Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Pieseň Severu

Krátky popis:

V dobách, keď shinobi ešte nechodili po zemi, v dobách, keď Juubi obýval tento svet, existovali samuraji, najmocnejšia ochrana sveta. Dokázali ovládať čakru a v tej dobe sa im nik nedokázal vyrovnať. Po príchode nindžov čakali, naivne si mysleli, že svet ich neopustí, veď koľko preň urobili. Avšak ich pád bol predurčený,keď prvý shinobi dokázal poraziť Juubiho a zapečatiť ho do seba a stať sa tak “bohom“. Po období 4. nindža vojny si samuraji mysleli, že ich návrat sa blíži, ale nestalo sa tak. Ich spôsob tréningu sa zmenil, bol tvrdší a krvavejší. Pochopili, že sbôsob boja, ktorý doteraz viedli, ich učil bojovať proti ľudom, nie proti nindžom. Stali sa elitou na zabíjanie tohto druhu bojovníkov, avšak vyčkávali na svoj pravý čas. Na návrat starého poriadku.
Na novú éru samurajov.


Typ: Jednorázovka
Autor: Krowe
Dátum a čas pridania: 10. 12. 2013 20:16:54
Veková hranica: 15+
Počet prezretí: 1588
Tagy: FanFiction, Iná FanFiction, Budúcnosť / po sérii, slovenčina, romantika, dobrodružné, temné, násilie, anime/manga


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



Prvé dejstvo: Príbeh je stvorený


„Svet na nás zabudol, zabudol na naše činy a našu ochranu. Zabudol na našu silu. Niektorí možno dúfajú, že už nás niet v tomto svete. Ale my tu stále sme, silnejší ako kedykoľvek predtým. My to... Gloch...“
Záplava slov bola pohltená obyčajným kašľom starého muža v prastarom brnení. Drevená palica, vyrezaná v majstrovskom diele, držala vetché telo vodcu vo vzpriamenej polohe. Ich učiteľa. Prečo to musí tak skaziť? Toto mal byť jeho deň, deň, kedy mal konečne vystúpiť na svetlo. Jedno z troch detí novej generácie, ktoré prežili výcvik. Každých desať rokov sa ukázala nová generácia a on vedel, že tí po ňom budu ešte silnejší. Nie však dnešok, nie však tento vek. Tento deň i desaťročie bolo jeho a nik mu nedokáže zobrať to, čo mu patrí. Zadíval sa na svojich spoločníkov. Shyiaru, prvú zo žien medzi samurajmi, ktorú tak dlho a úpenlivo držali svoje tradície, čo zapríčinilo ich pád. Jej zmysly ho okamžite odhalili. Jemne natočila svoju tvár. Usmiala sa.
Jej vrelý úsmev, ktorý ho držal pri živote celých pätnásť rokov, odo dňa, čo bol stvorený pre tento experiment. Hlas mentora pokračoval a hoc už nebol taký hromový ako kedysi, ešte stále dokázal utíšiť celú sálu a všetkých prinútiť počúvať jeho slová. Bola však istá vec, ktorá tomu dokázala odolať. Milenci. Roztvorila pery a naprázdno vyslovila slová, ktoré nikto nedokázal počuť, dokonca shinobi ani samuraji so svojimi technikami. Slová a ich poradie bolo zamenené, ale Namar tomu rozumel, aj keď z jej pier nevyšiel ani hlások.
Chcela ho cítiť, chcela odísť z tejto maškarády. Toto nebol jej deň, aj keď mal. Prvá žena, ktorá prežila séra a jedy, aj keď si to vyžiadalo krutú daň. Bola silná.
Dokázal by sa na ňu dívať celý čas, avšak hlas, ktorý podľa legiend pohol horou, utíchol. Predstúpil Mansu, „Pieseň Juhu“, a zvieral čepeľ. Bol najstarší, preto dostal najstarší meč. Gurō no ken, Záblesk, rovnaký ako v jeho očiach. Čepeľ skrytá i čepeľ viditeľná.
Pokľakol. Stal sa samurajom. Mansu sa zadíval na Namara v posmešnej grimase. Ten bastard skutočne získal právo prvého meča. Musel sa však usmiať. Stavil sa s ním, že ten meč získa on. Snáď si svoju cenu nebude chcieť vyzdvihnúť. Ona mu to nedovolí. Predstúpil, bol predsa na rade. Potlačil úškrn pri pohľade na starcovu tvár a na tvár svojeho mentora. Boli si takí podobní. Shyiaru sa na neho zadívala, vedel, čo chce povedať, ktorý z mečov si zvolí. Vytiahol Futago no ken. Dvojča späté s ním. Opásal si železný chránič okolo pása. Rád by si meč vyskúšal, avšak nemohol. Musel odísť. Odriekol slová prísahy, že sa nikdy nestane Roninom, samurajom bez pána, ktorého by ctil. Odstúpil, zaplnil miesto v rade. Mansu sa uškrnul a natiahol k Namarovi. „Dúfam, že si nezabudol na našu dohodu.“ On sa tiež usmial. Ak máš chuť sa stať predčasne mníchom v radách eunuchov, prosím, môžeš k nej vstúpiť.“ Zasmial sa, príliš nahlas na tichú spoločnosť. Ostatní z rádu si ich prísne prezerali. Bývalé „nové“ generácie na nich hľadeli s odporom a budúce s úžasom. Boli predsa nádej na porazenie ninjov a ich techník, na nastolenie starého rádu, kde sa samuraji nemusia učiť techniky ninjov na svojich akadémiách. Oni boli symbolom tej zmeny. Oni boli tá zmena, avšak prečo boli takí hlúpi Shyiaru pristúpila a objala Mansuho, následne jeho. Jeho však bol vrúcnejší, teplejší. Ich ústa sa stretli a výboj ich doslova pohltil. Nezaujímalo ich, kto ich sledoval. Slová o príchode „Piesni Západu“ neboli dostatočné, aby ich od seba oddelili. Ona bola dôležitejšia ako človek bez meča. Keď sa rituál skončil a štvrtá pieseň odišla, boli už tí traja dávno preč. Nemal predsa žiaden meč, nemal ako zosilnieť. Mansu odišiel do svojho sídla, ako nazýval izbu s vankúšom a jednou stoličkou, zatiaľ čo milenci sa venovali sami sebe. Týmto rituálom sa stali dospelí a slová, ktoré obaja vzdychali v tej chvíli, sa zdali také podstatné. „Milujem ťa“ bolo to, po čom Namar túžil a dúfal, že jeho slová v nej vyvolali rovnaký pocit. Skončilo to príliš rýchlo. Noc sa nezačala hýbať a svet stále stál. Namar ju držal v náručí a dúfal, že tento čas nikdy neskončí. Ich meče sa prekrížili vedľa postele, zosunuté ustavičným kmitaním dvoch telies. Postavil sa, zakasal si tuniku od pása dole. Zasunul oba svoje meče späť do puzdier a odišiel. „Milujem ťa!“ vykríkla zababušená v tenkej deke.
Musel nájsť Mansuho. Aspoň na chvíľku a potom sa k nej vrátiť. Všímal si okolie. Bolo príliš ticho. Vedel, že im budú chcieť dožičiť trocha súkromia, avšak nečakal, že budú až takí obetaví odobrať si spánok. Počul udychčaný hlas. „Kde je Shyiaru?“ ozval sa hlas, príliš povedomý na to, aby si ho mohol zmýliť. Namar sa usmial, bol to predsa jeho jediný brat, alebo aspoň najbližšie, čo sa tomu podobalo. „Mansu, naša dohoda musí padať, prepáč.“
Všimol si jeho sporo odeté telo, avšak úsmev na jeho tvári nepadol. Mansu bol v bojovom oblečení. A chcel v ňom aj ostať. Rýchly tep, rozšírené zreničky, zápach krvi. Namar bol príliš vo veľkom ohromení na to, aby sa mu vzpieral. Nechal ho prejsť, nechápal. Čo si to spravil, braček? Počul príbehy o Roninoch, avšak doteraz žiadneho nevidel a nechápal, ako by sa ním niekto mohol stať. A nikdy nepočul o Roninovi, ktorý by zradil hneď v prvý deň. Niekoho hľadal, niečo chce. NIE! vykríkol plnou silou svojej vôle, ktorá by dokázala pohnuť horou. Rozbehol sa, sporo odetý, s čepeľou v ruke. Meč Dvojča mal u seba, avšak nástroj, ktorým ho ovládal, nechal vedľa nej. Výkrik. Cítil krv na podnebí. Nie. Nie. NIE! Avšak voči jeho hlasu bol výkrik hluchý, nedokázal to zastaviť. Otvoril dvere, cítil však iba strach. Mansu zvieral čepeľ, Shyiaru zase tú svoju.„Braček, pomôž mi, ona je...“ nestihol dopovedať. Prečo je ľudské telo také slabé? Ochrana, ktorá z neho mala stvoriť dominantného tvora, je príliš tenká a zničiteľná. Koža praská, upozorňuje telo na bolesť. Ďalej je už iba mäso, nejaký ten sval. Čepeľ zavadí o kosť, avšak ani tá to nedokáže zastaviť. Je tak smiešne ľahké zabiť človeka. Prečo je to také ľahké? Prečo sa telo nebráni a z jeho útrob vychádzajú ďalšie prílivy krvi, žlči a častí žalúdka? Netušil odpoveď. Cítil iba prázdno. Svet sa nespomalil tak, ako ho učili, len on sa zrýchlil. Nepremýšľal, inštinkty, ktoré získal, ho ovládli a keď jeho telo dopadlo do kaluže vlastnej krvi, zdvihol meč. Záblesk. Druhý meč. Prekročil mŕtvolu, šklbajúcu poslednými zbytkami svojej vôle žiť. „Ty idi... chr... t.“ Videl iba krv.
Takéto je zabiť prvý raz človeka? Otupí sa potom ten strach? Zadíval sa na jedinú vec v miestnosti, ktorú dokázal rozoznať. „Zabil som svojho brata.“ Povedal jej to tónom, ako by sa za to chcel ospravedlniť práve jej, aj keď vedel, že tým ju zachránil. „Prepáč, ja som nechcel, to nie je moja chyba, videla si... To on zautočil prvý...“
Príval slov, žiadostí o odpustenie, vysvetlenie toho, na čo nemal podľa kódexu hľadieť.
„Mansu ti vráti to, čo si mu urobil, ale ten čas nadíde až vo chvíli, keď padneš mečom.“ Objala ho, pobozkala. Už sa nedokázal sústrediť. Začul kroky. Vedel, že jeho výkrik musel ostatných privolať. Odtiahol pery, avšak Shyiaru ho pritiahla späť. Nedokázala ho od seba odtrhnúť. V očiach ju pálili slzy. A v tej chvíli, v tú prvú noc, bol tretí meč zašpinený od krvi. Prečo je ľudské telo také krehké? Pochopil to. Mansu bude čakať, že sa na mne pomstí so stovkou ďalších, a určite by ma nečakal tak skoro. Tisíce rán na tele ho nedokázali pripraviť na túto chvíľu. Čepel vyšla z druhej časti tela, hladko prešla cez pokožku, mäso a svaly. Cítil, ako sa dotkla rebier a tesne minula srdce. Z pier, stále pritisnutých k tých jej, vyšiel pramienok krvi. Cítil slanú príchuť, ktorá bola kedysi sladká. Každý nádych ho stál príliš veľa síl a cítil, ako čakra z jeho tela uniká. Nedokázal sa sústrediť a vzduch, ktorý s takou námahou vdýchol, unikal cez malé prieniky na čepeli meča.
„Je to iba sútaž a ja som jej vítaz. Nebudem ťa žiadať o odpustenie, lebo si žiadne nezaslúžim.
Padneš mojím mečom a stanem sa novým spasiteľom z nás štyroch, z novej generácie.“

Čepeľ sa zaryla hlboko do kostí. Cítil, ako celé jeho telo vníma chlad, blížiaci sa jeho koniec. Nadýchol sa ešte raz, chcel si aspoň o pár sekúnd predlžiť ten život. Cítil mráz, ktorý otupoval jeho bolesť, a pocit únavy. Tak takáto je smrť.
Zadíval sa jej poslednýkrát do očí. Tak toto znamená byť dospelý? Ovládať moc a brať ju iným? Musíme byť až takí silní, aby sme sa vyrovnali priemerným nindžom?
Druhý zárez si skoro nevšimol. Obyčajný kunai, nástroj nindžov. Líce, ktoré tak dlho držalo pohromade, prasklo ako bobuľa. Ucítil teplo na spodnej pere a na jazyku, keď už pery spojiť nemohol. Kunai sa oškrel o sánku a letel ďalej, zanechal predĺžený úsmev na jeho tvári. Teplo, ktoré sa rozlialo po jeho tele, prebudilo jeho otupenú myseľ. Mal cítiť hnev, nie únavu. Teplo, nie chlad.
Samuraj sa nemá vzdať do poslednej chvíle. Chcel stáť vzpriamene, nenechať sa zasiahnuť odzadu. Neodpadnem. Nesmiem preukázať strach tela. Budem žiť až do poslednej kvapky svojej krvi. Padol však na kolená. Budova horela. Shyiaru sa z neho snažila vytrhnúť svoju čepeľ. Nedokázala to, zasekla sa medzi lopatkami. A zvyšné meče zvieral vo svojich ľadových rukách. Nedokázal už hovoriť a aj obyčajná snaha o to ho stála priveľa síl. Zmysly sa začali otupovať. Zrak už rozpoznal iba obrysy jej tváre. Až teraz chápal, čím skutočne bola. Nevidel jej krásu, ani jej úsmev, ktorý ťa lapí do jej sietí. Videl iba temnotu. A oheň. Vychádzajúci spoza nej. Shy vykríkla. Trhala meče z jeho takmer mŕtveho tela a pumpovala jeho krv po dlážke.
Oheň sa však blížil.
„Dvaja musia umrieť, Shy, ty to vieš. Tebe nikdy nebudú patriť tie meče.“
Slová vychádzali z diaľky, ale počul ich. Alebo ten hlas stál vedľa neho? Nevedel. Nedokázal viac bojovať. „Zahrávala si sa s nami všetkými, vedela si, čo sa stane. Namar, Mansu, dokonca i ja sme boli tvoje pokusné králiky, Alchymista. Prečo si myslíš, že som predstieral svoju smrť pred vami a žil v inej časti, trénovaný samotným majstrom?“
Shy zakričala. Ten psychopat, ktorý si hovoril štvrtý prežitý, hovoril nejaké slová. Už bol skoro pri okne, plazil sa po boku svojho tela, snažil sa odtiahnuť preč. Zabil som svojho najlepšieho priateľa pre lásku, ktorú som nikdy nemal, kvôli meču, ktorý nikdy nezískal.
„Úlohou bolo zabiť dvoch ďalších a získať ostatné meče. Ale myslím, že teba, Oshear, porazím aj bez mečov, predsa len, stvorila som ich, nie?“
Vedel, že keď sa otočí, uvidí jej úsmev. Teraz začal chápať, prečo sa jej oči nezmenili do farby krvi, ktorú prelievala. „Nedokážeš ma zabiť a dvaja sú mŕtvi. Môžeš odísť, stať sa Roninom. Ale musíš mi tu nechať svoj meč, jediný pôvodom tvoj. Odsúhlasíš to?“ Namar za sebou viedol krv, rovnako ako slimák plaziaci sa v špine. Tým teraz bol, ničím viac. Natiahol ruku. Plameň ho nezasiahol. Jeho telo dopadlo. Temnota jaskyne ho pohltila. Už nič nevnímal.
„Ty nevieš nič, Alchymista.“
Samuraj vždy umrie dotykom meča. Už sa ani nepokúšal nadýchnuť, ani vybrať čepeľ.
Osamelý Samuraj kráčal krajinou, hľadal výzvy seba hodné. Nemal nič, len meč, a predsa nikdy neprehral. Jeho následníci boli odvážni a vždy ho počúvali. Jeho láska, ktorú našiel, ho naplnila túžbou, ktorej žiaden muž nedokázal odolať. Predsa bol však zradený, aj keď mal všetko, silu, svoj meč, priateľov i lásku. Jeho následníci ho opustili, keď uvideli jeho prvú krv, jeho láska ho zapredala za hrsť zlatých. Ostal mu iba meč v jeho slabých rukách, v jeho posledných hodinách. Neopustil ho, až do posledného nádychu. Potom sa zlomil vo dvoje. Meč Dvojča, dedičstvo prvého samuraja. Nemohol sa usmievať, a predsa mu tá legenda pripomenula, kým chcel byť. Nepustil svoj meč, ani jeden z nich. Stali sa mnou a ja som sa stal nimi. Zvolili si ma. Stali sme sa jedným.
A jeho srdce dotĺklo poslednýkrát.

Dejstvo druhé: Už len posledný nádych




Zvolili si ma. Stal som sa ich pánom. Osamelý samuraj kráčal krajinou, hľadal výzvy hodné seba samého.
Oči sa mu otvorili. Hľadeli do temna. Takýto je to pocit, umrieť? Vnímať a predsa nič necítiť? Necítil v sebe žiadnu čepeľ, musel byť mŕtvy. Ušiel som ako zbabelec a teraz je mojím trestom život osamote.
„Nie si mŕtvy ani živý, si na hranici týchto dvoch svetov. Stali sa jedným, zvolili si ho a on ich. Ani na prahu smrti sa nedokázal vzdať svojich zbraní. Láska ho zradila za hrsť mincí a priatelia utiekli v momente, keď prvýkrát dopadla jeho krv. Kráčal oproti smrti sám, hľadajúc výzvy hodné seba. Bol to osamelý bojovník, ktorý zmenil svet. Stvoril samurajov.“
Hlas bol každým slovom bližšie a bližšie, aj keď jeho tvár nikdy nemohol uvidieť.
„Nezdá sa ti, že si s ním nejaký podobný, aj keď meče, ktoré sú s tebou jedno, si nevyrobil sám?
Stvorila ich láska, ktorú si miloval a naivne si myslel, že aj ona teba. V rukách ich držal tvoj priateľ, ktorý sa ti nezdvôveril s úlohou, ktorú dostal od starších. Chcel zabiť tvoju lásku, musel si ho zastaviť. A zbrane ťa neopustili, nedokázali to. Preto sa ťa spýtam, oplatilo sa obetovať svoju cestu kvôli chvíľke neopätovanej lásky a falošného priateľstva?“

Namar sa pokúsil odpovedať, aj keď žiadnu odpoveď nepoznal. Nadýchol sa a zistil, že mu už kyslík neuniká cez rozrezané plúca. Diera bola zašitá s chirurgickou presnosťou, ktorú by závideli mnohí shinobi medici. Nádych bol však ťažký, každý napnutý sval v jeho tele prekonával svoje limity už len obyčajným nádychom. Nemohol sa hýbať ani odpovedať. Rana by sa zase otvorila. Cítil krv stekajúcu po perách mierne otvorených úst. Dotkol sa rany. Jazvy sú symbolom bojovníka. Chcel tomu veriť, avšak jeho úsmev od pery k ľavému uchu ho nerobil šťastným. Rana pulzovala a krvácala, aj keď bola zašitá.
„Bude trvať mesiace, až sa z toho zotavíš. Nedokázal som vyčistiť všetky rany a bojím sa, že sa zanietia a ty umrieš kvôli obyčajnej rane kunaiom. Si síce rovnako imúnny ako ja, ale aj nesmrteľnosť bežná človeku má svoje limity, nemyslíš si, Pieseň Severu?“
Cítil, že má pravdu. Vedel to. Osobné šťastie nikdy nemalo právo pre tých, ktorí mali zmeniť svet. Mal som byť vyvolený a ten vždycky kráčal sám. Postavil sa. Nite sa pretrhli. Hnis vytiekol z rán.
„Ešte stále nič nechápeš, že? Povedal som ti, že budeš ležať mesiace, kým sa dokážeš pohnúť, a roky, kým sa tvoja schopnosť boja vráti na pôvodnú úroveň. Ale ty sa chceš prekonať, nie? Ty a ja budeme spoločníci, ty ten, čo ukáže svoj tieň na slnku a odhalí našu silu schovanú v temnotách, zatiaľ čo ja budem tá temnota, ktorá pripraví pôdu pre prevrat. Nindžovia sú slabí, nejednotní. Každý vek potrebuje svojho hrdinu a padúcha. Jedným z nich budeš ty, druhým ja. Možno ti teraz moje slová nedávajú zmysel, ale jedného dňa ich pochopíš.“
Namar to pochopil, poznal príbehy nindžov. „Ten dobrý a ten zlý. Senju a Uchiha. Príbehy, ktoré sa dookola opakovali nespočet ráz, dva klany, ktoré nikdy nedokážu spolupracovať, avšak vždy po vítazstve jedného príde mier, aspoň na desaťročie, kým sa klany znova proti sebe postavia v krvavom sváre. Prečo ten večný boj neukončiť v období, keď budú oba klany vyčerpané? Najsilnejšie klany budú zničené nami, dvoma obyčajnými nindžami. Ty ako padúch, ja ako hrdina. Prevezmeme ich odkaz a obrátime proti nindžom. Staneme sa ich novými bohmi, tými, ktorých by sa mali báť. Svet nindžov skončí vo vojne, ktorú sám stvorí, a my zmeníme osud, ktorý pre nás pripravili.“
Telo sa už nedokázalo viacej namáhať a Namar upadol do spánku, ktorým sa telo bránilo proti zraneniu.
„Milujem ťa,“ ozýval sa jej hlas, hlas Shy, nie hlas Alchymistu, ktorá sa ho pokúšala zabiť. Zopakoval po nej tie slová. Mansu sa na neho usmial. Mentor zakašľal, začal svoju úvodnú reč. Všetci hovorili naraz a príliš potichu na to, aby im rozumel. Nie je to skutočné. Myslel v tej chvíli. Všetci sú mŕtvi. Aspoň v to dúfal. Vedel, že by nedokázal splniť svoj, nie ICH cieľ, keby niektorý z nich ho poznal ako Ronina. Aj keď tú misiu nariadil Mentor, Mansuho som zabil sám a Shy... Alchymista chcela zabiť mňa... Nič im nedlžím okrem rád, ktoré mi dali, milého úsmevu, ktorým ma vždy obdarila, a priateľského doberania od človeka, ktorý mi bol bratom. Okrem lásky, úcty a dôvery. Vlastností, ktoré ma naučili, čím skutočne som. Som vyvolený, som boh, som Uchiha týchto dôb, Madara novej generácie. Ale budem iný. Budem mocnejší. Padnem. Raz a navždy a budem trpieť tisíce zločinov, ktoré spácham. Ja sám rozhodnem, ako umriem. Nikto mi nikdy nepovedal, ako sa mám narodiť, a ani koniec môjho príbehu mi nikto nerozkáže. Pravda... je málokedy skutočne dôležitá. Život jedinca ešte menej. Hrdina a padlý. Dva druhy mocných, ktorí zmenia svet. Padlý zjednotí svet pod jednu zástavu a hrdina ju ovládne. Zabije jeden život, zachráni v utópii státisíce. Shinobi učenie padne. A s ním i riziko, ktoré prináša. Sen skončil a jeho telo bolo slabšie, a predsa už celé. Vlasy boli oveľa dlhšie, ako keď zaspával, a rany, ktoré mali byť smrtiace, zanechali iba hrubé jazvy. Jeho vychudnuté telo postrádalo akýkoľvek náznak svalovej hmoty. Postavil sa a cítil, ako z kostí vychádza prosebný zvuk. Ležali ste už príliš dlho a snívali. Chcel sa dotknúť líca a našiel fúzy a pálivú bolesť. On mu urobil tetovanie, aby zakryl tú jazvu. V ústach cítil kovovú príchuť. Spomienky na ten kunai. Postavil sa, iba sila vôle ovládala jeho telo, ktoré. Padol na kolená, potom na ruky.
„Ako dlho som spal?“
Postavil celú svoju váhu na končatiny. Urobil jeden zhyb, následne druhý. Telo dopadlo na zem a jeho brada zarastená plným chumáčom chlpov sa oškrela o kameň.
„Nie viac ako rok, povedal by som.“ Hlas, ktorý bol kedysi taký mocný, sa zmenil v šepot.
„Za ten čas som zdokonalil sám seba ako hrdinu. Urobil zo seba niečo menej ako boha, nečakal som, že sa niekedy prebudíš, aj keď som dúfal, že tvoja vôľa bude taká pevná. Môj čas bol však dostatočný a neprestal som s tvojím dávkovaním, aj keď telo ochablo tak na tridsať percent svojej pôvodnej schopnosti. Bude trvať mesiace, kým sa svaly znova rozhýbu. Ale to ty vieš, že? „ Uvidel ho, jeho šialený meč, jediný skutočne nový. Vylepšený. Už to nebude iba oheň, ktorý páli. Bude tým, čo ma zničí. Až teraz si prvýkrát pozorne prezrel svojho záchrancu. Videl už to brnenie, avšak nikdy netušil, že neuvidí jeho tvár.
„Oshear, všakže?“ Brnenie sa prestalo hýbať. „Už to meno istý čas nepoužívam a nové ti, žiaľ, nemôžem povedať. A mal by si sa naučiť nehovoriť, kým to od teba nikto nežiada, a nepýtať sa. Nech si radšej o tebe myslia, že si hlupák, ako to, že si špeh, v úlohe, ktorú ti zadám, musíš byť dokonalý.“ Posadil sa. „Ja sám ju splniť nemôžem, pretože moje ciele sú iné. Musím ovládnuť samurajov a pridať ich na svoju stranu, aby vo vojne, čo sa blíži, mohli zaútočiť v momente, keď budú nindžovia slabí. Bola založená organizácia z čias veľkého Sennina Naruta, nazývaná Akatsuki. A ty by si sa mal k nim dostať a spôsobiť u nich chaos.“
Namar urobil ďalší cvik, ruky sa triasli. Nedokážem ani udržať svoje telo, ako chcem udržať meče, ktoré si ma zvolili? Spravil ďalší a ďalší. Oshear ho pozoroval. Teraz bol mnohonásobne silnejší ako on. Bol mu odkázaný na milosť a svoju vlastnú česť, ktorú dlží záchrancovi svojho života. Telo sa preplo a myseľ ho nedokázala ovládať. „Aj keď možno by bolo lepšie, keby som zvolil niekoho iného, a ty by si...
… Nie... Daj mi rok... Daj mi trocha času... A daj mi zatratenú britvu...“

Oshear sa usmial. Aspoň v to mohol Namar dúfať, že urobil. „Takáto organizácia sa rozbieha pomaly, hľadá členov a nikdy nepohrdne niekým, ako si ty, a ktovie, možno ma raz prekonáš a padúchom sa stanem ja. “ Odišiel, nechal ho samého. Na posteli sa zaleskla čepeľ britvy.
„Raz... Dva... Tri...“ Cítil, ako si jeho svaly začínajú spomínať. Čas pre neho stratil pojem. Kosti a schránky tvorov z tých najtemnejších nočných môr sa hromadili na kope a jaskyňa, v ktorej bol schovaný, sa začala rozširovať. Vlasy, ktoré mal kedysi krátke, sotva hodné stužky, ktorú dostal ako učeň, mu teraz viali pod pás. Čepeľ, ktorú dávno dostal, sa už dávno zmenila v prach a meče, ktoré vlastnil, boli príliš pyšné na holenie jemného strniska na brade, ktoré sa zmenilo v hustý porast. Vo vzduchu zasvišťala oceľ. Britva. Namar vedel, kto ju vypustil, vedel, kto za ním prišiel. Nehovoril, príliš sa nepýtal. Naučil sa tajomstvá skryté v tichu, vzniknuté absenciou myšlienok a vecí. Zasunul čepeľ späť do puzdra, natiahol britvu a predviedol prvý strih. Keď bol malý, dokázal vek rozpoznať iba podľa dĺžky vlasov, aké mali starešinovia. Teraz nedokázal ani to. Ubehol rok? Dva? Vlasy skrátil o polovicu. Dopadali v špirálach na chladnú kamennú zem prerytú ako pôda nejakého farmára.
„Vidím, že si opäť vo forme, v ktorej si bol,“ prehovoril prvý. Mohol začať rozprávať. Ale jednu vec sa naučil z tých čias, ktoré trávil obnovením sebe sama. Dôkaz je vždy lepší ako tucet slov. Steny jaskyne sa opäť rozšírili. Modrá žiara, ktorá zaplavila miestnosť, zmizla. Bolo počuť potlesk i pobavenie.
„Čo chceš teraz spraviť, pán mocný? Zabiješ ma a staneš sa hrdinom, alebo ostaneš padlým a budeš hrať svoju úlohu až do konca?“
Nasadil si brnenie samuraja, ktoré si tak dlho schovával pred svetom. Nasadil masku, zahalil tvár a nechal len oči, aby ukázali veľkosť agónie nepriateľa.
„Stanem sa členom Organizácie, spolu s ňou vytvorím rozbroje vo svete nindžov a stvorím hrdinu, ktorý zmení navždy chod sveta.
Budem patriť k Akatsuki.“



Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 3.238.72.180
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

Re: Kr4b

Keď si už na niečo navyknutý ťažko sa toho zbavíš, slovenský dabing je väčšinou slabší (ale aj český, hold originál)U kníh neviem, vravím že tie ktoré mám v obľube sa neprekladajú do slovenčiny.
Ďakujem,že súhlasíš s postavami :D Štýl sa bude prekopávať, veď kvôli tomu som sa aj prihlásil na túto stránku+ spoznať iných autorov a iné diela.
Táto poviedka bola písaná dávnejšie a tam som chcel skúsiť hlavne taký štýl, kde čitateľ predpokladá, háda, a dedukuje pozadie deja. Zdá sa že som to prehnal, ale rovnako ako u všetkých mojich poviedok, čitateľ vidí len to čo vníma postava. On nevie, kto je Alchymista a myšlienky v boji sú málokedy spomalené či utriedené. Ale ako mi už bolo povedané aj od Siriusa - Opis, na to sa pokúsim v ďalšej poviedke zamerať. ;)
Dúfam že je poviedka aj dejovo zaujímavá a pútavá :)

Pridal(a): Krowe, 11. 12. 2013 07:10:02

Dejstvo prvé

Fajn, tak musím povedať, že štýl sa vyostril dobre. Opisi super. Ale pre čitateľa, ktorý už napoli spí a číta čisto rekreačne (áno, myslím seba) je to hotový labyrint z HP 4-ky. Bol som stratený ako slimák v púšti, nebol som si istý, kto koho zabil a už vôbec prečo a kto to kua bol alchymista. Niektoré veci mi potom začali byť jasné sami od seba, kto koho a prečo, ale dôvody sa mi zdali... zvláštne. Hoci tiež tak píšem (a poriadne to preháňam), pri čítaní si nerád dávam pozor. Je treba hľadať kompromis

Pridal(a): Kr4b, 11. 12. 2013 06:21:38

Čeština ti slovenčinu nemusí nevyhnutne pokaziť - stačí to striedať v rozumnom pomere. A mnoho dobrých kníh sa predáva v dosť slušnom preklade. Čo sa postáv týka - mám rovnaký názor. Je to jednoduchšie aj v tom smere, že keď autor vytvorí charakter, pamätá sa lepšie vo forme akéhosi pocitu, nie ako nedokonalý obraz nedokonalo vymyslenej postavy. Akurát tvoj štýl je dosť svojský, mne sa to asi číta ešte ťažšie ako Georgiane a to to už vidím upravené. Snáď napíšem niečo rozumnejšie až sa tým prehryziem. Zameriam sa na základ deja.

Pridal(a): Kr4b, 11. 12. 2013 06:01:13

na obhajobu mojej strany, táto poviedka bola napísaná dávno a no... Dysgrafia s anglickým wordom (nevypisuje slovenské gramatické chyby) nie je dobrá kombinácia :D

Týchto chýb som si vedomý a snažím sa ich odstrániť, no stále ich "nevidím" a ospravedlňujem sa za všetky hrubky ktoré si musela opraviť ;)

Tá úprava kurzívy bola tvorená až na stránke a je možné že som to vynechal, za čo sa rovnako ospravedlňujem :)

Opisu postáv som nevenoval veľmi pozornosť, chcel som aby si čitateľ vytvoril vlastné postavy. Napríklad je nádherná, ale každému sa páči niečo iné, čiernovláska, bruneta, tvar očí, nosa, ako sa usmieva, odkrýva horný rad zubov, či len hanblivo roztiahne pery.

Čechizmy, tam nemám veľmi na výber, zo Slovenských autorov poznám iba dvoch (Séria Miešanci a Pohrobok) inak moje obľúbené diela sú buď to v originále alebo češtine a dosť som z toho pochytil a neuvedomujem si ten rozdiel :)

Viem kde sa ň nachádza na klávesnici :D ( Shift+´, následné stlačenie danej klávesnice)

u 9) som to použil naschvál, pretože som sa snažil o trocha poetické ponímanie a vedel som že to nie je spisovné, no mne sa to tak viac pozdávalo (slabý argument :D )

A ešte u čechizmov... Hrával som textové fóra (D&D v podstate), kde bola veľká komunita Čechov a často potrebovali preklad, tak som si na písanie v tom zvykol (Tam som si navykol aj na chakra miesto čakra a pod)

A neodradíš ma, ja sa vôbec čudujem že si dokázala vynaložiť takú námahu na opravu tohto prekliateho textu. Ešte raz ďakujem a sľubujem že od budúcna to bude kvalitnejšie ;)

Pridal(a): Krowe, 11. 12. 2013 04:41:12

Nechcem byť zlá, nuž ale pýtal si si kritiku... Takže toho bude z mojej strany asi dosť veľa, keďže som poviedku videla v „surovom“ stave.

1) Ľ: Slová „hľadať“, „vedľa“, „podľa“, „čepeľ“ sa píšu s Ľ, nie s L!

2) Často vôbec nerozumiem, čo sa v príbehu odohráva; píšeš veľmi zmätočne a dokonca občas prepletieš postavy – napíšeš vnútornú úvahu v 1. osobe a nezvýrazníš ju kurzívou, avšak pritom všetky dialógy a každú priamu reč píšeš práve kurzívou (čo je, mimochodom, veľmi zvláštny prvok a myslím, že v texte skôr rušivý).

3) Opisy postáv: Netuším, ako kto vyzerá, nevenuješ postavám žiadnu pozornosť. Samozrejme, niekomu nie sú opisy blízke, a to rešpektujem, avšak aspoň dvojslovná zmienka o tom, že je niekto nízky, prípadne akú má farbu vlasov, koľko má rokov – prosto dačo, vďaka čomu si postavu zapamätám - nie je nikdy na škodu a podľa môjho názoru je jednou z elementárnych záležitostí v príbehoch. Takto sú to len mená (ktoré sa navyše mne ako niekomu, kto úplne ignoruje svet anime/máng, čítajú dosť zložito), neviem poriadne, kto je kto a akú má vôbec funkciu, hodnotu v príbehu...

4) Naozaj nechcem byť hnusná, ale ako dokážeš napísať y/ý tam, kde sa to reálne VYSLOVUJE mäkko? Napr. „v brnený“???? Vari text po sebe vôbec nečítaš?

5) Čechizmy: Rada nad zlato: nečítaj toľko v češtine! Resp. nepozeraj toľko seriálov v tejto reči, nesťahuj si české titulky... Venuj sa slovenčine, je to tvoj materinský jazyk. Nejde mi o to, že by si mal dokonale poznať gramatiku, pretože na to nemá každý nadanie, schopnosti, čas, avšak z tvojho vyjadrovania sem-tam až kričí zle použitý čechizmus („Vybral sa VSTRIEC“??? Čo to znamená, prosím ťa? Počul si niekedy v slovenčine také slovo? Iba čo si sa pokúsil preložiť „vstříc“, ale u nás sa to povie „oproti“, „naproti“ - presne tak som ti to v texte aj opravila).

6) Skloňovanie privlastňovacích zámen svoj, môj, tvoj: Nikdy NIE svojeho, mojeho, tvojeho!!! SVOJHO, TVOJHO, MÔJHO... Viem, že som ti v PM-ke písala, že verím, že ma nebudeš brať ako sekeru, ale ak po tomto komente začneš, pochopím to. Avšak stojím si za tým, že 18-ročný chalan by azda mal vedieť, ako sa správne skloňuje.

7) Ň: Častokrát zabúdaš napísať mäkčeň na ň: „aspoň“, „jaskyňa“... Ak nevieš, kde sa toto písmenko nachádza na tvojej klávesnici, stále môžeš použiť klávesovú skratku ;)

8) Ktorý, ktorá, ktoré: Skús sa v rámci jednej vety vyhýbať viacnásobnému používaniu tohto slovka. Nahraď ho napr. „čo“, príp. vetu dajako prepíš, aby si sa neopakoval. Toto je dokonalý príklad toho, ako si to na dvoch riadkoch napísal 5x: „Vlasy, ktoré mal kedysi krátke, sotva hodné stužky, ktorú dostal ako učeň, mu teraz viali pod pás. Čepeľ, ktorú dávno dostal, sa už dávno zmenila v prach a meče, ktoré vlastnil, boli príliš pyšné na holenie jemného strniska na brade, ktoré sa zmenilo v hustý porast.“

9) Ďalší čechizmus, ktorý sa tam vyskytol viackrát a preto si vyslúžil samostatnú „kategóriu“ v mojich pripomienkach: „sebe sama“. Toto tak po slovensky NEPOVIEME. „Seba samého“ je správna možnosť. Skús po sebe text znovu čítať – a nielen raz, prosím, nielen raz...

10) Veľké vs. malé písmená: Tak často sa ti v texte menili, až som netušila, ako to chceš vlastne písať. Niektoré pojmy môžu byť oficiálnymi názvami, ktoré by sa v tvojom fantazijnom svete možno aj MALI písať veľkým, avšak ty si to raz napísal tak a raz onak, takže som opravovala podľa vlastného rozumu a drvivú väčšinu pojmov som prepísala na malé písmená – „hrdina“, „kráľ“, „samuraj“ atď.

11) Bodky na konci viet: Vety treba zakončovať bodkami, výkričníkmi, otáznikmi, ... Ako by asi vyzeral záver poviedky bez bodky? Pôvodne si ju tam nemal – nezdá sa ti tá veta zvláštna?: „... Budem patriť k Akatsuki“

12) Cudzie slová v slovenčine: Nindžovia, čakry a podobné pojmy máme prebraté do slovenského jazyka, takže na to by si si mal dávať pozor. Overila som si to v slovníkoch (http://slovniky.juls.savba.sk/), ja osobne ich používam veľmi často a nesmierne sa mi osvedčili.

13) Zvláštne používanie niektorých slov, ktoré znamenajú dačo iné, než čo sa ty snažíš povedať: žiaľ, poznámky som si začala písať až v závere opravovania tejto poviedky, takže konkrétne príklady ti tentoraz nevypíšem, ale možno si nabudúce na nejaké takéto výrazy posvietim.

Nuž, nechcem ťa odrádzať a úprimne, som dosť veľký pedant, takže ak som teraz na teba naložila priveľa, mrzí ma to. Som však úprimná a chcela som napísať čo najkonštruktívnejšiu kritiku, takže tu to máš... :)

Pridal(a): Georgiana, 11. 12. 2013 04:16:50
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates