Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

10. kapitola - 9. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 13. 11. 2015 19:07:51
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 924
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Tom Marvolo Riddle...“
    Povedal jej rodičom svoje celé meno.
    Predstavovanie zvládol lepšie, než predpokladali, dalo by sa povedať, že bol šarmantný a okúzľujúci ako tá pomerne príjemná časť jeho osobnosti.
    Pekný chlapec, ktorý prišiel, s ňou vzbudzoval pozornosť, to sa nedalo poprieť.
    Jej otca, staršieho lekára, si získal takmer okamžite, na mame však bolo vidieť, že ho rada podrobí dôkladnejšiemu skúmaniu.
    Myrtla sa snažila ignorovať to počiatočné napätie, pohľadom prechádzala po dome. Bol priam nabitý tou energiou, ktorá v nej vyvolávala podozrenie, že ich teta bola čarodejnica, prípadne niečo podobné, keďže sa jej zdalo, akoby tento dom spoznal dotyk mágie. Snažila sa radšej myslieť na to a priveľmi nedávať najavo, ako jej záleží na tom, aby s jej rodičmi dobre vychádzal.
    „Veľmi ma teší, že vás spoznávam, pán a pani Warrenovci...“ Jeho slová zodpovedali tomu, čo by mal v takejto chvíli povedať...
    Po výmene všetkých zdvorilostí mali možnosť ísť na chvíľu hore, zbaviť sa svojej batožiny, prezliecť sa a pripraviť sa na rodinnú večeru, ktorej sa nebolo možné vyhnúť.
    Myrtla dlho stála pred zrkadlom a skutočne nevedela, čo by si mala obliecť, no napokon zvážila možnosti, ktoré jej predostrela Molly.
    Nič nepokazila tým, že nazrela do poznámok, ktoré si v súvislosti s týmito záležitosťami urobila, aj keď ani Molly, samozrejme, nevedela, kto bude u nich na návšteve, spomenula jej len to, že príde dôležitý hosť a ona si želá urobiť dobrý dojem. A Molly sa do toho okamžite vžila.
    Jej rady, pokiaľ šlo o módu, boli neoceniteľné, nech bol ich vzťah akýkoľvek, Myrtla bola spokojná s tou kombináciou, ktorú jej poradila.
    ***

    Toma stretla pri hlavnom schodisku. Nenaplánovali si to tak, jednoducho k tomu došlo. Nejaký čas naňho hľadela, akoby snáď ani nemohla uveriť tomu, že skutočne budú spolu oslavovať sviatky. A nech to bolo akokoľvek ťažké, bola rada, že je tu s ňou.
    „Pripravená?“ opýtal sa jej hlasom, z ktorého zaznievalo mierne pobavenie.
    Nepochybne mal z nejakého dôvodu dobrú náladu a nebol ani trochu nervózny, čo ju len utvrdilo v tom, že preňho to nič neznamená.
    A prečo by aj malo?
    Je predsa len na návšteve u svojej kamarátky a jej rodiny. Pocítila trpkosť, s ktorou predtým akoby ani len nepočítala.
    „Ani nie...“ hlesla napokon.
    Jediný dotyk jeho ruky tú trpkosť zmazal a zmenil na pulzovanie šťastia. Bol priam elektrizujúci.
    „Ničoho sa neobávaj...“ povedal jej Tom tým neodolateľným spôsobom, ktorý už veľmi dobre poznala. No zároveň vedela, že sa za tým skrýva ešte omnoho viac, jej inštinkt od nej neúprosne žiadal, aby sa nespoliehala na to, že ju bude takto držať vždy, keď to bude potrebovať. No aspoň po schodisku zišla s tým pocitom, že má jeho podporu, no hneď po poslednom schode sa ich ruky rozdelili. Každopádne, nebolo to vhodné a asi ťažko by niečo také rodičom vysvetlila, aj v lepšom prípade by to skrátka vyzeralo, akoby to s ňou myslel vážne.
    Nemala v úmysle im pliesť hlavy tým, že by z neho urobila niečo viac než svojho dobrého priateľa. Nechcela, aby boli neskôr sklamaní...
    Pri stole na nich čakali ich miesta a bola tu aj služobná, ktorá podávala na stôl jedlo, jej rodičia si teraz žili pomerne dobre a mali aj pár ďalších zamestnancov.
    Teta k nim bola štedrá, o tom nemohlo byť pochýb, no Myrtla mala omnoho radšej to tajomné ticho, ktoré tu bolo predtým. Ďalšie páry zvedavých očí v dome ju z pochopiteľných dôvodov znervózňovali.
    Večera prebehla v pomerne pokojnom duchu, jedlo bolo veľmi dobré, no zvládla toho menej, než očakávala.
    Potom spolu sedeli vo veľkej obývačke, kde už čoskoro pribudne stromček a vianočná výzdoba a Myrtla nebude mať čas byť nervózna, lebo tieto záležitosti závisia výlučne od nej.
    „Takže Tom, ty už budúci rok budeš školu končiť?“ opýtala sa jej mama.
    „Áno, budúci rok, nastúpim do posledného ročníka...“
    „Máš už nejaké plány, čomu sa budeš venovať po škole?“
    „Mami, to som ti predsa hovorila, ja...“ zľakla sa Myrtla, kam bude tá otázka smerovať, no Tom zjavne nepodliehal panike tak rýchlo ako ona.
    „Rokfort je môj domov, nikde som sa necítil lepšie než tam... Ak to bude možné, rád by som sa tam opäť vrátil ako učiteľ. Čo sa týka toho ostatného, ešte som sa nerozhodol, no predpokladám, že si nájdem nejakú vhodná prácu a bývanie, pokiaľ by mi táto možnosť nevyšla...“
    Jej mama len prikývla a tvárila sa trochu smutne, akoby snáď očakávala od neho inú odpoveď.
    Myrtla sa zamračila. Na tom sa predsa nedohodli. Chcela to zaraziť, no Tom jej dal pohľadom najavo, aby to nerobila. Tak to nechala naňho a dovolila mu s nimi hovoriť ďalej.
    Povedal pár dvojzmyselných vecí, ktoré jej otca nadchli. Mama sa stále tvárila dosť podozrievavo, ale aj ona napokon zmiernila postoj voči nemu a ku koncu bolo vidieť, že si o ňom utvorila pomerne dobrý dojem.
    A ani na okamih nemala pocit, že by došlo k niečomu, čo by narušilo príjemnú rodinnú atmosféru.
    Počas tej prvej noci Myrtla zaspávala s pocitom, že ak to takto pôjde ďalej, tieto prázdniny budú vskutku nezabudnuteľným zážitkom pre nich všetkých.
    ***

    Na druhý deň, keď zišla do hlavnej obývačky, zistila, že prišiel Bennet. Jej obľúbený bratranec z matkinej strany ju ihneď privítal tradičným spôsobom. Vzal ju do náručia a dalo by sa povedať, že sa s ňou takmer hravo zatočil po miestnosti.
    On mal vo zvyku robiť také veci, bol dosť spontánny typ a musela sa s ním smiať na všetkom možnom, tomu sa ani len nedalo odolať.
    „Ty si teda vyrástla...“
    „Nenapísal si mi ani raz...“ obvinila ho pobavene.
    Tiež chodil na internátnu školu, no nepochybne iného zamerania než tá, ktorú navštevovala Myrtla.
    Nebolo isté, či príde, no teraz, keď bol tu, bolo príjemné ho po takom dlhom čase vidieť. Skutočne si spolu predtým pomerne dobre rozumeli, bola jeho malá sesternička, jeho láska, ako ju zvykol nazývať. S ním sa vždy cítila dobre, no bolo to už tak dávno, takmer zabudla na to, aké to bolo, keďže ju už dosť dlho zanedbával.
    „Vieš, že ja veľmi nie som na písanie...“ ospravedlňoval sa za toto nedopatrenie, ktorého sa opäť dopustil celkom vedome.
    Chcela ho ešte nejaký čas karhať, no pohľadom sa musela zastaviť na Tomovi, ktorý už nejaký čas stál vo dverách.
    Vyzeral vskutku okúzľujúco, no v jeho pohľade nebolo nič dobré a už vôbec nie vianočné, a Myrtla napokon pomaly ustúpila od Benneta. Cítila sa zahanbene, že ju videl takto sa blázniť s bratrancom.
    „Bennet, toto je Tom, môj...“ odmlčala sa, akoby chvíľu nedokázala nič povedať, nepochybne preto, že stačilo sa len naňho opäť pozrieť a ona cítila akési zvláštne ohrozenie, akoby bol ten dobrý chlapec razom preč, a zrejme aj Bennet pocítil ten druh nepokoja.
    „Priateľ...“ doplnil ju Tom chladne.
    Priateľ?
    Povedal priateľ ako priateľ...
    Alebo priateľ ako kamarát?
    Tým si nebola istá, no vyvolalo to v nej silný pocit rozrušenia, spojený s niečím, čo doteraz nepoznala. Každý úder srdca bol zrazu až príliš silný a ona si tak veľmi priala, aby bol schopný to povedať, aspoň pred ním... Aj keď časť z nej si uvedomila, že je márne robiť si nádeje tohto druhu.
    Zrazu však stál medzi nimi a z nejakého dôvodu to považovala za mimoriadne nebezpečné. Nemohol čarovať ani nemohol nikomu ublížiť, niežeby to mal v úmysle, no zrazu priam cítila to napätie, ktoré sa nedalo prehliadnuť.
    „Teší ma...“ hlesol starší chlapec napoly vážne, napoly znepokojene. Zjavne ani on nemal chuť na žiadne žarty. Myrtla usúdila, že to bude musieť dokončiť sama.
    „Tom, toto je Bennet, môj bratranec...“ pokračovala omnoho slabším hlasom.
    „Mňa tiež,“ dodal Tom a časť z tej jeho nevraživosti akoby ani len nebola skutočná, nadobudla pocit, že sa jej to len zdalo a vôbec to nebola pravda, že by tým mohol myslieť tú možnosť, že by niekedy...

    ***

    „Ten chlapec, ako dobre ho poznáš?“
    Ticho.
    „Na niečo som sa ťa pýtala, zlatko, si v poriadku?“
    „Áno, mama, som... len som sa zamyslela...“
    Sklopila zrak. Dívala sa na svoje ruky, polepené od cesta, a čiastočne aj od čokoládového krému. Pripravovali ich obľúbené vianočné pečivo, niektorých zvykov sa nevzdali, bola to ich spoločná tradícia. Kuchyňa vtedy patrila len a len im.
    „Tak mi odpovedz...“ požiadala ju matka.
    „A nie je to ten chlapec, volá sa Tom... Tom Riddle... A poznám ho dosť dobre...“ upresnila takmer hrdo. Prešla k umývadlu, aby si mohla umyť ruky.
    „Bennet sa mi zmienil o tom, čo mu povedal... tak ako to je, je to tvoj priateľ, alebo len kamarát?“
    Nevedela, čo by mala povedať. Tom jej tú záležitosť vôbec nevysvetlil, správal sa, akoby sa vôbec nič nestalo.
    Skončila s tým, čo bolo jej úlohou, a dalo by sa povedať, že všetko bolo pripravené na to, aby sa to dalo do rúry.
    „Nič také predsa nepovedal, alebo áno? Použil len iné slovo, na tom predsa nič nie je...“ zvolila Myrtla radšej taktiku popierania.
    No nevyzeralo to, že mama bude ochotná ju tak skoro prepustiť.
    Postavila sa jej do cesty.
    Nepochybne sa v nej spustil ten ochranný impulz, ktorému sa Myrtla práve teraz chcela vyhnúť.
    „Aké má vlastne s tebou úmysly?“
    Jej mama si zrejme až príliš vzala k srdcu poučku, týkajúcu sa rýchlejšieho vývoja čarodejníckych detí.
    „Ale, mama, nebudeme sa predsa brať, je to skutočne len kamarát... nič viac...“ Obávala sa, že jej to bude musieť opakovať až do omrzenia.
    „Myslím, že ti rozumiem, nemusíš sa tým trápiť, všetko je v poriadku, len som chcela vedieť, ako na tom ste...“ povedala jej mama napokon. Zjavne pochopila, že takýmto spôsobom ju nedokáže len tak ľahko zlomiť, a zmenila radšej taktiku.
    „To je v poriadku, mami, ja sa nehnevám...“ Nemala v úmysle pristúpiť na jej hru, chcela jej dať jasne najavo, že jej na tom až tak veľmi nezáleží.
    Po tom, ako si všetko vyjasnili, aspoň čiastočne sa Myrtla rozhodla ostať v kuchyni dlhšie. S mamou prebrali ešte množstvo iných vecí, školu a takisto aj tie neškodné záležitosti, ktoré nemohli prebrať počas roka, stihli počas pečenia. Upravená pravda medzi nimi nastolila príjemnú atmosféru. Dôležité bolo len to, že jej mama bola na ňu hrdá vďaka jej výsledkom zo školy a nemusela sa trápiť vecami, ktoré by aj tak nemohla ovplyvniť.
    ***

    „Mrzí ma to...“ povedala Tomovi, keď si napokon našla voľnú chvíľku na to, aby sa s ním mohla pozhovárať.
    Nebolo to až také jednoduché, ako si myslela, mama ju dosť zamestnávala, bolo dosť ťažké uniknúť tým vianočným prípravám. Stále mala pocit, akoby ešte ani zďaleka nebolo všetko hotové, a pritom mali tak málo času.
    Bolo ťažké sa z toho vymaniť, Tomov návrh na rýchlu schôdzku však nemohla odmietnuť. Potrebovala si s ním vyjasniť pár vecí skôr, než dôjde k nejakým nenapraviteľným chybám. Vybehla von v domácich šatách, na ktoré si rýchlo obliekla kabát skôr, než by ju niekto zastavil alebo ju o niečo požiadal. A úspešne sa jej podarilo prekĺznuť.
    Stáli spolu pri dverách vedúcich do záhradného domčeka.
    A chvíľu medzi nimi vládlo rozpačité ticho, až kým on neprehovoril ako prvý.
    „Nemusí...“ povedal pokojne, no tváril sa vážne a dosť zamyslene.
    A ona sa obávala, či aj jeho neprepadol otec, tak ako matka podrobila výsluchu ju, úplne zabudla na tieto záležitosti. Usúdila, že sa na to mala pripraviť omnoho lepšie.
    „Dúfam, že môj otec... nebol k tebe nepríjemný... Len sa o mňa bojí a... nič viac...“ pokračovala vo vopred pripravenej reči.
    „Majú dôvod sa báť...“
    „Prečo?“ hlesla rozrušene.
    Neodpovedal, aspoň nie prostredníctvom slov.
    „Tom, čo...“
    Cítila, ako ju pritisol bližšie k dverám, jedna jeho ruka jej bránila v pohybe.
    Jeho blízkosť všetko ostatné odstránila. Jeho bozky bez varovania narušili jej obranu. Cítila tú spriaznenosť medzi nimi, ten pocit, prenikal tak hlboko, hlbšie ako čokoľvek iné, čo predtým poznala. S ním to bolo možné, pri ňom strácala tú časť seba, ktorú zrazu dávala len a len jemu. Tlak jeho tela, neúprosný a tvrdo vyžadujúci pozornosť, ju pripravil o dych.
    Chcela ho objať, priala si, aby ju takto držal čo najdlhšie. a zároveň sa toho bála.
    Strach prichádzal spolu so vzrušením, neúprosne siahal až na dno jej síl. Bála sa toho, čo bude znamenať to objatie, a svojich vlastných činov, ktoré by mohli nasledovať po ňom. V zajatí tej vášne nedokázala uvažovať, len cítiť, len prežívať.
    Nemohla urobiť nič iné. Len čakať na jeho rozhodnutie a dúfať. Ani nevedela, v čo presne, no niekde to v sebe nachádzala, tú nádej, ktorá by mohla spáliť jej vnútro, ak by sa odvážila to čo i len na okamih opäť pripustiť.
    No on neprekročil hranicu. Zmenil bozk na objatie a potom ju pomaly pustil.
    „Pochopila si?“
    „Áno, je mi to jasné...“ vyhlásila pomaly a zreteľne.
    Tom bol tým, s ktorým by bola schopná prekročiť hranicu, aj keď jej v podstate nič nesľúbil, a to pre ňu nebolo dobré.
    „A jedna vec nech je ti jasná, neviem, prečo som povedal tvojmu bratrancovi, že som tvoj priateľ, nerozumiem tomu a kým na to neprídem, bude lepšie, ak o tom nebudeme hovoriť...“
    Prikývla. Stále ešte čiastočne zbavená schopnosti rozmýšľať by mu dokázala prikývnuť takmer na čokoľvek.
    Nedotkol sa jej nijako nepatrične, no jej telo, akoby sama nevedela popísať ten pocit. A potrebovala sa s tým vyrovnať.
    „Mali by sme už ísť...“ povedal dosť chladne, čím aspoň čiastočne oslabil jej nadšenie.
    „Má... máš... pravdu...“ hlesla potichu a dovolila mu, aby ju odprevadil späť do domu.

    « Predošlá kapitola
    (8. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (10. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates