Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

11. kapitola - 10. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 15. 11. 2015 18:59:41
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 905
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Držala v rukách malý medailón. Bol ťažký, na dotyk pulzujúci niečím, čo bolo možné len cítiť. Na prvý pohľad hladký a obyčajný. Jemná a precízna práca. Otočila ho a uvidela vzory popretkávané do zložitého motívu. No nebolo jednoduché ho otvoriť, akoby snáď bolo od nej vyžadované niečo, čo by mala urobiť, aby sa tak stalo. No nemal v sebe nič nepríjemné, čo by jej mohlo ublížiť, bol to šperk, ktorý znamenal viac, než by mohlo byť na prvý pohľad zrejmé.
    „To je naozaj pre mňa?“ hlesla prekvapene.
    „Je to tvoj neoficiálny darček...“ povedal jej Tom, keď si našli čas pre seba po rodinnom odovzdávaní darov.
    „Pomôžeš mi?“ opýtala sa Myrtla potichu, príjemne prekvapená tým, že aj on si pre ňu pripravil niečo osobné. Ani nevedela, kde vzala tú odvahu, aby ho požiadala o niečo také. No priala si, aby to urobil on. Chcela cítiť jeho dotyk, iný než ten, na ktorý myslela v posledných dňoch.
    „Áno, rád ti s tým pomôžem...“
    Pomaly si ho vzal z jej rúk. Odhrnul jej vlasy s jemnosťou, ktorá ju samu prekvapovala. Bol to opäť ten dobrý Tom. Ten, ktorého všetci obdivovali, no nikto nepoznal jeho pravú tvár. Ani ona nie. Stále mala na ňom čo objavovať.
    Bol tým, ktorého si priala mať pri sebe, no zároveň bola priťahovaná aj tým druhým, tým neľútostným, ukrývajúcim sa hlboko pred zrakmi všetkých ostatných. Ani jedného z nich nedokázala natrvalo vymazať zo svojej mysle.
    „Dávaj naňho dobrý pozor, svojím spôsobom je výnimočný... neskôr možno pochopíš prečo...“ pošepol jej Tom, keď zapínal retiazku. Cítila, ako jeho ruky pomaly klesli nižšie. Objal ju. Spôsobom zodpovedajúcim jeho momentálnej nálade. Pomaly a takmer opatrne.
    „Budem naň dávať veľký pozor... Ďakujem ti, Tom, aj ja pre teba mám ešte niečo, menej oficiálne...“ siahla rukou do vrecka a opatrne vybrala ten tmavý predmet.
    „Nie je tým, za čo sa vydáva, a je tým, čo by nikto na prvý pohľad nečakal...“ povedala mu indíciu určenú k tomuto daru. Podarilo sa jej to vytvoriť hlavne vďaka tej poslednej knihe, ktorú jej dal Slughorn. Spojenie mágie a hlavolamov. Dokonalá kombinácia.
    Vyzeralo to ako jeden z tých hlavolamov, ktoré sa bežne predávajú v muklovských obchodoch, no v jeho vnútri bolo niečo, čo Tom nepochybne dokáže oceniť, pokiaľ sa mu podarí rozlúštiť jej indície. Aj jej darček niesol stopy mágie.
    To bolo podmienkou použitia kúzla, ktoré sa nachádzalo vo vnútri.
    Bolo vytvorené len preňho a nieslo v sebe dômyselné, čo by mohlo byť považované za hraničnú oblasť vo svete mágie, no Slughorn si s takými vecami zjavne nerobil starosti. A ona tiež nie, pokiaľ sa nechystala nikomu ublížiť, verila tomu, že je to tak v poriadku.
    „Takže hlavolam?“
    „Niečo viac než hlavolam a menej než samostatné kúzlo... niečo čiastočne zakázané... a je neškodnou sestrou horcruxu...“ pokračovala Myrtla vo svojich indíciách, no pod vplyvom toho slova akoby sa objavil aj ten druhý Tom, ten nebezpečný a nepredvídateľný.
    ***

    Sedeli za jedným stolom v hlavnej jedálni. Vianočné sviatky prebiehali tak, ako to bolo v ich rodine zvykom. Hojnosť všetkého, príjemná atmosféra spojená so zaužívanými tradíciami.
    Na stole pred nimi sa rozprestierala hotová hostina, prevažne tradičné jedlá, ktoré dokázali ulahodiť každému členovi rodiny.
    Moriak, zelenina, opekané zemiaky, brusnicová omáčka a nesmel chýbať ani mamin špeciálny vianočný puding a rôzne druhy chutných koláčikov. To bol základ, na ktorom mohli pokojne nechať oči, lebo tento rok bola mama skutočne mimoriadne kreatívna. Aj atmosféra pri stole bola priam vynikajúca, medzi nimi bol ten čarovný kruh pochopenia a tolerancie. Ich rodina takto spolu dokázala bez problémov fungovať. Nič na tom nezmenila ani jej príslušnosť k inému svetu. Všetko bolo v poriadku a ona ich mala rada a vážila si to, že sa tu tento rok takto stretli. Všetky tie šťastné tváre aj v nej samej prebúdzali spokojnosť a pohodu.
    Myrtla náhle zachytila Bennetov pohľad. Pomaly sa k nemu obrátila.
    „Veselé Vianoce, sesternička!“ pošepol jej. Mierne provokatívne, no on to mal vo zvyku a nič to neznamenalo.
    „Aj tebe...“ odpovedala mu tlmeným hlasom. Pocítila Tomovu ruku na svojej stoličke.
    „Tvoje indície, chcem o nich hovoriť...“
    Okamžite mu začala venovať plnú pozornosť.
    „Áno, samozrejme...“ hlesla zahanbene. Súhlasil s tým, že prijme túto hru, no nebola si istá tým, či ho náhodou neurazila. Či to bol vhodný dar preňho a či si to správne vysvetlil. A skutočne nevedela, či zvolila správne, lebo sa opäť pred ňou uzavrel. Jeho dar mala stále na krku, bezpečne ukrytý pred zrakmi ostatných.
    Chránila si ho ako poklad. A Tom na ňu stále tak zvláštne hľadel. Bol vážny a pri tomto tlmenom svetle bola zdôraznená jeho príťažlivosť a jemné rysy tváre.
    A kým jej rodina ďalej konverzovala o všetkom možnom, týkajúcom sa ich ďalšieho početného príbuzenstva, Tom jej položil len jedinú otázku: „Odkiaľ si počula o horcruxoch?“
    Naklonila sa bližšie k nemu. Dívala sa do jeho očí, ktoré boli akési iné, opäť takmer až planúce.
    O odpovedi na jeho otázku nemusela dlho uvažovať, no istý čas ho len pozorovala, akoby skúšala, ako dlho potrvá, kým sa jeho výraz priblíži opäť k tej chladnej rezervovanosti. Pretože práve teraz vyzeral takmer, akoby ho zasiahlo akési citové pohnutie, ktoré k nemu tak celkom nepatrilo. No možno bol taký vždy, keď hovoril o tej vyššej mágii, ktorá ho skutočne zaujímala, a Myrtla si priala byť toho súčasťou.
    „Porozprávam ti o tom, ak chceš...“ vyhlásila spokojne, už len preto, že to vyzeralo, akoby visel na každom jej slove, čo jej nesmierne lichotilo.

    Spomienka M. E. W.

    „Slečna Myrtla... tak poďte, čo pre mňa máte?“ opýtal sa jej Slughorn tak, ako to mal vo zvyku.
    Dnes mal jednu zo svojich zvláštnych nálad, oči sa mu tak trochu leskli a celkovo mal akýsi zvláštny výraz, jeden z tých, ktoré zvyčajne starostlivo ukrýval pred všetkými ostatnými.
    Pohyboval sa dosť neisto a usmieval sa inak než zvyčajne, z čoho usúdila, že si doprial niečo dobré na zahriatie, nepochybne pod vplyvom všetkých tých udalostí, ktoré nebolo možné len tak ľahko dostať z hlavy.
    Určite aj preto, že tento rok akosi nemal veľa príležitostí na radosť, ani stretnutia klubu neboli také voľné ako zvyčajne, keďže medzi študentmi vládla nervozita a nikto si nemohol byť ničím istý. Skrátka to bolo úplne pokazené a veľmi zlé pre obe strany, ktoré sa teraz nenávideli ešte omnoho viac než predtým, a dalo by sa povedať, že bolo omnoho jasnejšie cítiť jednotlivé skupinky. A ona musela opäť požiadať jednu staršiu študentku, aby ju odprevadila na stretnutie s jej mentorom, keďže nemala v úmysle o takomto čase vyrušovať Toma.
    „Tu je uvedené, že toto kúzlo môže byť považované aj za sestru horcruxu, no nikde nie je presne vysvetlené, o čo ide...“ Myrtla mu ukázala istú pasáž v knihe, ktorú práve dočítala. A plánovala sa ho opatrne opýtať na istú vec, ktorej v texte až tak dobre neporozumela.
    Zamračil sa. Dosť dlho mlčal a len sa na ňu díval. Znervóznela. Snáď niečo nepoplietla, alebo to bolo niečo smiešne jednoduché, čo prehliadla? Nechcela pred ním vyzerať ako totálne neschopná osoba... No zjavne to nebol tento prípad.
    „V žiadnej z kníh, ktoré by som vám bol ochotný dať, vysvetlenie nenájdete, poviem vám len toľko, že má spoločný základ s jedným kúzlom, ktoré je považované za najčernejšiu mágiu, a tou sú horcruxy, kúzlotvorca akoby časť slov, ktoré patria sem, pridal aj tam, no majú iný význam a nie je to nič vhodné pre dievčatá vášho veku... Tušíte vôbec, čo znamená zapliesť sa s čiernou mágiou, slečna?“ Jej mentor ju náhle chytil za plecia, tak prudko, až sa zachvela. A jeho zovretie bolo pevné, pohľad takmer až neprítomný, akoby práve teraz videl niekoho iného, vytočeného a znepokojeného.
    „Nie, netuším...“ priznala bez váhania, hoci na tých dvoch slovách bolo vždy niečo vzrušujúce a takmer až fascinujúce.
    Pustil ju a pomaly ustúpil dozadu, akoby sa náhle spamätal z nejakého prudkého šoku.
    „A bude najlepšie, ak to tak aj ostane, zabudnite na to, čo som vám povedal, to kúzlo je bezpečné, rovnaký základ neznamená, že výsledok bude rovnaký ako to temné kúzlo... A teraz už poďte, je dosť neskoro... odprevadím vás...“
    „Prepáčte, pane, nechcela som vás nahnevať...“
    „To je v poriadku, nič sa predsa nestalo...“ ubezpečoval ju už omnoho pokojnejším hlasom.
    Pár dní sa jej potom vyhýbal, no nebolo to nič výnimočné a nerobila si z toho ťažkú hlavu, vedela, že časom, keď sa z toho spamätá, ju k sebe opäť zavolá.

    „Takže Slughorn...“ skonštatoval Tom potichu a v jeho hlase zaznievalo niečo, čo sa dalo považovať za úprimné zaujatie.
    „Prosím ťa, hlavne mu nič nehovor... on, nemyslím si, že by sa mu to veľmi páčilo, asi sa len preriekol a nechce, aby sa o tom veľmi hovorilo, no pripúšťam, že som nemohla odolať, sedelo mi to do tej indície...“ pokračovala pošepky Myrtla a trochu sa aj obzerala, no nevyzeralo to tak, že by si ich niekto všímal.
    „A potom sa už k tomu viac nevrátil?“ opýtal sa napokon Tom, už omnoho kontrolovanejším hlasom než predtým.
    Bol tak blízko nej, takmer sa až dotýkali, no nezdalo sa, že by to niekomu prekážalo. Myrtla si všimla, že jej otec sa tvári akosi až príliš nadšene, aspoň pri letmom pohľade to bolo tak, jeho dobrý dojem z Toma aj naďalej pretrvával a vyjadroval sa o ňom veľmi pekne.
    Myrtla sa musela predsa len trochu odtiahnuť, aby nevzbudili pri stole neželanú pozornosť, obzvlášť preto, že zachytila matkin varovný pohľad.
    Tom nevyzeral, že by mu to prekážalo. Mala pocit, že ani nevníma ju, ale sústredí svoju pozornosť len na jej slová, akoby to bolo preňho životne dôležité, a ona si zrazu priala, aby jej Slughorn povedal všetko o horcruxoch, už len preto, aby sa Tom mohol na ňu ešte nejaký čas takýmto spôsobom dívať. No nebolo to v jej moci, tak len pokračovala: „Nie, vôbec, a neodvážila som sa ho na to ani spýtať, vieš predsa, aký dokáže byť...“
    „Áno, viem...“ potvrdil jej to aj Tom, no v jeho hlase zaznievalo sklamanie, ktoré ju mrzelo.
    Slughorn možno nebol veľmi zastrašujúci, no mal svoje vlastné metódy, ktoré v prípade nutnosti uplatňoval. Pretože to nebolo to prvý raz, čo prezradil niečo, čo nemala vedieť, a potom sa tváril, že to tak nebolo. A zo skúsenosti vedela, že ak sa bude tváriť, že si to vôbec nezapamätala, bude aj on omnoho prístupnejší počas nasledujúcich stretnutí.
    „Áno, máš pravdu, bude lepšie, ak to ostane len medzi nami, nikomu inému sa o tejto záležitosti radšej nezmieňuj...“ navrhol jej Tom, zrejme aj uvažoval podobne ako ona, aspoň čo sa týkalo záležitosti Slughorn.
    „Áno, samozrejme...“ súhlasila s tým takmer okamžite, pretože sa jej páčilo, že budú mať ďalšie spoločné tajomstvo.
    ***


    Stála pri stromčeku. Sledovala svetlá, ktoré rozjasňovali izbu, ešte aj teraz.
    Niečo krásne sa končilo a ona si nemohla pomôcť, takmer si priala zastaviť čas, keď sa odhodlávala opustiť túto izbu a zmieriť sa s tým, že zajtra už budú Vianoce definitívne len minulosťou. Bolo až neuveriteľné, ako krátko trvali tie príjemné chvíle, ktoré strávila s Tomom a so svojou rodinou. Zmocnil sa jej akýsi neodbytný pocit, spojený takmer s istotou, že na týchto Vianociach bolo niečo výnimočné, čo sa už nebude nikdy viac opakovať.
    Dvere sa otvorili a niekto vstúpil dovnútra. Neotočila sa. Ostala tam stáť celkom pokojne, lebo sa neobávala, že by ju doma mohol niekto ohroziť. Skutočne sa jej podarilo úplne sa uvoľniť a zbaviť sa tej ostražitosti, ktorú v nej podnietili udalosti na Rokforte.
    „Ty si ešte tu? Myslel som si, že si už šla hore...“ počula Tomov hlas.
    Už tradične za ňou napokon prišiel. No bolo to iné než v škole. Nemuseli sa skrývať, aspoň niečo sa týkalo ich vzájomných stretnutí.
    „Chystám sa na to...“
    Pomaly sa obrátila späť k nemu. Zvykla si na to, že sa s ňou rozpráva aj pred inými ľuďmi. Inak než prefekt s mladšou študentkou. Bolo to príjemné, aspoň na chvíľu uveriť tomu, že by to takto mohlo vždy fungovať. A dovoliť samej sebe prežívať to šťastie spojené s jeho blízkosťou, no popritom vnímať neúprosnosť toho, že on to tak necíti. Jemu oči tak nežiaria, keď hovorí o nej ani o žiadnej inej, len mágia v ňom prebúdza silnejšie reakcie. A preto si priala, aby dosť dlho uvažoval nad jej indíciami, lebo chcela, aby na ňu aspoň nejaký čas myslel, aj keď už budú v škole.
    No nerobila si veľké nádeje, Tom nebol osobou, ktorú by ona sama dokázala len tak ľahko dostať pod svoju kontrolu.
    „Tak len choď, skôr než...“ opäť mal na tvári ten zvláštny výraz, ktorému ona sama nikdy presne nerozumela.
    „Skôr než čo?“ opýtala sa ho.
    Neodpovedal. No ona pochopila. Mal chuť sa s ňou opäť zahrávať. A ona mohla veľmi ľahko padnúť do jeho pasce. Čiastočne by toho bola schopná, no on ju upozornil na toto nebezpečenstvo, nebola ochotná to riskovať, aspoň nie dnes.
    „Dobrú noc...“ hlesla potichu.
    „Dobrú noc...“ odpovedal bezvýrazným hlasom.
    Postavil sa na jej miesto, no ani zďaleka to nevyzeralo tak, že by ho zaujímal stromček.
    ***

    „Neprichádza do úvahy!“ tvrdohlavo trval na svojom otec, keď mu Bennet naznačil, že by bol rád, keby ich pustili na tradičnú silvestrovskú oslavu do Little Hangletonu. Nedal s tým pokoj takmer celý týždeň, no nevyzeralo to, že by mali rodičia v úmysle pustiť ich tam.
    Myrtla si priala, aby tiež mohli ísť. Už len preto, že predsa Tomovi sľúbila výlet na toto miesto, prázdniny sa už takmer skončili a dosiaľ na to nemali príležitosť. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože rodičia neboli nadšení tým, že by mala niekam ísť s Tomom úplne sama. Aj keď ich ubezpečila o tom, že Tom je len jej kamarát, nepáčila sa im predstava, že by im dopriali až toľko voľnosti.
    Deň pred Silvestrom, keď to už vyzeralo tak, že sa nikam napokon nepôjde, ju zrazu Bennet zovrel v náručí.
    „Podarilo sa, sesternička,“ pošepol jej počas toho bláznivého tanca po celej izbe.
    „Pustili nás?“ neveriacky si ho premerala.
    „Áno, ale idú tiež... keďže sa ubezpečili, že tam dostaneme stôl ako rodina... nemajú s tým žiadny problém...“
    Tváril sa, akoby počítal skôr s inou alternatívou, no nepochybne to bolo víťazstvo, na ktoré bol hrdý.
    „A prečo ty vlastne až tak veľmi stojíš o tú oslavu?“ opýtala sa ho Myrtla. Už niekoľko dní to odkladala, no práve teraz by bolo vhodné, keby jej konečne povedal, čo ho podnietilo k toľkej aktivite.
    „Chcem si ešte niečo užiť, kým pôjdem do školy... je to tam teraz dosť tvrdé... a otec... ten nie je nikdy s ničím spokojný... Ani nevieš, aké máš šťastie...“
    „Áno, jasné...“ hlesla rozrušene, očividne nemal ani len poňatie, ako to chodí na tej jej škole.
    O šťastí v jej prípade by sa dalo polemizovať, no Bennet nebol osobou, ktorej by mohla hovoriť o svojich problémoch spájajúcich sa so svetom mágie.

    « Predošlá kapitola
    (9. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (11. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates