Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

7. kapitola - 6. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 23. 10. 2015 19:25:15
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 960
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Dívala sa na tú stranu zo zápisníka. Prstom prešla po papieri. Napohľad vyzerala obyčajne, no ona už vedela, čo všetko sa v nej skrýva.
    Spomínala na to príjemné popoludnie, ktoré strávila s Tomom. Len sa tak spolu zhovárali a bavili, nič vážne, nič príliš vyhrotené. Po dlhom čase jej bolo dobre, no stále kdesi hlboko v nej znel akýsi varovný hlas. Nepochybne spojený s prechádzajúcimi skúsenosťami.
    Odložila pergamen. Nemala by sa na Toma viazať. A hlavne nie teraz. K týmto myšlienkam ju inšpiroval tichý plač, prichádzajúci z najbližšej postele.
    Bola to Molly. Myrtla nevedela celkom presne, o čo ide, no tušila, že náhly pokles jej nálady nepochybne súvisí s tým chlapcom z plesu. Myrtla o tom už vedela svoje, nebolo nutné jej vôbec nič hovoriť.
    Molly zrejme ani nestála o to, aby práve ona do toho strkala nos, pre ňu to však bolo dostatočné varovanie.
    Takéto veci sa nestávajú im, ale dievčatám, ako sme my...
    pomyslela si.
    A možno práve preto prekonala svoju hrdosť, zhasla prútik, aby náhodou niekoho neprebudila príliš ostrým svetlom, a pomaly odhrnula záclonu.
    „Si v poriadku?“
    Ticho. Už to takmer chcela vzdať, keď začula šuchot.
    „Nie...“ ozvalo sa z druhej strany.
    Myrtla sa posadila.
    „Rozišiel sa so mnou...“ zaznelo o niečo tichšie než predchádzajúca odpoveď.
    „To ma veľmi mrzí...“
    Nebola si istá, čo presne by mala povedať v takejto chvíli, chcela sa o to aspoň pokúsiť.
    „To nemusí, je to idiot...“ zamumlala Molly ospravedlňujúco. „Nemala by som kvôli nemu plakať, ja viem, že nie, ale...“
    „Možno áno, napokon to zo seba dostaneš a bude ti lepšie...“ skonštatovala Myrtla, keďže už párkrát mala možnosť si to vyskúšať na vlastnej koži, naposledy kvôli Tomovi, a Molly bola zrejme v štádiu, keď jej to pomohlo dosť výrazne, lebo napokon sa dokázala upokojiť.
    Dokonca prešla na jej posteľ, tak ako vtedy, keď spolu občas viedli podnetné nočné debaty.
    „Ja, chcela by som sa ťa spýtať... dnes som vlastne... videla teba a Toma... vy ste si ma nevšimli, ale viem, že ste sa odniekiaľ vrátili spolu...“
    Myrtla cítila, ako jej srdce vynechalo pár úderov.
    „Kam ste to spolu šli?“ zaujímala sa Molly možno až príliš dychtivo.
    „Nikam. On ma nachytal pri túlaní sa po chodbách, to vieš, je prefekt, snaží sa...“ opakovala Myrtla svoju zvyčajnú výhovorku a cítila sa tak trochu previnilo, že to tentoraz zapiera ona, no priznať to by spôsobilo len nepríjemnosti. Nemohla si byť istá tým, či by to Molly v príhodnej chvíli nepoužila proti nej.
    „Nuž, nevyzeralo to tak, aspoň nie z môjho pohľadu...“
    „A ako to vyzeralo?“ opýtala sa takmer útočne, čo vzápätí aj oľutovala, lebo Molly sa na istý čas odmlčala a ona ju potrebovala zbaviť týchto podozrení.
    „Neviem, akosi inak...“
    „To sa ti len zdalo, hovoril mi, že sa nemám túlať po chodbách a tak... nič viac za tým nebolo, to mi môžeš veriť... Snáď si nemyslíš, že niekto zo Slizolinu... by... to je predsa smiešne... neurobil by to ani niekto z nižšieho ročníka a už vôbec nie on...“
    „Máš pravdu, to asi nie... ale v poslednom čase máte na seba šťastie, keby som nevedela, o koho ide, myslela by som si, že to robí naschvál, že za tebou chodí a tak...“ podelila sa s ňou Molly o svoje domnienky.
    Myrtla dúfala, že sa vzdá podobných nápadov. Obzvlášť preto, že si nemyslela, že by sa to Tomovi ktovieako páčilo.
    „Ty máš dnes vskutku dobrú fantáziu, radšej mi povedz ten príbeh o prievozníkovi, sľúbila si mi, že mi to raz porozprávaš...“
    Molly opäť nejaký čas mlčala.
    „Prepáč, ja len...“
    „Neospravedlňuj sa, len rozprávaj...“ skočila jej do reči.
    Molly napokon začala: „Boli raz dvaja zaľúbenci, B a M, obaja bývali pri rieke a B musela vždy prejsť začarovaný most, keď chcela Marca vidieť... Rieka pohlcovala mágiu, každý, kto sa k nej priblížil, bol na istý čas zbavený čarodejníckych schopností a bola akousi hranicou medzi svetom kúzel a tým obyčajným... No niekto z rodiny B most zničil, keď zistil, že sa stretáva s M, ktorý bol podľa nich pre ich dcéru nevhodný... No B sa nevzdala a chcela sa za každú cenu dostať k svojej láske, bez ktorej nedokázala žiť, preto poprosila prievozníka, aby ju previezol na druhú stranu rieky... On súhlasil pod podmienkou, že B sa s ním za odmenu vyspí... B sa napokon rozhodla, že to urobí, prešla jedna noc, ktorú spolu strávili, a prievozník ju na druhý deň previezol cez rieku, stretla sa s M, ale keď sa jej spýtal, čo musela urobiť preto, aby sa k nemu dostala, keďže si aj on všimol, že čarovný most bol zničený, ale keď mu prezradila, čoho sa dopustila, M sa s ňou, samozrejme, rozišiel a ona ostala na druhej strane sama bez možnosti návratu k svojej rodine, ktorá ju po jej odchode zavrhla... Trápila sa sama a opustená v neznámych krajoch... “
    „Predpokladám, že M bol muklovského pôvodu a B pochádzala z čarodejníckej rodiny...“
    „Áno, nanešťastie je to tak, je to obľúbený príbeh v čarodejníckych rodinách, nedávno som mala možnosť si ho vypočuť od jednej prváčky...“
    Molly zbierala príbehy. Hlavne tie, ktoré v sebe niesli isté posolstvo, a zaoberala sa ich odkódovaním. Najčastejším zdrojom informácií pre ňu boli prváci, ktorí sa ešte tak celkom nestotožnili s tunajším poriadkom.
    „Z akej fakulty?“ opýtala sa.
    „Zo Slizolinu...“ priznala Molly napokon.
    „Tak vidíš, a to bola len prváčka, tí starší by ti to určite takto pekne neporozprávali...“ podpichla ju Myrtla mierne.
    Molly prikývla.
    „Tak dobrú noc a ďakujem...“ vyhlásila už omnoho pokojnejším hlasom, keď sa vrátila na svoje miesto.
    „Dobrú noc.“
    ***

    „Tak vidíte, je to v poriadku... len si tu ešte chvíľu poseďte...“ povedala jej školská sestra.
    Myrtla prikývla, poďakovala a poslúchla jej radu. Bola dosť otrasená. Po pondelkovej praktickej hodine obrany proti čiernej mágii sa ocitla v nemocničnom krídle.
    Nemala rada ten predmet. Bola dosť pomalá a počas praktických častí sa jej to zvyčajne vypomstilo. Dnes sa jej podarilo oškrieť si ruku a rozbiť si kolená. Nebolo to vážne, len dosť nepríjemné.
    Pohľad jej zablúdil k tej časti oddelenia, v ktorej sa pod ochrannými kúzlami nachádzali skamenení spolužiaci. Už nebolo dovolené sa k nim približovať. A Myrtla si ani nebola istá tým, či by to za daných okolností chcela urobiť.
    No napriek tomu tam nejaký čas len sedela a civela na ten záves. A napokon sa s nimi rozhodla hovoriť, ak sa prebudia, možno jej budú môcť povedať, či ju počuli, alebo nie. Ale aj keby si na nič nespomínali, mali by cítiť, že sa o nich ešte niekto zaujíma.
    „Budete v poriadku, uvidíte, že to bude tak...“ povedala, akoby ju snáď mohli počuť. A porozprávala im ten nový príbeh.
    „Také veci sa učia už odmala, kto sa potom môže čudovať, že k nám pristupujú takto... držte sa a nestrácajte nádej...“ dodala napokon.
    Potom už radšej vstala. Bolo lepšie na to za týchto okolností nemyslieť. Mala by skôr vyriešiť to, kto ju odprevadí na hodinu herbológie. Spolužiačka, ktorá s ňou šla do nemocničného krídla, už odišla na ďalšiu hodinu.
    Siahla do vrecka a dotkla sa pergamenu. Bolo to horšie lákadlo, než si pôvodne myslela. No dosiaľ odolávala pokušeniu ho použiť.
    Možno by mohla...
    Nie, to teda nie.
    Rezolútne to zamietla.
    Po poslednom rozhovore s Molly si nemyslela, že by bolo dobré, keby sa v najbližšej dobe stretli. Jej tzv. kamarátka sa tvárila, že to povedala len tak, ale bolo jej jasné, že to tak nie je. Kedykoľvek sa tým môže vykúpiť z problémov, kvôli tomu do toho, samozrejme, bude strkať nos, a to by ich všetkých priviedlo do nepríjemnej situácie. Preto opäť porušila zákaz a šla sama.
    S tlčúcim srdcom prechádzala poloprázdnymi chodbami. Musela prejsť jeden úsek, počas ktorého tam bola sama, srdce jej po celý čas prudko tĺklo a uľavilo sa jej, až keď sa pripojila k svojim spolužiakom. Cítila sa previnilo, no zároveň bola rada, že sa jej podarilo tam dostať bez väčších problémov. Nikto jej príchodu nevenoval väčšiu pozornosť, dokonca ani Molly. Tá si niečo šepkala s ich ďalšou spolubývajúcou. A Myrtla v jej očiach čítala, že sa nemá približovať. Tak ostala na konci radu a čakala na začiatok hodiny. No bola to práve Olivia, ktorá si dokázala získať jej pozornosť.
    „Hádajte, čo som videla...“
    Jej kamarátky hneď okolo nej vytvorili tesný kruh.
    Myrtla sa nepohla z miesta.
    Neexistujem.
    Nech ma radšej nevidí.
    Opakovala si to ako modlitbu.
    Olivia ju zrejme práve teraz netúžila vidieť, no keď povedala to, čo mala na srdci, Myrtla si takmer priala, aby sa jej radšej posmievala.
    „Tom Riddle a tá G... asi sa už konečne zmierili...“
    „Ako to vieš? Od toho plesu je to predsa medzi nimi také všelijaké...“ opýtala sa jej Grace, spolubývajúca z Myrtlinej izby.
    „... lebo som ich videla bozkávať sa... Poviem vám, tá má teda šťastie...“ nenútene pokračovala Olivia.
    Myrtla mala pocit, akoby ju udrela. Pretisla sa pomedzi spolužiačky.
    „Naozaj si ich videla?“
    Sama seba prekvapila, keď si uvedomila, že jej zrazu kladie tú otázku.
    Olivia si ju prísne premerala.
    „Áno, nebolo pochýb o tom, že to boli oni dvaja, aj keď sa dosť rýchlo snažili zmiznúť... A teba to prečo vlastne zaujíma?“
    Ticho.
    Myrtla nedokázala prehovoriť. Zasiahla ju prudká bolesť. Bránila jej dýchať.
    Nie je tvoj.
    Môže si robiť to, čo chce.
    Pripomínal jej vnútorný hlas a pomaly zbierala silu na vhodnú odpoveď.
    „Štvrtáci!“
    Profesorka ich už volala.
    Neostal čas na ďalšie rozhovory. Vstúpili do skleníka a Olivia na to zrejme nemala tie najlepšie spomienky, lebo akosi pozabudla na to, že sa odvážila ju osloviť, a viac sa jej na nič nepýtala.
    Myrtla sa tam nezdržala veľmi dlho.
    A na tú hodinu si spomínala len veľmi matne, lebo jej ruka nadobudla zrazu až príliš nepríjemné rozmery. A nejaký čas bojovala aj s horúčkou. Bolo to veľmi silné, takmer akoby bola opäť vážne chorá. Nemohla dýchať, nemohla myslieť.
    Prebrala sa opäť v nemocničnom krídle. Na jednej z tunajších postelí, no tentoraz mala na sebe nemocničné pyžamo a užila aj akúsi nie práve najvábivejšiu zmes elixírov.
    „Čo sa stalo?“ opýtala sa rozrušene.
    Nikdy predtým nečelila niečomu podobnému.
    „Mali ste silnú alergickú reakciu na mágiu, obsiahnutú v útočnom zaklínadle, občas sa to stáva, nie je to nebezpečné, no mohlo to vyvolať istý nesúlad vo vašom magickom jadre, nejaký čas tu zrejme ostanete... Cítite sa už lepšie?“ oznámila jej školská sestra, nepochybne to boli následky spojené s hodinou obrany a ona zas mala to šťastie, že im musela čeliť.
    „Áno, myslím, že áno...“
    „Keby ste niečo potrebovali, pokojne ma kedykoľvek zavolajte...“
    Myrtla prikývla. Dúfala, že to nebude nutné. Najradšej by bola sama. Potrebovala to. Lebo ani tá horúčka nevymazala z jej mysle tie slová.
    Tom bol s tým dievčaťom. Tom sa s ňou bozkáva a zrejme spolu stále chodia. Ležala na chrbte a snažila sa nepredstavovať si ich, ako sa z nej smejú. Možno jej povedal všetko, čo sa od nej dozvedel počas ich spoločnej hry. Možno sa na nej teraz už len smejú. Dívala sa na tmavý strop.
    Nepozvaná sa votrela do cudzieho vzťahu. Čo iné asi tak mohla čakať.
    Zdravou rukou si siahla na tú druhú. Bola trochu ťažšia než zvyčajne a mierne meravá, ale cítila ju a nebolelo to. No takmer si priala, aby tú bolesť ešte stále cítila.
    Zavrela oči. Zaspala takmer okamžite. Nemala žiadne sny, elixír ovládal jej myseľ a dovolil jej oddýchnuť si. Nejaký čas nemyslela na nič a na nikoho. Bola zbavená všetkých predstáv aj snov. Po prebudení však prišlo zhoršenie. Opäť ju zaplavilo nepríjemné teplo. Klesla hlbšie, než bolo vôbec možné, ale stále bojovala.
    ***
    Prvé, čo uvidela, bol on.
    Ten pekný mladý muž, ktorý už viac nesmel patriť do jej sveta. Čelila jeho pohľadu tak ako mnohokrát predtým. Dnes bol iný, odrážalo sa v ňom niečo, čo ju prinútilo posadiť sa na posteli skôr, než stihla ten pocit z neho naplno identifikovať.
    „Dobrý večer...“ pozdravil ju spôsobom, z ktorého by sa niektorým miestnym študentkám podlomili kolená. Ale ona to už nedovolí. Aj ona má svoju hrdosť.
    Aj také ako ona ju majú.
    „Dobrý večer, Tom...“ povedala pomerne odmerane, takmer akoby zdravila jedného zo svojich menej obľúbených profesorov.
    Bola tma, tak ako naposledy, keď sa prebudila.
    „Koľko je hodín?“
    Povedal jej dátum, čas aj hodinu. Bolo už dosť neskoro. No on bol prefekt a zrejme si to vedel zariadiť, lebo aj školská sestra sa po chvíli od nich vzdialila. Pričom venovala Tomovi jeden z tých hrejivých úsmevov.
    „Profesor Slughorn ťa pozdravuje...“ povedal a položil niečo na jej stolík.
    Samozrejme.
    Prišiel sem na jeho príkaz.
    Ako posol.
    Nie ako jej kamarát.
    Niečo také predsa mohla čakať.
    „Praje ti skoré uzdravenie...“
    „Som rada, že si na mňa spomenul...“ vyhlásila Myrtla pomaly, chcela si to pozrieť, ale až neskôr.
    „Ale to bola len zámienka, aby som sa sem dostal...“
    „Akoby nie, asi si zvedavý na nich...“ ukázala smerom k tým lôžkam.
    Aj ju to svojím spôsobom fascinovalo, tak prečo by to nemalo zaujímať jeho.
    Tom sa obzrel.
    „Nie, prišiel som za tebou...“
    Nemal by hovoriť také veci a už vôbec nie takým tónom.
    Prekrížila si ruky, akoby sa chcela pred ním chrániť.
    „To je od teba veľmi milé, Tom, že si o mňa robíš starosti... Ale je už dosť neskoro, nebude sa tvoja priateľka hnevať, ak sa priveľmi zdržíš?“ snažila sa, aby to neznelo nahnevane, no nepríjemná stránka jej povahy nad ňou dnes zvíťazila a ani sa tomu priveľmi nebránila.
    „Moja priateľka... takže ty si počula o mne a...“ nevyzeralo to, akoby sa jej chcel za to ospravedlňovať.
    A ona s niečím takým ani len nepočítala.
    „Niečo sa ku mne donieslo...“ pripustila Myrtla už omnoho menej útočne, lebo výraz jeho tváre bol zrazu až príliš tvrdý.
    „Žiarliš?“
    „Nie...“ poprela to až príliš rýchlo.
    „Nevyzerá to tak.“
    „Ja len...“
    A ani ona sa nedokázala ubrániť tej prirodzenej autorite, ktorú v sebe mal.
    Takto si to vôbec nepredstavovala. Keby mala možnosť o tom popremýšľať...
    Nikdy by s ním už nezačala hovoriť takýmto spôsobom, no v poslednom čase nemala čas na premýšľanie a zjavne sa to práve teraz začínalo nepríjemne prejavovať.
    „Ale áno, žiarliš... a to je nebezpečné, až príliš...“
    Pokrútila hlavou. No on to už nebral na vedomie a urobil niečo, čo by od neho v žiadnom prípade neočakávala.

    « Predošlá kapitola
    (5. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (7. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates