Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

A tak sa to všetko začalo 2

Krátky popis:
Druhá kapitola záškodníckej fikcie.

Typ: Jednorázovka
Autor: Sirius
Dátum a čas pridania: 18. 12. 2013 00:39:31
Veková hranica: Bez obmedzenia
Počet prezretí: 1392
Tagy: FanFiction, Harry Potter, Minulosť / pred sériou


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



„POTTER, BLACK!!“ ozval sa triedou hlas profesorky McGonagallovej, ktorá prerušila výklad transfiguračného zaklínadla. Aby mohla napomenúť dvoch baviacich sa študentov.
Všetky hlavy v učebni sa otočili k zadnej lavici. Kde James Potter a Sirius Black, doteraz zabratí do tichého hovoru, zodvihli hlavy.
„Áno, pani profesorka?“ spýtali sa súčasne. S výrazom absolútnej nevinnosti na tvárach. Remus Lupin, sediaci tri lavice pred nimi, znechutene prevrátil očami. A Peter Pettigrew sediaci vedľa neho mal čo robiť, aby sa nezačal smiať. No pohľad, ktorý mu Remus venoval, ho dostatočne upokojil.
Ostatní študenti sa pekne bavili na reakcii oboch napomínaných. No tiché odkašľanie profesorky okamžite ukončilo vzrušený šum, ktorý sa začal rozliehať po triede.
„To, že ovládate dotyčné zaklínadlo už skoro dokonale,“ začala im McGonagallová vytýkať, „neznamená, že sa musíte baviť. Prejavte aspoň aké-také pochopenie pre vašich spolužiakov a nerušte ich. Transfigurácia môže byť nebezpečná, ak sa nevykoná správne.“
Obaja prikývli. O rizikách transfigurácie vedeli svoje. Nielen preto, že ich na ne neustále upozorňovala McGonagallová. Pri svojom tajnom štúdiu, ako sa stať animágmi, narazili na množstvo odpudivých obrázkov zo sekcie: Keď sa to nepodarí.
„Tak, ak už ste skončili? Rada by som pokračovala.“
Neodpovedali, dobre vedeli, že je to len rečnícka otázka.

„Musíte stále takto provokovať?“ vyčítal im Lupin po hodine.
Všetci štyria kráčali cez nádvorie, premýšľajúc, ako stráviť nasledujúce dve voľné hodiny. „Upokoj sa, veď sa nič nestalo,“ snažil sa situáciu zmierniť Black.
„Nič sa nestalo, nič sa nestalo! To je tvoje ospravedlnenie na všetko,“ štekol po ňom Remus.
„Dobre, prepáč, už budeme opatrnejší,“ snažil sa zažehnať hroziacu hádku James.
Zdalo sa, že to Lupina upokojilo, pretože si len povzdychol a nič viac nepovedal.
„Tak čo teraz podnikneme?“ spýtal sa Sirius po chvíli. „Máme dve voľné hodiny,“ dodal s úsmevom.
„Ja nie, mám teraz veštenie,“ akoby mimochodom podotkol Peter. A bolo mu v hlase počuť sklamanie, že zrejme príde o možné dobrodružstvo.
„No, to je ale tvoj problém, všakže, potkan?“ odbil ho nevrlo Sirius. „Nechápem, ako si sa mohol zapísať na taký zbytočný predmet.“
„Veštenie nie je zbytočné,“ snažil sa oponovať Pettigrew, no Black ho nenechal dohovoriť.
„Aj bez veštenia dokážem povedať, čo ťa čaká v budúcnosti.“
Peter šokovane zastal. „Naozaj?“
Sirius sa usmial, prevrátil oči a zasneným hlasom povedal: „Nasledujúce dve hodiny zabiješ na nudnom predmete, ktorý ťa nič nenaučí, zatiaľ čo my si budeme užívať voľnóóó.“
„Na tvojom mieste by som sa tak netešil,“ skočil mu Lupin do úsmevu. „Teba čaká metrový sloh o transfiguračných zaklínadlách a ich nebezpečenstvách. Za to vyrušovanie u McGonagallovej,“ pripomenul mu trest, ktorý spolu s Jamesom dostali.
Peter sa zasmial a Black hodil nevraživý pohľad na Remusa. No možnú novú hádku zarazil James. „Má pravdu, mali by sme to urobiť čo najskôr, nech máme potom čas na naše ostatné aktivity.“
Ostatnými aktivitami, samozrejme, myslel nočné potulky po hrade. A neoprávnené vniknutie do knižnice, hlavne do zakázaného oddelenia. Kde hľadali návod na to, ako sa stať animágom. Sirius prikývol, hoci bolo vidieť, že ho to vôbec neteší. Pred schodiskom sa Peter oddelil od skupiny a zamieril do veže, v ktorej sa odohrávali hodiny veštenia. Remus ich opustil tiež.
„Ja sa musím ísť pripraviť, veď viete.“ Prikývli, v noci mal byť spln, takže sa Lupin musel odobrať do škriekajúcej búdy.
Takže Sirius a James ostali sami dvaja. Keď sa blížili, ku vchodu do Chrabromilskej klubovne. James si všimol Lily Evansovú, ako kráča po vedľajšom schodišti. Chcel sa za ňou vybrať, no Sirius ho zastavil.
„Čo robíš?“ nechápal James.
„Prepáč, kamoš, no čaká nás sloh, alebo si zabudol pri pohľade na Evansovú?“ doberal si ho Black. James neodpovedal, len smutne sledoval, ako Lily zmizla za rohom. Potom spolu so Siriusom vošiel do klubovne.

„Tak, čo máš?“ spýtal sa asi po hodine James.
Siriusova strapatá hlava vykukla spoza kopy pergamenov a kníh, rozložených okolo neho. Nechápavo pozrel na priateľa a spýtal sa. „Čo?“
„Čo si už napísal?“ zopakoval otázku James. „Do slohu pre McGonagallku,“ a zamával mu pred nosom pergamenom. To už si Sirius spomenul, o čo ide, a v duchu sa prestal čudovať, prečo je obložený knihami. Chcel odpovedať, no jediné, na čo sa zmohol, bolo obrovské zívnutie. „Ty si spal,“ neveriacky konštatoval James.
Sirius len pokrčil plecami, nemalo dôvod zapierať. „Čo máš ty?“ opýtal sa miesto toho. Ako odpoveď mu kamarát podal pergamen.
„Transfiguračné zaklínadlá a ich nebezpečenstvá. Napísal James Potter,“ prečítal Sirius jedinú vec, čo bola na pergamene napísaná. Pozrel na Jamesa sediaceho oproti a skonštatoval: „Úchvatné.“
V ďalšom rozoberaní slohu ich vyrušil Peter. Celý udychčaný a červený vbehol do spoločenskej miestnosti. „Chalani, toto musíte vidieť!“ kričal už od portrétu. Zopár študentov prítomných v klubovni sa zvedavo otočilo jeho smerom. „Našiel som niečo úžasné.“
„A čo také,“ bez záujmu sa spýtal Sirius, „nebodaj tajnú chodbu? Koľkokrát ti musím hovoriť, že o tej za jednookou čarodejnicou vieme?“
Peter pokrútil hlavou. „Nie, niečo lepšie, poďte,“ súril ich.

„Tak to už vyklop, potkan,“ vyzval ho Sirius, keď stúpali na siedme poschodie. „Čo také si objavil?“
„Hneď u-uvidíte,“ odpovedal Peter, od vzrušenia takmer koktal.
„Nemáš byť náhodou na veštení?“ spýtal sa James, len aby reč nestála.
„Nie, profesor videl zlé znamenia, tak zrušil ďalšiu hodinu.“
„Myslíš, že mi prejde, keď budem tvrdiť, že som nemohol dokončiť ten sloh kvôli zlým znameniam?“ nadhodil s nádejou Sirius.
„Iba ak vo sne,“ uzemnil ho James.
„Tu už sme na mieste,“ prehovoril Peter, keď zastavil v chodbe na siedmom poschodí. „Ale ako to, bolo to presne tu,“ nechápavo ukázal na stenu.
„Stena, a čo má byť?“ trocha pohŕdavo reagoval Sirius.
„Bolo to tu, prisahám,“ zapišťal Peter.
„Čo?“
„Knižnica,“ zúfalo povedal Peter a pristúpil k stene.
„Nerád ti to vravím, ale tá je o pár poschodí nižšie,“ poznamenal Black.
„Táto bola iná, boli tam knihy o transfigurácii a animágoch, aké som ešte nikdy nevidel.“
Na to nik nič nepovedal, Peter stále hľadel na stenu a Sirius ho nedôverčivo pozoroval. James však siahol do vrecka habitu a vytiahol kus pergamenu. Roztvoril ho a pred očami sa mu prázdne stránky začali zapĺňať zmäťou čiar. Na prvý pohľad chaotické usporiadanie bolo v skutočnosti mapou. No nie obyčajnou, bola to mapa Rokfortu, znázorňujúca každého študenta, ktorý sa v hrade a jeho okolí nachádzal, a nielen ich. James ju vytvoril počas druhého ročníka, a odvtedy ju spolu so Siriusom, Remusom a občas aj s Petrom vylepšovali. Po troch rokoch už obsahovala kompletnú mapu hradu a okolitých pozemkov. Dokonca aj niekoľko tajných chodieb.
James sa zahľadel do pergamenu a rýchlo našiel chodbu na siedmom poschodí. A na nej tri bodky s menovkami: James Potter, Sirius Black a Peter Pettigrew. No po záhadnej knižnici ani stopy.
„Prepáč, Peter, ale podľa mapy tu nič nie je,“ ospravedlňujúco povedal James.
„Možno je chránená nejakým kúzlom,“ snažil sa Peter prísť s vysvetlením. A prosebne pozrel na Jamesa. Ten sa znova zahľadel do mapy, podľa ktorej sa tam žiadne dvere nenachádzali. No bolo možné, že sú chránené kúzlom mocnejším ako tie, čo boli v mape. „Ako si tú knižnicu vôbec našiel?“ chcel vedieť, keď zodvihol oči od pergamenu.
„Išiel som z veže,“ začal Peter vysvetľovať, „ani som nevnímal, kam idem, premýšľal som. A keď som prechádzal tadeto, kútikom oka som ich zazrel, dvere. Nikdy predtým som ich tu nevidel, tak som vošiel.“
„Možno v tom je problém,“ zapojil sa do debaty Sirius.
„Čo tým myslíš?“
„Neverbálne zaklínadlá, možno tuto potkan použil zaklínadlo, ktoré otvára tú jeho tajomnú komnatu,“ vysvetlil Black, „Samozrejme, omylom,“ dodal.
„Ale ja som nepremýšľal o žiadnom zaklínadle,“ protestoval Peter.
„A o čom teda?“
„No, o transfigurácii a animágoch. O tom, kde by sme našli informácie, ktoré potrebujeme. Keďže v knižnici nie sú. A o tom, že by bolo skvelé nájsť nový zdroj informácií,“ vysvetlil im.
„Skús to znova,“ vyzval ho James. Peter sa sústredil a zavrel oči. Ostatní sledovali stenu a po chvíli sa na nej začali vynárať dvere. Bežné drevené, až na to, že tieto sa formovali z kamennej steny.
„Neuveriteľné,“ vzdychne Sirius. „Môžeš prestať, potkan.“
„Čo sa deje, nevyšlo to?“ spýta sa Peter s obavami a opatrne otvorí oči. Práve včas, aby uvidel Jamesov a Siriusov chrbát miznúci vo dverách.

Miestnosť, v ktorej sa ocitli, nebola príliš veľká, no všetok priestor bol využitý naplno. Steny boli obložené knižnicami, v strede bol dlhý stôl, zaplnený množstvom pergamenov. Zo stropu viseli modely ľudí a zvierat. Sirius štuchol do jedného modelu prútikom a spolu s Jamesom ohromene sledovali, ako sa muž pomaly menil na psa. Bol to kompletný proces animágie.
James skusmo vytiahol jeden z pergamenov, ležiacich na stole. Striasol z neho vrstvu prachu a zapozeral sa doň. Na zožltnutom papieri bolo rozkreslený postup premeny na zviera s kompletným popisom jednotlivých fáz. Podobné nákresy sa nachádzali aj v ich učebnici transfigurácie, no tie neboli také podrobné. Presne toto hľadali, začali sa prehrabávať knihami a pergamenmi, spúšťali modely a užasnuto sledovali procesy premeny, ktoré znázorňovali.
„Neuveriteľné,“ povzdychne si James. „Všetko, čo potrebujeme, je tu, keby sme o tomto vedeli skôr, mohli sme sa stať animágmi už pred troma rokmi.“
„Ako budeme postupovať teraz?“ spýtal sa Sirius.
„Navrhujem vrátiť sa v noci a poriadne to tu prezrieť, teraz už to nestihneme,“ rozhodol James.
Sirius odložil knihu, ktorú práve prezeral, na stôl, neunúvajúc sa vrátiť ju na pôvodne miesto.
Vykročil ku dverám vyšiel von. „No teda,“ zvolal.
„Čo sa stalo,“ vybehol za ním James. A prekvapene sa obzrel. „Toto nie je siedme poschodie.“ skonštatoval.
„Tiež som si všimol, kde to sme? A hlavne, prečo sme tu a nie tam?“ spýtal sa Sirius.
„Chalani, čo sa deje?“ chcel vedieť Peter, ktorý až teraz vyšiel z komnaty. „Hej, toto nie je siedme poschodie,“ povedal a obzeral sa okolo seba.
Všetci traja stáli v akejsi nízkej kamennej chodbe. Podľa vlhkosti a zápachu boli v žalároch, možno v časti blízko jazera.
„Ukáž mapu,“ vyzval Jamesa Sirius.
„Tak, sme tu,“ bodol James prstom do pergamenu. Na miesto, kde sa nachádzali ich menovky.
„Veď to je na druhej strane hradu,“ čudoval sa Peter, „ako sme sa sem dostali?“
„Mňa by skôr zaujímalo, prečo sme vyšli tu a nie na siedmom,“ povie Sirius.
„Možno kvôli tomuto,“ ukázal James do mapy.
„Myslíš?“ nadvihol Sirius obočie, keď sa pozrel, kam ukazoval James. „Dávalo by to zmysel.“
„Čo? Aj ja chcem vidieť,“ prosíka Peter a pretlačí sa k mape. Tá ukazuje skupinku študentov stojacich v chodbe na siedmom poschodí. „Nechápem,“ prizná po chvíľke.
„Zrejme nás kúzlo, ktoré chráni komnatu, poslalo na prázdnu chodbu. Keďže na siedmej nebol čistý vzduch,“ vysvetlí svoju domnienku James.
„Mali by sme ísť, o polhodinu máme čarovanie,“ preruší ich Black. A tak sa vydajú smerom k východu zo žalárov. Pre istotu kontrolujú svoj postup na mape. Aby nenatrafili na niekoho, kto by im mohol robiť problémy. Našťastie je väčšina žiakov buď v triedach, alebo v klubovniach. A po hrade sa potulujú len duchovia, dokonca aj nový školník Filch bol teraz zalezený vo svojej komore. Čo bolo nezvyčajné, no vítané, vzhľadom na jeho nepríjemnú schopnosť objaviť sa vždy na tom nesprávnom mieste v správny čas. Už s ním mali niekoľko stretnutí, našťastie to vždy končilo trestom po škole. Bol zázrak, že ich doteraz nevyhodili.
Keď boli neďaleko východu zo žalárov, James zložil mapu, a to bola chyba. V momente, ako sa chystali vstúpiť na schodisko vedúce na prízemie. Sa na jeho vrchole objavil Snape.


„Potter, Black,“ zhnusene precedil Snape pomedzi zuby, keď si všimol, kto stojí na spodku schodiska, Petra úplne ignoroval.
„Uhni, umastenec!“ zvolal Sirius a rozbehol sa po schodoch. No záblesk svetla ho hodil späť.
„Si v poriadku?“ pišťal Pater a pomáhal mu vstať.
„To si nemal,“ precedil James a tasil prútik.
No Snape neváhal. „SECTUSEMPRA!!“ skríkol. Skôr, ako stihol James použiť akékoľvek kúzlo.
„PROTEGO!“ zvolal Black zároveň s ním a Snapeova kliatba sa roztrieštila na ochrannom zaklínadle. Vďaka čomu mal James možnosť použiť na Snapea Petrificus totalus. Tak sa úplne imobilizovaný zrútil na schodisko, ozvalo sa prasknutie, keď si pri dopade na tvrdé kamene zlomil nos.
„To bolo tesné,“ poznamenal Peter. „Čo to bolo za kliatbu, čo použil?“
„Neviem,“ odpovedal Potter. Zatiaľ čo Sirius prevrátil nehybného Snapea na chrbát. „Ale ako ho poznám, určite to nebolo nič pekné,“ skonštatoval.
Snape zatiaľ behal pohľadom po svojich protivníkoch a v očiach mu bolo vidieť neskutočnú zlobu.
„Radšej už poďme, inak zmeškáme čarovanie,“ rozhodol James.
„Čo s ním?“ chcel vedieť Sirius a kopol pritom ležiaceho do boku.
„Necháme ho tu, poďme.“

Keď odbila polnoc, dvere na chlapčenskej spálni sa v tichosti otvorili. A dvaja študenti sa vykradli z izby. Jeden z nich niesol pod pazuchou zložený plášť. Druhý mal v jednej ruke mapu a v druhej prútik, ktorým si na ňu svietil.
„Čistý vzduch,“ zašepkal Sirius a svižne zbehol do prázdnej klubovne. Ktorá bola ako vždy osvetlená ohňom z veľkého krbu.
„Naozaj nemôžem ísť s vami?“ prosíkal Peter. No James pokrútil hlavou. „Traja už sa pod plášť nezmestíme,“ vysvetlil. „A nebudem riskovať, že nás Filch chytí kvôli tomu, že uvidí naše nohy.“
„No dobre,“ podvolil sa napokon Pettigrew.
„Nezdržuj, potkan,“ oboril sa naňho Black a pristúpil bližšie k Jamesovi. Následne sa obaja zahalili do plášťa a zmizli.
Peter zmätene prebehol očami po prázdnej klubovni. Zrazu ho niečo štuchlo do chrbta a on zajačal od strachu.
„Nemôžeš ho nechať na pokoji?“ ozval sa karhavo James.
„Prepáč, nemohol som odolať,“ ospravedlnil sa Sirius, no určite to nemyslel vážne.
„Vedel som, že si to ty,“ snažil sa Peter zachrániť situáciu.
Odpoveďou mu bolo Siriusovo pohŕdavé: „To určite.“
Potom sa odklopil portrét a znova sa zavrel, takže Peter si bol istý, že odišli. Pobral sa teda späť do spálne a do postele, nemalo zmysel na nich čakať.

„Ako to vyzerá?“ šeptom sa spýtal Sirius. Spolu s Jamesom sa presúvali do chodby na siedmom poschodí. No keďže boli ukrytí pod neviditeľným plášťom, postupovali dosť pomaly. A ešte k tomu sa James rozhodol skontrolovať mapu.
„Stále čistý vzduch,“ povedal, „všetci buď spia, alebo sú niekde, kde nás neohrozujú. Dokonca aj Filch je zalezený v tom svojom kumbále.“
Pohli sa ďalej, keď sa bez problémov dostali až na siedme poschodie, zhodili plášť. Sirius sa sústredil a privolal dvere, keď sa zjavili, obaja bez meškania vkĺzli dnu. Potom dvere zmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili, nezanechajúc žiadnu stopu po svojej prítomnosti.
James prevesil plášť cez najbližšiu stoličku a pozrel na Siriusa.
„Tak, kde začneme?“ spýtal sa ten, očami blúdiac po všetkých knihách a pergamenoch v knižnici.
„Netuším,“ priznal James, „skúsme sa zamerať len na knihy, ktoré sú čisto o animágoch,“ navrhol.
„Dobre, o transfigurácií sme sa už aj tak načítali dosť.“
No ukázalo sa, že to nie je také jednoduché, ako sa zdalo. Prešli tri hodiny a stôl zaplnilo množstvo kníh, ktoré mali v názve čo i len zmienku o animágii. No ani jednu nemali čas poriadne preštudovať.
„Dnes to balím,“ povedal Sirius a zvalil sa do najbližšieho kresla, nedbajúc na to, že si sadol na knihu. „Nechajme to na zajtra, čo povieš?“
James si prezrel knihy, ktoré nachystali a prikývol. „Ako povieš.“ A nasledoval kamarátov vzor a rozvalil sa do najbližšieho kresla.

„VTÁVAJTE!“ zvolal Peter a zatriasol Siriusom.
Ten sa šokovane prebral a začal rozhadzovať rukami. „Čo? Kde? Pri Merlinovej brade, potkan, čo blbneš?“ spýtal sa, keď si uvedomil, kto nad ním stojí. Posadil sa v kresle a pretrel si oči.
„Museli sme zaspať,“ skonštatoval James z druhého kresla. „Koľko je hodín?“ spýtal sa.
„Pol siedmej, keď som sa zobudil a vaše postele boli prázdne, išiel som vás hľadať. Našli ste niečo zaujímavé?“ opýtal sa Peter s nádejou. No obaja pokrútili hlavami a hlasno zívli.
„Len sme vybrali knihy...“ zívol James, „na ktoré sa budeme sústrediť.“ A ukázal na stôl.
„Ale až po raňajkách,“ rozhodol Sirius a vykročil ku dverám.
Keď sa dostali do Veľkej siene, bolo tam len zopár študentov. Sadli si k chrabromilskému stolu a okamžite sa pred nimi zjavili raňajky.
„Ozaj, už sa Remus vrátil?“ chcel vedieť James.
„My o vlku...“ povedal Sirius s úsmevom na tvári a rukou, v ktorej držal toast, ukázal ku dverám. V ktorých sa práve zjavil Lupin, vyzeral trocha bledo a unaveno. Rozhliadol sa po jedálni a keď ich uvidel, vybral sa k nim.
„Čo tak skoro?“ opýtal sa, keď sa usadil vedľa Petra.
„Boli sme hladní,“ sucho skonštatoval Sirius a napchal si do úst skoro celý toast.
„Musíme ti niečo povedať,“ začal vážne James.
„Neskôr,“ prerušil ho Lupin, „som hladný ako...“
„Vlk,“ dodal Sirius a začal sa dusiť zvyškom toastu, ktorý mal ešte v ústach.
Kým ho James búchal po chrbte, Lupin mu venoval škodoradostný úsmev. „To máš za to, že rozprávaš s plnými ústami.“
„Nič neľutujem,“ odpovedal Black a poriadne sa napil tekvicového džúsu.

„Tak, čo ste mi to chceli povedať?“ opýtal sa Lupin, keď po raňajkách sedeli vonku pri jazere. Keď mu rozpovedali o tajnej knižnici a knihách o animágii a že si myslia, že v nich nájdu konečne odpoveď na to, ako to urobiť. Vyzeral byť potešený, no len na pár sekúnd.
„Neberte to zle, chalani, no mali by ste sa na to vykašľať. Už to skúšate tri roky, nechcem, aby ste kvôli mne zbytočne riskovali.“
„Určite to nevzdáme teraz, keď sme konečne po rokoch našli niečo, čo nám naozaj pomôže,“ tvrdohlavo vyhlásil Sirius.
„Má pravdu, nevzdáme to,“ potvrdil James a Peter súhlasne prikývol.
Po chvíľke ticha Lupin povedal: „Stále vás môžem nahlásiť, viete, je to moja povinnosť ako hlavného prefekta.“
„To neurobíš,“ sebavedome prehlásil James a položil mu ruku na plece. „Sme predsa tvoji priatelia,“ dodal. Remus sa neochotne usmial. Potom sa všetci odobrali na vyučovanie.

„Ja sa na to môžem...“ začal Sirius a zlostne odhodil knihu. Ubehli dva mesiace od objavu skrytej knižnice. No zatiaľ sa nepohli ani o krok v ich pláne stať sa animágmi.
„No tak, nestrácaj nádej, prídeme na to,“ snažil sa ho povzbudiť James, no aj on sa musel premáhať, aby pokračoval v čítaní.
„Možno je načase prejsť od teórie k praxi,“ navrhol Sirius a vážne pozrel na Jamesa. Ten sa zatváril nesmierne vážne. „Pozri, už to čítame koľko, dva mesiace? Každý pokyn vieme naspamäť, všetky postupy sme prešli už hádam stokrát. Je načase to vyskúšať.“
„Dobre.“
Sirius nedočkavo vyskočil a začal odpratávať kreslá a knihy rozložené po zemi. Pri premene budú potrebovať miesto.
„Idem prvý,“ zahlásil. Postavil sa na vypratanú plochu, ktorú vytvoril, a nadýchol sa.
„Nezabudni, musíš sa plne sústrediť na premenu,“ poučoval James. „Inak sa nepremeníš, v lepšom prípade.“
„Viem, teraz mlč.“
Sirius zavrel oči a v mysli si vybavil zaklínadlo, to bola najťažšia časť premeny. Pretože muselo byť použité neverbálne zaklínadlo. A tie mali začať preberať až v nasledujúcom ročníku. No jemu sa už nechcelo ďalej čakať, pevne sa sústredil. A o chvíľu to ucítil. Trhnutie, akoby ho niekto zodvihol zo zeme. Okamžite nasledovali ďalšie pocity, neboli nepríjemné, len zvláštne cudzie.
Vďaka grafom a modelom vedel presne, čo sa s ním deje. Končatiny sa mu skracovali, telo sa zmenšilo, no nie oveľa. Uši sa mu predĺžili, nos s ústami sa pretiahol do zvieracej tlamy. A to bol koniec, ani si neuvedomil a stál na štyroch. Psími očami hľadel na Jamesa, ktorý mal na tvári výraz absolútneho prekvapenia.
„Neuveriteľné!“ zvolal. Sirius chcel odpovedať, no ozval sa len štekot. „Neskutočné, radšej sa zmeň späť,“ povedal James a ohromene sledoval spätnú premenu veľkého čierneho psa na svojho kamaráta.
Keď premena skončila, Sirius ostal sedieť na zemi a neveriacky hľadel na Jamesa. Ktorý v tej chvíli tiež nebol schopný slova.
Zrazu si Sirius strčil ruky pod tričko a prešiel si po hrudi, následne si prehmatal uši a nos.
„Čo stváraš?“ nechápal James.
„Zisťujem, či mi neostala srsť alebo psie uši.“ Nato sa obaja rozosmiali, James mu pomohol zo zeme a zaujal jeho miesto.
A rovnako ako predtým on, teraz Sirius sledoval premenu človeka na zviera. No miesto psa sa pred ním vztýčil mohutný jeleň s majestátnym parožím. Ktorým zavadil o kovový luster.
„Super,“ ohodnotil Sirius.
Nasledujúce hodiny strávili neustálym premieňaním sa.
„Ja mám na dnes dosť,“ povedal Sirius, keď sa zmenil počas skoku a elegantne dopadol na nohy. James si podobné kúsky dovoliť nemohol. Kvôli svojej výške totiž strhol luster, keď sa o to pokúsil po prvý raz. A ten mu ostal zakliesnený v paroží. Takže sa musel zmeniť späť, aby sa ho zbavil. Čo u oboch vyvolalo niekoľkominútový záchvat smiechu. Teraz už ostávalo naučiť to Petra, čo by malo byť jednoduché, aspoň to si mysleli, opak bol však pravdou.
Strávili skoro celý víkend pri pokusoch o jeho premenu. No aj napriek tomu, že mu podrobne vysvetlili, ako na to, a niekoľkokrát mu to ukázali. Stále sa mu to nedarilo.
„Možno by si to mal nechať tak,“ nadhodil Sirius, keď sa Petrovi nepodarilo premeniť už asi po stý raz.
„Nie, ja to dokážem, určite.“
„Určite robíš všetko, ako sme ti povedali?“ spýtal sa James už trocha skepticky.
„Samozrejme,“ oponoval Peter, „sústredím sa na zaklínadlo a premenu a vybavím...“ nedopovedal.
Sirius a James zbystrili. „Vybavíš si čo?“ opýtal sa Sirius podozrievavo.
„Zviera, na ktoré sa chcem premeniť,“ priznal napokon Peter.
„A to si robil celý čas! Potom je jasné, že sa ti to nedarí!“ skríkol Sirius.
„Ako to?“
„Pretože ty si nevyberáš, na čo sa chceš premeniť,“ začal vysvetľovať James. „Teraz to skús bez toho, že by si si predstavoval nejaké zviera.“
Prikývol a skúsil to znova. Teraz však úspešne, po premene sa na podlahe objavil potkan.
„Toto som teda nečakal,“ skonštatoval Sirius. Odpoveďou mu bolo len rozzúrené pišťanie.
„Vedel som to,“ smutne prehovoril Peter, keď sa zmenil späť.
„A čo?“ chcel vedieť James.
„Že sa zmením na niečo také, vy dvaja máte super zvieratá a ja mám potkana,“ skormútene odpovedal Peter.
Sirius sa chystal niečo povedať, no James ho zastavil pohľadom. „Potkan je predsa užitočný, ani jeden z nás sa predsa nedostane k zmrazovacej hrči na vŕbe,“ snažil sa ho James rozveseliť. „No ty hej, vďaka tebe sa dostaneme do toho tunela a do búdy.“
„Naozaj?“ s rozžiarenými očami sa spýta Peter.
„Naozaj.“

Keď sa Remus vrátil do spálne, čakal ho odkaz, aby prišiel za chalanmi na siedme poschodie. Po tom, ako vstúpil do tajnej knižnice, čakal ho nezvyčajný pohľad. Ocitol sa totiž zoči-voči veľkému čiernemu psisku stojacemu po boku majestátneho jeleňa. Ktorému na hlave sedel malý potkan. A vyzeralo to, akoby sa naňho usmievali.
„Vďaka, chalani,“ bolo jediné, čo zo seba dokázal dostať.


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 75.101.173.236
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

Skôr nie

Pridal(a): Sirius, 23. 12. 2013 03:04:15

Toto bolo nádherné :) Najmä ten záver - Jamesova snaha rozveseliť Petra + Remusova vďaka :)
Myslím, že by si mal pokračovať v písaní FF, ide ti to ;)

Pridal(a): Elinor, 23. 12. 2013 02:56:15

uaaau, toto bolo úplne super! dosť som sa nasmiala, koniec ma dojal.. perfektné! :)

Pridal(a): Georgiana, 18. 12. 2013 01:15:15
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates