Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

4. kapitola - 3. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 14. 10. 2015 19:07:35
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 943
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Aký vlastne je?“
    Myrtla prekvapene nadvihla obočie. Bolo zvláštne, že sa to priateľka opýtala práve jej. Takmer sa obávala, že si mohla všimnúť niečo, čo by ju dostalo do problémov, preto na ňu vrhla mierne znepokojený pohľad.
    „Ako to myslíš, Molly?“ opýtala sa napätým hlasom.
    „Ty presa chodíš do Slugyho klubu, dosť často ho teda stretávaš a zrejme ste spolu aj hovorili. Len by ma zaujímalo, či je taký ,ako sa to o ňom hovorí, veď vieš, slušný tichý chlapec, premiant školy, skrátka, bezproblémový slizolinský princ...“
    Myrtla sa pri tom poslednom pomenovaní musela usmiať.
    Od princa mal podľa nej rozhodne ďaleko.
    „A naposledy sa ťa predsa zastal, počula som o tom, že tí chlapci, ktorí ti robili zle, že im prehovoril do duše...“
    „Neviem, nuž... aj keď sme v tom klube, nie sme tam spolu...“
    A snažila sa nemyslieť na to, že oni dvaja napriek všetkému neostali len pri neškodných rozhovoroch.
    Molly si ju pochybovačne premerala.
    „Teda, sme tam spolu, ale zvyčajne len v jednej miestnosti a nerozprávame sa, teda, vieš, on nestojí o rozhovory s takými, ako som ja... A to, čo vtedy urobil, to bolo skrátka preto, že to bola jeho povinnosť, je predsa prefekt, a tak...“ to už znelo omnoho lepšie, aj Molly sa už tvárila omnoho spokojnejšie.
    Pochádzala síce z čarodejníckej rodiny, ale mala aj pár muklovských príbuzných. Ani ona nebola priaznivo naklonená tej záležitosti týkajúcej sa čistej krvi.

    ***


    Z aritmancie vychádzala s pomerne dobrou náladou, aj keď Chrabromilčanka, s ktorou si vyžrebovala domácu úlohu, priniesla číselnú analýzu pre ňu, tvrdila, že to s ňou zrejme do budúcnosti nevyzerá veľmi dobre. No netrápilo ju to, takéto predpovede neboli nič ojedinelé a aj tak to nikdy nebolo úplne stopercentné.
    Šla s Molly, keďže mali v pláne návštevu nemocničného krídla.
    No ponáhľala sa zrejme až príliš, lebo do niekoho vrazila, tak prudko, až jej knihy vyleteli z rúk.
    „Prepáčte...“ ospravedlňovala sa akejsi svetlovlasej siedmačke, ktorá jej nevenovala takmer ani len pohľad, a keď mala všetko bezpečne v rukách, bežala ďalej, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.
    Molly už na ňu čakala pred tými dverami.
    „Ahoj, prepáč, že meškám...“
    „To je v poriadku.“
    Jej kamarátka vôbec nebola nahnevaná, skôr to vyzeralo, že by tam vydržala stáť aj dlhšie, čo Myrtla tak celkom nechápala, no ani sa nesnažila zisťovať, z čoho pramení to jej náhle nadšenie.
    Vošli dovnútra, do tej časti, kde ležal momentálne jeden z najnavštevovanejších pacientov.
    Našli kamenného Terryho.
    „Počuje nás?“ zaujímala sa Molly.
    „Dúfam, že nie...“
    Prestavila si, aké by to bolo, keby ich počul, keby si uvedomoval, čo sa s ním robí, a bol takto uväznený bez možnosti pohnúť sa. Na to nechcela radšej ani pomyslieť.
    Myrtla so záujmom prechádzala pohľadom po kamennej tvári ich mladšieho spolužiaka. Chcela ho navštíviť čisto zo zvedavosti a zrejme nebola jediná. Terry istý čas čelil masívnemu prílevu návštev.
    „Vyzerá to dosť desivo...“ Molly sa opatrne dotkla jeho ruky.
    Myrtla o to nemala záujem. Len ho chcela vidieť, a teraz, keď všetok ten rozruch okolo toho záhadného útoku utíchol, bolo to omnoho jednoduchšie.
    „Ale len pre istotu...“
    Pritiahla si stoličku a otvorila tú knihu, ktorú deti z čarodejníckych rodín dôverne poznali, ale pre ňu bola úplne nová, keďže jej v detstve čítali iné rozprávky...
    „Boli raz traja bratia...“
    Príbeh o Daroch Smrti ju zaujal zo všetkých najviac, dokonca mala náhrdelník so symbolom Darov Smrti. No v škole ho nosila len zriedkavo, lebo jej život bol už aj bez toho dosť komplikovaný. Na večierok si však plánovala dať jeho vylepšenú verziu s inou retiazkou.
    Pomaly čítala celý príbeh, dávala dôraz na tie časti, ktoré ju fascinovali najviac.
    Všimla si, že aj Molly ju začala počúvať, čo ju podnietilo k tomu, aby pokračovala a dočítala príbeh až do konca.
    „Čo myslíš, aké by to bolo, stať sa pánom Smrti?“ opýtala sa napokon.
    Bola to rozhodne lákavá predstava.
    Nemala veľa príležitostí s niekým diskutovať o tejto záležitosti.
    „Mne by sa páčil ten plášť... ten je z tých Darov asi najlepší...“ nesmelo odvetila Molly.
    To si predtým myslela aj Myrtla, ale keď si ju istý čas vôbec nikto nevšímal a pripadala si takmer, akoby bola neviditeľná, nepovažovala to za dar, po ktorom by túžila.

    ***


    „Slečna...?“ na chvíľu to vyzeralo, akoby ju takmer nedokázal zaradiť.
    No tentoraz to nebolo preto, že by bola neviditeľná.
    Usmiala sa.
    „Myrtla, pán profesor, dobrý večer...“
    „Vskutku, vyzerá to tak, že bude zaujímavý večer...“
    „Zaujímate sa o Dary Smrti?“ opýtal sa, zrejme pod vplyvom jej dosť výrazného náhrdelníka.
    „Áno, pane, je to môj obľúbený príbeh...“
    Profesor Slughorn vyzeral tiež tak trochu nesvoj.
    Obzvlášť preto, že táto akcia bola väčšia než to, čo zvyčajne plánoval.
    Všimla si, ako si naprával svoj slávnostný habit, a tak trochu neisto hľadal v dave nejaké oporné body.
    Začínala ho podozrievať, že to bola skôr Dippetova iniciatíva, aj keď to priamo takto nevyjadril, tušila, že za tým bude riaditeľova snaha spojiť príjemné s užitočným. Aj ona sa neisto poobzerala po Veľkej sieni.
    Niežeby niekoho hľadala, no bolo dobré mať o všetkom prehľad, vystrieť sa a nezabúdať na dýchanie, pretože bolo dôležité nestratiť rozvahu. Bol to predsa jej prvý ples a ona dúfala, že dnes nebude musieť bojovať ani sama so sebou, ani s nimi.
    „A vy ste...“ napokon pozrel na Molly, ktorá stála pri nej.
    Bola to práve ona, ktorá jej pomohla so šatami a výsledným efektom.
    Molly sa takýmito vecami zaoberala a Myrtla musela uznať, že je to cesta, ktorou by sa mala uberať, keďže sama seba pri pohľade do zrkadla nespoznávala. Nevedela, čo presne urobila, lebo to v podstate nechala všetko na ňu, a dalo by sa povedať, že jej zverila do rúk aj svoje šaty, ktoré vyzerali dosť obyčajne, no Molly nepochybne z nich dokázala dostať čo najlepšie a objavila ich skryté možnosti, ako to ona stihla nazvať.
    „Molly Cooperová, Bystrohlav...“ predstavila sa mu a on len neisto prikývol.
    „Dobrý večer, pán profesor...“ zaznel ďalší pozdrav z opačnej strany.
    Myrtla sa za tým hlasom neobzrela a nebolo to ani potrebné.
    Stál tam.
    Tak blízko pri nej.
    Medzi nimi však stále bola tá neviditeľná hranica, ktorej by sa mohla aj dotknúť, ak by sa o to pokúsila. Ale stále tu bolo aj to kúzlo. Cítila to, aj napriek tomu, že si to nepriala.
    „... Tom...“ počula, ako ho Slughorn oslovil.
    Stále sa naňho odmietala pozrieť.
    Srdce ju však zrádzalo. Cítila sa odhalená a bezbranná.
    „Toto je vaša partnerka?“ opýtal sa Slughorn.
    „Kamarátka...“ povedal Tom tónom, ktorým dával najavo, že nestojí o žiadne ďalšie otázky podobného druhu.
    Bola to Greengrassová, dievča z čistokrvnej rodiny, dokonalá mladá aristokratka.
    Tvárila sa, akoby jej to tam celé patrilo.
    „Samozrejme, ako inak...“ Slughorn mu venoval pohľad, ktorým dával najavo, že o jeho odpovedi bude premýšľať.
    „Bude však ochotná sa o mňa aj podeliť, ak by to bolo nevyhnutné...“
    Po týchto slovách jej úsmev mierne povädol.
    Slughorn to zrejme pochopil ako provokáciu a rozhodol sa na to reagovať dosť svojským spôsobom.
    Myrtla neskôr tvrdila, že mu preskočilo z tej jeho trémy.
    „V tom prípade by ste sa mohli postarať aj o vaše spolužiačky, ako prefekt a člen môjho klubu by ste mali ísť príkladom ostatným chlapcom...“
    To ostatné Myrtla už nepočula. Zachytila len svoje meno a potom aj Mollyino.
    Slughorn im v podstate vybavil tanec s Tomom.
    Bola to záležitosť medzi nimi, Myrtla mala pocit, akoby ho tým za niečo trestal.
    Nastalo napäté ticho.
    „Samozrejme, pán profesor...“ povedal slizolinský prefekt.
    Nie, to hádam nemyslí vážne... To predsa... pomyslela si rozrušene.
    „Ale, pán profesor,“ začala neisto.
    „Ničoho sa neobávajte, Myrtla, ste v dobrých rukách...“ povedal jej to s miernym náznakom pobavenia v hlase Slughorn.
    Pocítila túžbu uniknúť z toho kruhu.
    Čo sa jej čiastočne aj splnilo. Lebo na začiatku ďalšej piesne už bola na parkete.
    Tom rozhodne išiel príkladom. Nechala sa viesť, no zároveň v jeho pohľade cítila isté nebezpečenstvo.
    „Mrzí ma to,“ hlesla nesmelo.
    A zároveň sa jej zdalo, akoby každý jej krok bol sledovaný.
    „Je to len tanec...“ povedal to tak pokojne, akoby na tom ani len nezáležalo.
    No opäť sa to stalo. Ten pocit. Ten neúprosný pocit ju ovládol.
    „Nebojíš sa, čo povedia tvoji priatelia?“ Nevedela, kde zobrala tú odvahu, bol to impulz, ktorý v sebe našla, jeden z tých zriedkavých momentov, keď si dovolila byť silná.
    Dotkla sa ho, hoci nechtiac, ale urobila to.
    Lebo pri tanci sa museli jeden druhého dotknúť.
    A obávala sa odplaty.
    „Budú sa s tým musieť vyrovnať, nepochybne aj ich Slughorn pošle do služby...“
    Teraz si už bola istá, že s ním mali nejaký nevybavený účet.
    To sa však neodvážila komentovať.
    Bola to len ich záležitosť.
    „Rozumiem...“
    Pieseň sa pomaly končila.
    A on ju pustil. Akoby sa vôbec nič nebolo stalo, tancoval zas ďalšie kolo s Molly.
    A ona Slughornovi rozprávala o svojom novom hlavolame inšpirovanom Darmi Smrti.

    ***


    „Typické pre osoby s nejasným pôvodom...“ odsekla Greengrassová jedovato a šla tancovať s jedným z jeho spolužiakov.
    Myrtla videla, ako tie slová rozvírili hladinu, chlapci si šli plniť svoje povinnosti tanečníkov, možno aj skôr, než to bolo nevyhnutné. Snažila sa nedívať na Toma a netešiť sa až tak veľmi z jeho menšej roztržky s partnerkou.
    Po JEHO návrate však už zo seba nedokázala dostať ani jedno jediné slovo.
    Nebolo možné prekonať ten nepokoj, ktorý v nej vyvolal. Niežeby si ju ktovieako všímal, vrátil sa k svojej partnerke, ktorá napokon ukončila tanec ešte skôr, než dohrala tá ďalšia skladba, a niečo jej pošepol. Spôsob, ktorým to urobil, bol možno až príliš dôverný. Dostal sa k nej až dosť blízko, Myrtla sa na to nedokázala dívať.
    Naposledy bol tak blízko pri nej, keď ju... Prešlo ňou náhle bodnutie bolesti.
    Nie. Nechcela na to myslieť. Nemala v úmysle sa tým viac zaoberať.
    Prešlo ňou náhle bodnutie bolesti. Nerozumela tomu, prečo to musí byť takto. Prečo napriek tomu, že to nechce, má to na ňu dosah, a odpoveď, ktorú nechcela počuť, k nej pomaly a pozvoľna prichádzala. Spolu s beznádejou.
    Už len pri letmom pohľade na nich pochopila, že Greengrassová zabudla na tú záležitosť s tancom. A Myrtla musela uznať, že spolu vyzerajú veľmi dobre, čo ju podráždilo ešte omnoho viac. Nemala v úmysle byť súčasťou ich zmierenia počas celého večera.
    „Príjemnú zábavu...“ povedala napokon profesorovi, schmatla Molly a spoločne prešli na opačný koniec miestnosti.
    Nejaký čas tancovali aj v spoločnom kruhu s ostatnými dievčatami.
    Odkedy sa na parkete objavil Tom, boli chlapci omnoho ochotnejší než predtým.
    No už to nebolo ono. Nemala pocit, že by sa dostávala do tej správnej nálady.
    No snažila sa to nedávať najavo a istý čas sa jej skutočne podarilo užívať si večer, no len do tej doby, kým sa Molly nezačala viac baviť s jedným chlapcom, ktorý bol bez partnerky. Myrtla opäť ostala sama.
    Pomaly opustila Veľkú sieň. Zamierila k jednej zo skratiek, netrvalo dlho a cítila, ako sa jej ramien dotkol nočný vzduch.
    Nasledovalo jej obľúbené kúzlo na zohriatie, ktoré odstránilo aj túto poslednú prekážku.
    Pomaly vykročila ďalej od lákavých svetiel. Nejaký čas tam len tak stála.
    Necítila zimu, ale ani to isté teplo, spojené s jeho dotykom. Teraz to však bolo iné.
    Omnoho ťažšie. Zrušila kúzlo a ponorila sa do toho neúprosného chladu, ktorý rozochvel jej telo.
    Vedela, že musí byť silná. Ak pred nimi ukáže slabosť, nikdy viac ju nenechajú na pokoji. Dala sama sebe pár minút na to, aby sa mohla trochu spamätať.
    Nesmie pozorovať Toma. Klame sama seba, ak si myslí, že on by mohol byť tým, kto nebude hľadieť na tie záležitosti, ktoré rozdeľovali študentov z Rokfortu.
    Prekvapili ju jej vlastné slzy, ktoré jej nedovolili vrátiť sa späť do miestnosti.
    Ten prudký výbuch pre ňu taký typický sa skončil tým, že zamumlala heslo do kúpeľne prefektov. Nedávno ju vymámila od jedného zo školských duchov počas bežnej konverzácie a považovala to za jeden zo svojich úspechov.
    Bolo to miesto, kde by ju o takomto čase nemal nikto rušiť.
    Cestou videla len Zloducha, ale ten, našťastie, nadával na to, že nebol vpustený do Veľkej siene.
    Pustila do umývadla vodu a nejaký čas sledovala v zrkadle svoju vlastnú tvár.
    Sama sebe prikázala okamžite prestať. No dosť dlho aj tak rozrušene hľadela na svoj odraz, no snažila sa zhlboka dýchať tak, ako ju to učili, keď mala takéto výbuchy emócií predtým. Šlo to ťažšie než zvyčajne, ale napokon sa jej to podarilo.
    Pomaly sa upokojovala.
    Bola rada, že jej Molly napokon dala ten odolnejší mejkap, keďže to nevyzeralo tak, že by nastala nejaká výraznejšia zmena spojená s jej výzorom. Aspoň za to bola vďačná.
    No potom to začula. Ten zvuk spojený s príchodom ďalšej osoby.
    Pocítila na pleci dotyk cudzej ruky. Zdvihla zrak smerom k zrkadlu.
    Neodvážila sa hneď obrátiť.
    „Opäť sa schovávaš na miestach, kde nemáš čo robiť?“ zaznel pri jej uchu Tomov hlas.
    „Ako si vedel, že som tu?“
    „Sledujem ťa...“
    Mala pocit, akoby sa v jeho očiach mihol náznak červenej.
    „To vážne...“ vyjachtala rozrušene.
    Z nejakého dôvodu sa jej táto predstava veľmi nepozdávala a už vôbec nie tón, akým to povedal. Niečo v nej takmer bilo na poplach.
    Musela sama sebe pripomenúť, že to bol zrejme len odraz svetla v zrkadle a nič viac, lebo keď sa naňho pozrela ešte raz, už to nevidela.
    Stiahol ruku z jej pleca.
    „Nie, samozrejme, že nie, ale keď chcem, viem si veci veľmi rýchlo zistiť...“
    Predpokladala, že Zloduch sa mu o tom z nejakého dôvodu zmienil, čo bolo pozoruhodné, keďže študentov rešpektoval len málokedy.
    „Tak teraz to už vieš, a čo s tým urobíš?“
    Ešte sa celkom nezbavila všetkých emócií, ktoré na ňu doliehali viac než kedykoľvek predtým.
    „Dávaj si pozor na svoj tón, to, že sme v poslednom čase na seba častejšie narazili, neznamená, že si môžeš dovoliť sa so mnou takto rozprávať...“
    „Prepáč, nechcela som, aby to tak vyznelo...“ hlesla už omnoho zmierlivejším hlasom, lebo nechcela, aby sa na ňu nahneval.
    „A ja viem, že tu nemám byť, ale potrebovala som skrátka odtiaľ na chvíľu vypadnúť... nič viac, ja už pôjdem, ak dovolíš...“
    Chcela prejsť okolo neho, skutočne to mala v úmysle.
    No nedokázala sa ani len pohnúť, keď splnil svoju predchádzajúcu hrozbu a opäť sa jej dotkol.

    « Predošlá kapitola
    (2. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (4. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates