Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

12. kapitola - 11. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 19. 11. 2015 19:04:25
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 866
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Oslava bola fajn. Aspoň jej začiatok. No Tom sa neskôr kamsi vytratil a nevrátil sa späť. Pokazilo jej to náladu a po celý zvyšok večera, len čosi odsekávala Bennetovi, ktorý si ju kvôli tomu dosť tvrdo doberal. Nevyvíjalo sa to vôbec dobre. Nakoniec mu poriadne vynadala, rozplakala sa a vybehla von tesne pred polnocou. Nevedela, prečo reagovala až tak podráždene, prečo sa vždy nechala uniesť tou horšou stránkou svojej povahy, no nedokázala to zastaviť. Triasla sa od hnevu a priala si, aby mu mohla ublížiť, aby mu dokázala vrátiť to, akú bolesť jej svojimi narážkami spôsobil.
    Jeho slová ďalej zneli v jej mysli ako jedna z tých mimoriadne otravných piesní. Už ho asi nebavíš. Možno odišiel s niektorou z miestnych... ten tvoj priateľ...
    Vedela, že to Bennet povedal hlavne kvôli tomu, že si toho doprial viac než dosť a bol v nálade pomerne skoro. Nemyslel to tak, ale ona sa nedokázala ovládnuť.
    Nezastala, ani keď na ňu volali rodičia, vedela, že z toho neskôr bude problém, no práve teraz považovala za omnoho rozumnejšie uprednostniť čerstvý vzduch pred nekontrolovaným výbuchom mágie uprostred oslavy, na ktorej sa nachádzalo pomerne dosť muklov.
    Bola by toho schopná a nechcela si ani len predstavovať, aké by to malo následky.
    Až chladný nočný vzduch jej pomohol usporiadať si myšlienky. Pomaly kráčala ďalej bez toho, aby sa trápila tým, kam sa dostane. Bol to vskutku jediný spôsob, ako sa zbaviť toho hnevu, ktorý jej nedovolil dýchať.
    Prívesok ju ťažil na krku, akoby zrazu bol až príliš ťažký, a ona sa ho pomaly dotkla, akoby zvažovala, či by si ho nemala zložiť. No akékoľvek myšlienky spojené s Tomom a so všetkým ostatným boli zrazu prerušené pod vplyvom akéhosi zvláštneho šuchotu prichádzajúceho spoza jej chrbta.
    Obrátila sa. Takmer zo zvyku siahla po prútiku. Nebolo dovolené ho vyťahovať len tak, no cítila sa bezpečnejšie, keď si aspoň mohla predstavovať, že má tú možnosť použiť ho proti všetkému, čo by sa jej pokúsilo ublížiť.
    „Kto je tam?“ opýtala sa ostrým hlasom.
    Nedostala odpoveď. No cítila isté ohrozenie prichádzajúce z tmy.
    Niekto tam bol. A neráčil sa jej ozvať, čo neznamenalo nič dobré. Pomaly ustupovala, akoby vedená impulzom, ktorý ju nútil báť sa toho neznámeho ticha.
    Toho ohrozenia, ktoré cítila, aj keď nevedela, či je opodstatnené. A potom do niečoho vrazila.
    „Čakal som, že ani ty tam napokon nevydržíš...“ pri uchu jej zrazu zaznel známy hlas. Uľavilo sa jej, srdce jej prestalo zdesene búšiť, keď v tme našla Tomovu ruku.
    „Niečo tam je...“ hlesla rozrušene.
    „Nič, čo by nás muselo znepokojovať...“ vyhlásil ľahostajne a odviedol ju ďalej od zdroja jej strachu. Čím viac sa vzďaľovali, tým bola pokojnejšia.
    „Tom... ako si? Ako je možné, že ma vždy dokážeš nájsť... keď... A kam si to vlastne zmizol? Prečo si vôbec...“
    „Naše stretnutia už od istého času nie sú náhodné, a keď budem chcieť, nájdem si ťa všade... nezabúdaj na to... A to, kde som bol, povedzme, že to ťa nateraz nemusí zaujímať...“ poznamenal Riddle napokon a znelo to čiastočne aj ako hrozba, keďže popritom pustil aj jej ruku. A Myrtla sa pod váhou jeho pohľadu začala cítiť takmer previnilo.
    „Prepáč, nemala som v úmysle ti nič vyčítať... ja len... Bennet bol kvôli tomu neznesiteľný... neustále niečo hovoril o tebe a iných dievčatách... o tom, že by si mohol niekam zmiznúť s niektorým z miestnych dievčat...“
    Keď už raz začala, akosi to nešlo zastaviť a sama sa čudovala, že mu tak ochotne povedala všetko a nepríjemnostiach spojených s jeho náhlym odchodom. Očakávala, že tým bude celá vec uzavretá, no potom pocítila, ako jej takmer bolestivo zovrel rameno.
    „Ak by k tomu aj došlo, nebola by to tvoja vec... nemysli si, že si od teba budem pýtať dovolenie... To, že sme spolu aj cez prázdniny, neznamená, že sa niečo medzi nami zmenilo. Nemala by si zabúdať, kam patríš!“ pripomenul jej neľútostne.
    Niečo nebolo také ako zvyčajne, niečo ho znepokojilo, no nedokázala preniknúť cez jeho obranu. To, ako chladne jej to povedal, v nej opäť prebudilo hnev.
    Prudko zastala.
    „Nezabudnem, Tom, už viac tú chybu neurobím...“ odsekla Myrtla chladne.
    Bola opäť veľmi rozrušená, srdce jej šlo takmer vyskočiť z hrude. A zrejme sa už blížilo vyvrcholenie osláv. Dokonca sa začal už aj ohňostroj. Počula ho. Mala možnosť ho aj vidieť, no na tom, čo sa odohrávalo na oblohe, jej pramálo záležalo.
    Priala si, aby jej nezáležalo na tom, čo si myslí, aby ju tým svojím pohľadom nedokázal okamžite odsúdiť. Aby necítila bolesť, keď sa snažila uniknúť z toho, čo pre ňu on vytvoril, a pripísať sebe samej omnoho vyššiu hodnotu. No bolo to také lákavé. Také príjemné aspoň na chvíľu uveriť, že by mu na nej mohlo záležať. A čím ďalej, tým viac bolo ťažšie priznať si, že to tak nie je. Bojovala s tým pocitom, nechcela, aby ju pohltil. Prívesok ju takmer pálil. Cítila na sebe jeho pohľad, vedela, že zachádza priďaleko, že dráždi osobu, ktorá by jej mohla spôsobiť veľa problémov. No nedokázala zastaviť tie slová, ani ich zmierniť.
    „Dávaj si pozor na to, akým tónom sa so mnou zhováraš...“ odvetil tvrdo, no nepustil ju, cítila jeho zovretie pevné a neúprosné. A nedokázala sa pohnúť ani o kúsok. Bola úplne paralyzovaná strachom. Jej tón definitívne nebol v poriadku.
    Bola drzá. Nájde si spôsob, ako sa jej za to odplatiť. Ako jej ublížiť bez toho, aby naňho padlo podozrenie. V jeho pohľade nenachádzala zľutovanie ani sympatie.
    „Tom, ja len...“ Snažila sa pozbierať odvahu na ďalší krok. Potrebovala sa vymaniť spod vplyvu toho jeho odsudzujúceho pohľadu.
    Nie je ako tie dievčatá, ktoré za ním chodia. Nemôže byť taká. Nesmie.
    „Ja len...“ skúsila to ešte raz, omnoho pomalšie. Opäť sa trápila sama so sebou.
    S tou Myrtlou, ktorá sa pri ňom cítila bezpečne a dôverovala mu. Snažila sa ju presvedčiť, že sa mýli, ak si myslí, že on by to celé nechal prejsť len tak bez povšimnutia.
    Podvedome očakávala ďalší úder z jeho strany. Čakala na tie slová, ktoré ju definitívne zbavia akýchkoľvek ilúzií. No jeho výraz sa opäť zmenil, akoby s príchodom toho ďalšieho ohlušujúceho ohňostroja odišiel aj ten hnev, ktorý mala možnosť pocítiť na vlastnej koži.
    Pustil ju. Svoju ruku si takmer ani len necítila.
    Nový rok prišiel, no ona to nedokázala prežívať tak ako počas tých posledných rokov. Len ticho čakala na jeho verdikt. No mala možnosť vidieť, ako nadobudol svoje zvyčajné sebaovládanie, a keby ho nepoznala, povedala by, že to bol pred chvíľou niekto iný a vôbec nie ten zvyčajný slušný a príjemný Tom.
    „Nechajme to nateraz tak, no musím ťa varovať, ak nedokážeš prijať to, čomu sa vo vzťahu so mnou nevyhneš, možno bude lepšie, ak sa s tebou viac nestretnem... Chceš pokračovať, alebo si radšej zvolíš ústup?“
    Bála sa tej druhej tváre. Viac než kedykoľvek predtým. Zhlboka sa nadýchla. Studený vietor prešiel jej telom. Nebola dobre oblečená a nemohla použiť ani kúzlo. No predtým necítila chlad. Teraz sa však roztriasla. Vedela, že je neskoro.
    Nemôže uniknúť. Nedokáže to. Nemohla mu odpovedať slovami. Nedokázala ich v sebe nájsť. Len ho pobozkala. Len mu dala najavo, že bude stáť pri ňom, alebo aj v jeho tieni, ak to bude potrebné. Možno to bude ľutovať. Možno už nebude cesty späť a zlé predpovede sa napokon naplnia, no chcela žiť pre túto chvíľu, pre ten jediný okamih, keď môže byť s ním.
    Objal ju, takmer s istotou pocítila jeho ruky na svojom páse.
    ***


    Počas tej noci sa s ňou udiala istá zmena.
    Niečo, čo postrehla zrejme len ona, no odvtedy už nič nebolo také ako predtým.
    Ležala v posteli. S rukami pritisnutými pri tele. A zdalo sa jej, že všetko je zrazu iné.
    Už viac neplakala. Nehnevala sa. Cítila niečo, čo ani sama nedokázala tak presne vyjadriť. Lebo čiastočne ešte stále lipla na tej Myrtle z toho predchádzajúceho večera. Ticho, ktoré prinieslo to nasledujúce ráno, ju znepokojovalo. Ale každý zvuk, ktorý odporoval tomu tichu, spôsobil, že náhle spozornela. Nie preto, že by jej ublížil alebo že by urobil niečo, čo by si mohla zle vysvetliť. Súhlasila so všetkým, neurobila nič proti tomu, aby ho zastavila... A on bol... Nevedela by to presne popísať, ani keby sa o to snažila. Boli to len záblesky, len niečo takmer neuchopiteľné.
    Zhlboka sa nadýchla. Hľadela na strop svojej izby a počítala imaginárne hviezdy. Až kým si neuvedomila, že stojí pri jej posteli.
    Nevedela, kedy presne vošiel do jej izby, akosi to nestihla zaregistrovať.
    „Môžem?“
    Prikývla.
    Stál tam a nehýbal sa a pôsobil dosť neisto. Takého to nepoznala, akoby na ňu práve teraz aj on hľadel inak než predtým. No možno si to len namýšľala, možno to bol len taký pocit a nič viac.
    „Pokojne si sem sadni...“ navrhla mu Myrtla. Urobil to. Takmer váhavo sa presunul na kraj jej postele.
    Díval sa na ňu tak, akoby ju po prvý raz vôbec bral do úvahy.
    Bola to úplne iná reakcia než tá, ktorej sa obávala. A ona sa takisto posadila.
    No ostala zahalená v prikrývke, takmer akoby v jej ochrannom zajatí.
    „Potrebuješ niečo, Tom?“ opýtala sa a snažila sa znieť úplne pokojne, aj keď hlboko v nej opäť ožívalo to nepríjemné napätie. A práve v tejto chvíli nevedela, čo by vlastne mala chcieť.
    Všetko bolo až príliš zložité a on... on bol práve tou osobou, ktorú túžila nenávidieť, no namiesto toho ho milovala.
    „Ten včerajší večer...“ začal úplne pokojne, akoby hovoril o celkom bežných veciach.
    Vytáčalo ju to, no nechala ho, lebo bola zvedavá na to, čo jej slušná Tomova verzia povie.
    Vo svojich myšlienkach sa vrátila k tomu okamihu, keď to medzi nimi akosi začalo byť vážne.
    „Chcel som sa len ubezpečiť o tom, že je všetko v poriadku...“ povedal Tom napokon to, čo ona odsúhlasila len krátkym prikývnutím. No nebola schopná nič povedať nahlas.
    „Tak dobre, uvidíme sa neskôr...“ rozlúčil sa s ňou, stále sprevádzaný tou istou neistotou.
    Nechala ho odísť. Všetko bolo v poriadku.
    Nestalo sa nič, čo by nechcela. Samu seba opäť ubezpečovala o tom, že je to tak.
    No nedokázala prestať myslieť na to všetko. Myslela na to, aké to bolo, cítiť ho blízko seba. Aké to bolo, po prvý raz spoznať niekoho tak dôkladne, ako teraz poznala jeho. Dosiahol až na dno jej vnútorného sveta.
    Myslela na chlad, ktorému sa snažila čeliť, ten chlad, ktorý zjemnila svojím prístupom k nemu, keď spoznala jeho temnú stránku. A na jeho túžbu po cudzej bolesti, ktorá bola viac než očividná, pôsobila mu potešenie.
    Spomínala na to, ako boli prepletení v objatí, ktoré nebolo možné za daných okolností rozdeliť žiadnymi racionálnymi úvahami. Ešte stále sa z tohto svojho náhleho rozhodnutia spamätávala, niektoré podrobnosti jej unikali a trochu ju bolel chrbát. Podarilo sa jej poškriabať sa na ostrom povrchu, keď bola tak náhle pritlačená k jednej z tých chladných stien. A niektoré spomienky predsa len prerazili tú hradbu pokoja, ktorú si okolo seba vytvorila.
    Na ich telá, spojené v tme. Nenachádzala v ňom ani len stopu po akejkoľvek nežnosti.
    Len vášeň. Prudkú a pohlcujúcu. Vášeň, ktorej bola podrobená jej vôľa. A tie iné bozky, ktoré ešte len spoznávala, v nej prebudili zvedavosť.
    Držal ju pevne, skúsene sa jej dotýkal, prebúdzal v nej ženu, ktorou ešte len mala byť. Prebúdzal v nej tú výbušnosť a dravosť, ktorú sa vždy snažila potláčať. A ona reagovala na jeho priania svojimi vlastnými. Bez možnosti, že by on sám dokázal niekomu prejaviť náklonnosť či lásku. No Myrtla ho nedokázala pustiť, nemohla ho len tak nechať ísť. Podriadila sa jeho vplyvu. Rovnako neľútostne ako on sám.

    « Predošlá kapitola
    (10. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (12. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates