Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Okultný klub

1. kapitola - PIATY ČLEN: SILA A PRÍLEŽITOSŤ

Krátky popis:
Členom Okultného spolku sa konečne, čírou náhodou, podarilo vyvolať skutočného démona!
A tento démon sa rozhodne zostať o trochu dlhšie, než by chceli.

Typ: Viackapitolová
Autor: MAGEntty
Dátum a čas pridania: 13. 09. 2015 18:06:01
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 963
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, humor


Hodnotenie užívateľov: 70% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    PIATY ČLEN: SILA A PRÍLEŽITOSŤ

    Okultizmus.
    Založený na viere a skrytých silách pôsobiacich všade okolo nás.
    Je to umenie, ktoré využíva tieto sily v prospech užívateľa.
    Sily, ktoré nie sú vždy tým, čím sa zdajú.


    Pretože sila, tá sa skrýva v desivých hĺbkach a najzákernejších zákutiach podsvetia. Tá pravá sila. Taká mocná, že porúčať jej môžu iba Vládcovia temna. A ona im vďačne odpovie na ich volanie. Každé vzdychnutie či najmenšia túžba Všemocného je ihneď splnená. No takýto život sa rýchlo zunuje. Keď vám vaša vlastná sila vychádza v ústrety presne tak ako aj celý šíri vesmír, začne byť život trvajúci tisíce rokov nudný. Bude beztvárny, nezáživný, nenaplnený a stále večný.
    Ale Všemocní sú bytosti, ktoré sa rady bavia a užívajú všetko to, čo si môžu dopriať zo svojho postavenia. A to je doslova a dopísmena všetko. A čo spraví unudený jedinec s neobmedzenou mocou, keď nemá čo robiť?
    Odpoveď je jednoduchá.
    Spraví presne to čo každý správny Všemocný.
    Požičia z nej kúsok tým rozkošne sa plašiacim stvoreniam na povrchu, len aby videl, ako sa najprv zmietajú v opojení moci, ako ich myseľ černie a hruď chradne. Ako sa z nich stávajú bezduché trosky a ako ich tá dravá sila, ktorú si tak želali, zabíja v ich vlastnom tele zaživa. Trhá a požiera surové mäso nie po kusoch, to nie. Vychutnáva si každé jedno sústo, každý hlt najprv poriadne vyžmýka a nechá dusiť v kyslých žalúdočných šťavách. Postupne vyhlodá človeka až do morku kosti a ani tak nie je spokojná.
    Pretože sila je jedno veľké, nenažrané zviera. Je to sám hriech stelesnený vôľou Všemocného. Je to slovo démona, ktoré prekľaje celé ľudstvo v jeho kolíske. Nič nezastaví tú honosnú hostinu, na ktorej sa usadila moc v rukách Všemocného. A hlavným chodom je nevinná duša.
    Presne to stelesňuje moja existencia. To najtemnejšie z netvora a to najdesivejšie z hrozivého.
    Som to, čo na povrchu nazývajú démonom.
    Diablom.
    Luciferom či Satanom.
    Som zlo v tej najčírejšej podobe.
    Mám moc, desivý hlad a smäd po utrpení.
    A práve teraz umieram od nudy.
    Prichádzam si po teba.

    „Ó, démon privolávam ťa!“ zareve mutujúci hlas ľudského červa. Keď konečne otvorím oči, zazriem to mláďa, ako s roztrasenými rukami celými od krvi hľadí dohora. Aj keď stojí, nevyrovná sa mojej veľkosti Všemocného. Prebehnem izbu plytkým pohľadom. Ďalšia nudná komnata, poviem si so sklamaním. Závesy zatiahnuté, primalá posteľ sa skrýva pod kopou páchnuceho oblečenia a divných kníh, ktoré by raz chceli byť nazývané démoními. Majú od toho ďaleko asi tak ako tento človek k vznešenej kráse Všemocného. Staré nevkusné skrine sa týčia po obvode komnaty ako nejaké pochabé strážne veže bez chrličov. V strede na podlahe je nakreslený privolávací kruh, dookola pohádzané sviečky, rozliata krv, sovie perie predstierajúce, že je z havrana, kopa divných kariet, na čo sú, to vie len ten expert tam hore.
    Som sklamaný, dnes už nikto nevie, ako spraviť poriadny rituál. Kde mám hostinu? Vyrezané srdce milenky, zástupy mágov spievajúcich na moju počesť či vypálené mesto? Kam sa podela všetka tá krása?
    „Démon!“ zvrieskne znova červ a jeho mastné pramene vlasov pritom nadskočia. Strasie ma. Čím ďalej, tým sú horší. Nie je očividné, že som Všemocný? Koho si myslíš, že si týmto rituálom asi privolal? Anjela spásy?
    Pozriem sa smerom k zavretým dverám a odhrniem si šticu uhľových vlasov z čela. Hlavne ho hneď nezabíjaj, pripomínam si. Tým sa môj pobyt tu hore skončí. Len vyčkaj. Žiješ už predsa nejaké to storočie, pár minút snáď počkáš. Spravím hlboký nádych. Pozriem sa na červa ostrým pohľadom svojich tmavých jantárových očí.
    „Tvoje želanie, červ.“
    ciara
    „To som tomu dal,“ vzdychnem si nad ešte teplým telom červa. Pach lahodnej krvi sa vznáša v jeho komnate ako opojný parfum. Nevydržal som. To koktanie, zatuchnutá komnata, to neznesiteľné ľudské mláďa a jeho nerozhodnosť. Ach, trvalo to len chvíľku, ale aspoň som mohol znova ochutnať tú lahodnú zmes smrti a stratených nádejí. Škoda, že si neželal nesmrteľnosť, aspoň by som sa zabavil o niečo viac.
    Napravím si zlato, ktoré mi obopína zápästie, a znova sa ocitnem dole. Všade je príjemné prítmie, krvavý kosák mesiaca sa zlovestne vznáša na čiernočiernej oblohe plnej výkrikov mŕtvych. Pod mojimi nohami sa hemžia mŕtvoly vo svojej vlastnej šťave. Varia sa a preklínajú večnosť asi tak ako ja. Milujem svoj nádherný domov plný rôznych zápachov, krvi, rozkladu, zverstva, ničenia a všetkého, čo si len Všemocný môže žiadať. No stále je tu pre mňa akosi prázdno.
    Nudne.
    Čo nenachádzam v podsvetí, hľadám hore. No ani tam sa nezdá, že by bolo niečo, čo by dokázalo nasýtiť niekoho môjho kalibru. Možno Behemota od vedľa či bratranca Molocha, no mňa nie.
    Nestihnem si ani poriadne uľaviť na Azazelovi pekným súbojom, pekným, nie férovým, a už znova cítim, ako ma niekto volá. To je prvý raz za posledných sto rokov, čo ma privolávajú dvaja za taký krátky čas. Ach, už sa dávno minuli časy, keď som chodil od mága k zaklínačke a zabával sa celé dni na povrchu. Nie, dnešní ľudia vedia iba čumieť do tých čiernych skriniek či krabičiek, a to je tak všetko. Už nikto nevyznáva vyvolávanie síl. Nie tak ako kedysi.

    Otvorím oči. Znova tmavá komnata. Títo červy si s tým nedajú pokoj. Poobzerám sa. Jeden, dva... tam vzadu niečo malé... tretí... To je zajac vedľa neho? Otočím sa a vidím aj štvrtého. Miestnosť je klasicky osvietená iba sviecami. Na dlažbe je jednoduchý pentagram.
    Vážne? Nič lepšie ste nenašli? Pentagram? Aj malé červíča už zvládlo lepšie privolávacie kruhy. Potom si všimnem ich pohľady. Sedia v kruhu, ruka v ruke, a odriekajú nejakú hatlapatrtinu. Z nejakého dôvodu ma povolali. Ako? To zatiaľ nechápem. S takých chabým vybavením. No ešte stále odriekajú. Mám sa snáď ozvať? Nedostanem žiadnu zábavnú reakciu? Vzdychnem si a odhrniem prameň vlasov z čela. Potom pochopím. Prišiel som priskoro. Rituál ešte nie je zakončený.
    V podstate sa dá povedať, že tu ešte nie som. Zasmejem sa.
    „Zaujímavé,“ šepnem. Jeden zo zaklínačov, ten, ktorý to aj tak celý čas flákal, otvorí oči. Pozrie sa na mňa. Nie, to sa mi len zdá. Pozerá sa na čarodejnicu oproti. Zvraští obočie, pustí svojich svorných bratov a plesne po zemi.
    „To je debilina, nikdy sa nič neobjaví.“ S tými slovami vstane a prejde k jedinej časti steny, kde nie sú police a vitríny. Zaznie klikajúci zvuk a rozsvieti sa.
    „Ale no tak,“ zasmeje sa najstarší z mágov. Až teraz vidím jeho nevkusné neónovozelené nohavice. Popravde, až teraz vidím prapodivný stav všetkých červov. Nedbám, pretože ma zaujme výraz stojaceho ľudského mláďaťa. Znova sa na mňa pozerá. Tentoraz sa usmejem poriadne. Mykne sa. Tmavé polnočné vlasy sa mu naježia na krku, alebo tak boli od začiatku? Pár prameňov vpredu, ktoré majú svetlý modrý odtieň, mu padne do čela, no nezakrývajú napodiv inteligentné smaragdové oči.
    „Ríd, sadni si,“ rozkáže jediná čarodejka v miestnosti. Dve čierne diery jej horia zápalom asi tak ako karmínové kučery. Uznanlivo prikývnem, vyzerá ako pravá čarodejnica. Nemožne. Náramky, náhrdelníky, šatky, obrovské náušnice, šaty z minulého storočia. Veľký plochý nos, nakreslené znamienko pod perou a oči okrúhle a farebné ako omaľovánka.
    „Nie som žiadny Ríd,“ precedí zelenooké mláďa cez zaťaté miniatúrne tesáky.
    „A zhasni to svetlo.“ Niečo ešte zamrmle, no svetlo zhasne a kruh sa znova zacelí. Prejdem krok k vzbúrencovi a cez monotónne odriekavanie poviem smerom k mláďaťu:
    „Vidíš ma.“ Nepýtam sa, konštatujem. Snaží sa nepozerať mi do očí, no postavím sa rovno do jeho výhľadu. „Keď už sme si to vyjasnili, ľudské mláďa, povedz tamtej, nech už prestane bľabotať. Potrebujem lepšiu obeť, ako sú zapálené sviece, páperie či vaše trápne kostičky.“ Znova iba odvráti zrak. Cítim z neho niečo ako strach. Teda, ten som očakával. No vyzerá z časti podráždene a... čo je to?
    „Tak ty si myslíš, že som otrava?“ zasmejem sa. Pozrie na mňa pár očí farby lesa po výdatnom daždi. Prekvapenie. Číre a chutné, prúdi priamo z jeho divo sa dvíhajúcej hrude.
    „Povedz jej, že chcem krv. Najlepšia je z mocného média, presne ako,“ natiahnem ruku obvešanú zlatom a prebehnem priehľadnými prstami po jeho okrúhlej tvári, usmejem sa a odhalím tesáky, „je tá tvoja, mláďa.“
    Nedávať pozor, čo robí červenovláska, je chyba, ktorú už nezopakujem. Čarodejka vytiahne zhrdzavený nôž a stroho prereže svoju dlaň. Aj by som nechutne zahrešil. No keď sa konečne otočím, rituál je zavŕšený.

    Keď znova otvorím oči, uvidím vedľa seba najmenšieho z privolávačov. Biele starecké vlasy mu padajú do mladej tváre a sklenených očí, niekde pod nimi sa črtá malý úzky nos. Celý je ako kus vyblednutého papyrusu. No nie zoschnutý papyrus, celkom nový, iba bledý. Je úplne malý a celý guľatý. Ľavou rukou zviera dlaň divocha so zelenými nohami, ktorý vyzerá takmer ako môj prastrýko Bael. Na hlave výbuch hnedých kučier, ktoré pomaly šedivejú, kvádrové okuliare s hrubými sklami, kozia briadka ako od pravého fauna, takmer špicaté uši, ostrý nos, hrubé črty ľudských samcov, otrasný károvaný sveter, tie ohavné nohavice, pásikované ponožky a, preboha, čo je to za ružové príšery na jeho nohách? Majú hádam dvadsať čiernych očí ako diery! Také zvery nie sú ani u nás dole.
    Potom si všimnem, ako tá biela guľa naťahuje ruku aj smerom ku mne. Uvedomím si, že cítim jeho chladné prsty na svojej... packe?
    Strhnem sa. Bledý na mňa pozrie spod bieleho závesu, otvára ústa.
    „Koko?“ Jeho hlas je vysoký asi ako moje zdesenie a následný hnev. Už viem, čo sa deje. Krv tej cigánky nie je dostatočne silná, aby sa moje telo prenieslo, ani v tej najmiernejšej podobe. Preto privolávanie zlyhalo a ja... Veľký Všemocný viaznem v prvom prázdnom tele, na ktoré moja substancia narazí. Vyskočím na plyšové nohy a začnem nadávať ako správny démon.
    „No, niečo prišlo,“ skonštatuje chabá kópia prastrýka Baela, pričom pozrie na médium s dvojfarebnou hrivou. Prv než stihnem povedať rozkaz tým úbohým červom, schytí ma tá šarlatánka. Zdvihne ma nahor a zajasá.
    „Podarilo sa!“
    „To určite!“ vydám hlboké vrčanie, čo prestavuje môj hlas. „Okamžite ten sprostý rituál zopakujte! Nemienim ostať v tomto... tomto...“ zazriem odraz šarlatánky vo vitríne. V rukách drží malého plyšového zajaca s obrovskými okáľami a dlhými fialovými ušami. Môj hnev vzkypí dvojnásobne a z malého tela mi šľahne trojica jantárových bleskov, až sa v miestnosti zadymí.
    „Do riti!“ zvolá médium, vyskočí na nohy a na jeho mieste sa zjaví spálená dlažba. Bledá guľa sa schová za imitáciu prastrýka a zakňučí, zatiaľ čo si imitácia zakryje hranatú tvár rukami.
    „Čokoľvek, čo si želáte, môj pane!“ znova oduševnene povie červenovlasá.
    „Chcem krv tamtoho!“ zavrčím a tentoraz sa pentagram pod ich nohami žeravo rozhorí. Tamten sa mykne a dá sa na útek, no šarlatánka ho zdrapne za golier tmavej košele. Rituálnu dýku už má v ruke, ja jej medzitým vyskočím z ruky a pristanem v strede plameňov. Médium sa bráni, no čoskoro je jeho krv na zemi.
    „TO VÁM UŽ VŠETKÝM DOČISTA PRESKOČILO?!“ zreve ľudské mláďa s preťatým ramenom. Krv sa pomaly vpíja do jeho tmavej košele a tým viac ju sfarbuje. No prúd krvi je dostatočne silný, aby som dostal svoju obetu. Začnem odriekať skutočný verš privolávania. Môjho. V miestnosti ešte stále šľahajú plamene a udierajú blesky, zasmejem sa.
    „To už je lepšie,“ uznám, keď sa pozriem na svoje krásne ruky. Dlhé a udržiavané pazúry ladia s čiernou kožou mojich rób, zlato sa leskne na mojich zápästiach, ramenách a krku. Rozcuchané havranie vlasy pripomínajú menší výbuch statickej elektriny s dvoma najúchvatnejšími rohmi, aké som kedy videl. Prezriem si svoj odraz. Ostré jantárové oči, perfektne symetrická tvár, krásna, úchvatná a desivá. Tesáky sa mi lesknú ako leštená slonovina. Pľasnem chvostom zo strany na stranu. Áno, cítim sa pri plnej sile. „Rozhodne lepšie.“

    O necelú polhodinu už sedia všetci na zemi. Opriem sa o lavicu, tak to nazývajú, nakloním hlavu.
    „Nemôžem vykúzliť človeka z ničoho,“ poviem po dlhej chvíli.
    „Ale my toho člena potrebujeme!“ vyhlási Dawn Cross, červenovlasá šarlatánka už na kolenách. Médium, ktoré si hovorí Gottfried Butler, sedí pozadu, zazerá na moju krásu, za ním sa črtá malá biela guľa, Clarence Long, ktorá zviera v rukách králika. Profesor Cesare la Volpe alebo imitácia prastrýka si napraví okuliare a pousmeje sa.
    „Takže ešte raz.“ Zívnem. „Ste nejaká imitácia.“
    „Žiadna imitácia! My sme Okultný spolok!“
    „Okultný spolok,“ zavrčím, pretože sa mi prieči predstava, že ma opravuje nejaký pozemský červ, či už je to šarlatánka, alebo nie. „A na to, aby vás táto vaša spoločnosť Sheffield...“
    „Sheffieldská univerzita,“ prikývne Dawn Cross a médium v tom istom momente odfrkne. Za to mu spálim koniec bielej kravaty. Keď nadskočí od ľaku, usmejem sa blažene a pokračujem.
    „Aby ste boli spoločnosťou akceptovaní, potrebujete mať aspoň päť členov. A práve tento piaty člen vám momentálne chýba.“
    „Presne!“
    „No ako som už povedal, pozemšťana zo vzduchu nevykúzlim.“
    „Prosím vás, môj pane! Ak nám nepomôžete... tak neviem, čo s nami bude.“ Šarlatánka sa usedavo rozplače.
    „Ale prosím ťa, Dawn, tento tu je len atrapa! Keby bol ozajstným démonom,“ svoju vetu Gottfried už nedokončí, pretože mu zhorí aj zvyšok kravaty. V tej náhlej sekunde mi napadne čosi nevídané a neskutočne zábavné. V momente som rozhodnutý.
    „V tom prípade mám jeden nápad,“ usmejem sa a odhalím tesáky.

    Nasledujúca kapitola »
    (ŠTVRTÝ ČLEN: PREZIERAVOSŤ A ODVAHA)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 54.236.35.159
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    Názov zaujal, no mal som obrovský problém rozlíšiť čo sa tam deje, koľko je postáv a kto práve hovorí alebo je oslovený. Má to pitenciál len zrejme by to chcelo prepracovať

    Pridal(a): Sirius, 21. 09. 2015 10:49:03

    Nová séria?

    Z tejto prvej kapitoly u mňa prevažujú jednoznačne pozitívne dojmy. Uvidíme, kam tú sériu ďalej posunieš, no zatiaľ sa mi vidí, že to má potenciál na slušnú, trochu čiernejšiu komédiu.

    Jedna chyba, ktorá mi ale dosť prekáža (umocnená možno aj tým, že nie som práve najpozornejší čitateľ, ale zo to si už môžem sám), je strnulý a taký nemastný-neslaný popis akcie. Napríklad predposledný odstavec som si musel prečítať trikrát, kým som si dal dokopy, čo sa tam vlastne dialo. Trochu viac dynamiky by tomu rozhodne prospelo.

    To je asi všetko, čo by som k tomu povedal, teraz si už len počkať na pokračovanie (a dúfať, že niekedy v dohľadnej dobe pribudne aj ďalšia kapitola Morských krýs, ktoré som si celkom obľúbil).

    Pridal(a): Bakelit, 14. 09. 2015 20:39:23
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates