Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Doma

Krátky popis:
... pretože som nikdy nechcela veriť tomu, že Susan sa do Aslanovej krajiny nedostala O:)

Typ: Jednorázovka
Autor: Elinor
Dátum a čas pridania: 11. 08. 2014 10:45:42
Veková hranica: Bez obmedzenia
Počet prezretí: 1417
Tagy: FanFiction, Kroniky Narnie, Budúcnosť / po sérii, slovenčina, dobrodružné


Hodnotenie užívateľov: 100% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



Túto nedlhú poviedku venujem našej milej Georgianke nielen pre to, že o Narnii sme sa pred nejakým časom bavili (... :D), ale hlavne pre to, že dnes má sviatok a zaslúži si čosi podobné :)


ciara

"... no teraz sa púšťali do prvej kapitoly veľkého príbehu - príbehu, ktorý nik na tejto zemi nečítal, ktorý sa nikdy nekončí a v ktorom je každá ďalšia kapitola lepšia ako tie predchádzajúce."
- Kroniky Narnie, Posledný Boj, C. S. Lewis


***


Susan Pevensieová sedela na tmavej koženej sedačke v hlavnej sále honosného mestského domu, jednu ruku mala pritisnutú na ústach v nemom výkriku a druhou si pred očami pridŕžala list. List, ktorý by najradšej nikdy nebola prevzala, nebola otvorila, nebola začala čítať...
Nie, bežalo jej neustále mysľou. Pracovala jej na plné obrátky. To nemôže byť pravda... Nie, nie, nemôže... Nie... Prečítala si celý list ešte aspoň štyrikrát, dúfajúc, že jej len uniklo čosi, čo to celé vyrieši, čo vyvráti tú prestrašnú pravdu, ktorá je v ňom ukrytá.
Nič také však nenašla. Zhlboka sa nadýchla, zatvorila oči, chvíľu ich tak podržala, potom ich znova otvorila a pustila sa opäť do čítania. Nedostala sa však ďalej ako po prvú vetu – oči jej zaliali slzy, hrdlo sa jej stiahlo a srdce preťala bolesť.
Bola to pravda, holá a taká príšerná. Čím menej sa snažila si ju pripustiť, tým viac si ju uvedomovala. Jej súrodenci, rodičia a (niekdajší) priatelia včera nasadli do toho prekliateho vlaku, ktorý nedorazil do cieľa. Pripravil ich o životy, obral ich o dych, obral Susan o všetkých.
Ostala sama. Úplne sama. Sama na tomto príšerne obrovskom svete, bez rodiny, bez priateľov, bez všetkého. Keby nenasadli do toho vlaku... Nie, zarazila sa. Kebyže idem aj ja... Kebyže ich poslúchnem a nemyslím stále len na seba, ak ich poslúchnem a umriem spolu s nimi...
To by bola tá lepšia možnosť.
Ale čo ak si práve toto zaslúžila? Tú ohlušujúcu samotu, bolesť, žiaľ, ničotu, prázdno? Čo ak to bola príšerná cena, ktorú zaplatila za svoju dlhoročnú zanovitosť, tvrdohlavosť, pýchu?
Ach, Susan, skryla si tvár do dlaní. Kebyže sa im aspoň ospravedlníš... Kebyže im poďakuješ...
Keby bolo keby. Bolo neskoro a Susan to vedela. Bolo neskoro vrátiť späť roky premárnené frflaním a ignoráciou, pretvarovaním sa, že k nim nepatrí, že ich nepotrebuje...
Ako veľmi ich teraz potrebovala! Čo by dala za čo i len malú chvíľku na to, aby ich opäť stretla a ospravedlnila sa im. Nedokázala ich nechať ísť len tak, bez toho, aby ich ešte naposledy videla.
V jednom momente bola odhodlaná vyskočiť a vydať sa nevedno kam. V ďalšom momente sa však len zhrbila v kresle a schúlila sa do klbka.
Nezaslúžila by si to. Ona nie. Zaslúži si presne toto.
Tuho sa rozplakala a slzám sa nebránila. Vedela, že plač pomôže, celkom akoby sa zbavovala akejsi pliagy, asi ako keď had zhadzuje svoju kožu. Plač ju upokojoval, chlácholil, až napokon prestala plakať, akoby minula všetky slzy. Ostala len tak sedieť, úplne poddajná mäkkému kreslu, a prázdnymi očami červenými od plaču hľadela do neznáma. Na tvári jej zaschýnali mokré stopy po rozmazaných líčidlách, no Susan si to nevšímala.
Myseľ jej voľne plávala priestorom, spomínajúc na udalosti predošlých dní, až sa dostala do vzdialenej minulosti. Priam živo videla situáciu, kedy sa jej rodičia hrali so všetkými štyrmi súrodencami na naháňačku. Následne boli Vianoce a Susan s Lucy pomáhali mame vykrajovať hviezdice a stromčeky z medovníkového cesta. Začala vojna a Susan so súrodencami museli odísť na vidiek. Vybavil sa jej najstarší brat Peter, ako si vzdychá a zamračene vraví do Susaniných unavených lenivých očí: „Poď, Susan, nesprávaj sa ako decko!“ Nedokázala si spomenúť, kedy jej Peter niečo také takýmto tónom povedal, no nezamýšľala sa nad tým. Možno jej myseľ začala blúzniť a vytvárať si falošné predstavy.
Peter sa odrazu mierne scvrkol, vlasy mu stmavli a znenazdajky pred ňou stál Edmund, ktorý hovoril: „Myslím, že Lucy má pravdu. Navrhujem ísť jej cestou.“
Scéna stmavla a Susan zbadala seba a Lucy v honosných šatách, ako stoja pred akýmsi kamenným stolom v polovici prasknutým, a s takým šťastím sršiacim z tváre, akého dve dievčatá len môžu byť schopné, obe naraz naradovane zakričia: „Aslan!“
A presne v tej chvíli Susan pocítila zvláštnu spomienku a túžbu po akomsi neznámom, no predsa najkrajšom sne na svete, no v podstate nešlo vôbec o sen, ale o skutočnosť, a predsa to nebola skutočnosť, ale ani sen.
Jej ubolené srdce zaplavila nádej. Napriek tomu si však nedokázala spomenúť na to, odkiaľ pozná meno Aslan, v tej nekonečnej nádeji stála totižto akási zábrana, ktorú nedokázala prekonať. Nech robila, čo robila, nedokázala zábranu zdolať, hoci po tom tak veľmi túžila. Vedela, že tú zábranu si pred seba postavila sama, a o to viac ju chcela zbúrať. Bola čoraz bližšie a bližšie k tomu snu či skutočnosti, nech to už bolo čokoľvek, bola si vedomá tej obrovskej sily. Bola si istá, že keby to teraz len tak vypustila z hlavy a odložila na neskôr, zabudla by. Opäť by zabudla a musela by to ťahať až z hĺbky svojej duše, z takej hĺbky, o ktorej ani sama nevedela.
A tak premýšľala ďalej, povzbudzovaná nádejou a prahnutím po šťastí, a zrazu, bez toho, aby sa o to sama pokúšala, sa jej pred očami zjavila akási hmla. Hmla sa postupne trhala, rozvidnievalo sa, Susanin zrak zaostroval, až kým neuvidela také žiarivé farby, že to musela byť buď neuveriteľná skutočnosť alebo príliš živý sen.
Videla krajinu. Akú krajinu! Zrýchlil sa jej dych a priala si, aby mala viacero očí, ktoré by to stihli zachytiť všetko v jednom momente. Krajina bola pred ňou, nad ňou, jednoducho všade okolo nej. V jej strede sa v odraze slnečných lúčov ligotalo pleso obrastené kvietkami a obklopené vysokými skalami. Na jednej z tých skál sedel lev, pokojne švihajúci chvostom, taký žiarivý, krásny, veľký a silný, že Susan na chvíľu len prestala dýchať, a potom, keď sa spamätala, zhlboka sa nadýchla sladkého vzduchu a vydýchla: „Narnia?!“
S tým poznaním a zvolaním sa scenéria rozplynula, sladký vzduch oťažel a uvedomila si, že nestojí pred plesom, ale v hlavnej hale svojho honosného sídla.
Spomenula si na všetko, myšlienky sa jej hrnuli hlavou jedna radosť a odrazu mala z toho hotový miš-maš. Na jej perách sa však usadil úsmev; spomenula si na všetko od domu profesora Kirka, krásneho šatníka, v ktorom sa ukrývala Narnia, Lucy, ktorej nikto neveril, cez bobrovcov, Bielu čarodejnicu, Aslana, korunováciu v hrade Cair Paravel, Zlatý vek, návrat domov, jednu neobyčajnú cestu do školy, kedy sa do Narnie opäť vrátili, princa Kaspiána, myšiaka Ripičípa až po jej a Petrovu poslednú návštevu Narnie...
Susan sa odrazu zarazila. Ako to, že som na to všetko zabudla? Ako som mohla zabudnúť na Narniu?
Vyzrela von oknom na rušnú ulicu Londýna a odpoveď sa jej v hlave zrodila sama. Ona chcela zabudnúť. Keď sa s ňou ktokoľvek pokúšal hovoriť o Narnii, umlčala ho vyhlásením, že je to len smiešna detská hra, hrala sa na múdrejšiu, dospelejšiu, až tomu sama uverila. Sama uverila hlúpej pravde, ktorú tlačila do hlavy sebe i ostatným, a vytlačila zo seba posledné zvyšky túžby vrátiť sa do Narnie.
Susan klesla opäť do kresielka. Nádej vystriedala obrovská beznádej. Vedela, že po tom všetkom si nezaslúži vrátiť sa do Narnie – no kiežby sa mohla aspoň ospravedlniť Aslanovi i svojim súrodencom. Potom by sa jej možno žilo ľahšie.
„Aslan, ach, Aslan,“ začula vlastný zúfalý hlas. „Nedá sa ospravedlniť to, čo som spravila, ale prosím ťa, veľmi ťa prosím, dovoľ mi svoju vinu aspoň trochu zmierniť. Spravím čokoľvek.“
A síce jej slová ostali bez odozvy a ticho v dome bolo priam ohlušujúce, líhala si s pokojom.

O vyše mesiaca, keď už Susan bola schopná vyjsť von medzi ľudí, sa rozhodla, že navštívi tajomné sídlo profesora Kirka, v ktorom sa to celé začalo. Obliekla sa do elegantných čiernych šiat, na nohy si natiahla silonky a lakované lodičky. Dlhé čierne vlasy si zviazala do vrkoča, na pery si naniesla červený rúž a oči zvýraznila líčidlami. Chvíľu hľadela na svoj odraz, uvedomiac si, že si už vôbec nepripadá taká krásna ako kedysi.
S patričnými obavami nasadla na vlak na hlavnom londýnskom nástupišti. Do kupé vstupovala so stiesňujúcim pocitom a myšlienkou na svojich súrodencov, no snažila sa obavy zahnať. Usadila sa k oknu a počas cesty pozorovala anglickú panorámu. A síce jej všetko prišlo oveľa krajšie a zmyselnejšie ako predtým, úprimne sa potešila, keď vlak zastal.
Vystúpila a pohľad, ktorý sa jej naskytol, v nej prebudil starý známy pocit sladkých spomienok, priam sa jej zdalo, že sa vracia v čase k dňom, kedy Anglicko ničila vojna a oni, štyria bezradní súrodenci, sa ocitli na vidieku. Stála tam a hľadela pred seba. Široká zelená lúka vedúca k sídlu profesora Kirka a zastávka, na ktorej vystúpila... Nič sa nezmenilo. Vôbec nič.
Už bola skoro tam, blízko pri Narnii, stačilo len nájsť profesorov dom, vojsť do izby na poschodí, do celkom prázdnej izby, ktorá ukrývala jeden jediný šatník. Bez váhania sa vydala po cestičke po svojej ľavici. Opätky sa jej zarývali do zeme, no kráčala ďalej plná odhodlania a túžby opäť uzrieť narnijské nebo, modrejšie ako čokoľvek v našom svete, počuť faunov hrajúcich na flautu a cítiť hrejivý Aslanov dych. Túžba v nej každým krokom rástla, až sa jej zdalo, že ten nával vzrušenia nevydrží a exploduje.
Spočiatku dom nevedela nájsť, no nevzdávala sa, myslela si, že Aslan sa s ňou hrá na skrývačku. Až ho napokon v diaľke uzrela a nahlas sa rozosmiala. Pridala do kroku. Nemohla sa dočkať, kedy uvidí profesora Kirka, no zároveň cítia patričné napätie, akoby jej čosi uchádzalo.
Budem sa s ním môcť porozprávať o Narnii, potešila sa v duchu, no odrazu jej svitlo – profesor bol predsa mŕtvy, sedel v tom prekliatom vlaku spolu s jej súrodencami...
Ako som to mohla len tak vypustiť z hlavy? Celá popletená zastala a premýšľala, že sa asi otočí na odchod. No nespravila to. Keď došla už tak ďaleko, nesmie sa vzdať... A navyše... čo dá za to, ak sa proste len pozrie do šatníka? Len chvíľka, nič viac...
Povzbudená túžbou po Narnii pridala do kroku, až napokon prišla k nádherným dverám a zaklopala. Sprvu sa jej vybavila bláznivá predstava, že dvere otvorí starý pán Kirke, spoza neho vykuknú Peter, Edmund a Lucy spolu s Jill a Eustaceom. A v kuchyni uzrie tetu Polly.
Dvere sa otvorili, no nevyšiel z nich ani profesor Kirke, ani jej súrodenci. Vyšiel odtiaľ vysoký muž v najlepších rokoch, v naškrobenej košeli a najdrahších nohaviciach v celom Anglicku. Susan zmätene prešľapla z nohy na nohu. Nepoznala ho.
„Kto to je, Tom?“ ozval sa bolestne známy hlas. Spoza muža vykukla stará žena, sivé vlasy mala zviazané v pevnom drdole a oblečená bola v jednoduchej zástere. Zagánila na Susan.
„P-pani Macreadová?“ spýtala sa tá neisto a zároveň prekvapene.
Žena na ňu nechápavo civela.
„Nespomínate si na mňa,“ prikývla Susan a usmiala sa na ňu. „Ale ja na vás áno... Ste to vy, však, pani Macreadová?“
„Ale kto ste vy?“ mračila sa na Susan pani Macreadová.
„Ešte cez vojnu som tu bývala so svojimi tromi súrodencami. Dosť sme vyvádzali,“ zachichotala sa pri tej spomienke.
„Áno, čosi sa mi marí,“ prižmúrila oči v tuhom premýšľaní. Potom si podozrievavo premerala Susan. „Čo tu chcete?“
„Ja len... chcem sa len pozrieť, zaspomínať. Pred niekoľkými týždňami som prišla o... celú svoju rodinu a jednoducho ma to sem ťahalo. Prežila som tu pekné časy.“
Pani Macreadová ju pozvala dnu a ponúkla čajom. Susan jej porozprávala o tom, čo sa stalo s jej súrodencami, no nezdalo sa, že by to pani Macreadovú veľmi prekvapovalo – očividne poznala všetky podrobnosti tej tragédie. Nieto divu, veď pri nej zahynul aj niekdajší domáci, pán Kirke.
Keď Susan spýtavo pozrela na toho muža, ktorý jej otvoril dvere, s akousi blonďavou ženou, pani Macreadová len odvetila: „Noví nájomníci. Robia si zálusk na tento dom. Celkom akoby som už aj ja bola mŕtva,“ nehovorila to zlostne ani trpko, skôr smutne.
„Pani Macreadová... mohla by som sa ísť pozrieť na poschodie? Iba na chvíľku,“ spýtala sa Susan, keď to už dlhšie nevydržala. Tá na ňu chvíľu len hľadela a Susan čakala príval otázok, no napokon jej pani odpovedala obyčajným: „Isteže.“
Susan sa nadšene rozbehla po schodoch, čierny vrkoč jej plieskal po chrbte. Sľúbila, že len na chvíľku a aj sa to chystala dodržať – čas v Narnii predsa plynie úplne inak ako tu. Môže v nej ostať hoci i sto rokov, a tu neuplynie jediná minúta. Vzrušenie v nej sa dalo priam krájať. K dverám vedúcim do prázdnej izby so šatníkom kráčala so sebaisto vztýčenou hlavou, divo búšiacim srdcom a žiariacimi očami.
Bola tak blízko... Každým krokom bližšie a bližšie. Postupovala a zdalo sa jej, že cesta trvá večne – a síce bola nedočkavá a chcela to urýchliť, na druhej strane si ten pocit užívala. Položila ruku na studenú kľučku, zhlboka sa nadýchla a vošla do prázdnej izby.
Šatník bol rovnako krásny ako vždy. Celkom akoby ubehlo sotva pár dní od toho, čo sa z neho spolu s Petrom, Edmundom a Lucy vynorili. Čo ak tu niekde boli? Čo ak sa s ňou len hrali na skrývačku?
Susan sa usmiala a podišla celkom blízko k čarovnej skrini. Opatrne ju otvorila. Vypadli z nej guľôčky proti moliam. Napätie sprevádzané ohromným šťastím v nej rástli. Takto mesiac dozadu by jej prišlo nesmierne hlúpe a detinské, keby sa ktosi pokúšal dostať do skrine v nádeji, že tam nájde čarovnú krajinu – ako však mohla vedieť, že o nejaký čas neskôr bude presne to robiť ona?
Nezáležalo na ničom inom – len na tom, aby sa opäť vrátila do krajiny, v ktorej bola kráľovnou, na tom, aby dohnala ten čas, premárnený povrchnými a banálnymi vecami.
Spomenula si na moment, kedy sa všetci štyria chceli skryť pred nájomníkmi a rozhodli sa pre tento šatník. S úškrnom odhrnula kabáty, opatrne vošla dnu a začala postupovať dopredu. Nemohla sa dočkať, kedy pocíti ten sladký narnijský vzduch. Spravila krok, potom ďalší, keď Vtom...
„Au!“ zvolala ticho. Sprvu len zmätene hľadela pred seba a uvažovala, či si náhodou nezmýlila dvere. Tú myšlienku však hneď zahnala. Bola správne. Ale prečo potom...?
Vzdychla si pri spomienke na profesorove slová, že takouto cestou sa do Narnie viac nedostanú. Vzdychla si nad svojou deravou pamäťou, zamestnanou len pozemskými hlúposťami a povrchnosťami, ktoré ju odpútali od ríše, v ktorej bola kráľovnou. Vzdychla si a vyšla zo šatníka.
Na svoje vlastné počudovanie, necítila sklamanie a beznádej, práve naopak. Diali sa ozaj čudné veci.

Čas bežal, roky sa míňali, Susan starla a každým dňom viac a viac dospievala. Akoby teraz v najlepších rokoch dobehla čas svojho dospievania, rozvíjania svojej osobnosti, akoby sa vrátila späť o desiatky rokov, možno do minulého života.
Vrátila sa k streľbe z luku. Keď na neďalekom londýnskom cvičisku prvýkrát naťahovala tetivu, zapochybovala, či si zo strieľania ešte čo-to pamätá, a tak sa pokúsila vystreliť. Prsty sa jej triasli, takže minula terč len o malinký kúsok. Usmiala sa, pochopiac, že lukostreľba sa nedá zabudnúť rovnako ako ani plávanie.
Nedá sa povedať, že by sa občas nebola cítila osamelo – často jej chýbala rodina, a to veľmi, ako sa však roky míňali, čas postupne hojil rany a pomaličky ich sceľoval, nie však úplne. Čas ubiehal a s ním ubiehala i jej mladosť, vitálnosť a odhodlanie, až jej uhľovočierne vlasy postupne šediveli, na inak dokonalej tvári sa jej prehlbovali vrásky a v očiach sa zjavovali známky únavy zo života na tomto svete.
Susan však napriek pokročilému veku žila, nielen prežívala, až v jeden deň, keď jej sivé vlasy padali až po pás, telo už nevládalo samo pracovať či kráčať a bola si istá tým, že jej srdce má posledné údery zrátané, práve vtedy, keď bol Londýn zaliaty krvavočervenými lúčmi zapadajúceho slnka a ľudia sa zberali domov na popoludňajšiu šálku kávy, Susan, bezmocne ležiaca v posteli, s vypätím síl natočila hlavu, aby dovidela na rodinnú fotografiu, zavrela oči a s myšlienkami odovzdanými veľkému zlatému levovi zomrela. Nikto nič nevidel, nikto nič nepočul, nikoho okrem jej dedičov netrápilo, že krásna a zámožná Susan Pevensieová je mŕtva.
Susan nemala nikdy jasné predstavy o tom, čo sa stane po smrti. Nikdy nič neočakávala, a predsa ju teraz nijako zvlášť neprekvapilo, že oči otvorila tak rýchlo, ako ich zavrela. Napriek tomu, že to bol zlomok sekundy, zdalo sa jej, akoby ubehli stovky rokov, pretože sa cítila voľne a ľahko, bez akejkoľvek bolesti či stuhnutosti, s akou umierala.
Stála uprostred hmly, ktorá sa pod jej pohľadom začala rozostupovať, až sa napokon úplne rozplynula a Susan sa otvoril výhľad na stovky zelených kopcov, ktoré sa ťahali až po obzor, na tyrkysové more v diaľke a belasú oblohu bez jediného mráčika. Počula tu poletovať hmyz, začula jemný bzukot a trepot krídel, žiadneho živého tvora však nevidela. Cítila jemný vánok na tvári a vôňu, tú najsladšiu a najkrajšiu vôňu, akej sa nevyrovnal žiaden anglický parfum. Napriek dokonalosti, akou krajina navôkol panovala, až vzbudzovala v Susan pocit, že je celá precízne namaľovaná štetcom, a šťastiu, ktoré jej dvíhalo kútiky úst v jemnom úsmeve, čosi jej tu chýbalo. Nedokázala pomenovať čo, ale rozhodla sa, že to musí nájsť. K úplnej dokonalosti jej to chýbalo tak veľmi, že to začala okamžite hľadať, neodradená ani tým, aký obrovský tento svet mohol byť.
Cieľavedome vykročila skrz kopec, na ktorom stála, celkom akoby vedela, kam má ísť. Podporená čerstvým sladkým vzduchom a cieľom nájsť to, čo hľadá, po chvíli už nekráčala, ale bežala. Míňala míle a míle, stále neúnavne bežiac bez toho, aby ju boleli nohy či lapala po dychu. Kamkoľvek sa pozrela, tam videla úplne jasne a ostro, akoby jej zrak nepodliehal nijakej zotrvačnosti.
Odrazu sa pred ňou zjavila veľká bublajúca rieka, do ktorej s hukotom dopadal širokánsky vodopád. Bez problémov cez ňu prebehla ako cez obyčajnú hradskú a dokonca sa (netušiac ako) vyšplhala i po vodopáde až hore na mäkučkú trávu. Keď sa spokojne otočila, aby videla, ako ďaleko sa jej podarilo zájsť, zatajila dych – priamo pod ňou sa totižto rozprestierala celá Narnia od Lampovej divočiny až po hrad Cair Paravel, na ktorom kedysi vládla ako kráľovná. Narnia jej pripadala krajšia a reálnejšia ako kedykoľvek predtým.
Otočila sa a putovala ďalej, nezastavujúc a neobzerajúc sa. Nezdalo sa, že by tu plynul čas, no napriek tom sa bála, že zmešká a že nenájde to, čo hľadá. Bežala, až kým bez problémov neprekonala pleso, v ktorého strede sa týčil kopec. Vedela, že je blízko.
Bez váhania sa rozbehla priamo ku kopcu a po ňom, dôjdúc až na vrchol a ocitnúc sa pred veľkou zlatou bránou, vedúcou do obrovskej záhrady so stromami so striebornými listami.
Susan sa odrazu zarazila a nebola si istá, či do brány smie vstúpiť napriek obrovskej túžbe spraviť to. Než však stihla čokoľvek vymyslieť, spoza brány sa ozvalo lahodné zatrúbenie na roh, brána sa ladne otvorila a... to, čo sa následne stalo, mohol byť jedine sen. Z brány totižto vyšli Peter, Edmund a Lucy, mladí a krásni, akých si ich niesla vo svojich spomienkach, so šťastnými úsmevmi na tvárach a otvorenou náručou. Susan sa podvedome pozrela na seba a zistila, že jej vek je priamo úmerný jej súrodencom. Mala na sebe šaty všetkých farieb rovnako ako oni.
Už-už sa chcela k svojim súrodencom rozbehnúť, no zabránila jej v tom hanba. Smutne sklonila hlavu a dovolila tmavým vlasom, aby jej zakryli tvár.
„Susan,“ ozval sa hlas, ktorý dôverne poznala a po ktorom podvedome túžila, pričom túžbu po ňom neuhasil ani tunajší sladký vzduch či návrat do milovanej Narnie. Zdvihla hlavu. Stál tam On. Žiarivý zlatý lev, väčší ako kedykoľvek predtým, stál pred zástupom tvorov, ktorí sa tam vzali nevedno odkiaľ. Prenikavo pozeral do Susaniných očí až na dno jej duše.
Susan si kľakla na zem.
„Susan,“ oslovil ju opäť Aslan. „Vstaň, drahá.“
„Aslan,“ riekla roztraseným hlasom, keď ho poslúchla, „mrzí ma to. Prepáč. Čo mám urobiť pre to, aby si mi odpustil? Spravím čokoľvek...“
„Nemusíš robiť vôbec nič,“ povedal jej jemne, „len už neodchádzaj.“
„Zabudla som na teba,“ povedala. „Zabudla som na Narniu.“
„Všetky chyby, čo si spravila, si už napravila,“ vyhlásil Aslan. „Teraz poď ku mne, Susan. Už sme ťa dlho vyčkávali.“
Nemusel jej to dvakrát vravieť; bez váhania sa rozbehla rovno k nemu, zaboriac sa hlboko do jeho hrejivej hrivy. Dav sa k nim priblížil, začal volať na slávu a spievať, vítať Susan medzi nimi a tancovať okolo nej, naháňať sa a oslavovať. Susan sa zvítala so svojimi súrodencami a rodičmi, s Jill a Eustaceom, s tetou Polly a ujom Diggorym, s pánom Tumnusom, manželmi bobrovcami, kráľom Kaspiánom Desiatym, myšiakom Ričipípom a všetkými známymi, ktorých v Narnii spoznala, no i neznámymi, ktorí ju však vítali ako starú známu. Keď sa na čele Aslana hlučne a radostne vydali na pochod na vysokú horu s cieľom z výšky si obzrieť všetky svety, Susan nevedela určiť, či ich výstup trvá desať sekúnd alebo desať rokov.
„Vôbec na tom nezáleží, dieťa,“ začula hlas a uvedomila si, že odrazu kráča po boku Aslana.
„Už sa odtiaľto nevrátim, však?“ spýtala sa ho s nádejou.
„To sa ma pýtaš ty?“ pozrel na ňu očami farby roztopeného zlata.
„Nevrátim,“ vyhlásila rozhodne, hľadiac na neznáme svety pred sebou. „Konečne som doma.“


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 3.238.72.180
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

ĎAKUJEM!!! :) Nájsť si tu po neviem ako dlhej absencii (mojej :D ) nejaký komentár, to je čosi úžasné! :)

Pridal(a): Elinor, 20. 01. 2015 19:35:46

oh my...

Rovnako ako Geee, ani ja si už veľa nepamätám z Narnie (ech, to už je rokov, čo som to celé prečítala), ale toto bolo neskutočné. Ako keby som len včera dočítala Posledný boj a toto je dodatočná čerešnička na torte, ktorá celý príbeh dokonalo uzavrela. Skvelé! :) Úplne ma to vtiahlo počas čítania a nepustilo - našťastie. :D

Pridal(a): Lussy Noir Meteur, 06. 12. 2014 13:03:37

Akékoľvek prekvapko poteší! :happydance: A neviem prečo, ale s Krišom som ani nerátala :D

Pridal(a): Elinor, 11. 08. 2014 14:27:08

miláčik, poštou som to ani neplánovala O:) :D:D:D:D:D (ale už píšem O:) a nie je to Krištof, len tak pre istotu, aby si sa príliš nenadchla O:))

Pridal(a): Georgiana, 11. 08. 2014 12:37:45

*slová (písala som bez okuliarí... :D )

Pridal(a): Elinor, 11. 08. 2014 12:19:02

:D:D:D:D ♥

Som nemohla tušiť, že ťa to rozplače :D:D:D
A tie alová sa páčia i mne, vlastne som ich prvýkrát použila cca pred 5 rokmi, takže teraz som len okopírovala samú seba :D:D O:)
PREKVAPKO FOR ME? len tak, bez nejakého dôvodu? :* Potom mi ho okamžite pošli, stačí elektronicky, mne sa nechce čakať, kým príde poštaaaa :D:D ja ľúbim prekvapká ♥♥

Pridal(a): Elinor, 11. 08. 2014 12:17:09

nežiadala som ťa na narodky, aby sme sa už navzájom nerozplakávali darčekmi?! :'( toto bolo tak nádherne nádherné!

hoci z Narnie si fakt nepamätám takmer nič, toto všetko, čo som čítala, bolo také jasné a známe a hlboké a prekrásne.. joj, zas revem :D

úplne prekrásne, ďakujem, ďakujem, ďakujem, tisíckrát ďakujem za toto OBROVSKÉ prekvapko! ani neviem, čo ma primälo nakuknúť do Fikcie.. ♥

AJ LAV JÚ! ♥♥♥
:*

:D

a musím ťa citovať, tieto slová sú tak úžasne zamotaným zamotancom a zároveň zrozumiteľnou myšlienkou, že proste.. "...no v podstate nešlo vôbec o sen, ale o skutočnosť, a predsa to nebola skutočnosť, ale ani sen"

teraz inak možno napíšem i ja jedno prekvapko pre teba (lebo však na darček nemusí byť špeci príležitosť :D:D) - ak bude kopať múza, lebo nápad je.. tak uvidíme :D :shy:

Pridal(a): Georgiana, 11. 08. 2014 12:02:31
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates