi ten nápad vnukol ty,“ pozrie na Siriusa.
Ten sa zatvári prekvapene. „A to už ako?“
„Sám si pred chvíľou povedal, že vlkolak je pre ľudí nebezpečný. No nie pre zvieratá,“ vysvetlí James.
„Takže navrhuješ, aby sme sa navzájom transfigurovali na zvieratá. Lenže tak by vždy musel jeden ostať nepremenený,“ mudruje Sirius.
„Nie, nie, to som nemyslel,“ preruší ho James. „Transfigurácia ľudí na zviera je veľmi nebezpečná, nehovoriac o tom, že je to zložité. Skôr som mal na mysli samovoľnú premenu na zviera bez nutnosti použitia prútika.“
„Animágovia!“ zvolá Sirius, keď pochopí, čo jeho kamarát naznačuje. „Navrhuješ, aby sa z nás stali animágovia. To je rovnako nebezpečné ako transfigurácia.“
„Lenže nemám inú možnosť, elixíry na premenu sú zložité a zaberú čas. Toto je naša jediná reálna možnosť, ako Remusovi pomôcť.“
„Dobre, asi máš pravdu,“ súhlasí Sirius. „Budeme to musieť poriadne premyslieť a pripraviť. A nielen to, tiež by sme mali dokončiť mapu tak, aby zachytávala každého v hrade. Bude sa nám hodiť.“
James prikývne. „No v prvom rade o tom musíme povedať Remusovi.“
„Už to vidím: Ahoj, vieme, že si vlkolak, neboj, to je v poriadku. Kvôli tebe sme sa rozhodli, že sa staneme animágmi,“ neodpustí si Sirius posmešok. „Jedného dňa na to všetci štyria doplatíme, pamätaj na moje slová,“ dodá.


Deň po splne sa Remus vrátil do klubovne. Ako vždy prišiel neskoro večer. Po premene strávil celý deň na ošetrovni. Kde ho dávali do poriadku. Vyliečili mu škrabance a uhryznutia, ktoré si sám spôsobil. Takže keď sa konečne dostal do veže, nik už v klubovni nebol. To mu vyhovovalo, aspoň sa s nikým nemusel baviť.
Keď teraz prechádzal pomedzi kreslá, ozvalo sa od krbu:
„Ale, ale, prefekt sa v noci túla po hrade. To nie je príkladné chovanie.“
„Kto je to? Ukáž sa!“ prikázal Remus, keď sa otočil za hlasom, no nikoho nevidel. „Sirius, si to ty?“
„Vravel som ti, že ma spozná, dlžíš mi galeón,“ ozval sa znovu ten hlas, no teraz sa objavil aj jeho majiteľ. Sirius zo seba zhodil neviditeľný plášť, zároveň ho strhol aj z Jamesa.
„Chalani, čo tu robíte?“
„Čakáme na teba,“ odpovie Sirius a zvolá: „Už môžeš vyliezť, potkan.“
Remus sa otočí ku gauču, spoza ktorého sa niekto vynorí.
„Pettigrew?“ prekvapene povie Lupin. A otočí sa smerom k Jamesovi. „Nechceš mi vysvetliť, o čo tu ide?“
„Musíme sa s tebou porozprávať.“
„A o čom?“ chce vedieť Lupin.
Sirius mykne plecami a povie: „Tak o všeličom, napríklad o Škriekajúcej búde.“
„O splne mesiaca,“ dodá Peter.
„A o vlkolakoch,“ zakončí James a prívetivo sa usmeje na Remusa.


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 75.101.173.236
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

To bolo vážne dobré :-D je vidieť že si mal ten príbeh dobre premyslený

Pridal(a): 95.105.193.199

Sirius vieš o tom, že ti idú celkom dobre poviedky z HP ? Nie ? Vážne nie ? :D

Naozaj to bolo dobré a páčilo sa mi to! Mám taký pocit, že sa v písaní poviedok dosť zlepšuješ a to je super! Som rada, že som si to mohla prečítať :)

Pridal(a): Adell La Reina de la Muerte, 03. 11. 2013 01:20:13

Hmm, asi som to zle napísal lebo Peter sa s nimi chcel kamarátiť len oni ho pôvodne moc medzi seba nechceli. Takže teraz keď mu dali na výber sa k ním rád pridal aj keď sa mu v podstate vyhrážali. čiže zo strany S a J to bolo také že je s nimi nasilu. Ale z jeho strany bol rád že sa s nimi môže konečne "kamarátiť"

Pridal(a): Sirius, 26. 10. 2013 03:43:57

Jéj :) Ako spomínala už nižšie Gee, táto krátka FF veľmi pekne zapadla do samotného HP, najmä kvôli Petrovi, ktorý sa do ich skupinky nepridal tak celkom z kamarátstva...

Veľmi sa mi to páčilo, teším sa na ďalšie prípadné FF od teba ;)

Pridal(a): Elinor, 26. 10. 2013 01:41:53

To o tých vlasom tam bolo naschvál viac ráz spomenuté :-) lebo som nevedel ako viac zdôrazniť jeho charakter. To mi nikdy pri písaní nejde. A to že si strapatil vlasy bolo aj v knihách síce z iného dôvodu ale to nevadí :-). Hlavne že sa ti poviedka páčila.

Pridal(a): Sirius, 21. 10. 2013 07:44:34

nuž, tak v prvom rade: obrovské ĎAKUJEM, človek by ani nepovedal, čo taká nevinná otázka "čo mi ešte napíšeš?" spôsobí :D btw, básničku som musela prečítať sestre i mamine a obe skonštatovali, že parádne rýmuješ!!! :)

a poviedka bola super! dvakrát sa tam síce vyskytla rovnaká informácia (že James si strapatil vlasy, keď bol nervózny alebo keď premýšľal), no to je detail O:)

Siriusove a Jamesove rozhovory boli perfektné, podľa mňa si skvele vystihol ich charaktery (a aj moju predstavu o nich :)), potom i Peter - ten bol neskutočný, a veľmi sa mi páčilo, že ho prakticky donútili, aby sa k nim pridal, takže vlastne ich asi nikdy nebral ako skutočných kamošov a aj preto potom nemal problém zradiť atď. - jednoducho, zapadá to do HP zápletky ;) nuž, a napokon i Remus, aj keď tam nebol nadlho, bol super :)

asi v tomto prípade nedokážem byť objektívna, keďže poviedka je venovaná mne, no a.. prosto, strašne sa mi to páčilo!!!! :):)

Pridal(a): Georgiana, 21. 10. 2013 07:38:13
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates