Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

8. kapitola - 7. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 29. 10. 2015 18:50:52
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 920
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Zastavil svet a vtiahol ju do toho svojho. Aspoň tak jej to pripadalo, keď sa o pár sekúnd neskôr spamätávala z toho, ako sa náhle všetko zrazu zmenilo.
    Zrazu stála uprostred akejsi tmavej miestnosti.
    „Tom, čo sa stalo?“
    „Rozmýšľal som o tej našej poslednej hre a myslím, že vzhľadom na to, že sa mi snažíš práve teraz bezúspešne klamať, mohli by sme skúsiš vyšší level...“
    „Tom, ale ako... kde to sme...“
    Zažalo sa svetlo.
    „Všetko ti vysvetlím... čoskoro...“ povedal to Riddle podobným spôsobom ako vtedy, keď boli obaja nahnevaní.
    „Ale najprv... Poobzeraj sa okolo seba a pokús sa to zistiť sama...“ vyzval ju a ona si uvedomila, že stojí na úzkom kľukatom chodníku, tvarom pripomínajúcom hada, a okolo nej sa pohybujú a hmýria všemožné obrazy. Na niektorých bola ona, na iných zas mladšia verzia Toma sediaca na akomsi pochmúrnom mieste. Počula šum hlasov, ktoré akoby striehli niekde tam vonku, za akousi neviditeľnou bariérou.
    Cítila svoje telo, vedela, že stále leží na posteli, no zároveň v tomto svete pociťovala takmer bezhraničnú ľahkosť. A tieto dva extrémy v jej mysli vyvolávali značný zmätok. Dospela k pochopeniu. Aj toto bola hra na pravdu a lož, no odohrávala sa inde, nie v nemocničnom krídle, ale... Pomaly pristúpila k jednému z obrazov. Bola to jej detská spomienka na to, ako spadla počas jednej hry s deťmi a prvý raz sa v nej prejavila mágia. Recitovali jej riekanku, ktorá sa jej nepáčila. Cítila sa tým ponížená. A vybuchla. Presnejšie povedané, mágia, ktorá ju obklopila ako ochranný obal, explodovala a odhodila deti nabok tak prudko, že sa niektoré z nich aj zľahka poranili. A ona nevedela, čo sa to vlastne stalo, bola z toho zmätená a vystrašená. Potom jej povedali, že je čarodejnica. Jediná z rodiny. Pamätala si, aké s tým vtedy boli problémy. Veľa papierovačiek a vysvetľovania.
    Museli tým deťom aj upraviť pamäť, lebo to bol veľmi silný prejav mágie a jej rodičia sa prvý raz dozvedeli o existencii čarodejníckeho sveta, keďže dostali výnimku ako osoby, ktoré majú doma dieťa s čarodejníckym nadaním. Zmierili sa s tým a podporovali ju, aj keď na začiatku pre nich nebolo ľahké to všetko pochopiť, skutočne sa veľmi snažili.
    „To sú spomienky...“
    „Správne....“ potvrdil jej to.
    „Sme teda v mojej hlave?“ tá myšlienka ju znepokojovala.
    To, že sa tak rýchlo dostal do jej osobného priestoru, nebolo možné brať na ľahkú váhu.
    „Zjednodušene povedané, sme na rozmedzí našich myslí, vytvoril som medzi nimi niečo ako most... prestupnú miestnosť, je to len veľmi jednoduchá projekcia...“ vysvetlil jej to podrobnejšie.
    Bola tým fascinovaná, ale zároveň mala strach. Taký ten príjemnejší druh strachu, ktorý pociťovala, keď sa priblížila k niečomu nebezpečnému, no zároveň podnetnému.
    „Ale prečo si tak ďaleko...“
    Bol od nej dosť vzdialený, takmer až na opačnom konci, počula ho dobre, akoby stál priamo pri nej. No bol to vymyslený svet, narýchlo poskladaný, preto si nemohla byť istá vzdialenosťami.
    „Pretože ti chcem dať na výber, môžeš sa dostať ku mne... alebo smerovať hneď k východu... stačí si len vybrať...“
    Myrtla uvidela, ako sa na opačnej strane objavili dvere. Bez hadieho vzoru. Len také jednoduché, s obyčajnou kľučkou. Chvíľu tam len stála. Medzi tými dvomi jasnými bodmi a spomienkami. Vedela, že by mala odtiaľ ujsť, že by mala postupovať smerom k dverám, no nemohla. Chcela ísť k nemu. Napriek všetkému verila tomu, že on to spojenie zruší bez toho, aby jej ublížil.
    Poslúchla srdce a ignorovala paniku, ktorá zaplavila jej myseľ pri predstave, že je mu vydaná na milosť aj nemilosť.
    Prijala výzvu a už nebolo možné cúvnuť.
    „Takže si si vybrala túto cestu?“
    „Áno, Tom...“
    Pokračovala.
    Ten tlak v hlave, spoznávala ho. To zrejme patrilo k týmto záležitostiam.
    „Nielen teba zaujímajú predmety, ktoré sa na Rokforte nevyučujú...“ dodal napokon.
    A ona práve tento považovala za jeden z tých, ktoré by zrejme vyvolali istú mieru znepokojenia u miestnej spoločnosti.
    Prechádzala tou hrou spolu s ním. Približovala sa. No vedela, že on mal už od začiatku prevahu. Diktoval tempo a bol to práve Tom, kto za ten krátky čas získal toho viac než ona.
    Povedala mu o svojich citoch, pretože nemohla zapierať, keď sa jej na to opýtal priamo. Mal možnosť to vidieť, najprv to poprela, no spomienky spojené s pocitmi ju prezradili. On ich len skúmal.
    Nemalo zmysel klamať. Nie na tomto mieste, kde všetko až príliš rýchlo vyplávalo na povrch. Bola prezradená. Opäť úplne odhalená. A obávala sa toho, že sa dočká pohŕdania. Kvôli svojej láske k nemu. Inej než tie, ktoré sa spájali s obyčajným zbožňovaním. Pôvodne si myslela, že ide len o to, ale po tom, ako spoznala aj jeho menej príjemnú stránku a mala možnosť nejaký čas čeliť odlúčeniu, pochopila, že sa to tentoraz stalo. Prvý raz bola do niekoho skutočne zamilovaná. Obzvlášť preto očakávala tvrdé slová z jeho strany. No nestalo sa tak, svojím spôsobom to rešpektoval. Jeho taktné mlčanie tomu aspoň nasvedčovalo.
    No ona sa ho nespýtala, čo cíti k nej. Nebola pripravená na odpoveď. Obávala sa toho, že ani na tomto mieste by tá pravda nebola príjemnou skúsenosťou.
    Skúsila to preto z inej strany.
    „Máš ju rád?“
    Myslela tým osobu, o ktorej sa hovorilo ako o jeho priateľke.
    „Nie.“
    Postúpil ďalej bez zaplatenia spomienkou.
    Bol na rade on.
    Zaplatila. Spomienkou na jednu nepríjemnú nehodu. Na pád z bicykla, počas rodinného pikniku. Až potom mohla pokračovať.
    „Ale stále sa spolu stretávate.“
    „Áno, pretože jej postavenie pre mňa znamená istú výhodu...“
    Bolo jej jasné, o čo ide. Spoločenské výhody a aj to, že bola pekná a obľúbená, takisto zavážilo. S ňou sa mohol pokojne verejne ukázať. Bola to jedna z tých menej príjemných právd, no znesiteľná vo svojej podstate.
    Prešli pár ďalších, menej závažných otázok.
    A ona už bola blízko neho.
    „Tomu rozumiem, ale neviem, či chcem ďalej pokračovať v stretnutiach s tebou, zrejme chápeš, čo to spôsobí mne...“
    „Chceš ma opäť odmietnuť?“
    „Som k tomu veľmi blízko...“ priznala Myrtla, lebo vedela, že aj tak by bola prezradená.
    Nebolo to pre ňu jednoduché, lebo už vedela, čo to znamená, ale rovnako poznala aj tú bolesť spojenú s tým, že on aj tak napokon pôjde za ňou.
    Omrzí ho zahrávať sa s Myrtlou, zrejme už veľmi skoro, a ona bude ľutovať, že to nezarazila skôr, toho sa najviac obávala. No čím dlhšie bola s ním, tým ťažšie bolo poslať ho preč a čeliť následkom.
    „Ale neurobíš to...“ znelo to takmer ako príkaz, ktorému by sa mala podriadiť.
    „Tebe na tom záleží?“
    Neodpovedal. Opäť si vyhradil právo nepokračovať v hre a keďže to bol jeho svet, nemala na výber a musela to akceptovať.
    Nepochybne to urobil zo slušnosti, aby nemusel povedať nie. A Myrtla to považovala za veľmi vhodné gesto vzhľadom na to, čo bolo zvyčajne považované za rozhovor, ktorý by mal prečistiť vzduch.
    No vzdialenosť medzi nimi sa opäť zväčšila. A vyzeralo to takmer, akoby mala začať odznova.
    Jeho hnev sa zmierňoval, nechal sa pohltiť tou hrou, čiastočne sa jej uľavilo, to, že to vedel a postavil sa voči tomu pomerne dospelo.
    Delili sa prevažne o neškodné spomienky. Mala možnosť ho vidieť v tom sirotinci, no zväčša šlo len o časti výletov a zážitky spojené s prvým čarovaním.
    Po jednej odpovedi sa však jeho hnev náhle vrátil.
    V spomienke na ples, ku ktorej sa po jednej z jeho otázok vrátili, sa objavila Greengrassová a náhle odniekiaľ prišli tie slová. O jeho pôvode. Opäť sa v jeho pohľade mihol záblesk akéhosi červeného svetla. Celý jeho vymyslený svet sa chvel, nadobúdal trhliny spôsobené hnevom.
    Tom prerušil hru.
    „Budem musieť odísť, zastavím sa možno zajtra...“ povedal jej napokon.
    Odišiel až príliš rýchlo a ona tušila prečo. Nepovedali mu to, zrejme aby zabránili tomu najhoršiemu, a teraz sa to dozvedel od nej.
    Nemala to v úmysle.
    Dala mu toho príliš veľa zo seba a nevedela, čo s tým urobí.
    To, že sa jej nevysmial v sieni pravdy, ešte nič neznamenalo. Pokojne to mohol použiť pri nej neskôr. A ona s tým nič nemohla urobiť. Vôbec po prvý raz si uvedomila, akú má moc nad ňou. No práve teraz nechcela byť ani v koži Greengrassovej.
    ***

    Dni plynuli. Pomaly sa blížil začiatok vianočných prázdnin.
    Dni a noci strávené v nemocničnom krídle boli už len spomienkami patriacimi k minulosti.
    Niektoré z nich boli dokonca aj príjemné. Vďaka nemu to prešlo tak rýchlo, nestihla sa ani len začať nudiť. Navštevoval ju dosť často. Bol milý, chápavý.
    Rozptýlil všetky jej obavy. Cítila sa s ním dobre a nič neriešila.
    Stretávali sa. Doteraz boli tajne spolu vždy, keď sa im na to naskytla príležitosť.
    Nežiadala viac. Niečo také by si nedovolila. Čakala len na to, kedy to omrzí jeho, ona by sa s ním bola ochotná stretávať, až kým bude na Rokforte, no neverila, že bude mať také šťastie.
    Greengrassová už za svoje slová zaplatila.
    Všetci o tom hovorili, no nikto sa neodvážil povedať jej nič bližšie a ona sa priveľmi nevypytovala, dokonca ani Molly jej nepovedala, čo sa jej vtedy stalo, každý len mlčal, akoby sa snáď obávali, že každé hlasnejšie slovo ich môže priviesť do nešťastia.
    Bola to tvrdá a nemilosrdná lekcia, teda aspoň to si všetci mysleli, lebo ona veľmi nerozprávala, dalo by sa povedať, že sa držala v ústraní a Tom o ňu momentálne vôbec nejavil záujem. Niežeby to znamenalo akúkoľvek podstatnú zmenu v jej živote. Dalo by sa povedať, že všetko plynulo s istou pravidelnosťou, tak ako zvyčajne.
    A tie útoky zrazu ustali. No Dumbledore zjavne nebol spokojný a o niečom veľmi dlho diskutoval s riaditeľom. A preto bolo rozhodnuté, že počas vianočných prázdnin nikto nesmie ostať na Rokforte. Hovorilo sa o tom, že bude všetko prehľadané. Dokonca aj tajné miestnosti. Nikomu však nevysvetlili prečo.
    Myrtla na to bola rozhodne zvedavá, no práve teraz jej myseľ zamestnávalo niečo iné. Sedela za stolom a chystala sa urobiť niečo, čo možno oľutuje, no mala v úmysle to aspoň skúsiť.
    Tom, ja, chcela by som ťa pozvať k nám na Vianoce, teda, ak už náhodou nemáš iný program... len ako kamaráta, samozrejme...
    Zhlboka sa nadýchla a pohľadom hypnotizovala pergamen. Potrebovala odpoveď čo najskôr, aby o tom prípadne mohla napísať rodičom. Oni, samozrejme, nevedeli o tých útokoch, radšej ich o tom neinformovala, aby sa zbytočne nebáli, a aj tak to bola hlavne záležitosť Rokfortu.
    Odpoveď neprichádzala. Začínala sa obávať, že ho tým urazila. Niekedy bolo ťažké to odhadnúť. A možno jej ani neodpovie, aj to sa občas stávalo.
    Odložila pergamen a šla na hodinu. Opäť sa k svojim spolužiakom pridala takmer v poslednej chvíli. Dumbledore chýbal. To bolo vskutku zvláštne, lebo to nemal vo zvyku.
    No voľná hodina jej prišla vhod. Mohla sa aspoň pozrieť, či sa neobjavila odpoveď. Opäť tam nič nebolo. Tak si strčila pergamen späť do vrecka a usúdila, že bude zbytočné na to teraz čakať.
    Nejaký čas sedela v spoločenskej miestnosti a pokračovala vo vytváraní hlavolamu, začala na ňom pracovať po prečítaní tej knihy, ktorú naposledy dostala od Slughorna.
    Dúfala, že po prázdninách obnoví činnosť jej obľúbeného klubu.
    Tie stretnutia jej veľmi chýbali. Rada by sa zapojila aj do toho projektu, na ktorom by mohla pracovať s Tomom, ak by to bolo ešte aktuálne.
    Tvorba magických hlavolamov však bola pre ňu výzvou. Bola to pomalá a precízna práca, no bezpochyby to bolo nutné dokončiť ešte skôr, než odíde domov, potom sa už zrejme k tomu nedostane. Potrebovala to aj preto, aby stále nemyslela na ten pergamen, napokon bolo dosť ťažké kontrolovať to, čo tam napíše. A nebola to ani zďaleka taká nevinná vec, za akú by mohla byť považovaná. Práve tým sa utešovala, obzvlášť teraz, keď očakávala pomerne nepríjemnú odpoveď, ktorá dosiaľ ešte neprišla.

    « Predošlá kapitola
    (6. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (8. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates