Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Náš hrdina

Krátky popis:
Každý si čas od času rád vypočuje príbeh o hrdinoch z čias dávno minulých. Ešte zaujímavejšie by však bolo, keby sme sa mohli pozrieť späť do minulosti a vidieť, ako tieto hrdinské činy prebiehali naozaj.

Typ: Jednorázovka
Autor: Bakelit
Dátum a čas pridania: 23. 08. 2015 12:14:05
Veková hranica: 15+
Počet prezretí: 984
Tagy: Fantasy


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



1.


"Aj tak si myslím, že sú to len zbytočne vyhodené peniaze," pokrútil prešedivenou hlavou Masles a nahol sa ponad balustrádu, aby si ešte raz lepšie prezrel mramorovú sochu muža vo víťaznej póze, zdvíhajúceho meč vysoko nad hlavu.
"Ale no tak," chlácholil ho Darius. "Chceš povedať, že to tam špatí? A pozrime sa na to trochu viac zoširoka. Keď si prehajdákal polovicu našich mesačných príjmov len na to, aby mágovia trochu urýchlili rast stromov na námestí, bolo to v poriadku. A ty mi tu ideš píliť uši pre jednu sochu."
Elf odstúpil a bez slova sa vybral dolu schodmi, obzrieť si podobizeň zblízka. Darius v čiernom kaftane kráčal na krok za ním.
Na námestí, z troch strán obohnanom stenami mohutnej pevnosti Rádu, bolo v tom čase plno. Napoludnie si každý rád oddýchol na lavičke v tieni stromov či zvlažil hrdlo studenou vodou z večne striekajúcich fontán.
Kalveram, po novom známy aj ako Biele mesto. Kedysi špinavá, pohraničná pevnosť a útočisko pre pochybné živly. Dnes slobodné kráľovské mesto, vychýrené svojím bohatstvom, remeselníkmi a prekvitajúcim obchodom. A Rádom zlatého splnu, ktorý si ho vybral ako svoju hlavnú základňu. Práve obrovský rádový hrad, od základov múrov po vrchol najvyššej veže natretý žiarivobielou farbou, dal mestu jeho ľudové nazvanie.
Masles zastal pred sochou, nohy zaťal do zeme, ruky držiac prísne zložené za chrbtom. Do najmenších podrobností vytesanú tvár si prezeral s krivým úškrnom.
"No to ma podrž, čéče. Prisámbohom, že vyzerá úplne ako ty. To ten sochár naozaj nemal ani kúska predstavivosti?"
"A fakt," prekvapene nadvihol Darius obočie. Ako to, že si to doteraz nevšimol? Tá podoba bola naozaj neuveriteľná. Už-už sa chystal, že niečo povie, no vtom mu do reči skočil hlas jeho syna, ktorý sa medzi nich znenazdajky priplietol.
"Akon," prečítal Erik meno na podstavci a spýtavo sa zahľadel na Daria. "Kto to je, oco?"
"To je Akon z rodu Elteri, synak. Najväčší z hrdinov Severu. To len vďaka nemu kedysi Ródeni zlomili tewetskú nadvládu a oslobodili všetky Severné zeme. Bez neho by som tu nebol ani ja, ani ty, ani nikto z nás. Dokonca ani ujo Yræl."
Masles vyceril zuby a potichu zavrčal, ako vždy, keď ho niekto nazval jeho pravým menom.
"Ako to spravil?" neveriacky si premeral chlapec pohľadom svojho otca.
"Je to dlhý príbeh. Poď, sadnime si tam do tieňa na lavičku a všetko ti poviem."
Legenda. Akon Elteri, vodca slobodných národov Severu, symbol odhodlania, ktoré zvíťazí napriek presile. Ako to bolo v skutočnosti, o to si mohol Darius len domýšľať. Legendy tu nie sú preto, aby nám podávali pravdivé svedectvá. Legendy mastia ego a vytvárajú nám ilúziu slávneho včerajška, ktorou sa utešujeme, keď sa brodíme cez dnešné sračky - povedal by Masles.
Či už to bol zakarský Akon, janmarský Dâg či voradský Zügo, koreň legendy siaha k jedinému mužovi - hraničiarovi Dakkovi, hrdinovi proti svojej vôli. Jeho príbeh sa stal námetom pre nespočetné množstvo balád dvorských igricov a potulných bardov. A vďaka nim pretrval.
"Všetko sa to stalo v dávnych časoch," začal Darius, keď si posadil Erika na kolená. "Dávno pred starým cisárstvom, keď Severu vládli krutí Teweti. Vtedy, keď sa všetky národy skláňali pred ich krutovládou, povstal Akon a ukázal zotročovanému Severnému ľudu, že ani Teweti nie sú neporaziteľní."

***


Dakka mečom prehrabol hŕbku uhlíkov v ohnisku, no bolo to zbytočné. Boli už úplne vychladnuté a vlhké od rannej rosy. Zafrflal si popod nos a utrel zašpinenú čepeľ do listu paprade.
"Nedá sa s tým niečo spraviť? Aspoň na chvíľu, kým sa zahrejeme," obrátil sa Róden k žene so žiarivočervenými vlasmi, krčiacej sa pod nedbalo postaveným stanom.
"Skúsim," zívla.
Trvalo jej hodnú chvíľu, kým si pretrela oči, a ešte stále zabalená v prikrývkach sa poštvornožky doplazila k ohnisku. S prižmúrenými očami rozpäla prsty na načiahnutých rukách a párkrát sa zhlboka nadýchla.
"Už..." precedila medzi zuby a napriamila sa, pričom jej deka spadla z pliec a odhalila malé, pevné prsia. Dakka sa len ticho usmial.
Uhlíky sa zakrátko rozžeravili, vzduch nad ohniskom sa horúčavou zavlnil. Tewetke pod rukami vzplanul malý plamienok, ktorý sa čoskoro rozšíril a ohnisko zahorelo neveľkým, no príjemným ohníkom.
Až vtedy sa k nej Dakka prisunul a znova jej ovil deku okolo pliec. Hneď nato mu Morwyn vkĺzla do náruče a zvinula sa do klbka.
"Dnes budem musieť odísť skoro," vyhlásil Dakka, sledujúc tancujúce iskry. "Hetman Avin má nové inštrukcie. Zmena plánu či čo. Musím tam byť ešte dnes pred obedom."
"Kedy sa to už skončí?" povzdychla si Morwyn.
Nikdy. My Ródeni sme stratili už všetko. Nemali domov, nemali hrdosť, iba sme večne bojovali za záujmy iných, ako prašiví vojnoví štváči. A teraz, keď sa konečne naskytla možnosť vydobyť si ten svoj kúsok zeme a neba, sa naši hetmani nezastavia už pred ničím. Koniec nastane, keď neostane už ani jediný Tewet, ktorý by sa mohol postaviť na odpor. A to sa nikdy nestane, pretože teba nikdy nedostanú, Morwyn. Nikdy.
Opäť zadul studený vietor a Dakka zaťal zuby, keď ho zamrazilo na odhalených krížoch. Morwyn znova vystrela ruku k ohnisku a vetrom takmer zahasené plamienky sa znova rozhoreli.
Bola ûwraig, čo v tewetčine znamenalo približne: "náš hrdina". Kedysi boli takí ako ona ojedinelý zjav. Tajomní a mocní bojoví mágovia, vládnuci mečom aj Mocou. V posledných desaťročiach sa to všetko zmenilo. Teweti na ródenské hordy jednoducho nestačili, a tak sa rady ûwraigov umelo rozširovali. Vraj aby zlepšili bojovú morálku, pretože radoví vojaci lepšie bojovali s vedomím, že majú pri sebe niekoho, kto ich podrží, keď bude najhoršie.
Rozprávky, odfrkol si Dakka. Terajší ûwraigovia boli už len úbohým tieňom ich slávnych predchodcov. Snaha rozširovať ich počty na úkor dôkladného výcviku si vybrala svoju daň. Dnešný ûwraig sa nemohol ani náhodou postaviť skúsenému mágovi a v boji jeden na jedného by ho zdolal hocijaký šermiar. A tak im ostala len ich ceremoniálna úloha - byť na bojisku, občas vydať nejaký rozkaz a, keď bolo po všetkom, zožať slávu.
"Ja dnes tiež budem musieť odísť skôr," prerušila mu niť myšlienok Morwyn. "Synoda sem zase chce poslať svojho inkvizítora, aby si ma preklepol. Stále si myslia, že som decko. Že neviem stáť na vlastných a neustále potrebujem, aby mi niekto nakúkal ponad chrbát. Keby som bola muž, už by ma dávno nechali robiť si svoje. Prečo je to tu všetko také... rigidné?"
Áno, rigidné, to si povedala výborne. Vy Teweti máte svoje zvyky, svoju česť, svoj život, na ktorý si nedáte dopustiť a ktorý sa vám stane osudným. Vy ste vznešené levy, ktoré si bránia svoje územie, vládnu na ňom v naivnom presvedčení, že už len ich samotná majestátnosť dokáže vynútiť poriadok.
My sme iní. My sme bojmi zocelení vyhladovaní šakali, ktorí kašlú na váš majestát. Máme prečítané všetky vaše škrupule a útočíme bez cti, presne tam, kde vás to zraní najviac. A preto prehráte. Boli ste zaslepení svojou vlastnou slávou natoľko, až ste si nevšimli, že ste vypadli z priazne ducha doby. Preto nám teraz nemôžete čeliť, preto ródenské hetmanáty trhajú srdce Ríše na kusy.
"Fungovalo to tak tristo rokov, nemôžeš chcieť, aby sa to zrazu zmenilo."
"Mám obavy, ako dlho tu ešte ostaneme. Myslíš, že to nevidím? Správy prichádzajú každý deň, trpíme jednu prehru za druhou. Ûwraigovia už nedokážu udržať vieru vo víťazstvo. Čoraz viac ľudí uteká na Juh, aby si zachránilo holé životy."
"Už mnohokrát som hetmanovi naznačoval, že by pri zjazde generality mohol navrhnúť, aby sa začalo mierové konanie. Alebo aspoň prímerie. Veď aj sám vidím, ako ste na tom zle, už dávno nie ste žiadnou hrozbou pre Inmenov, Ranadčanov ani nás. Skôr naopak. Ale Avin o tom nechce ani počuť. Vojna je jedna vec, kopanie do krvácajúceho chudáka druhá."
"Prečo sme ešte stále tu?" šepla Morwyn a zatriasla sa pred ďalším náporom chladného vetra. "V tom dave utečencov by sa Tewetka a Róden ľahko stratili."
Venoval jej dlhý, veľavravný pohľad.
"Myslíš to vážne? Ty? Ûwraig?"
"Vysmievaš sa mi?"
"Nie, len uznaj sama, že je to dosť neobvyklé," zamyslel sa Róden. "No na druhej strane... Žiť tak niekde na Juhu v chalupe pri lese... Ja by som niečo upytliačil, ty by si niečo zjednala dole v dedine. A hetmani nech sa tu s cisárom navzájom aj pohrdúsia. To neznie zle, to teda vôbec neznie zle."
"Ja o úteku a ty už plánuješ budúcnosť," smiala sa Morwyn. "Stále si rovnaký rojko."
"Ty si mi dala toho chrobáka do hlavy," jemne ju pobozkal na čelo a vstal. "Takže sme si pofantazírovali a teraz hor' sa do skutočného sveta. Hetman čaká."
Slnko už vykuklo spoza vrcholkov hôr. Bol čas ísť.

***


Dakka si nemohol pomôcť a občas musel sám seba obdivovať, ako dokáže tak dlho balansovať medzi vojenskými povinnosťami a Morwyn. Kdesi v hĺbke cítil, že táto hra na dve strany možno nie je najlepšie ani najúprimnejšie riešenie, no snažil sa nepriznávať si to.
O vojne sa s Morwyn rozprával len zriedkakedy a s konkrétnymi plánmi sa jej nezveroval nikdy, hoci spočiatku sa z neho občas snažila čo-to vytiahnuť. Všetky snahy boli zbytočné. Jednak preto, že Dakka bol stále pravoverný Róden, no najmä preto, že ako veliteľa malého pohraničného úderného oddielu ho do plánov hlavných krídel armády nikdy dopodrobna nezasväcovali. Vlastne toho nevedel o nič viac než radoví vojaci - chystal sa veľký útok na mesto Mirk-h'nnet, ležiace len pár míľ odtiaľto.
Podľa hetmana by dobytie mesta bolo začiatkom konca vojny. Podľa Dakku sa vojna mohla skončiť už dávno, keby sa hetmanáty nenechali opantať vlastnou mocou a nechceli sa stať tým, čím ešte prednedávnom samy opovrhovali.
Ríša tu ale ešte stále bola. Oklieštená, zmrzačená a vysilená, no vynímala sa na mape ako škvrna na ródenskej pýche. Každým dňom sa však zmenšovala a dnes ju bránili už len horské chrbty, ktoré obkolesovali všetko, čo z nej zostalo. A pohraničný Mirk-h'nnet bol bránou do tohto kúta, z ktorého už nebolo úniku.

2.


Bolo už neskoro v noci, keď Dakka zhromaždil svojich mužov a naposledy si prešli všetky body plánu. Viacerí z nich nevyzerali dvakrát nadšene, no rozkazy boli rozkazy a ako správni vojaci ich vždy do bodky vykonali. Ich pragmatický hraničiarsky duch im však nedal inak než každý krok kvetnato ofrflať.
"Nezmysly," krútil hlavou jednooký Kuram, zasúvajúc dýku do zdobeného koženého puzdra, bez ktorého nikdy nevkročil na bojisko. "Skrátka potratili rozum."
"Ešte stále od teba nemáme to sľúbené vysvetlenie, Dakka," zakrákal Reki, ktorému pre jeho obrovský nos prischla prezývka Nosáč. "Času máme ešte dosť, nemám pravdu?"
Zvyšok chlapov horlivo pritakával.
"Dobre, dobre, veď o nič som vás nechcel pripraviť," odsekol Dakka a s rukami vbok sa postavil čelom pred svojich bratov v zbrani. "Takže, keď som ráno prišiel do tábora, hneď ma svinským krokom poslali k Avinovi. Hetman tam už stál v pozore a len čo mi do hlavy natlačil taktiku dnešného prepadu, s veľkou pompou mi oznámil, že ešte ma čaká stretnutie so vzácnym hosťom, ktorý si so mnou chcel ešte zopár vecí vyjasniť."
"K veci, pán veliteľ," zaškeril sa Kuram, až sa veľká jazva na jeho tvári skrivila. Dakka po ňom hodil jeden zo svojich krivých pohľadov. Nenávidel, keď ho niekto z jeho hraničiarov oslovoval hodnosťou. "Kto to bol a čo chcel?"
"Predstavil sa mi ako Iokal, majster mág."
"Myslíš toho starého buzíka, čo sa v poslednom čase stále obšmietal okolo hetmana?"
"Priamo ten," prikývol veliteľ. "Vraj je to Tewet, ktorý zbehol k nám. Príliš som mu neveril, ale hetman povedal, že je v poriadku, tak som sa to nesnažil ďalej rozpitvávať."
"A čo múdreho ti veľký majster povedal?"
"Len kecy o tom, aké neuveriteľne dôležité je zabrať toto bohmi zabudnuté bezvýznamné hradisko."

***


"Viem, že sa vám to nezdá, veliteľ, ale keď si ma vypočujete, pochopíte, prečo je to také dôležité."
"Veď som ani nič nenamietal," prekrížil si Dakka ruky. Už dlhší čas pozoroval početné dierky na čarodejníkových ušniciach - neklamný znak toho, odkiaľ pochádza. "Som samé ucho, majster."
"Určite viete, že v Mirk-h'nnete je portál, cez ktorý môže byť pri útoku povolaný oddiel mágov z hlavného mesta. Hetman preto rozhodol, že zdĺhavé obliehanie nepripadá do úvahy, hoci som mu dal záruky, že otvorenie portálu môžem zdržať tak dlho, ako mu to bude vyhovovať."
Dakka nervózne prikyvoval. Zatiaľ mu Iokal nepovedal nič nového.
"Ale je tu ešte jedna brána, ktorú už nemám tak pohodlne na dosah," pokračoval čarodejník. "Oveľa nebezpečnejšia. Viete, veliteľ, portál je ako taký neudržiavaný lesný chodník - dostane sa cezeň len skúsený zálesák, ktorý vie, kam stúpiť. Ale pevná brána, to je dláždená hradná cesta."
"Armáda. Posily," začínal Dakka tušiť, kam Iokal mieri.
Iokal sa súhlasne zaškeril a veľavravne rozpäl náruč: "Vedel som, že vyžiadať si na túto úlohu vás bola tá správna voľba."
Veliteľ, znechutený falošnou prívetivosťou, nehol ani brvou.
"Treba však dodať, že situácia nie je ešte taká kritická, ako si možno myslíte, veliteľ. V Toruwane je skutočne brána, ktorá sa dá použiť ako silný portál, našťastie je zatiaľ spiaca. Postavili ju snáď ešte Ranadčania v časoch, keď severu vládli elfi. A je celkom možné, že ju vlastne nikdy nikto nepoužil."
"A kam tým mierite?"
"Máme tu skupinu ľudí, ktorá sa snaží otvoriť neznámy portál, veliteľ. To je porušenie toho najdôležitejšieho pravidla. Nevieme, za akým účelom elfi postavili tú bránu, nevieme, kam všade môže viesť. Aj keby sa ju Tewetom podarilo presmerovať na záchytný bod v hlavnom meste, nikdy si nemôžu byť istí, že odtienili celý tunel. Je to risk taký veľký, že ani osud celej Ríše zaň nestojí."

***


"Bol to veľký a slávny boj," napriamil sa Darius, ktorý už medzitým stihol strhnúť svojím rozprávaním niekoľko desiatok poslucháčov. "Akon viedol desaťtisícovú armádu priamo na hradisko. No prišiel príliš neskoro."
Masles sa len škeril, opierajúc sa o stenu obďaleč. Kto by len bol povedal, že tento inak mĺkvy polelf v sebe skrýval taký rozprávačský talent?
"A čo bolo ďalej?" zamrvil sa Erik svojmu otcovi na kolenách.
"Teweti stihli otvoriť bránu. Akonova armáda musela čeliť légiám pekelníkov, ktorí neľútostne slúžili svojim tewetským pánom," zaťal Darius päste a prešiel pohľadom po poslucháčoch, z ktorých väčšina bola asi v Erikovom veku. Vynímal sa medzi nimi len akýsi mladý šľachtic s mastnými vlasmi, ktorý si naoko znudene obhrýzal nechty, no v skutočnosti hltal každé slovo.
"Ale Akonova armáda sa ani tejto hrozby nezľakla. Hrdinsky vyrazila dopredu proti presile, hoci vedela, že nemá nádej na víťazstvo. Pod hradbami sa rozpútal ľúty boj. Celú noc a celý deň sa Ródeni snažili zahnať prekliatych pekelných prisluhovačov, až napokon začali jeden po druhom padať od samého vyčerpania."
"Ja chcem byť Akon!" zakričal zozadu akýsi malý chlapec.
"Napokon zostal už len náš hrdina. Vidiac, že všetci jeho priatelia sa odobrali k bohom, zozbieral všetky sily a naposledy sa rozbehol proti nepriateľovi a hoci bol sám, pekelníci začali ustupovať. Bol by ich všetkých zahnal, keby v tej chvíli osud nerozhodol inak. Na bojisku sa znenazdajky zjavil tewetský ûwraig, najväčší a najhrozivejší spomedzi radov nepriateľa. Akon sa ale nezľakol, ani nedal zahnať. Na ûwraiga ale jeho sily už nestačili, a tak ho sokovia obkľúčili, porazili a vzali do zajatia."

***


Portály Morwyn fascinovali už odmalička. Už ako malé dievča sa nevedela nabažiť rozprávok, povedačiek a legiend o starých a tajomných čarodejníkoch, ktorí vládli priestoru a času. Vždy si pred spaním predstavovala, ako dokáže jediným mávnutím ruky roztrhať okovy tohto sveta a v okamihu sa premiestniť do ďalekých krajov a čias, ktoré boli na Severe už dávno zabudnuté.
A teraz stála taká brána priamo pred ňou a kdesi vnútri sa chvela a túžila urobiť všetko a zároveň nič. Snažila sa predstaviť si, ako to tu mohlo vyzerať predtým, než sa z hradiska stala ruina. Mohutné kamenné piliere spojené nemenej majestátnym oblúkom, týčiace sa v strede kruhovej miestnosti. Steny posiate nápismi v starom ranadskom písme a vo výklenkoch sochy, zobrazujúce prazvláštne tvory, aké tento svet nikdy nevidel.
Namiesto toho stála na podlahe z rozbitých dlaždíc, posiatej rozdrvenými kameňmi. Z brány ostal stáť iba jediný úbohý, zvetraný stĺp. Steny a prevalený strop boli husto prerastené koreňmi a zo sôch ostali iba akési machmi obrastené monolity.
Čo však bolo horšie, brána nevysielala ani len najmenší náznak magických vĺn. Morwyn sa snažila, ako sa len dalo, skúšala všetky možné aj nemožné spôsoby. Podarilo sa jej vycítiť jaštericu žijúcu pod hustým porastom koreňov či polámanú brošňu, ktorú tu iste pred niekoľkými storočiami zabudol jeden z mníchov.
Brána tvrdohlavo odmietala vydať svoje tajomstvá - ak vôbec nejaké mala. Zatiaľ zo všetkého najviac pripomínala obyčajný rozborený kamenný oblúk, ktorý s tajomnými silami nemá nič spoločné.
Neprestala, až kým sa jej od samého vyčerpania nepodlomili kolená, a sťažka sa posadila na podstavec jednej zo sôch. Jej obavy sa potvrdili - bol tu potrebný niekto oveľa mocnejší a skúsenejší. Lenže Iokal so svojím vyhraneným prístupom by s otvorením tejto brány nepomohol nikdy a nikomu.
Zanadávala a kopla do zeme práve vo chvíli, keď na ňu cez dieru v strope zavolal Ar'hl, veliteľ nočnej hliadky. Kŕčovito sa pridržiaval okrajov prevalenej podlahy a tváril sa, akoby zazrel ducha.
"Ûwraig, si tam?" nahýnal sa cez okraj. "Počuješ, Morwyn?"
"Som tu," odvetila neprítomne, myšlienkami stále pri portáli.
"Sú tu Ródeni! Karhal hlási, že zahliadol oddiel, ako sa presúva lesom naším smerom. Očakávame, že... Pre bohov!"
"Čo?" vyskočila Tewetka na rovné nohy a chňapla po svojom meči, ktorý ležal pohodený na machovej prikrývke.
"Rýchlo!" zakričal Ar'hl a rozbehol sa na nádvorie.
Nedobehol. Len čo spravil pár krokov, zvalil sa na zem so šípom vytŕčajúcim z krku.

***


Portály Dakka neznášal už odmalička. Všetko sa to začalo predstavením akéhosi potulného kúzelníka, na ktoré sa bol pozrieť ešte ako malý chlapec. Všetko by mohlo byť v poriadku, keby len ten tulák starec nebol až priveľmi roztržitý a neprecenil svoje sily. Kúzelník portál síce otvoril, no udržať ho už nedokázal. V ten večer Dakka prvýkrát videl, koľko krvi sa zmestí do jedného človeka.
"Tá generalita má celkom dobré zdroje," šepol Nosáč. "Chlapi sa práve vrátili z obhliadky. Naozaj tam skoro nikto nestojí na stráži."
"Len nezaspime na vavrínoch," chladne odvetil Dakka. "A hlavne sa tentoraz už snaž držať sa plánu."
"Nosáč nikdy neplánuje, on ide vždy za nosom."
"Veľmi vtipné, Kuram. Schválne, vieš, čo znamená tvoje meno po tewetsky?"
"Ticho!" zasyčal veliteľ. "Nosáč, berieš svojich chlapcov a presuniete sa tam k tým stromom. Zostrelíte tých dvoch zelenáčov na hradbách a budete nás kryť. Zvyšok pôjde za mnou a vyčistíme to tam pekne zblízka."
Nosáč Reki si pri odchode opäť niečo šomral popod svoje obrovské fúzy. Len čo sa so svojou skupinkou lukostrelcov dostal na mierne vyvýšené, v tieni ukryté stanovisko, vyrazil zvyšok jednotky. Zahalení nočnou tmou sa prikradli až takmer úplne ku vchodu do pevnosti, kedysi mohutnej vyrezávanej bráne, dnes už len prázdnemu kamennému oblúku. Stále si však zachovával istý majestát, ktorý nedokázal nahlodať ani zub času.
Dakka sa pozrel smerom na Rekiho úkryt. Spln síce hradisko osvetľoval, no lukostrelec bol ukrytý v tieňoch tak dobre, že Dakka nevidel nič, iba stromy a kríky hojdajúce sa vo vánku. Trikrát mávol rukou na signál a spoza kríkov bleskovo vyleteli dva šípy, ktoré neomylne našli svoj cieľ.
Peší tím vtrhol do pevnosti.
Na vstupnom nádvorí nebolo nikoho, no za druhou bránou už natrafili na skupinu zmätených vojakov, ktorí sa bezhlavo rozhliadali na všetky strany v snahe nájsť strelcov. Prvého Dakka skolil vďaka momentu prekvapenia, s ďalšími dvoma si poradili v krátkom súboji jeho muži.
Nasledovala ďalšia dávka šípov.
"Pre bohov!" zaznel výkrik spoza hradby, ktorý sa vzápätí neprirodzene odmlčal. Vychádzal presne z miesta, kam mieril Rekiho šíp.
"Tam za tou hradbou! Pohyb!"
"Rozkaz!"
Hŕstka šiestich Tewetov sa primkla k sebe, tesne pred prevalenou podlahou. Na zemi už ležali štyri telá s vytŕčajúcimi šípmi.
"Toto má byť všetko?" posmešne odfrkol Kuram a niekto z hraničiarov súhlasne zamrmlal. "Myslel som, že sa Ríša zmôže na viac."
Vtom začala z prepadliny pozvoľna presvitať slabá modrastá žiara, pripomínajúca riedku hmlu. V šiestich obrancoch zahorel plamienok nádeje.
"Sibaĥarkabl. Ûwraigal wa ziharrak," obrátil sa Tewet na svojich bratov v zbroji.
"Je dole," hádal Dakka a posúval sa do strany, nespúšťajúc oči zo strážcov. "Kuram, máš to na starosť. Ja to tam idem preskúmať."
Teweti mu nemuseli rozumieť na to, aby sa dovtípili, o čo mu ide. Krajný zo šestice mu ihneď skočil do cesty, načo ihneď zaútočili Ródeni. Dakka uskočil a len o vlások sa uhol tewetskému meču. Nemienil strácať čas bojom, iba naslepo švihol Tewetovi pred tvárou a ušiel mu z dosahu. Než sa stihol opäť zamerať na Dakku, už mu dýchal na chrbát Kuram.
Dakka sa rozbehol ku schodom. Podzemná chodba, do ktorej viedli, bola prekvapujúco dlhá. Oveľa dlhšia, ako by sa zdalo zvonka. Dakka nakračoval len pomaly a srdce cítil až v krku. Mal pocit, že šestica hovorila niečo o ûwraigovi, no možno si to len namýšľal.
Morwyn, Morwyn... ak si tu ty, to ešte len bude malér.
Modrastá hmla zhustla a zakrátko stál pred vyvalenými dverami, ktoré viedli do komnaty s portálom. Stisol meč pevnejšie a vkročil.
Sotva vošiel, mihla sa mu pred očami čepeľ. Nebol by ju vykryl, no zmenila smer, než stačila dopadnúť, a neškodne mu preletela nad ramenom.
"Dakka?"
"Tušil som, že tu nájdem práve teba, Morwyn."
Hmla zhustla až natoľko, že už nebolo vidieť cez dieru von. Zvuky boja už ale ustali.
"Je mi to ľúto. Dúfal som, že sa nikdy nestretneme za takýchto okolností."
"Niekedy nemáme na výber a musíme splniť rozkazy," otočila sa Morwyn čelom k bráne.
"Čo sa to deje?"
Než stihla čokoľvek odpovedať, zahučal zhora Kuramov hlas: "Dakka! Si celý?"
"Som! Ale nevidím tu nikoho! Počkajte tam hore, chcem si to tu ešte prezrieť!"
"Pošlem ti pomoc!"
"Netreba! Zvládnem to tu!"
Morwyn pozerala hore. Z jej výrazu bolo v tej chvíli ťažko odhadnúť, na čo myslí.
"Takže si otvorila bránu?"
"Nie," pokrútila hlavou a zmizla v hmle. "Snažila som sa, ale nič sa nedialo. Toto začalo samo od seba."
"Nemám z toho dobrý pocit."
"Zvláštne... Nič necítim. Takéto niečo by malo vyžarovať silnú auru. Ale táto hmla akoby tu ani nebola. Ktovie, čo na to povie inkvizítor."
"Takže na toto ho sem poslali. "
"Oni mi nikdy neverili," objavila sa znenazdania Dakkovi za chrbtom. "Jedine mirk-h'nnetský mág bol vždy na mojej strane. Obávam sa, že niečo tušia. O mne. O tebe. O nás."
Iokal, šepol si v duchu Dakka. Majster klamár, ten čarodejník. Bojoval s nutkaním prezradiť Morwyn, že práve na jeho popud prišlo k tomuto útoku, no napokon si zahryzol do jazyka.
"Teraz by nás malo zaujímať hlavne to, ako sa porátať s týmto tu."
Hmla opäť zhustla, až v nej Morwyn úplne zmizla, hoci stále stáli tesne pri sebe. Dakka si videl sotva na pás a pripadal si, akoby sa vznášal.
"Som tu," šepla Morwyn a Dakka ju stisol za ruku tak pevne, ako vládal.
"Mali by sme si odtiaľto dať odchod. A najlepšie bude čo najďalej."
"Nie. Práve som niečo zacítila."
"Čo?"
"Neviem. Asi niečo alebo niekoho z druhej strany."
"O dôvod viac vypadnúť."
Obďaleč niečo zašuchorilo. Po chvíli Dakka vo zvuku zreteľne rozpoznal šušťanie zbroje a cinkanie mečov.
"Dakka! Si tu?"
Hlas patril členovi jeho jednotky. Veliteľ zaťal zuby a v duchu preklial všetkých bohov. Kuramovi dobrý úmysel uprieť nemohol, no práve v tejto chvíli len narobil viac škody ako osohu.
"Koľko vás tam je?"
"Dvaja. Tamat a ja."
"Ostaňte tam, kde ste," vyštekol Dakka. "Alebo, ešte lepšie, vráťte sa späť. Je to tu príliš nebezpečné, aby sme mohli riskovať hneď troch ľudí."
"Blíži sa to," šepla Tewetka.
"Kto to bol?"
"Povedal som, zmiznite!"
"Nenechám ťa tu, Dakka."
"Povedal som, že to zvládnem aj sám," odvrkol.
Záhadná hmla sa odrazu začala rozplývať rovnako rýchlo, ako sa objavila. Dakka si všimol, že Morwyn zrazu stála o pár krokov ďalej a Tamat s Muntom s mečmi v rukách iba neveriacky zízali. Čoskoro už bolo jasne vidno cez celú komnatu, no diera navrchu ostávala zahalená nepreniknuteľným modrým závojom.
"Našiel si ju," zaškľabil sa Munta. "Máme ich ûwraiga!"
Morwyn si ho vôbec nevšímala. Namiesto toho v zlomku okamihu prestrašene vykríkla: "Je to tu!"
Trvalo to len niekoľko úderov srdca. Z brány vyšľahlo čosi, čo pripomínalo kobaltovomodré blesky, ktoré si rýchlo našli cestu k nepovolaným hosťom. Dakku, Muntu a Tamata vyhodilo vysoko do vzduchu, tvrdo narazili na stenu a tvrdo dopadli na zem. Morwyn stihla na poslednú chvíľu vyvolať štít, ktorý zadržal väčšinu sily blesku, a tak ju len zvalilo na zem, odkiaľ sa rýchlo postavila a utekala k Dakkovi.
Druhá vlna na seba nenechala dlho čakať. Lenže to už sa Morwyn krčila nad Dakkom a zo všetkých síl sa snažila svoje kúzlo zosilniť natoľko, aby ochránilo aj jeho.
Munta a Tamat po druhom údere hrozivo zajačali a spod brnenia sa začínal predierať smrad spáleného mäsa.
Tretí úder.
Morwyn vliekla Dakku po zemi a bola už takmer pri chodbe. Dvoch Ródenov už len striaslo a zvinulo v smrteľných kŕčoch.
"Vydrž, vydrž, už sme skoro vonku," vzdychala, keď vláčila veliteľa hore schodmi.
Brána odrazu začala vyžarovať auru a Morwyn pred toľkou Mocou až klesla na kolená. Vzápätí sa priamo z portálu vztýčil stĺp oslepujúceho, modrého svetla a zabodol sa vysoko do nebeskej klenby.
Roztrasené nohy, unavené Dakkovou váhou, sa začali potkýnať. Morwyn už úprimne ľutovala, že s týmto plánom vôbec súhlasila.
Zvonka prenikali zmätené výkriky, ktoré pozvoľna utíchali. Z chodby zabočila napravo, bližšie k lesu. Oprela doráňaného Dakku o stenu a opatrne vykukla spoza rohu. Po Ródenoch nebolo ani stopy.
"Sú preč," vydýchla si a zvalila sa vedľa hraničiara. "Musím si na chvíľu odpočinúť. Už nevládzem. Už..."
Pokúsila sa vstať, no kolená sa jej podlomili. Pred zahmleným zrakom sa začali objavovať tieňové postavy.
Mesiac zhasínal.

***


Erik zhíkol, sčasti nadšene, sčasti zhrozene. Ostatní mladí poslucháči takisto upierali na Daria svoje zvedavé oči, dychtiac po poznaní, ako sa to celé skončí. Jedine šľachtic s mastnými vlasmi sa stále tváril, že všetku svoju pozornosť venuje svojim nechtom.
Polelf sa potmehúdsky usmial a kútikom oka zablúdil za Maslesom. Toho ale viac než príbeh zaujali vrabce, ktoré si užívali spoločné radovánky priamo na Akonovej hlave.
Verzií legendy bolo viacero. V jednej Akon pobil vyvolaných bojovníkov, no sám zomrel v boji. V inej síce boj prežil, no kamsi sa vytratil a nikto ho už viac nevidel. A jeho obzvlášť obľúbené elfské podanie hovorilo, že Akon a Óren boli v skutočnosti po celý čas tajnými milencami a všetko to naplánovali tak, aby mohli nepozorovane zmiznúť a žiť kdesi ďaleko na Juhu.
"Akona zobrali a v putách hodili do najtemnejšej kobky v žalári," odkašľal si Darius a pokračoval. "Štrnásť dní ho držali v temnote a mučili. Ani vo dne, ani v noci mu Teweti nedopriali oddych, vyzvedali a chceli zistiť plány nepriateľa. No Akon nevyzradil ani slovo.
A potom, na pätnásty deň, zaznel pod mestom mohutný bojový pokrik, až sa otriasli hradby. Obrancovia ostali od strachu ako skamenení, keď stotisícová ródenská armáda pritiahla k mestu zachrániť svojho hrdinu."

3.


Keď sa v meste začali šíriť správy o tom, že Ródeni sa chystajú na mohutný útok, inkvizítor Ordd ich pokladal za obyčajné klebety, na ktorých nebolo zrnka pravdy. Keď ani po nasledujúce dni reči neutíchali, naopak, bolo ich počuť stále viac, začal sa trochu znepokojovať. Stále ale nebol dôvod na paniku. Záchytný bod v ûwraigovej citadele mu bol dostatočnou zárukou na pokojný spánok. Nevedel si predstaviť, akou veľkou silou by musel nepriateľ zaútočiť, aby prelomil obranu tých najlepších čarodejníkov Ríše.
Keď ale v to ráno vbehol na hlavné námestie doráňaný a vyčerpaný člen lesnej hliadky a jednostaj vykrikoval niečo o blížiacich sa Ródenoch, prestal si byť Ordd taký istý.
A to bol dôvod, prečo sa práve v tejto chvíli znepokojený Ordd náhlil hore schodiskom na vrchol veže s odhodlaním otvoriť portál. Veľké nádeje si nedával, keďže iba Morwyn a Iokal poznali všetky tajné heslá a procedúry. Iokala však už viac ako týždeň nikto nevidel a ûwraigovi sa už viac nedalo veriť. Ordd dobre vedel, čo sa deje za zatvorenými dverami citadely.
Na jeho prekvapenie, v miestnosti zazrel Iokala, ako pokojne stojí tvárou k oknu a díva sa na celý ten zhon a chaos, ktorý zranený zved vyvolal. Ľavú ruku mal jemne položenú na veľmi labilne vyzerajúcom prístroji zo zlatých trubiek, ktorým sa otváral portál do hlavného mesta.
"Vy ste tu? Kde ste boli celé tie dni? Na čo čakáte? Otvorte portál, privolajte posily!" okríkol ho Ordd.
Iokal akoby ho sprvu ani nepočul. Až po chvíli kývol hlavou: "Teraz nie je vhodná chvíľa."
"Práve teraz je tá najvhodnejšia chvíľa!" rozohnene ukázal inkvizítor na okno. "Pozrite na ten zmätok, ľudia potrebujú... PRE BOHOV!"
Ordd až uskočil nazad pre pohľadom, ktorý sa mu naskytol, keď Iokal konečne odvrátil hlavu od okna. Čarodejník mal celú pravú polovicu tváre na nepoznanie znetvorenú a jediným zdravým okom prebodával inkvizítora.
"Čo?" vykročil sebaisto. "Neznesiete pohľad na plody vlastnej práce? Alebo to nebola Synoda, kto prišiel s nápadom hrať sa s opustenými bránami? Tak pohliadnite na to, kam takáto hra vedie! Môžete mi byť vďační, že som bol neďaleko Toruwanu, keď sa to stalo."
Inkvizítor zvraštil tvár, keď mu Iokal nastavil popáleninu až k nosu.
"Hovoril som to už od začiatku," odstúpil opäť mág k prístroju zo zlatých trubiek. "S bránami sa nezahrávame. Skrýva sa za nimi sila, ktorú nie sme pripravení ovládať. Ale nikto ma nechcel počúvať. Nikto. Obzvlášť od vás som čakal viac zdravého úsudku. Na univerzite vám zdravý rozum nechýbal, tak prečo teraz? Prečo ste od toho Morwyn neodhovorili?"
Ordd otvoril ústa, no zrazu ich ihneď zavrel. Vedel, že podstupuje riskantný krok, no Ríša visela na vlásku a bolo potrebné chytať sa každej slamky. A ak by to nevyšlo a Morwyn by to neprežila, nebola by to žiadna tragédia. Bola pre nich nedôveryhodná od chvíle, keď do Synody prvýkrát presiakli správy o tom, že sa stýka s ródenským veliteľom.
"Bola nahraditeľná," vyriekol Iokal, akoby mu to práve prečítal v mysli. Jeho hlas zrazu znel inak, chrapľavejšie, chladnejšie, temnejšie. Ordd si veľmi želal, aby sa mu aspoň na chvíľu prestal tak uprene dívať do očí.
"Mysleli ste si, že zabijete dve muchy jednou ranou. Otvoríte bránu, prenesiete armádu a vyjdete voči Ródenom do protiútoku. A to, že pri otváraní zomrie Morwyn, by bol len vítaný vedľajší dôsledok. Synoda sa precenila, Ordd. Nie ste takí strategickí géniovia, ako si myslíte."
"Aj keby som chcel, nemohol som s tým nič spraviť," odvetil inkvizítor polohlasne a opäť ukročil. Tentoraz narazil do steny.
"Aj keby ste s tým niečo spravili, nič by to nezmenilo," opäť zmenil hlas Iokal a obrátil sa k oknu. "Ríša padne. A začne sa to tu. Mesto po meste, osada po osade padne do ródenských rúk a Teweti ostanú len na stránkach dejepisu ako ríša, ktorá rýchlo prišla a rýchlo odišla. Taký je kolobeh dejín. A ani vy, ani Synoda, ani cisár s tým nič nespraví, nech sa snaží, ako chce."
Ordd pochopil. Posily neprídu.
"Posily neprídu," zopakoval Iokal nahlas.
"Stále je tu ûwraig."
Iokal sa pousmial. Ordd na nič nečakal. Rozbehol sa k dverám, no len čo sa mu päty odlepili od zeme, pánty samy od seba zavŕzgali a dvere sa zabuchli.
"Vy teda rýchlo meníte kabáty, Ordd."
Už nebolo úniku. Ordd sa rýchlo zvrtol na päte a v dlani sa mu objavila žiariaca, bzučiaca guľa. Iokal pri pohľade na ňu najprv uznanlivo nadvihol obočie, no vzápätí letmo mávol rukou a guľa sa okamžite rozplynula. Inkvizítor od ľaku zmeravel, no rýchlo sa spamätal a pokúsil sa sformovať ďalšiu. No hneď si všimol, že nech sa snaží hocako úporne, nič sa nedeje.
"Vždy som hovoril, že vo vás drieme veľký potenciál. Málokto dokáže vyvolať farrin tak rýchlo a ľahko. Kiežby sme sa stretli za iných okolností. Dovolím si tvrdiť, že by z vás bol jeden z mojich najlepších učňov."
Ordd čarodejníka nepočúval. Aj naďalej sa zo všetkých síl snažil zachytiť aspoň štipku Moci, no akoby sa ocitol vo vzduchoprázdne.
"Je to zbytočné," pokojne, až láskavo sa mu prihovoril Iokal a priložil mu ruky na plecia, akoby ho chcel utíšiť.
Inkvizítor bol rýchly. Celou silou vrazil mágovi do sánky a okamih nato nasledoval kop do lýtka. Iokal nespadol, iba ukročil nazad a spamätal sa dosť rýchlo na to, aby stihol zachytiť Ordda, ktorý trielil ku dverám. Inkvizítorove členky sa odrazu zavesili vysoko do vzduchu a Ordd ostal bezmocne visieť dolu hlavou.
"Tak, tak," prikyvoval sám pre seba Iokal. "Rýchla a vynaliezavá hlava, ktorá sa nikdy nevzdáva. Trochu mi pripomínate mňa samého, keď som bol vo vašom veku. Ale to bolo už dávno, veľmi dávno."
"Prečo? Prečo toto všetko? Ak si myslíte, že jediný človek dokáže zničiť Ríšu, tak..."
Telo dopadlo na zem. Posledné slová ostali zaseknuté v hrdle.
"Taký talent," pohliadol Iokal na mŕtvu tvár. "A taký premrhaný."

***


Len málokto vedel, čo sa vlastne ukrýva hlboko v citadele, za dverami súkromných komnát ûwraiga. Prístup do týchto priestorov mali len tí najvyššie postavení členovia mestskej gardy, mág a služobníctvo, ktoré ale naopak nemohlo citadelu bez povolenia opustiť.
Všetci však vedeli, že mučiareň sa nachádza dole v podzemí a prístup do nej mal aj ten najposlednejší pochôdzkár. O to viac nezvyčajné bolo, že si ródenského väzňa bral ûwraig na časté výsluchy priamo k sebe, zatiaľ čo perfektne vybavená temnica zívala prázdnotou.
"Tajné informácie, nič pre naše uši," rýchlo si našli dôvody klebiet chtiví pisári a bachari, ktorým takto bolo odňaté potešenie zúčastňovať sa na výsluchoch v mučiarni. Keď sa však deň čo deň vracal Dakka z citadely bez jediného škrabanca, začali kolovať aj iné reči. V posledných dňoch dokonca aj on sám naliehal na Morwyn, aby bola aspoň trochu diskrétnejšia, no ani tieto slová nedopadli na úrodnú pôdu.
Všetko sa zmenilo v ten osudný deň, keď sa s východom slnka objavil strhaný zved so správou, že ródenská armáda sa blíži k mestu. Morwyn Dakku už večer predtým presvedčila, aby prenocoval hore vo veži, dookola omieľajúc niečo o zlej predtuche.
Teraz sa už niekoľko hodín nervózne prechádzala hore-dolu a do reči jej príliš nebolo. Zastavovala sa raz pri jednom, raz pri druhom podivnom magickom prístroji, ktorými boli jej komnaty preplnené. Ani jeden z nich však nepoužila, zakaždým pri ňom len chvíľu postála a odobrala sa ďalej.
Napokon skľúčene vykríkla, oprela sa o stenu a klesla k zemi.
"Vedela som to," šepla. "Som príšerný ûwraig."
"Toto nie je tvoja vina."
"A koho iného? Zlyhala som na Toruwane. Spávam so svojím nepriateľom. Mala som jedinú zodpovednosť, ochrániť toto mesto, toto skurvené mesto!"
Pozrela dohora. Tam niekde, o pár poschodí vyššie, bol záchytný bod a portál. Mohla by ho otvoriť a povolať mágov, ale Dakka by bol tak odsúdený na smrť a ona sama prinajlepšom na večné vyhnanstvo.
"Prepáč," opäť sklonila hlavu. "Stále som dúfala, že k tomuto nedôjde. Že príde aspoň prímerie. Nejaká dohoda. Pokojne sme sa mohli stať vazalmi hetmanátov, keby cisár nežil opitý vlastnou pýchou."
"Ródeni by s tým nikdy nesúhlasili. Už dlhšie je ich jediným cieľom zničiť Ríšu. Nepotrebujú vazalov. Treba sa pozrieť pravde do očí, Morwyn."
"Pravda..." zavrela oči a na okamih váhala, či hovoriť ďalej. "Pravda je len to, že Ródeni sú oveľa horší, ako sme kedy boli my. My sme iných len ovládali, vy ich ničíte. A čo ty, Dakka?"
Tewetka sa načiahla, vzala zo stolu dýku a posunula k nohám veliteľa.
"Nezachováš sa ako Róden? Nezničíš nepriateľského ûwraiga? Uľahčíš si život a zostaneš verný vašim..."
"Dosť!" zapleskla dobre mierená facka a než sa Morwyn spamätala, Dakka ju zdrapil za golier a hodil do kresla, v ktorom ešte pred chvíľou sedel on. "Teraz vážne nie je čas, aby si sa zosypala! Ostať tu je nebezpečné a čas sa kráti."
Veliteľ s rukami vbok podišiel k oknu. Ženy a deti sa zbiehali do chrámov, muži na hradby. Lukostrelci sa stavali do pozícií a pechota v uliciach zatarasovala cesty barikádami. Boli by pripravení ustáť obliehanie aj čelný útok. Boli by, keby Iokal Ródenom neprezradil ešte jednu vec, vďaka ktorej bola táto bitka už dávno rozhodnutá.
"Milujem ťa, Morwyn," otočil sa Dakka od okna. "A preto ťa tu nemôžem nechať. Ródeni vedia o tajnom prechode na severnej strane. Vpália obrancom priamo do chrbta. Toto mesto je stratené a neochránil by ho už žiaden ûwraig. Odchádzame, aj keby som ťa musel odtiahnuť nasilu."
Tewetka ostala ako obarená. Ten prechod viedol priamo do citadely a vedeli o ňom len dvaja ľudia. A bola si stopercentne istá, že ona sa o ňom Dakkovi nikdy nezmienila ani pol slovom.
"Iokal," pohli sa pery bez jediného hláska. "A ja som ti tak verila..."
"Iokal!" zrevala odrazu z plných pľúc, vyskočila na rovné nohy, schmatla zo stola svoj meč a hlava-nehlava začala sekať do magického náradia.
"Predal si nás! Zabil si nás! Zničil si nás!"
"Morwyn, prosím ťa..."
"Ticho!" zvalila sa na stenu a tvár jej skropili krokodílie slzy. "Iokal... Ty jediný, ktorý si nás mohol zachrániť."
"A možno práve to sa stalo," zachrčal Dakka hlasom, ktorý by mu akoby ani nepatril. Morwyn sa strhla a pri pohľade na Dakku sa veľmi rýchlo spamätala. Veliteľ stál pevne na nohách, oči upierajúc do zeme. Vzduch okolo neho sa jemne chvel a v krku rezonovalo jemné, takmer nečujné, no nepríjemné bzučanie.
"R-rýchlo," namáhavo vyjachtal. "Preč."
Morwyn spravila krok vzad a narazila do dverí. Pokúsila sa ich otvoriť, no s údivom zistila, že sú zamknuté. Dakka sa zatiaľ ťažkými krokmi blížil priamo k nej, celou silou sa snažiac brániť tej neznámej sile, ktorá ho načisto ovládla.
"Pozor!" skríkol v okamihu, keď jeho ruka vyletela Morwyn priamo na krk. Tewetka uskočila a prsty chňapli naprázdno.
"Vydrž chvíľu! Nepoddaj sa tomu!"
Dakka vrčal a šklbal sa. Jeho telo si skrátka zaumienilo ísť po Morwyn a ani jeho vôľa mu v tom nedokázala zabrániť. Ûwraig sa od neho snažil držať čo najďalej a zbieral sily.
"Neudržím to!"
Veliteľ vyskočil, odrazil sa od stolíka, ktorý sa so škripotom prelomil, a dopadol rovno na Morwyn. Kolenom jej pristúpil tvár a rukou zovrel krk, keď Tewetka uvoľnila Moc a zasiahla Dakku priamo do tváre. Tomu sila kúzla vyrazila dych a prevalila ho na chrbát. Morwyn s námahou vstala, držiac sa za dotlačený krk.
Vzala meč do trasúcich sa rúk a opatrne podišla k stále ležiacemu Dakkovi. Chvíľu sa sústredila a potom si uľavene vydýchla. Neznáme chvenie bolo preč.
"Si v poriadku?" pomohla mu vstať. "Nechcela som tak silno."
"Čo to bolo?" vypľul zo seba prestrašený veliteľ.
"Už je to preč," chlácholila ho. "Už je to pre... áách!"
Tewetka sa z ničoho nič napla, vytiahla až na špičky a ostala visieť vo vzduchu. Chvenie v krku sa opäť ozvalo a vzduchu okolo nej sa vlnil rovnako ako pred chvíľou okolo Dakku.
"Ešte nie," ozval sa pri vchode Iokalov hlas. Čarodejník bohorovne napochodoval do miestnosti a ležérne sa usadil do kresla, akoby sa vôbec nič nedialo.
"Preč to bude až o chvíľu."
"Prečo?" vzdychla Tewetka.
"Mám rôzne dôvody," zahľadel sa Iokal na Dakku, akoby bolo medzi nimi dvoma tajomstvo, ktoré sa nikto nemal dozvedieť. "A ani jeden z nich mi neumožňuje nechať ťa nažive."
Dakka sa zašklbal a jeho telo sa opäť začalo hýbať proti jeho vôli. S ľahkosťou vybral meč z Morwyniných skrehnutých prstov, zdvihol ho nad hlavu a špičku čepele presunul priamo nad Tewetkino chvejúce sa brucho.
"Ale no tak. Zabijete predsa ûwraiga. Bude z vás ródenský hrdina. Nikto nedostihne vašu legendu."
Darmo Dakka napínal svaly a snažil sa zastaviť meč. Ten sa stále pomaly blížil k Morwyn. Keby tak aspoň mohol niečo povedať... ale hrdlo mal ako z kameňa.
"Ja som povedal Ródenom o vašej misii na Toruwane," díval sa Iokal na Morwyn bez mihnutia do očí. "Zničil som záchytný bod. Zabil som inkvizítora. Všetko som to bol ja, od samého začiatku. Zbohom, Morwyn."
Dakka bodol. Čepeľ pomaly vkĺzla do brucha a zaškrípala o chrbticu, keď ju Róden otočil v rane a dral ju nahor, raziac si cestu cez rebrá priamo k srdcu. Morwyn nevydala ani hláska, ani len neskrivila tvár. Nemohla. Iokal ich oboch stále držal pevne v zovretí.
"Je dokonané," pohodlne sa oprel čarodejník a kochal sa, ako Tewetkino telo dopadá na zem a Dakka sa omámene potáca po tom, ako ho uvoľnil. Uškrnul sa a rana na jeho tvári sa odporne skrivila. Vždy to chvíľu trvá, kým sa telo spamätá.
Veliteľ padol na kolená. Nemohol uveriť, nechcel uveriť. Stále dúfal, že je to všetko len prelud, čoskoro precitne a Morwyn sa objaví vedľa neho, živá a zdravá.
Nič z toho sa nestalo.
Pomaly vzal meč. Stále nevstával, no upriamil svoj pohľad na mága v kresle.
"Chápem vaše pocity, veliteľ. Ale ak by ste boli na mojom mieste, urobili by ste to isté."
Dakka sa zahnal. Okamih predtým, než stihol udrieť, však meč razom oťažel a vykĺzol z ešte stále stŕpnutých prstov. Pokúsil sa teda na mága vrhnúť bez zbrane, no asi dva lakte pred ním ho čosi zastavilo a odsunulo o krok späť.
"Bol z vás dobrý pomocník, veliteľ, hoci aj neúmyselný," pokračoval, akoby sa nič nestalo. "Takže si myslím, že vám predsa len dlhujem malé vysvetlenie."
"Nechcem počuť už ani slovo."
"Ani ak by vám to pomohlo trochu si objasniť situáciu?" opáčil mág. "Takže po prvé: nie som Tewet. Bol som tu už dávno pred ich ríšou a ak bohovia dajú, budem tu aj dlho po nej. Po druhé: vďaka za pomoc na Toruwane. Možno to teraz nechápete, ale ak bohovia dajú, raz sa opäť stretneme a zistíte, čo sa stalo na hradisku, kým ste boli v bezvedomí a prečo mám teraz zjazvenú tvár. Po tretie: Morwyn bola v nemilosti. Ak by ste ju nezabili dnes vy, zabili by ju jej vlastní. A to oveľa ukrutnejším a zdĺhavejším spôsobom."
"A to má byť všetko? Toto má byť ospravedlnenie?"
"Nikdy som nepovedal, že sa chcem ospravedlniť. Nie je totiž za čo. Jej život mal veľkú hodnotu pre vás," vstal Iokal, "ale ak sa na to pozriete zhora, jej smrť bola nevyhnutnosť. Obetovaním Morwyn sme vydali toto mesto Ródenom a urobili Tewetom škrt cez rozpočet."
"Ak si myslíš, že Ródeni ťa ušetria len preto, že si im pomohol, si na veľkom omyle. Budeš prvý, koho upália na hranici, len čo Ríša padne."
"Dakka, keď Ríša padne, ja už budem dávno mimo ich dosahu," usmial sa čarodejník a vykĺzol cez dvere von. "Mám dojem, že naši priatelia sa už dostali do citadely. Treba sa postarať, aby bol ich prechod čo najbezpečnejší."
Róden sa načiahol za mečom, no kým ho stihol po čarodejníkovi hodiť, Iokal bol už dávno preč. Roztrasené kolená ho stále nechceli poslúchať a tak nemohol iné než sa poštvornožky priplaziť k mŕtvej Morwyn. Na to, čo vlastne nasledovalo, si spomínal už len matne.
Jeho súkmeňovci, ktorí vtrhli do komnát boli zahalení v snovom závoji. Odtŕhali ho od mŕtvoly a vynášali von na rukách. Alebo žeby on kráčal s nimi a na rukách niesli mŕtveho ûwraiga? Mesto čoskoro vzbĺklo. Ale možno to len horela hranica s telom Morwyn.
"Náš hrdina! Náš hrdina!" ozývalo sa odvšadiaľ. Možno mu Ródeni prevolávali na slávu. A možno to bol tewetský žalospev pre Morwyn.

***


"Tewetskí obrancovia dlho odolávali, no keď z citadely vyšiel Akon s mŕtvym telom Óren, ich nádej sa zlomila. Vraj niektorí sami začali zoskakovať z hradieb, aby sa pridali k svojmu ûwraigovi v posmrtnom živote. Zvyšok, ktorý odolával, už Ródeni ľahko obkľúčili a porazili. A Akon, ten sám vyvesil telo ûwraiga na stožiar na námestí, kde ho polial olejom a zapálil, aby celý svet videl, že aj ûwraig môže padnúť. Práve toto víťazstvo ukázalo Tewetom, že ich dni sú spočítané. Od tohto dňa to bol presne rok, kým sa spojené sily Ródenov, Skaltánov, Ard'burov a Cellefov dostali do hlavného mesta ríše, aby ju tam už naveky pochovali."
Deti začali víťazoslávne pískať a jasať, tí starší buď prikyvovali, alebo pokrucovali hlavami. Masles si medzitým prisadol k Dariovi a rukou si tieniac oči pred zapadajúcim slnkom uštipačne zahlásil: "Teba je tu normálne škoda. Nerozmýšľal si niekedy nad kariérou akademika?"
"Ak by zaviedli prednášky o tom, ako nezožrať elfské medové motúzy..."
"Stále si nechceš priznať, že ten soranský žalár bola aj tvoja chyba?" zaškeril sa Masles a pobúchal dlhoročného priateľa po pleci.
Dav sa už takmer rozišiel. Erik zoskočil otcovi z kolien a rozbehol sa za mamou, ktorá išla okolo. Iba Masles a Darius si ostali vysedávať na lavičke a ako každý večer sa ostreľovali uštipačnými poznámkami a spomínali na staré časy.
Mladého šľachtica s mastnými vlasmi, ktorý už nejaký čas stál pred sochou, si nevšímali ani nepočúvali.
"Tak vidíš, teraz je z teba Akon, ródenský hrdina," zdvihol mladík zrak na tvár sochy. Akon sa na skutočného Dakku podobal len veľmi vzdialene. "Kde by si bol, keby si vtedy ušiel z Mirk-h'nnetu s Morwyn? Teraz by si už pochopil, že jej smrť bola iba malá cena. Škoda len, že na pochopenie niektorých vecí je jeden život príliš krátky čas."


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 35.175.191.168
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates