Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Morské krysy

1. kapitola - Kapitola prvá: Úsvit škovránka

Krátky popis:
Legendy o pirátoch sú zväčša presladené mnohými chrabrými skutkami, hordami zlatých pokladov, mužmi umierajúcimi za svoju česť a pannami, ktorých srdcia pištia po úchvatnom tele morského vlka.
Pravda je však niekde úplne inde.

Typ: Viackapitolová
Autor: MAGEntty
Dátum a čas pridania: 24. 05. 2015 17:51:40
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 814
Tagy: dobrodružné, humor


Hodnotenie užívateľov: 70% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Kapitola prvá: Úsvit škovránka

    Legendy o pirátoch sú zväčša presladené mnohými chrabrými skutkami, hordami zlatých pokladov, mužmi umierajúcimi za svoju česť a pannami, ktorých srdcia pištia po úchvatnom tele morského vlka.
    Pravda je však niekde úplne inde. Legendy nie sú uchu lahodiace náhodou. Majú lákať mladých ľudí, aby sa tiež zviezli do výšin a snívali svoj sen plný bohatstva, dobrodružstva, krásnych slečien a blankytného mora.
    No niektorí ľudia aj napriek všetkých lákadlám zostávajú realistami. Jedným z týchto ľudí bol aj desiatnik Liam Jacksav. V neľahkých časoch kolonistického Španielska si aj napriek všetkému dokázal ustrážiť svoju pomerne nudnú povahu a väčšinu svojho zdravého rozumu.
    Celkom určite oň však prišiel po svojich mnohých plavbách na palube neslávne neznámej lode. Vybojoval nespočetne veľa bezvýznamných bitiek, ktoré však tvorili hlavnú dejovú líniu jeho života. Pre historikov nepodstatný jedinec, no pre mnohých jeho rovesníkov znak legendárnej slobody. Práve pre túto skutočnosť jediné, čo sa o Liamovi dodnes zachovalo, sú príbehy. Pretože každý z tých mnohých príbehov, čo dedko živo vyrozprával svojim vnukom, má v sebe zrnko pravdy. Tak sa zo života stávajú príbehy a z príbehov legendy, na ktoré nikdy nezabudneme.

    Legenda o pirátoch celkom určite musí zahŕňať samotného piráta. Tým naším bude Kapitán Franc Odin, kapitán lode Alauda de Aurora, neslávne neznámej lode s ešte záhadnejším majiteľom. Bolo by úžasné veriť, že tento muž je slávny, hrdinský, mužný, čestný a verný svojim zásadám. No príbeh, ktorý vám budem rozprávať, je o ľuďoch, nie o postavách z príbehov. Práve preto náš Kapitán nie je vôbec typom hrdinu, ktorý vídate v knihách. Je arogantný, síce mužný, nie je slávny, no tí, čo o ňom raz počuli alebo mali to šťastie stretnúť ho, už naňho nezabudnú. Nedalo by sa povedať, že je čestný, je to predsa pirát, no svoje zásady celkom určite dodržiava. Pravidlá typu ´Kto sa opováži ma zobudiť, bude spať naveky´. Je to typ muža, ktorý je verný najmä sám sebe, plní si svoje sny a žije len pre seba. Je to človek, ktorý je nespútaný ako vietor a nič ho nikdy nezastaví.
    Teda, skoro nikdy. Alkohol je zradná vec a Kapitánovi vždy udrie na mozog. V jedno neskoré popoludnie Alauda de Aurora zakotvila v menšom prístavnom mestečku Španielska. Ako správni piráti sa posádka nahrnula rovno do baru. Veď pre čo iné by prišli na pevninu, ak nie pre sudy s rumom a požiadavky pre bordel-dámu. Chlapi vyvádzali ako správni morskí vlci. Kapitán Odin sa aj napriek námietkám svojej posádky usadil za barom a objednal si v zapáchajúcom podniku fľašku. V tom momente už celá posádka Alauda de Aurora vedela, že je neskoro.
    „Bude to dlhá noc,“ povzdychli si muži, zatiaľ čo sa ich Kapitán začal nalievať. Počasie bolo príjemné, chladný vánok pofukoval cez škáry v stenách baru. Hudobníci, traja napoly opití otrhanci, vyhrávali na svojich gitarách šialené melódie. Atmosféra v podniku bola dobrá, aj napriek otrasnej hudbe a tomu všade prítomnému zápachu zvratkov, potiacich sa tiel a hnijúceho dreva, prípadne výkalov potkanov. Tie museli byť ešte živé, pretože dnes neboli v menu.
    „Hnusné pozemské červy,“ zahundral Kapitán Odin. Nenávidel, keď musel stráviť mimo svojej milovanej lode a mora viac ako tri milistotiny sekundy. Preto sa nalieval rumom tak rýchlo, ako to len šlo. Aby bolo čím skôr ráno a on znova na vlnách, hľadajúc nové dobrodružstvo. Vtedy ešte nevedel, že jeho dobrodružstvo príde skôr, ako sa domnieval. Bolo niečo po jednej a alkohol už konečne začal pôsobiť na jeho zmysly. Prišiel naňho stav, ktorý si nikdy ráno nepamätá. No vedelo by sa približne o dvadsiatich či tridsiatich, čo si ho pamätajú každý jeden raz. K Francovi prišla mladá žena. Krásna, príťažlivá a rozhodnutá dnes dostať do postele očarujúceho piráta so strapatými svetlohnedými vlasmi a tmavohnedými očami, ktoré vrhajú pohľady ostrejšie než jeho meč. Kapitán vyzeral byť typ, ktorý vždy pritiahne pozornosť žien, hoci, ako sa jeho posádka už naučila, o to vôbec nestál. Vlastne, jeho záujem o ženy a pôžitky s nimi spojenými ho vôbec nezaujímal. Niektorí z jeho posádky si márne domýšľali, že bol buď príliš mladý a neskúsený a nevedel, o čo prichádza, alebo bol jednoducho bláznom, ktorým poväčšine naozaj bol.
    „Nechceš spoločnosť, fešák?“ spýtala sa žena náruživo a položila svoju jemnú ruku na Odinovo plece. Mierne sa naklonila, odhalila svoje prednosti a Franc ucítil jej silný parfum. Pokrčil nosom ako nejaký pes, nevrlým a opitým pohľadom si prezrel ženu.
    „Odpáľ.“ To bolo jeho jediné slovo, potom znova zodvihol svoj pohár a prevrátil jeho obsah do hrdla. Rum ho pálil, ale už menej, už si začínal zvykať na jeho ostrú chuť. Hlasne vydýchol, keď položil pohár, a zistil, že žena ešte stále sedí vedľa neho. Vyzerala, že chce niečo povedať, no Odin jej to nedovolil. „Si hluchá, alebo čo? Povedal som, strať sa, ty ohava.“ Tentoraz si zobral celú fľašku, no skôr, ako sa z nej napil, uškrnul sa a znova pozrel na zarazenú ženu. „Alebo si snáď myslíš, že si dosť dobrá pre úžasného Kapitána Odina? Len sa na seba pozri, škaredá kačka ako ty! A so mnou? Nemyslíš, že by bolo mojej krásnej tváre vedľa tej tvojej ohavnej škoda? Och, počkať, už viem, ja zábudlivec. Ty nemyslíš. Preto dúfam, že keď už nie si ani pekná, ani múdra, aspoň ti slúžia tie tvoje ohyzdné uši a konečne sa vyparíš z môjho výhľadu.“ Po tých slovách celá posádka v bare vedela, že už mal dosť. Pretože práve toto sa stáva, keď ich kapitán prešiel svoju čiaru v požití rumu. Jeho zvyčajná arogancia sa premení na totálny narcizmus.
    Kapitán buchol prázdnou fľaškou o stôl a z pohľadov svojich mužov vycítil, že sa chystajú na rýchly zásah. Preto sa prudko postavil, vyskočil na pult, spravil pár krokov k oknu a už ho nebolo.
    Muži strávili celú noc hľadaním Franca. Prehľadali všetky doky a lode, ktoré tak miloval, rieky, potoky, jazerá, fontány, domy s čistými oknami alebo iné reflexné plochy, v ktorých by mohol vidieť svoj odraz a rozplývať sa nad ním, no nenašli ho.

    Skoré ráno, akurát vychádzalo slnko. Vojaci robili obyčajnú obhliadku mesta. Prechádzali dokmi, cez uličky, zbierali opilcov a hádzali ich do žalára. Jedna skupina robila poriadky na námestí, ktoré večer raboval akýsi poblúznený šialenec. Povrávalo sa, že ten šialenec po celom námestí vykrikoval, že on je hodný aj desiatich miliónov, nielen poondiatych stotisíc. Chodil stále dookola a vykrikoval svoje sťažnosti. Chcel hovoriť s kráľovským maliarom alebo ktorýmkoľvek idiotom, ktorý maľoval portréty hľadaných zločincov, aby ho zažaloval za odporne odfláknutú prácu. Vojaci vypočúvali jedného mešťana za druhým a neveriacky krútili hlavou nad každou bizarnou správou. Jedna horšia ako druhá. Na konci vypočúvania sa dostali až k operenému diablovi, ktorý pojedal vlasy a zbieral zuby do svojej zbierky. Dvaja obhliadkari však ráno našli pravdepodobne spomínaného diabla. Priamo pod bulletinom s hľadanými zločincami totiž našli opitého muža, ako leží a v ruke drží jeden z letákov. Prišli bližšie, aby ho skontrolovali, no jeden z nich bol zvedavý a vytrhol mu pokrčený papier z rúk. Bola na ňom vypísaná odmena na muža menom Franc Odin, ktorý náramne pripomínal spiaceho opilca. Cena za jeho hlavu bola stotisíc, no i to vojakom stačilo za námahu odviesť smrdiaceho muža na základňu.

    Keď Kapitán Franc Odin konečne prišiel k sebe, ako zvyčajne, nič si nepamätal. To ho vôbec neprekvapilo, stávalo sa to vždy. Čo ho však zaskočilo, bol fakt, že jeho nádherná kajuta sa premenila na kus studeného kameňa, jednu pričňu, otrhanú deku, krysie výkaly, odporný smrad mŕtvol, jedno malé útulné okienko desaťkrát desať centimetrov a zo všetkého najlepšie dva tucty oceľových mreží, typu tento-raz-sa-to-posralo. Chytil sa za hlavu, keďže mal riadnu opicu, nedokázal poriadne uvažovať. Nepamätal si, ako sa sem dostal, kedy ho chytili a či nechytili aj ostatných jeho mužov. Jediné, čo si dokázal vybaviť z predošlej noci, bol fakt, že sa zastavili v meste, aby nakúpili zásoby. Vedel, že určite museli prenocovať mimo lode, no rozpamätať sa bolo nad jeho sily.
    Zdvihol zrak a uvidel, ako jeho stráže odchádzajú a nahrádzajú ich ďalší. Striedanie znamenalo pre Odina poludnie. Pozorne si prezrel oboch vojakov. Parochne, horčicovožlté uniformy, meče a muškety, vyzerali trochu komicky. Boli mladí, nie viac ako dvadsaťpäť. Vyšší z nich mal prívetivý pohľad a pomerne láskavé, blankytne modré oči. Úzky malý nos a pery mal tvarované tak, že vyzeral, akoby sa neustále usmieval. Vyzeral delikátne a elegantne. Nevyzeral na vojaka, ale skôr na nejakého mladého pána. Aj v tej otrasnej uniforme vyzeral upravene a jeho postava bola úzka, no nevyzeral ako kosť a koža. Pleť mal mierne opálenú, nebol bledý, no ani nie tmavý ako jeho spoločník. Ten na druhej strane predstavoval ideálneho vojaka. Široké plecia, menší vzrast dobehol hordou svalov. Mal ostré lícne kosti a výraznú bradu. Orieškové oči mal plné vzdoru a násilia.
    „Nazdar, chlapci,“ začal priateľským hlasom Kapitán a niekde hlboko, hlboko, hlboko vnútri svojich spomienok vylovil návod na milý úsmev. „Bodla by kávička, alebo aspoň voda, strašne ma trápi opica.“ Obaja dozorcovia naňho mierne zazreli. Odin stavil na vyššieho mladíka, ktorý vyzeral prívetivo, no na jeho prekvapenie sa pohla tá hora svalov vedľa.
    „Čo robíš?“ spýtal sa vojak, ktorý sklamal predpoklady Kapitána Odina. Ten si zas v duchu poznamenal, že vzhľad nie je všetko. Horda svalov sa zarazila a pozrela na svojho priateľa. Chcel niečo povedať, no druhý mladík pokračoval: „Nepotrebuje vodu, aj tak ide na popravu.“ Kapitán nadvihol obočie, o poprave počul prvý raz, no asi to mal čakať.
    „To ma necháte zomrieť smädného ako nejakú rybu na suchu? Preboha, maj zľutovanie, chlapče, som morský živel. Mojím životom vždy bolo a vždy bude more a široký oceán, ak mi odoprieš posledný dúšok vody, navždy ťa budem prenasledovať ako duch na mojej prekrásnej Alaude.“
    „Alaude?“ spýtal sa vysoký vojak, akoby to bolo to jediné, čo počul.
    „Alauda de Aurora, moja loď,“ prikývol Odin a spomínal na jej krásne a zmyselné krivky, jej príťažlivé pozlátené kanóny, jej hebké karmínové vlajky a...
    „Na zlodeja máte veľkú predstavivosť.“
    „Ja nie som žiaden zlodej!“ vyhlásil Franc. Uhrančivo pozrel do mladíkových okrúhlych očí. „Ako sa voláš?“ Chlapec nadvihol obočie a hodil pohľadom na svojho spoločníka.
    „Liam Jacksav.“
    „Počúvaj, Liam Jacksav,“ Kapitán sa postavil a prešiel tých pár krokov k mrežiam, aby sa mohol pozerať vojakovi rovno do očí. „Moje meno je Franc Odin, Kapitán Franc Odin. Nemýľ si ma s vašimi bežnými väzňami, pretože ja som Vládcom všetkých zátok, Panovníkom opustených ostrovov, som morský vlk a žiaden iný pirát ma neprekoná. Na vode som pánom a neobmedzeným ako samotný boh.“ Jeho pohľad bol šialene sústredený a vražedne neoblomný. Na desiatnika Jacksava ten prejav urobil istým spôsobom dojem a spýtal sa:
    „Čo by ste urobili pre to, aby ste sa vrátili na more?“ Oči mu zaiskrili. Jeho pohľad bol čímsi zvláštny. Akási zmes adrenalínu, napätia, strachu, odhodlania s náznakom radosti až šialenstva. Liam sa usmieval a hľadel priamo do Kapitánových očí. Ten mu bez rozmýšľania odvetil:
    „Všetko.“ Desiatnikov úsmev sa na prekvapenie jeho kolegu rozšíril. Bol taký zarazený celým rozhovorom medzi svojím dlhoročným priateľom a väzňom, že sa nezmohol na slovo. Liam sa narovnal v celej svojej výške.
    „Platí.“ V tom momente ovalil svojho spoločníka a kým sa Kapitán Odin spamätal, už mu desiatnik Jacksav podával vojenskú uniformu, ktorú mal oblečenú svalnatý vojak. „Oblečte sa, čím skôr odídeme, tým lepšie.“
    „To je nejaký nový typ pasce?“ Chlapec pozrel na piráta, najprv nechápavo, potom naštvane. Nasadil mu na hlavu bielu parochňu, s ktorou vyzeral ako pravý španielsky vojak, čiže hlúpo.
    „Tá parochňa je otrasná. Popravde, aj tá uniforma stojí za hovno. Vyzerá, akoby ju ošťal pes. Celé to pochodovanie sem a tam každý boží deň pod pariacim slnkom je neznesiteľné. A v týchto haraburdách je to priam peklo. Takže sa toho s radosťou zbavím. Berte to ako obchod, ja vám pomôžem nechať hlavu na krku a vy ma vezmete na tú vašu Aladu či čo.“
    „Alauda de Aurora,“ zavrčal Odin, podozrivo si prezerajúc mladíka. Neveril mu, to bolo jasné, no ovalil svojho priateľa bez mihnutia oka. To sa Francovi páčilo. Bolo to divé a iracionálne, presne, ako to mal rád.
    „Ak je to latinsky, nemalo by tam byť da namiesto de?“
    „Koho to zaujíma.“
    „Nie je to gramaticky správne.“
    „Nie. Ale znie to lepšie. Tak daj môjmu žiarivému škovránkovi pokoj.“

    Liamovho spoločníka, ktorému ostali už len jeho spodky, zviazali a hodili do Kapitánovho bývalého skromného príbytku. Desiatnik zašmátral kľúčmi pri zámke, rázne kývol na Franca a vyrazili dole schodmi. Zostup z niekoľkometrovej veže mestskej väznice trval dlhšie, než by si Kapitán Odin prial, a už znova začal preklínať tú sekundu, keď stúpil na pevnú zem. Na druhej strane, mladík v nemožnej parochni vyzeral absolútne pokojne vzhľadom na okolnosti. Postupovali bez slova, až kým to Liamova zvedavosť nezvládla.
    „Kde je tá vaša loď?“ Kapitán sa sprisahanecky usmial.
    „Uvidíš, chlapče.“ Chlapec naňho zazrel, no nedal sa odbiť.
    „Zakotvili ste v prístave,“ vyhlásil Liam ako samozrejmosť. Franc sa nahlas rozosmial, pobavený jeho rečami. Pozrel sa naňho spôsobom, akým sa pozeral vždy, keď niekto povedal akúsi blbosť.
    „To určite! Aby bola všetkým na očiach? Vidno, že ti ešte stále tečie mlieko po brade, zelenáč.“ Víťazoslávne sa usmial. „Pre takéto prípady máme špeciálny plán, samozrejme.“ Kapitán prikyvoval sám sebe, akoby sa chcel uistiť, že vraví pravdu. „Je v santiagskej zátoke, bezpečne skrytá pred nežiaducimi očami.“
    „To je hneď za mestom,“ prikývol desiatnik, ignorujúc urážky. Jeho tvár ostala chladná s miernym úsmevom, ktorý nikdy nemizol z jeho tváre. Vďaka svojej povahe a nezáujmu k väčšine vecí ho všetci jeho známi považovali za viac-menej čudáka. Čo, popravde, nebolo ďaleko od pravdy. Dokonca ani Kapitánovi Odinovi neunikol fakt, že mladíka nijako nedokáže rozhádzať. Možno práve preto nenamietal na jeho podmienku, aby ho bral so sebou. Sám so sebou v duchu uzatváral stávky, ako dlho asi potrvá, kým ho konečne vyprovokuje. Mať nejakú zábavku počas dlhých dní na mori nemusí byť zas až také zlé.
    Dvojica postupovala nepríjemne hladko a nebadane. Bolo poludnie a slnko vonku pálilo akoby naschvál. Keď im lúče udreli do očí, Franc musel na chvíľu odvrátiť zrak, pretože náhle svetlo ho oslepilo. Keby bol ostal na lodi, takéto veci by sa mu nestávali. Celú cestu mestom sa dušoval, že keď znova stúpi na nádherne sa lesknúcu palubu Alaudy de Aurora, už nikdy, a to nikdy, v živote už z nej neodíde. Samozrejme, ak nerátame rabovanie inej lode, prepady, rekreačné plávanie v mori, lovenie žralokov, ponáranie sa k vrakom lodí a asi tucet ďalších činností.
    Prechádzali okolo námestia, no nikde nebolo ani živáčka. Všetci mešťania sa skrývali v chládku a tieni svojich príbytkov. Nikomu by ani nenapadlo vyjsť von na pravé poludnie za takéhoto teplého a slnečného počasia. Čo bolo, pravdupovediac, pre našich dvoch utečencov priam požehnaním. Nepozorovane sa prešmykli až k okraju mesta, ktoré sa pod vplyvom vlády, krízy a tuctu ďalších problémov začalo pomaly meniť na rozpadávajúce sa slumy. Slamené strechy už dávno prekročili svoju životnosť, drevené príbytky vyzerali ako z minulého tisícročia, všade boli odpadky a stredom tohto celého chaosu tiekol odpadový kanál plný... veď viete čoho. Po okolí pobehovali vychudnuté psy a besné mačky syčali na každú jaštericu či hada plaziaceho sa popri kope smetia.
    Bývalý desiatnik Liam Jacksav sa snažil priveľmi neobzerať, zdvíhal sa mu žalúdok už len zo zápachu. Nemusel tento zážitok obohatiť aj o obraz. Ako vojak žil usporiadaný život na vojenskej stanici. Nebol zábavný, skvelý a plný radosti, naopak, bol nudný ako deravé vrecko. No mal stravu, oblečenie, miesto na spanie a akú-takú spoločnosť. Nemohol sa sťažovať v porovnaní s ľuďmi žijúcimi na okraji mesta.
    Na druhej strane, Kapitán bol arogantný a dosť chladný. Takéto výjavy s ním ani nepohli. Vlastne im ani nevenoval žiadnu pozornosť. Celú jeho bytosť opantala predstava jeho milovanej lode. Predstavoval si, ako ju uvidí, ona zas jeho. Ako sa zvítajú. A iné pomerne nepredstaviteľné veci, keď si uvedomíte, že ide o loď.

    Konečne sa zastavili na pobreží. Kapitán Odin sa nemohol nabažiť vlhkého morského vzduchu, ktorý bol, pravdupovediac, aj v prímorskom meste. Díval sa na nekonečný oceán pred sebou a obdivoval svoje milované more. Bývalý desiatnik sa obzrel tiež. Snažil sa prísť na to, na čo sa ten opilec pozerá, no nevidel nič. Behal pohľadom z očividného ničoho na muža v smiešnej parochni a naspäť. Po minúte to vzdal.
    „Tak, kde je tá loď?“ vyhŕkol netrpezlivo.
    „Tu očividne nie.“ Hlas Kapitána bol neobyčajne pokojný.
    „Prestávam si byť istý, že nejaká Alauda de Aurora vôbec existuje. Ste vôbec Kapitán, alebo len nejaký pomätenec?“ V momente, keď to dopovedal, dostal bývalý desiatnik riadnu ranu po zátylku.
    „Tamto.“ Muž ukázal smerom k mestu na doky. Boli tam zakotvené tri malé barky, desiatky rybárskych lodí, dve mohutné radové lode a jedna o čosi menšia. Tá mala stiahnuté krvavočervené plachty, zlatom zdobené delá a trámy, sťažne vyzerali ako nové a celá loď sa leskla pod slnečnými lúčmi. Vyzerala dokonale, až na jeden malý detail. Malú čiernu vlajku s lebkou a hnátmi. Na jej boku sa aj z diaľky leskli krvavé písmená. Alauda de Aurora.
    „Mám len jednu otázku.“ Liam sa pozrel na Franca. „Nevraveli ste, že v dokoch určite nebude?“
    „Sú to len ľudia, chlapče. Aj oni sa môžu zmýliť,“ povedal Kapitán a myslel na svoju idiotskú posádku.
    „Jasné,“ zamrmlal bývalý desiatnik. Ak aj nejakú šialenú dôveru v tohto muža mal, práve sa všetka vytratila. Z celej svojej duše dúfal, že ho tento muž aspoň dostane z mesta, ak už nič iné. Pretože vrátiť sa preňho už neprichádzalo do úvahy. A ak mu tento pochybný Kapitán nepomôže, proste sa zvezie na jednej z tých nákladných lodí a adié Španielsko.

    Cestu do dokov si o niečo skrátili. Šli po pobreží. Narazili na staršieho rybára, ktorý práve na brehu rozmotával svoje siete. Kapitán Odin sa ihneď chytil velenia a zmäteného bývalého vojaka strčil do malej ošúchanej plťky.
    „Čo to, dopekla, robíte?“ zvrieskol ex-desiatnik Jacksav.
    „Čo to robíte s mojou loďou! Vy vojaci si myslíte, že môžete všetko, alebo čo? Vy kráľovskí psi!“ Rybár hromžil s malým tupím nožíkom v ľavej, prácou zničenej ruke. Franc vytasil vojenský meč a s vražedným pohľadom ho namieril na starého muža.
    „Táto loď sa zabavuje. Oddnes patrí kráľovstvu. Je s tým nejaký problém?“ Čepeľ meča sa dotýkala starcovho ovisnutého krku. V chvíľke napätia stiekol tenký červený pramienok po čepeli. Starec zodvihol prázdne ruky, celý roztrasený.
    „V poriadku. Ako si želáte.“ Kapitán Odin s úsmevom prikývol a nasadol na plť. Pozrel na zmäteného Liama.
    „Na čo čakáš? Vesluj.“ Bývalému desiatnikovi behali myšlienky ako na bežiacom páse, ktorý v tom čase asi ešte neexistoval. Až teraz si uvedomil, že muž, ktorého považoval za vyšinutého opilca, je skutočne nebezpečný pirát. Z časti sa mu uľavilo. Znamenalo to totiž, že sa naozaj dostane z mesta a od všetkého, čo ho v ňom čaká. Plus, Liam vždy tak trochu sníval o tom, že bude námorníkom. Jediné, v čom sa sekol, bol fakt, že jeho nepriateľmi budú vojaci a nie piráti. Ale to bolo v podstate jedno. Liam sa vždy zastával myšlienky rovnosti a toho, že všetci sme ľudia, bez ohľadu na okolnosti. Takže vlastne je všetko v úplnom poriadku.
    Oboplávali doky a priblížili sa k Alaude zozadu, aby ich nik nevidel prichádzať. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez niekoľkých nadávok od Kapitána, ktorý bol nespokojný s Liamovou výkonnosťou za veslami a nevrlými odpoveďami bývalého desiatnika. Aj napriek všetkému spolu vychádzali nanajvýš dobre. Ani jeden z nich totiž nevytiahol pušku ani sa nesnažil podrezať druhému hrdlo.
    „Konečne späť,“ vzdychol si Kapitán Odin a láskyplne pohladil trup svojej lode. Skoro to vyzeralo, že sa od dojatia rozplače. No hneď nahodil svoj chladný výraz a ostrými tmavými očami sa pozrel nahor. Potom už len bez slova vyliezol na palubu.
    Vyskočil hore a celá prítomná posádka sa s vytasenými šabľami otočila k nemu. Tento výjav Kapitána tak pobavil, až sa skoro zadusil smiechom. Vyhodil páchnucu parochňu cez palubu a prstami si prečesal svetlé vlasy.
    „Pán Gibson, vy starý tchor, prineste mi nejaké normálne oblečenie. Už v tomto nevydržím ani sekundu.“ Nastalo krátke napäté ticho a potom celá posádka zaburácala hlasným revom. Muž menom Gibson, starší námorník ošľahaný vetrom s hlbokými hnedými očami a šedivejúcim hustým obočím, zasalutoval, otočil sa na päte a odišiel do Kapitánovej kajuty. Muži, ktorí ostali, zahŕňali svojho Kapitána otázkami a ten ich s úsmevom, ale úsečne odbíjal, ako to mal vo zvyku.
    Liam Jacksav na to mal však úplne iný názor. Pozeral sa na nejaké dva tucty opíc, ktoré obskakovali gorilu. Už len čakal na hordu banánov, prípadne kokosové orechy, ktoré sa budú snažiť rozbíjať o svoje duté lebky. Pousmial sa nad svojou prefíkanou predstavou, keď si ho všimol jeden z posádky. Bývalý desiatnik sa ani nepohol a ešte stále sa opieral o zábradlie lode s rukami prekríženými na hrudi.
    „Vojak!“ skríkol muž a celá posádka znova vytasila meče. Liam Jacksav sa znudene pozrel na všetky tie tupé čepele. Tú, čo mal najbližšie, chytil medzi palec a ukazovák. Pokrútil hlavou.
    „Mali by ste si zohnať nové, tieto sú tupé a príliš zubaté. Ak nimi niečo preseknete, tak jedine vzduch.“
    „V poriadku, chlapi. Ten je tu so mnou.“ Kapitán Odin prešiel tých pár krokov smerom k bývalému desiatnikovi Jacksavovi a položil mu ruku okolo pliec. Zoširoka sa usmial. „Dovoľte mi, aby som ho predstavil. Náš Prvý dôstojník, Liam Jacksav.“
    „P-prvý dôstojník?“ zakoktal ktosi z davu. Na prekvapenie nového Prvého dôstojníka, tváre celej posádky zbledli. Všetci vyzerali napäto, v niektorých sa zračil stopercentný strach a v iných zas ľútosť. Kapitán si so spokojným výrazom zobral nohavice a svoj kabát od Gibsona. Starší námorník pristúpil k Liamovi a podal mu nejaké oblečenie so smutným výrazom.
    „Volám sa Matthew Gibson, úprimnú sústrasť.“

    Nasledujúca kapitola »
    (Kapitola druhá: Prekliatie Prvého dôstojníka)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 54.236.35.159
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    :D - Tento smajlík asi v dobrom vystihuje moje dojmy. Celé je to také vtipné, živé, svieže; príjemné čítanie na pobavenie. Základná otázka však znie - pôjde o fantasy? Aby som vedela, či mám poviedku bodovať :)

    A mala by som pár menších pripomienok:


    V prvom rade, názov lode. Teda, ani tak nie názov, na názvy a mená má každý autor plné právo a pokojne nech sú chybné alebo správne :D Problém bol v tej časti rozhovoru, kde sa pýtal na latinčinu... teda, ak som nepochopila kontext a malo ísť o vtip, tak sa ospravedlňujem. Ale v latinčine "da" neexistuje, práve naopak, správe je tam "de"... Práve Alauda de Aurora je gramaticky po latinsky správne O:)


    A druhá pripomienka - táto časť textu:

    Parochne, horčicovožlté uniformy, meče a muškety, VYZERAL trochu komicky. Boli mladí, nie viac ako dvadsaťpäť. Vyšší z nich mal prívetivý pohľad a pomerne láskavé, blankytne modré oči. Úzky malý nos a pery mal tvarované tak, že VYZERAL, akoby sa neustále usmieval. VYZERAL delikátne a elegantne. NEVYZERAL na vojaka, ale skôr na nejakého mladého pána. Aj v tej otrasnej uniforme VYZERAL upravene a jeho postava bola úzka, no NEVYZERAL ako kosť a koža. Pleť mal mierne opálenú, nebol bledý, no ani nie tmavý ako jeho spoločník. Ten na druhej strane predstavoval ideálneho vojaka. Široké plecia, menší vzrast dobehol hordou svalov. Mal ostré lícne kosti a výraznú bradu. Orieškové oči mal plné vzdoru a násilia.
    „Nazdar, chlapci,“ začal priateľským hlasom Kapitán a niekde hlboko, hlboko, hlboko vnútri svojich spomienok vylovil návod na milý úsmev. „Bodla by kávička, alebo aspoň voda, strašne ma trápi opica.“ Obaja dozorcovia naňho mierne zazreli. Odin stavil na vyššieho mladíka, ktorý VYZERAL prívetivo, no na jeho prekvapenie sa pohla tá hora svalov vedľa.

    Odporúčam používať synonymický slovník ;)


    Teším sa však, že tu pribudlo čosi od teba, a som zvedavá na pokračovanie, vážne ma to bavilo :)

    Pridal(a): Georgiana, 24. 05. 2015 21:49:02
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates