Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Okultný klub

5. kapitola - PRVÝ ČLEN: TÚŽBA A NEZLOMNOSŤ

Krátky popis:
Členom Okultného spolku sa konečne, čírou náhodou, podarilo vyvolať skutočného démona!
A tento démon sa rozhodne zostať o trochu dlhšie, než by chceli.

Typ: Viackapitolová
Autor: MAGEntty
Dátum a čas pridania: 21. 09. 2015 18:21:17
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 562
Tagy: Fantasy, Prítomnosť / počas série, slovenčina, humor


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    PRVÝ ČLEN: TÚŽBA A NEZLOMNOSŤ


    Okultizmus.
    Založený na viere a skrytých silách pôsobiacich všade okolo nás.
    Je to umenie.
    A je to nezlomnosť, ktorá Vás k nemu dovedie.


    Nezlomná.
    Takto si predstavujem samu seba.
    Odmietam priznať porážku, vždy a všade, až kým nedosiahnem to, čo mám v pláne. A žiadna živá či mŕtva duša ma nezastaví. Je to moja najsilnejšia schopnosť. Nevzdávať sa. Je to istým spôsobom moje vyznanie. Je to spôsob života. Nezastaviť sa, dokým nedosiahnem stanovený cieľ.
    V mojom poslednom ročníku na Sheffieldskej univerzite bolo mojím cieľom konečne vytvoriť Okultné spoločenstvo. Oficiálne. A stalo sa. Dokonca sa nám aj podarilo povolať môjho pána. Veľkého Christophera!
    Zažili sme neuveriteľné veci.

    „Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ zamrmle Clarence a túžobne hľadí na svojho plyšového zajaca. Koko som totiž posadila do stredu pentagramu. Zhasnem svetlá a izba ostane osvetlená opäť raz len sviecami. Závesy a žalúzie bránia hlúpemu dennému svetlu, aby nám zavadzalo. Svetlo plameňov jemne blkoce a tiene skáču po sklenených vitrínach. V jednej z nich zazriem starú, skoro spráchnivenú lebku, vedľa nej kopa sklenených nádob s očami, mŕtvymi žabami, hmyzom a inými preparátmi. Predsa len má výhodu byť v biologickej učebni. Dodáva to nášmu rituálu ten správny šmrnc. Izba nie je príliš veľká a takmer nikto sem nechodí. Lavice sme poskladali na jednu stranu, presne ako aj stoličky, a v strede nám ostal perfektný priestor na pentagram. Tentoraz je namaľovaný čiernym uhlíkom, ktorý mi pomohol zohnať Profesor.
    „Môj pane, môžeme začať,“ oznámim démonovi a ten prikývne. Zazriem Rída, ako sa znova snaží vycúvať. Z nejakého dôvodu sa ale zastaví v polovici cesty. Chvíľu iba stojí a pozerá do tmy. Už mám v pláne upozorniť ho, aby zaujal svoje miesto, keď prehovorí môj pán.
    „Belphegor? Teba som rozhodne nečakal.“
    „Nič som nevidel, nič som nevidel,“ šomre si popod nos Ríd a pomaly sa otočí. Sadne si medzi Profesora a Clarence. Vloží si hlavu do dlaní a ďalej šomre.
    „Občas by si sa mohol aj obliecť, Bel.“ Môj pán sa usmeje. „Dawn, začni odriekanie.“ Tentoraz som to ja, kto prikývne. Poslušne recitujem slová, ktoré som použila pri povolávaní môjho pána. Keď sa blížim ku koncu, vezmem dýku a ponúknem svoju horúcu krv novému démonovi. Chvíľu sa nič nedeje. Profesor sa postaví a s lekárničkou sa objaví po mojom boku.
    „Urobíme najlepšie, ak to ošetríme hneď.“ Opätujem mu úsmev až do chvíle, keď nezačujem nadávanie. No tento hlas nepoznám.
    „To nemyslíte vážne!“ vykríkne plyšový zajac a už stojí na nohách.
    „Len pokojne,“ chlácholí ho môj pán s úsmevom a odhalí biele zuby.
    „Ko... ko?“ Clarence vyzerá byť zdrvený. Ríd ani nezdvihne zrak.

    „Pohni si, Ríd, nemám na to celú noc,“ zavrčí môj pán.
    „Už letím,“ chlapec prevráti oči a v momente už letí. Doslova. Pristane asi päť centimetrov od nôh môjho pána, ktorý sa spokojne usmieva.
    „Si v poriadku?“ pribehne k nám Clarence so smejúcim sa Belphegorom Veľkým v náručí.
    „Už sme skoro na mieste.“ Môj pán prejde ešte zopár krokov po štrkovej ceste cintorína. O pár minút odbije polnoc. Kosák mesiaca nám visí nad hlavami. Noc je bezoblačná a hviezdy matne prederavujú temnotu nad nami. Stromy sa nakláňajú vo vetre, tráva šepoce, kde-tu sa ozve nočný vták. Náhrobné kamene vo svetle mesiaca majú dlhé tiene a hrôzostrašne nádherný lesk. Všetko tu je perfektné.
    „Tento je dostatočne starý,“ prikývne môj pán a zastaví pri kamennom kríži. Meno na ňom takmer nevidno, zašlo časom. „Pentagram, Dawn.“
    „Iste!“ vyhŕknem, plná radosti.
    „Znova?“ sťažuje sa Ríd, držiac Clarencea za ruku.
    „Z nejakého dôvodu pri nej funguje na všetko,“ zašepká môj pán, no ja si to skoro nevšimnem, taká som zahĺbená do kresby. Rozložím sviečky. Okamžite sa rozhoria. Užasnuto pozriem na svojho pána. Periferne vidím, ako Ríd prevalí oči.
    „Poďme domov,“ zakňučí Clarence.
    „Hlasovanie je hlasovanie.“ Môj pán je neoblomný. Profesor začne Clarencea chlácholiť a dostane sa do konfliktu s Veľkým Belphegorom. No Profesor sa stále len usmieva.
    „Tak už začnime,“ Ríd sa zamrví a objíme si plecia.
    „Azda si už konečne objavil čaro okultizmu?“ vyhŕknem nadšene, úprimne potešená jeho záujmom. No na moje sklamanie pokrúti hlavou a zastane pohľadom niekde v diaľke.
    „Len už chcem z tohto prekliateho miesta,“ zarazí sa, strasie, nahlas prehltne a dokončí: „Preč.“
    „No, priznávam, že tamten má niečo do seba,“ skonštatuje môj pán, hľadiac tým istým smerom ako Ríd. Potom sa ich pohľady stretnú v akomsi porozumení a môj pán mi prikáže začať. O necelú minútu som hotová, no na moje prekvapenie sa nič nedeje. Chvíľu všetci len ticho hľadíme na seba a čakáme.
    „To mu ale trvalo,“ zabručí Veľký Belphegor. Zem pred náhrobkom sa začne pomaly dvíhať. Pripomína mi to bublajúcu vodu. Zemina sa posúva nahor a padá, až kým sa neobjavia prsty. Potom príde dlaň, zápästie a predlaktie. Zo zeme sa ozve hrozný rev. Nadáva a vyhráža sa. Začujem, ako niekto beží. Nie však k nám. Clarence Long sa rozhodol predčasne ukončiť svoje pôsobenie na rituáli. Po jeho stopách sa rozbehol Profesor Cesare, pravdepodobne, aby sa chlapec nestratil.
    „Nie som veľký fanúšik mŕtvol,“ povie po odmlke Ríd, „rozhodne nie tých, čo sa ešte hýbu.“
    „Viem presne, ako sa cítiš.“ Môj pán položí ruku na Rídovo plece a uprene hľadí na kričiace telo, ktoré sa štverá z hrobu.
    „Navrhujem to na dnes zabaliť.“ Môj Pán opäť len prikývne a ja ostávam ohúrená. To chcú len tak odísť? Bez rozhovoru s naším živým mŕtvym? No než stihnú moje slová odznieť, tí dvaja už kráčajú ležérnym krokom preč.
    „Zbabelci! Neverníci!“ zakričím za nimi. Smutne sa zahľadím do mŕtvolných očí a tiež odídem.

    „Neuveriteľné!“ Prudko krútim hlavou nad dnešnými novinami. „Pozri sa na to! Nejaký vagabund vykopal mŕtvolu v našom cintoríne! Ako len mohol!“
    Ríd sa zahľadí svojimi zelenými očami niekam ponad mňa. Sedíme v učebni biológie sami a čakáme, kým prídu ostatní. „Strašné,“ vyjde z neho nakoniec. Jeho tón sa mi však vôbec nepáči.
    „Len si to predstav, prísť si len tak v noci na cintorín a vykopať niečie pozostatky!“
    „Kto to len mohol urobiť?“ spýta sa, no znova má jeho hlas zvláštny tón.
    „Už viem!“ zajasám. Nadvihne obočie. „Pôjdeme tam a opýtame sa nejakej z mŕtvol!“
    „Jasné, poďme vyvolať zo zeme ďalšiu mŕtvolu,“ zašomre.

    Roky ubiehali a my sme starli. V istom bode sa naše spoločenstvo rozpadlo. Clarence doštudoval mimoriadne rýchlo a začal pracovať na nejakom výskume. Ríd odišiel do Austrálie spolu s mojím pánom, pretože sa mu tam naskytla nejaká pracovná príležitosť. Profesor ostal profesorom a ja som sa pasovala s obyčajným životom smrteľníka.
    Prešli roky a už som sa zžila s predajom ovocia a zeleniny v našom rodinnom obchode. Nebol tu nik iný, kto by náš podnik mohol viesť. Všetci moji súrodenci sa rozpŕchli do sveta. Z času na čas si vyjdeme s Profesorom na prechádzku. Spomíname na duchov, mŕtvoly a démonov, rozprávame sa o obyčajných veciach, ktoré sa takmer vôbec nemenia.
    Potom som dostala list. Na moje veľké prekvapenie, od Rída. Toho uhundraného Rída, ktorý mal večne s niečím problém. Presne od toho. Píše v ňom, že sa chce stretnúť. Ako za starých čias. Neuveriteľné! pomyslím si. Píše mi skutočne Ríd? pochybujem. Možno to je môj pán a len využíva jeho meno. No čosi mi napovedá, že môj pán si celkom určite ešte stále neosvojil naše písmo. Čítam ďalej a dozviem sa, že naše plánované stretnutie je už o týždeň. Presne o týždeň prídu Ríd a môj pán z Austrálie. Usmejem sa a cítim, ako mi od radosti búši srdce. Ešte sa pozriem na koniec listu a posledných pár riadkov ma presvedčí, že je to skutočne Ríd, kto píše. Odkazuje mi totiž, aby som sa postarala o ostatných, však ja už viem ako.
    Okamžite zoberiem telefón a zavolám Profesorovi. Netrvá dlho a už o tom vie aj Clarence. Veľký Belphegor, bohužiaľ, odišiel už pred pár rokmi. Odôvodňovať to ani nemusel, keď sme náhodou privolali Lilit, matku démonov, ktorá, povedzme, nebola najšťastnejšia, že jej jej syn nepovedal nič o tomto pozemskom výlete. Po tomto fiasku sme sa s ním párkrát rozprávali a vyzeralo to, že má zaracha. Asi tak na doživotie.
    Som nedočkavá a týždeň mi pripadá ako večnosť. No napokon sa dočkám a už spolu s členmi Okultného klubu stojíme pred letiskom. Profesor sa vôbec nezmenil. Len mu pribudlo zopár šedivých vlasov. Svoje majstrovské oblečenie však nezmenil. Na druhej strane Clarence, toho som najprv skoro nespoznala. Teraz je vysoký takmer ako ja, asi o chlp vyšší. Svetlé vlasy má nakrátko a jeho oblá tvár má ostrejšie črty. No stále má tie svoje veľké sivé oči a bledú pokožku. Asi nechodí často von. Tipujem, že sa skrýva vo svojom laboratóriu a slnečným lúčom sa vyhýba ako upír.
    Stojíme a nemo hľadíme na dav prichádzajúcich ľudí. No svojho pána uvidím takmer okamžite. Havrania hriva mu ladne padá okolo tváre, jantárové oči žiaria ako zlato, jeho tvár je najsymetrickejšia, akú som kedy zazrela. Je oblečený celý v čiernej koži a nezabudol ani na svoje zlaté náramky. Nezmenil sa ani o vlások.
    „Tam ide Gottfried,“ ozve sa nahlas Clarence, čo Profesora a mňa milo prekvapí. Pozriem sa dopredu. Skutočne. Niekto, kto sa dostatočne ponáša na Rída, kráča tesne vedľa môjho pána. Je len o pár centimetrov vyšší, ako si ho pamätám. No v tvári sa zmenil a zároveň ostal úplne rovnaký. Oči má ostré a ich pohľad mrazí, jeho tvár je bez emócií, akosi odosobnená. Zazrie nás a svaly v celom tele sa mu uvoľnia, pookrejú mu i pery a pousmeje sa. Zamáva.
    Keď príde dostatočne blízko, pozdraví nás. Podá si s Profesorom ruku a druhou sa letmo objímu. Clarence ho tuho chytí, akoby bol znova dieťaťom, a Ríd mu to opätuje.
    „Rada ťa opäť vidím!“ zajasám, keď príde rad na mňa. Tiež dostanem jemné objatie z jeho strany. Potom ostro pozriem na svojho pána a aj jeho objímem.
    Trvá nám dlho, kým sa zvítame, a ešte dlhšie, kým prestaneme rozprávať o jednom či druhom. Kým sa dostaneme k dôvodu ich príchodu, už zapadá slnko.
    „Odchádzam,“ povie môj pán s úsmevom.

    A ako aj povedal, tak aj urobil. V noci sme pripravili menší rituál, samozrejme, pentagram nesmel chýbať. V ten večer sme sa lúčili takmer celé hodiny. Aspoň tak mi to pripadalo. Každý odkázal môjmu pánovi pár posledných slov a potom sa jednoducho vyparil.
    Stáli sme nad sviecami a pozorovali, ako posledná mágia z nášho života mizne.
    „Sakra,“ zahreší Ríd, „zabudol som ho nakopnúť.“ Prekrížim si ruky na hrudi, v očiach slzy, a nechápavo sa pozriem na Rída. Ako môže byť stále taký bezcitný? Pozrie na mňa s úsmevom, pokrúti hlavou. Potom dodá: „Bolo to moje želanie, Dawn.“

    « Predošlá kapitola
    (DRUHÝ ČLEN: PRÁVOMOC A ŠIALENSTVO)
    Koniec série.
    Ďakujeme za prečítanie :)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.235.11.178
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates