Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

6. kapitola - 5. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 22. 10. 2015 19:10:09
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 973
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Plakala. Nevedela prečo. No zrazu mala tvár zmáčanú od sĺz.
    Chvela sa, ale nedokázala sa zastaviť. Nič nepočula. Nič nevidela.
    Podarilo sa jej zastať, až keď sa jej nejaká osoba postavila do cesty. Tak náhle sa vynorila z tmy. Zľakla sa. Chcela niečo povedať. No nemohla zo seba nič dostať.
    „Ste v poriadku, slečna Warrenová?“
    Ten známy hlas jej aspoň na istý čas prinavrátil pokoj.
    Bol to profesor Dumbledore.
    Pomaly otočila hlavu, utrela si slzy.
    „Áno, ja len... prepáčte, pán profesor...“ zamumlala Myrtla zahanbene. Nevedela, prečo šla tým smerom. Prečo sa dostala práve k jeho kabinetu. Profesor Dumbledore bol jeden z tých učiteľov, o ktorých sa hovorilo, že sú fajn, no zároveň toho chcú vedieť možno až priveľa. Musela si dávať pozor na to, čo mu povie.
    „Poďte si na chvíľu sadnúť, nemali by ste sa túlať takto osamote...“
    Otvoril dvere na svojom kabinete a ona pocítila, ako ju doslova posadil do jedného zo svojich kresiel.
    „Prepáčte, nechcela som, ja len... trochu ma to všetko rozrušilo... mrzí ma to...“ povedala prvé, čo jej napadlo, a priala si prepadnúť sa pod zem, už len preto, že ju našiel v takomto rozpoložení.
    „Nemusíte sa ospravedlňovať, pre nás všetkých nastala temná doba, no musíme sa s tým vysporiadať, skôr či neskôr...“ trpezlivo sa jej prihováral profesor transfigurácie.
    Nejaký čas tam len sedela, počúvala ho a snažila sa chytiť dych.
    „Dáte si čaj?“ ponúkol ju napokon.
    „Áno, prosím...“ zamumlala zahanbene.

    ***


    Prešiel mesiac.
    Jeden z tých najhorších, ktoré Myrtla na Rokforte prežila.
    Riaditeľ mal príhovor, v ktorom hovoril o vážnych postihoch pre prípadného vinníka. Pohyb študentov bol aj naďalej obmedzený. Cítila sa takmer, akoby bola neustále niekde uzavretá. Bolo to nepríjemné.
    Obzvlášť kvôli tomu, že po tom, ako sa Olivia spamätala zo svojho pobytu na ošetrovni a jej príbeh už nebol zaujímavý, vrátila sa k svojmu zvyčajnému správaniu. A Myrtla podľa očakávania ostala opäť sama. Snažila sa do ničoho radšej nemiešať.
    Mlčala.
    Dívala sa do kníh, no nič si z nich nezapamätala. Jej práce strácali svoju zvyčajnú kvalitu, no nevenovala tomu pozornosť. Nedokázala sa poriadne sústrediť.
    Potrebovala sa dostať von. Uniknúť z dosahu toho ticha a neutíchajúceho tlaku. Neboli ani schôdzky klubu. Nebolo dovolené takmer nič. Pretože došlo k ďalšiemu útoku, tentoraz to bol prvák a vyzeralo to tak, že je to s ním vážnejšie ako s tými ostatnými.
    No nikto im nič konkrétne nepovedal. Boli to len dohady. Postupne sa vytváral istý profil, aspoň v jej mysli, nadobúdali tie útoky isté spoločné črty. A nebol to žiadny žart. Šlo tu o niečo omnoho vážnejšie. Boli to útoky na deti s muklovským pôvodom. O tom už nikto nepochyboval, aj keď nikto o tom priamo nehovoril. Táto hypotéza sa však potvrdila. Čo bol ďalší dôvod, prečo sa už na Rokforte necítila ako doma. Zmenil sa. Akoby bol zrazu iný, omnoho temnejší.
    Hovorili im, že ich dokážu ochrániť, že sa nemajú čoho obávať a dosiaľ ani jeden útok nebol smrteľný, ale bola v nich istá brutalita. Istým spôsobom fascinujúca.
    Bol to jeden z tých hlavolamov, ktoré nemajú až také jednoduché riešenie.
    Isté ťahy, ktoré naznačovali, že si tá osoba dokonca užíva celkové prevedenie a zanecháva za sebou skryté odkazy. No tomuto aspektu nikto nechcel venovať pozornosť. Nech už boli dôvody akékoľvek, riaditeľ si nepripúšťal, že by skutočne mohlo ísť o niečo vskutku temné.
    Aj napriek všetkým tým varovaniam napokon potichu vykĺzla z klubovej miestnosti. Možno by to neurobila, keby sa ju niekto snažil zastaviť, no nikto taký sa nenašiel. A čo sa týkalo Toma, s ním už takmer tri týždne nehovorila. Chýbal jej.
    S ním spoznala inú stránku života. No nemala v úmysle sa vrátiť späť k tej hre. Nebola si istá, či by to dokázala zvládnuť. Občas sa im pri spoločných zhromaždeniach stretli pohľady. No neprikladala tomu žiadnu dôležitosť.
    To, že jej ponúkol pomoc, neznamenalo, že mu na nej záleží. Konal si len svoju povinnosť, nič viac. Teraz už o tom nepochybovala.
    Pomaly prechádzala poloprázdnymi chodbami. O takomto čase boli zvyčajne takmer všetci v klubovniach, prípadne po dvojiciach alebo po trojiciach niekam zašli.
    Na škole vládlo zlovestné ticho. Učitelia sa častejšie pohybovali po chodbách, ona však poznala miesta, kde zvyčajne hliadkovali, lebo to nebolo prvý raz, čo vyšla von aj počas hodín, keď to nebolo nevyhnutné. Občas ju napomenuli, niekedy jej strhli body, ale nikto si o ňu nijako zvlášť nerobil starosti. Postupom času si našla tie správne cestičky na to, aby dozor dokázala bez problémov obísť. Dnes to však nebol jej šťastný deň, obzvlášť preto, že sa dostala do blízkosti osoby, ktorú v žiadnom prípade nechcela stretnúť.
    „Kam si myslíš, že ideš?“ oslovil ju Tom prísne.
    Nepočula ho prichádzať. Nevedela, ako presne sa tam zjavil. No zrazu bol tu. Opäť blízko nej. A všetko sa vrátilo, akoby sa to všetko odohralo len včera. Pretože to nevyzeralo, že by sa na ňu hneval, bol pokojný, slušný, neočakávala, že sa bude správať takto. Hlavne nie potom, čo sa o ňom hovorilo. Neublížil jej ani sa jej nijako neodplatil za to, čo mu naposledy napísala. Preto už viac neverila tým rečiam a považovala ich už len za neškodnú legendu šíriacu sa okolo jeho osoby.
    „Potrebujem ísť na chvíľu von...“ vyhlásila pomerne pokojným hlasom, dívala sa pritom na svoje topánky, aby nemusela hľadieť naňho, čo jej situáciu čiastočne uľahčovalo.
    „Tak dobre, môžeš ísť so mnou, ak chceš... Nemala by si chodiť na také miesta sama...“ pripomenul jej slizolinský prefekt to, čo všetci omieľali zo všetkých strán.
    Prinútila sa naňho pozrieť.
    „Nemám veľmi na výber...“ vyhlásila neisto a dodala: „Ak sa chcem vôbec niekam dostať...“
    „A čo tvoja priateľka, nemá čas? Predtým ste boli dosť často spolu...“
    Bolo to zvláštne. Rozprával sa s ňou, akoby sa nič nestalo. Nevedela, čo si o tom má myslieť. Jeho tvár bola nečitateľná.
    Pokrútila hlavou.
    „Už na mňa nemá čas...“ skonštatovala Myrtla pomaly.
    Nič jej na to nepovedal. Zrejme ani nevedel, čo by mal. On takýmto výzvam nečelil.
    Prechádzali spolu poloprázdnymi chodbami. Myrtla sa tvárila dostatočne previnilo, preto si aj tí ľudia, ktorých stretli, zrejme mysleli, že ju len sprevádza kvôli nejakej záležitosti týkajúcej sa jeho prefektských povinností, čo bola zrejme aj pravda. Ten trpký pocit sa však vytratil, keď spolu opustili hrad. A všetok ten nepríjemný tlak bol zrazu ďaleko. Vonku bolo fakt príjemne. A on bol s ňou. Aspoň na chvíľu si mohla dovoliť byť s ním. Ďaleko od bezpečnostných opatrení a pravidiel.
    ***

    „Povedal si, že nechceš poznať moje meno, čo sa zmenilo?“ opýtala sa ho, keď spolu sedeli na jej obľúbenom mieste.
    Už ho dlho nenavštívila, no s ním sa tam cítila bezpečne, aj keď to bolo trochu ďalej od miest, ktoré by mali byť teraz navštevované.
    A hrali hru pravda, alebo úloha. Navrhol to on a ona súhlasila. Nebolo na tom nič zlé, možno to bol spôsob, ako sa pozhovárať bez toho, aby sa dostali do trápnej situácie.
    Cítila sa vďaka tomu takmer ako doma. Aké zvláštne. Bola to predsa muklovská hra, no on ju aj tak poznal. Nesnažila sa zdôrazňovať to, čo už raz tak nešťastne načrtla Greengrassová. Nestalo sa jej síce nič mimoriadne, no od tej doby bola akási čudná, držala sa skôr v úzadí a pôsobila dosť skleslo.
    Musela o tom premýšľať, aj o tej jeho ponuke...
    Racionálna časť jej mysle mala už naporúdzi rôzne teórie týkajúce sa Tomovho náhleho záujmu o jej osobu. Ani jedna však nemala nič spoločné s romantikou ako takou.
    „Nevynaložil som žiadne mimoriadne úsilie na to, aby som to zistil... Slughorn o tom začal takpovediac sám... Predtým si myslel, že by sme spolu mohli pracovať na istom projekte, ale za daných okolností to zrejme nebude možné...“ vyhlásil Riddle chladne.
    Prikývla.
    „Áno, tomu veľmi dobre rozumiem...“ dodala napokon.
    Bol na rade on.
    „Pravda, alebo úloha?“ opýtal sa.
    Zaváhala. No napokon povedala: „Pravda.“
    Prijala tým jeho výzvu.
    „Prečo si odmietla moju ponuku?“
    Ticho. Zvažovala svoju odpoveď, zrejme dlhšie než on.
    „Nie som si istá, myslím, že som sa jednoducho bála, no nechcela som ťa nahnevať ani nič podobné...“
    Prijal jej odpoveď.
    „Pravda, alebo úloha?“
    „Úloha.“
    Nevedela, čo presne by mu mala zadať. Tak urobila niečo, čo mohlo byť úlohou aj pre ňu.
    „Dovolíš mi, aby som ťa objala?“ opýtala sa takmer nehlučne.
    „Asi ťa budem musieť objať, keďže je to skôr moja úloha...“ odpovedal jej Tom bez zaváhania. A urobil to skôr, než stihla vycúvať. Opäť strácala kontrolu nad svojím srdcom. Už keď pocítila jeho ruky, vedela, že je to chyba. Lebo jej bolo tak dobre, keď ju držal, akoby bola v tom svojom bezpečnom svete práve teraz s ním a nič nepríjemné sa nemohlo dostať až k nim. A to teplo sa vrátilo. Obklopilo ju s takou istotou, až sa toho začínala obávať.
    „Pravda, alebo...“ pošepol jej.
    A ona mu opatrne odpovedala: „Pravda.“
    Potrebovala získať odstup a nemohla si byť istá, čo jej zadá. Dôverovať mu v istých oblastiach bolo zložitejšie, než si pôvodne myslela.
    Pustil ju.
    „Bojíš sa ma?“
    „Áno, tak ako všetci, ale niekedy sa viac bojím seba.“
    Nad jej odpoveďou dlhšie rozmýšľal.
    „O tom sa ešte pozhovárame, ale až nabudúce... Mali by sme sa pomaly vrátiť...“ povedal napokon.
    Prikývla a chcela vstať, no on ju ešte na chvíľu stiahol späť.
    „Ale skôr, než pôjdeme, ešte ti položím jednu otázku...“
    „Nie si na rade...“
    Pobozkal ju.
    Opäť sa strácala vo svojich pocitoch, no snažila sa nedávať nič z toho najavo a vybudovať si nepreniknuteľnú stenu, cez ktorú sa nič nemohlo dostať.
    „Teraz už áno?“
    Prisvedčila a dala mu priestor.
    „Ak ti ešte raz ponúknem svoju pomoc, budeš súhlasiť?“
    „Áno, budem...“
    Chytil ju za ruku, cítila, ako jej do nej niečo vložil, a opäť sa odtiahol.
    Strčila si pergamen do vrecka.
    Už sa toho nebála. Bol k nej milý a pochopil ju. Nehneval sa na ňu kvôli tomu, čo urobila, aj keď preňho to musela byť dosť zásadná záležitosť. A ona potrebovala niekoho, s kým by mohla prekonať obdobie temna.

    « Predošlá kapitola
    (4. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (6. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates