Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Svit duše

Krátky popis:
Krátka FF k Hostiteľovi, konkrétne k môjmu obľúbenému páriku Ian + Vanda :)
Čas: Po tom, čo Vanda vrátila späť Melanieino telo a Ian sa to zdanlivo neskoro dozvedel.

Typ: Jednorázovka
Autor: Elinor
Dátum a čas pridania: 01. 01. 2014 21:02:48
Veková hranica: 12+
Počet prezretí: 1033
Tagy: FanFiction, Sága The Host, Prítomnosť / počas série, slovenčina, romantika, dobrodružné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



„... muža, ktorý bol natoľko jemný, že mohol byť aj dušou, a natoľko silný, nakoľko môže byť silný iba človek.“
Hostiteľ, S. Meyerová


ciara

„Ako... ako si to mohol dopustiť, Doc? AKO SI TO MOHOL DOPUSTIŤ?!“
Bolo mi jedno, že môj rev sa ozýva snáď po všetkých jaskyniach a vracia sa ku mne v mnohonásobnej ozvene, rovnako ako mi nezáležalo na tom, že sa dnu do nemocnice začali hrnúť ľudia. Nič z toho nebolo dôležité.
Dôležité boli len dve veci: jednak Melanieino telo, nehybne ležiace na nosidlách s hojacou sa čerstvou ranou na krku, jednak bolesť, ktorá ovládala moje vnútro a trhala ho na čoraz menšie kúsočky.
„Ian, upokoj sa!“ zdvihol ku mne Doc tvár skrivenú bolesťou.
„Nikdy som ťa nepokladal za takého zradcu!“ hulákal som. „Zradil si nás! Všetkých!“
„Ian, upokoj sa!“ ozvalo sa opäť, no nie Docovým hlasom. Vtedy som v tieni uzrel vysokú postavu s pokojným výrazom na tvári.
„JARED?!“ skríkol som šokovane. „Mohol som si myslieť – pre tú svoju sebeckú lásku k Melanie si bol schopný zapredať Vandu!“ Slová zo mňa liezli samy od seba. V amoku zlosti a bolesti som sa rozbehol k Jaredovi, ruku zaťal v päsť a udrel ho po tvári tak silno, ako som len dokázal.
Pokojný výraz na jeho tvári vystriedal nervózny a ja som mu uštedril ďalšiu ranu, tentoraz do brucha. „Ian, nerob unáhlené závery...“ začal nahnevaným hlasom, chytiac ma za plece, no ja som ho zo seba striasol a nenechal ho dohovoriť.
„Kde je?“ vyblafol som. Nevedno, čo som očakával; v mysli sa mi však vynoril hrôzostrašný obraz na striebristé vlákna polepené po podlahe i stene – na zvyšky mŕtvych duší, na ktoré som s averziou hľadel v tú noc, čo nás Vanda odhalila... Celkom živo sa mi vybavil pach krvi.
Doc bez slova ukázal na pevne zatesnaný tank. Niečo mi tu nesedelo, no nebolo času nazvyš; rozbehol som sa k tanku, odsotil som Doca z cesty a padol som na kolená k tej neveľkej vecičke, v ktorej bola Vanda. Zaúpel som. Na jednej strane sa mi uľavilo, že som nemusel hľadieť na jej mŕtve telo; bolo mi jasné, že ten pohľad by ma totálne zruinoval. Na druhej som ju však potreboval vidieť, spraviť, čo je v mojich silách, alebo sa proste len presvedčiť, že... a už-už som hľadal uzáver od tanku.
„Ian,“ zastavila ma Docova ruka, ktorá spočinula na mojom pleci. „Neotváraj to.“
PREČO?“ zreval som opäť. „Nie je to už jedno? Aj tak je už mŕtva!“ Hlas sa mi zlomil.
„Ian, nie je mŕtva.“
Tie tri slovká ma prinútili ustrnúť v pohybe. Neveril som im. Nechcel som si pripustiť takú obrovskú nádej.
„Nie je... mŕtva?“ zopakoval som napokon, keď sa nik iný neozýval.
„Nie.“
Nie je mŕtva!
NIE JE MŔTVA!

Keď mi došiel význam tých slov, pritisol som si tank k hrudi najmocnejšie, ako som len dokázal, a vzdorovito som pozrel Docovi a Jaredovi do očí, celkom akoby som im chcel zabrániť v čomkoľvek, čo sa chystali Vande urobiť. Či už plánovali jej vraždu alebo ju chceli poslať na inú planétu... nič z toho by som im nedovolil.
Doc si vzdychol. „Ian, dal som jej sľub.“
KAŠLEM NA TVOJ IDIOTSKÝ SĽUB!“ zahučal som, no cez hrdlo sa mi predral vzlyk.
„Dal som jej sľub,“ pokračoval pokojne, akoby v čomsi usviedčal len sám seba, „že nechám život každej jednej duši, ktorú vyoperujem. Nuž, ten sľub znel pôvodne trošku inak – nevzťahoval sa na Vandu – ale... som človek. Mám právo tak trochu porušovať zákony, nie?“
Hľadel som naňho cez závoj vlastného hnevu, bolesti a žiaľu. Skákal som pohľadom z jedného jeho oka do druhého a premýšľal, čo to vlastne povedal.
„To znamená...“ začal som, prerývane dýchajúc.
„Znamená to, že Vandu nechám žiť. Sľub je sľub, ale... srdce je srdce. A ja nemám to srdce pripraviť tento vesmír o niekoho takého dôležitého, láskavého a potrebného, kým je Vanda. Zem potrebuje duše, ktoré nám ľuďom pripomenú, že sme ľuďmi a nie netvormi. A navyše,“ zarazil sa Doc a úkosom pozrel na Jareda, ktorý sa zo svojho miesta nepohol ani o milimeter, „som pod miernym tlakom.“
Presunul som svoj pohľad na Jareda a ten, zachytiac môj nechápavý výraz, trochu nadvihol pravú ruku, aby som v nej mohol uzrieť nôž, ktorý sa blyšťal vo svetle dusíkovej lampy. Na vážnej tvári sa mu zjavil úškrnok. Zamračil som sa a odrazu som si pomyslel, že tie facky museli Jareda zabolieť.
„Takže...“
„Takže potrebujeme vhodného hostiteľa,“ uzavrel to Doc a kútiky úst sa mu zdvihli, akoby po príšernej noci konečne i on pocítil známku radosti.
„Hostiteľku,“ poopravil som ho potichu a pritisol som pery na tank s Vandou. „Všetko bude dobré, láska,“ zašepkal som odhodlane.
„Veru tak,“ pritakal Jared. Zdvihol som k nemu tvár. Stál nad Melanieiným telom a zvierajúc jej bezvládnu ruku vo svojich dlaniach dodal: „Ako kedysi.“

*

„Nejdeš s nami, Ian?“ pribehol ku mne Jamie, keď som sa pohrával so zemiakovou kašou na svojom tanieri. Tvár mu horela od vzrušenia.
„Nie, Jamie,“ pokrútil som hlavou a mimovoľne pohladil tank, čo mi ležal na kolenách, „musím strážiť Vandu.“
Chlapec chápavo prikývol: „Aj tak nás ide viac než dosť. A vieš, čo mi sľúbil Jared? Že môžem vybrať hostiteľku!“
„To je výborné,“ odvetil som s úsmevom. „Vanda bude nadšená, keď sa to dopočuje.“
„Naozaj nemáš nejakú špeciálnu predstavu, Ian?“ začul som hlas, pri ktorom som sa v prvom momente strhol, pretože dlhé mesiace bola jeho nositeľkou žena, ktorú som teraz strážil v neveľkom tanku. Prichádzali ku mne Melanie s Jaredom.
„Predstavu čoho?“ nerozumel som.
„Novej hostiteľky predsa.“
„Nie, mne vôbec nezáleží na tom, ako bude Vanda vyzerať. Ona bude krásna vždy.“
Melanie s úsmevom prikývla a na moment mi stisla plece, akoby mi chcela povedať: „Dopadne to skvele. Sľubujem.“
„Tak sa maj!“ vyskočil na nohy Jamie a pridal sa k svojej sestre, ktorá spolu s Jaredom už vychádzala z jedálne.
Vtedy mi čosi napadlo. Postavil som sa, vzal som na ruky Vandin tank a zavolal som na Jareda, kráčajúc k nemu a zastanúc, až kým sa neotočil. Pokynul Melanie a Jamiemu, aby šli ďalej, a podišiel ku mne: „Áno?“
„Ja len... prepáč, Jared. Za tú noc, kedy Vanda vrátila Melanie. Prepáč, že som na teba tak vybehol.“
Chvíľu na mňa len civel neodhadnuteľným pohľadom. Potom sa mu na opálenej tvári zjavil úsmev: „Možno som si to zaslúžil. Za to trápenie, čo som Vande spôsobil, keď sme ju zajali.“

*

Ich výprava trvalo len pár dní. Bez Jamieho boli jaskyne takmer úplne mĺkve, no neprekážalo mi to – i tak som sa zväčša utiahol do svojej izby a prihováral sa Vande, hoci ma cez pevný nepriepustný tank nemohla počuť. Nespustil som ju z očí ani na sekundu – dokonca som sa i naučil spávať s rukou prehodenou cez jej úkryt.
O ich návrate sme sa dozvedeli takmer okamžite a to práve vďaka Jamiemu, ktorého hlas sa rozliehal zoširoka-zďaleka.
„Ian! Ian! Sme späť!“ volal nadšene a jeho hlas neustával, až kým sme sa nezrazili vo vstupe do záhrady. „Myslím, že budeš spokojný,“ vyhlásil s maximálne sebavedomým úsmevom.
„Zhodli sme sa na nej všetci,“ rozprával Jamie, keď ma už ťahal k južnému tunelu, z ktorého sa ozývali veselé hlasy. „Jared vravel, že je to to najlepšie, čo sme našli – pôsobí totižto úplne nevinne a bezbranne, takže v nikom nevzbudzuje pocit nebezpečenstva, čo je úplne skvelé,“ zasmial sa zvysoka, „ale, vybral som ju, samozrejme, ja, takže aj ak by niekto namietal, nedbal by som. Nikto však nenamietal – každý mi ju odobril.“
Ako sme vchádzali do Docovej nemocnice, inštinktívne som si pritisol tank s Vandou bližšie k hrudi. Vládol tam nevšedný ruch. Bolo veľmi zvláštne sledovať všetkých tých ľudí s úsmevmi na tvár po tom všetkom hroznom a bolestnom, čo sme v tejto nemocnici zažili. Bolo vskutku zvláštne vidieť toto príšerné miesto odrazu plné života a radosti.
„S dovolením!“ zvolal dôležitým hlasom Jamie, a pretisol sa po medzi Kyla a Jeba. „Tam,“ ukázal rukou na nosidlo, na ktorom ležalo akési dievča. Stáli nad ním Doc, Melanie a Jared a o čomsi vzrušene debatovali.
Podišiel som bližšie. Stíchli a pozreli na mňa, akoby čakali na môj názor. A síce som im asi tisíckrát vravel, že mi vôbec nezáleží, do akého tela transplantujú Vandu, pri pohľade na dievča na nosidlách som sa musel usmiať.
Vyzerala ako anjel – doslova. Okrúhlu striebristú tvár posiatu nenápadnými pehami jej lemovali zlaté vlnité vlasy, padajúce do polovice chrbta. Rovnakej zlatej farby, akej boli vlasy, boli aj jej husté mihalnice. Oči mala zavreté, no párkrát veľmi nepatrne pohla plnými svetloružovými perami, ako keby hovorila zo sna. Môj úsmev sa rozšíril.
„Máme to chápať ako odobrenie?“ žartovne sa spýtal Jared. „Jamie bol z nej celý natešený.“
„Odobril by som vám kohokoľvek,“ povedal som, no ešte vždy som nespúšťal oči z viečok dievčaťa, akoby som už-už čakal, kedy sa otvoria a ja v nich zazriem známy svit duše. „Hlavne už priveďme Vandu k životu.“
Keď siahol Doc po skalpeli, Jared na ostatných zavolal, aby stíchli. „A Jamie,“ dodal, „ty sa vráť do izby.“
„Nie, nevrátim sa!“ namietol. „Bol som s Vandou od samého začiatku, tak s ňou ostanem i tentoraz.“
„Ale teraz ešte neprišiel čas na Vandu – najprv musíme z tela vybrať Pet,“ ozval sa Doc.
„Pet?“ zareagoval som.
„Áno, súčasnú dušu. Sídli v tomto tele už niekoľko rokov, ale ľudský život jej nezavoňal – omnoho viac by sa jej páčila zrejme Planéta kvetín, kam ju i pošleme, takže jej vlastne spravíme láskavosť.“
Bezmyšlienkovite som prikývol: „To by sa Vande páčilo – robiť láskavosť druhým, nie sebe.“

*

Pri transplantácii ostali takmer všetci, ktorým na Vande naozaj záležalo. Jared, Kyle a Sunny šli odprevadiť dušu Pet na vesmírnu loď, putujúcu na Planétu kvetín. Okolo operačného stola stál len Doc a ja s Melanie, ktorí sme mu počas celého zákroku asistovali a plnili jeho požiadavky typu: „Podajte mi skalpel...“ alebo „Proti bolesti, prosím!“ Keď jemným hlasom požiadal, aby sme nachystali Vandu, zmocnilo sa ma vzrušenie.
Melanie opatrne siahla po tanku a s dokonalou precíznosťou, ktorej ju naučila niekdajšia prítomnosť Vandy v jej tele, otvorila veko a...
Prvý raz v živote som uzrel skutočnú podobu Vandy – Pútničky. S dušami som sa stretol už i niekoľkokrát predtým, a tak som vedel, že sú nádherné – omnoho krajšie a fascinujúcejšie, ako si ľudský pokrytec (akým som bol i ja) dokáže predstaviť, no pri pohľade na Vandu som i tak zalapal po dychu. A nebol som jediný, koho táto útla dušička ohúrila.
Sestrička,“ vydýchla Mel vedľa mňa.
Vanda bola nádherná – striebristá ako mesačné svetlo, v ktorom sa tak často odrážal svit jej očí, keď ešte prebývala v tele Melanie, a predsa hrala všetkými farbami, aké som len poznal. Trblietala sa ako nočná obloha nad arizonskou púšťou a prýštila ako vodopád v našich jaskynných kúpeľoch.
Jemne som vzal jej krehké telo do rúk a vediac, že času nemáme veľa, som ho podal už pripravenému Docovi. Ten ho s opatrnosťou, aká bola vpísaná do rúk len neveľkému množstvu ľudí, vložil do tela „anjela“ na nosidlách. Keď bola duša tam, kde má byť, Doc ranu na krku vydezinfikoval a zatvoril, takže po nej ostala len malá ružová jazva.
A potom sme už len čakali. Každý zaujal určitú polohu – Melanie sa postavila obďaleč, vyčkávajúc Jareda, Doc zostal pri lekárskom náradí a zvedavo pozoroval dievča – nové Vandino telo – na nosidlách, Jeb stál pri vchode, no a Jamie sa postavil k Vande z jednej strany a ja z druhej. Chytil som jej drobné rúčky – to dievča nevyzeralo na viac ako sedemnásť – do svojich a uprene hľadel na jej stále zavreté viečka.
Čakali sme.
Čoskoro dorazilo i trio z výpravy.
„Pet je už na ceste,“ šepol Jared potichu, aby nenarúšal mĺkvosť, čo medzi nami odrazu panovala. Postavil sa k Melanie a objal ju okolo pása, zatiaľ čo Kyle so Sunny sa usalašili neďaleko Jeba a s úsmevmi hľadeli na Vandino telo.
A tak sme všetci spolu čakali.
Nevedno, koľko času ubehlo – no odrazu som uzrel, ako sa dievčaťu na nosidlách pohli viečka. Stuhol som a takmer ani nežmurkal, čo som sa snažil zachytiť akýkoľvek iný znak prebúdzania sa. Všetci, čo boli v miestnosti, začali volať Vandino meno, hovorili povzbudzujúce slová, ktorými ju chceli prebrať. To ma povzbudilo, a tak som sa naklonil k nej a zavolal ju i ja po jej starom mene – Pútnička.
Vanda pohla prstami – ucítil som to v svojich rukách. Vedel som, že je to dobré znamenie. A konečne prišiel moment, ktorého som sa nemohol počkať – sprvu len zvraštila drobné čelo, čo však na tejto anjelskej tváričke pôsobilo veľmi chutne, a vzápätí otvorila oči – široké sivé oči so striebristým odrazom duše kdesi v hĺbke.
Spoznal som ten odraz. Ten dôverne známy striebristý svit okolo zrenice, ktorý ma sprevádzal niekoľko mesiacov a ktorý bol často jediným dôvodom, pre ktorý sa oplatilo ísť ďalej.
Jej oči sa stretli s mojimi. Po hrudi sa mi rozlialo teplo.
Všetko je dobré.


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 54.236.35.159
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

Nad tým menom "Jeb" som sa pozastavovala aj ja :D:D:D:D A najmä, keď bolo vyskloňované :D:D:D
A ďakujem, ja som ani nečakala komentár, keďže viem, že Meyerovej tvorba nie je tvoj šálok kávy :) Dik :D

Pridal(a): Elinor, 02. 01. 2014 19:21:52

"ten príbeh" - myslela som The Host, nie tento tvoj O:)

Pridal(a): Georgiana, 02. 01. 2014 09:01:24

videla som iba film, takže v ostatných postavách okrem hlavných štyroch som sa trochu strácala (a meno Jeb.. no, akože.. nechcem byť zlá, ale wtf :D prečo to nepreložili dajako inak..? :D).. mňa osobne ten príbeh dajako neohúril, možno keby som mala 16-17, tak hej.. každopádne oceňujem odvahu písať z pohľadu "muža" :D a od teba sa mi asi nikdy nebude nič nepáčiť O:) (priveľa záporov v jednej vete :D)

Pridal(a): Georgiana, 02. 01. 2014 09:01:00
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates