Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

14. kapitola - 13. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 26. 11. 2015 18:52:35
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 907
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    O pár dní neskôr...

    Šťastná spomienka. Hľadala ju. Oči mala privreté. Sústredila sa na ňu celou svojou bytosťou. Lebo on jej sľúbil odmenu, ak to dokáže. Lebo on jej sľúbil, že s ním zažije niečo mimoriadne, ak mu dovolí, aby skúmal jej myseľ, kým ona bude hľadať.
    Myslela naňho. Na ten okamih, keď bola šťastná práve s ním. Keď sa jej dotýkal. Tak ako teraz. Keď bol s ňou. Keď zabudla na všetko, keď sa nebála ničoho. Keď si myslela, že by preňho mohla byť dôležitá...
    Astronomická veža. To miesto, sa v jej mysli prepojilo s tým správnym impulzom.

    Dotkla sa jeho tváre. Inštinktívne, bez toho, aby zvažovala každý krok. Bez toho, aby myslela na dôsledky. Jeho bozk bol cestou do temnoty. Výzvou k prekonaniu večného chladu. Osobnou skúškou, ktorej sa dobrovoľne odovzdala. Striedanie intenzity s precíznou istotou, od začiatku až do konca udržiavajúc prevahu. Zanechávajúc v nej pocit príjemného chladu. Ten bozk. Bol jej peklom aj nebom. A jej odpoveď bola súhlasom. Definitívne uzavretie jeho objatia. Pritiahnutá bližšie. Ukrytá v tieňoch. Klesala. Bola vedená jeho pohľadom. Bola spútaná vôľou silnejšou, než bola tá jej.
    Zbavená bolesti. Pomaly sa pohybujúca na hladine svojho vedomia. Pozvaná. Žijúca len pre ten jediný okamih.
    Ten pocit, keď sa jej dych zrýchlil a srdce bilo rýchlejšie. Ten pocit, keď nebola sama, ale patrila aj niekomu inému. Keď jej vedomie cítilo tlak toho druhého. Keď jej telo podliehalo inštinktom.
    Iný pocit. Úplne nový a dosiaľ nepoznaný.
    Dovolila, aby zaplavil jej myseľ, jeho prítomnosť cítila kdesi na okraji, no nerobila si kvôli tomu starosti.
    Chcel len vedieť, ako to funguje, zvnútra a ona proti tomu nič nenamietala.
    Otvorila oči. Sedel tam a pozoroval ju.
    „Tak začni...“ prikázal jej takmer panovačne.
    Naučil ju všetko, strávili nad tým dosť dlhý čas a ona sama bola prekvapená, že to bol hlavný dôvod ich stretnutia. Bola pripravená, dychtivá učiť sa od neho a poslúchať ho. Neuniklo jej ani jedno jediné slovo a skutočne sa snažila sústrediť.
    Patronus, to bolo jediné kúzlo, ktoré sa mu vskutku vôbec nedarilo, a nerozumel tomu, kde robí chybu. Ovládal techniku aj prevedenie a všetko ju naučil. Bezchybne. No on sám zatiaľ nedospel k žiadnemu pokroku.
    „Expecto patronum...“ vyhlásila Myrtla sebaisto.
    Striebristé stvorenie, len napoly sformované, s dosť neistými tvarmi, odhodlane krúžilo okolo nej.
    Po ďalšom pokuse však nadobudlo svoju úplnú podobu.
    Bol to bez najmenších pochýb had. Tak predsa to bola pravda, to, čo sa písalo v učebnici o podobe patronusa.
    No napriek tomu to bolo veľmi pekné a užitočné kúzlo, neľutovala, že sa to naučila.
    Tom však vôbec nevyzeral spokojne, práve naopak, mala pocit, akoby mu tým dala facku, pretože presne tak sa na ňu zrazu díval, akoby urobila niečo, čím by ho mohla hlboko uraziť.
    Zmiatlo ju to a nevedela, čo by mu mala povedať, aby ho presvedčila o tom, že nemala v úmysle urobiť nič, čo by ho mohlo podráždiť.
    „Myslím, že už viem, čo mi bráni v tom, aby som vykonal toto kúzlo...“ povedal Tom napokon, no nevyzeralo to tak, že ju so svojimi zisteniami oboznámi.
    „Na dnes už stačilo, môžeš ísť...“ prepustil ju takmer, akoby bol nejaký princ, ktorý sa zbavuje nepotrebného poddaného.
    Zamračila sa, no nijako nekomentovala očividnú stratu záujmu z jeho strany.
    Cítila, že sa niečo zmenilo, v jeho pohľade bol opäť ten druhý, opäť tá osoba, ktorej sa desila a prechovávala k nej tichý obdiv.
    Lord Voldemort. Tak by bolo vhodné ho volať. Vskutku to vystihovalo tú druhú osobu, ktorá čoraz častejšie nahradila Toma. No nebolo vhodné o tom hovoriť, ani s ním, ani s nikým iným.
    Jediné, čo mohla urobiť, bolo poslúchnuť a dúfať, že nabudúce bude mať lepšiu náladu.
    Vrátila sa späť na fakultu, unavená a tak trochu smutná zamierila rovno do postele.
    Úlohy už mala hotové, všetko si zariadila tak, aby mohla byť s ním, no on zjavne nestál o nič iné, len aby mu slúžila ako pokusná myš.
    Kdesi v nej sa opäť prebúdzala tá vlna bolesti. Takmer neznesiteľnej prázdnoty. Zaspávala dosť ťažko. Nemohla zabudnúť na tie jeho oči. Na ten pohľad plný chladu. Bola si istá, že nešlo o žiadnu hru svetiel. Ani teraz, ani predtým. Cítila priam zlovestnú istotu, že unikla nebezpečenstvu, aké dosiaľ nemala možnosť poznať. A netušila, čo také urobila, že ju zas nenávidí.
    ***


    Školský deň sa priam neznesiteľne vliekol. Myrtla prevažne mlčala a priveľmi sa nestarala o priebeh vyučovania. Nekontrolovala ani pergamen a s nikým sa nezhovárala. Len premýšľala nad tým, akú chybu vlastne urobila. Lebo si bola istá, že to, čo videla v jeho očiach, bol ten druh nebezpečnej nenávisti, nielen detská nevraživosť, ktorú dôverne poznala. Nedokázala zniesť jeho pohŕdanie, prijala by to od kohokoľvek, od Olivie, od svojej kamátky Molly, ale nie od neho.
    A bolo to ešte horšie, keď počas cesty na predposlednú dvojhodinovku uvidela Toma v spoločnosti mladšej Blackovej. Tej krajšej sestry. Vyzerali spolu tak dobre, tak prirodzene, akoby k sebe patrili. A Myrtla sa takmer hanbila, že sa odvažovala dúfať, že by niekedy takto mohla ona s ním stáť na chodbe. Celkom otvorene a bez skrývania.
    Vianoce zrazu ako keby ani len neexistovali a ona cítila, ako ju v očiach pália slzy.
    „Takže nový úlovok... len sa na nich pozrite...“ počula, ako to v hlúčiku dievčat okomentovala jedna šiestačka.
    Myrtla kráčala ďalej. S vypätím všetkých síl mlčky prešla tú krutú cestu. Pustila knihy na zem neďaleko jedného z brnení a akéhosi obrazu pastierky. Sadla si na schody a nejaký čas držala hlavu v dlaniach. Otriasala sa od plaču, ktorý nedokázala kontrolovať. Nikdy tak veľmi neplakala ako práve teraz kvôli nemu. Nikdy tak veľmi netúžila po tom, aby ani jej na tom nezáležalo.
    Toto bola jeho odpoveď. Bol v jej mysli, keď prežívala tú spomienku. A jeho prekliata odpoveď bola pre ňu najhorším trestom.
    Nepočúvala chlácholivé hlasy niektorých obrazov. Siahla do svojho vrecka a zovrela v prstoch pergamen. Vytiahla ho z vrecka tak prudko, že by sa snáď aj mohol roztrhnúť, ale nestalo sa tak, akoby ho držala pokope silnejšia mágia, než by sa mohlo pôvodne zdať.
    Chcela sa ho zbaviť, ale nedokázala to, už len pomyslenie na to bolo pre ňu nepríjemné. Aspoň si stiahla prívesok, ktorý jej dal on. Vložila si ho do vrecka spolu s pergamenom.
    Možno o pár dní, keď sa z toho spamätá, sa dokáže tých vecí zbaviť. Raz a navždy ich vymazať zo svojho života.
    Dívala sa do zrkadla. Na mieste, na ktoré sa chodí plakať. Bola to nepísaná dohoda, že tu nikto nikoho neotravuje a na nič sa nepýta. A ona to práve teraz potrebovala.
    Pretože pri pohľade do zrkadla jej nebolo všetko jedno. Prezrela si tie svoje opuchnuté oči, úplne rozhádzaný účes. Pokrčenú školskú uniformu. Opäť dokonale rozhodená. To všetko kvôli chlapcovi a, ako inak, práve kvôli takému, ktorý si vôbec nezaslúži, aby sa preňho trápila. Nikdy sa k nej neprizná a Myrtla by mala prestať dúfať.
    Mala za sebou pomerne dlhú prechádzku, počas ktorej zo seba uvoľnila všetky emócie, uľavilo sa jej a bola na tom omnoho lepšie než predtým.
    Slzy uschli. Napätie sa uvoľnilo.
    Pred návratom do fakultných miestností sa chcela aspoň trochu upraviť, aby zas niekto nezačal s Umrnčanou Myrtlou.
    Dnes to nepotrebovala počuť, ani keď to možno bola pravda, ani trochu po tom netúžila. Práve uvažovala nad tým, čo by sa s tým dalo urobiť, keď počula prudké buchnutie dverí a kroky.
    Rýchlo ustúpila k tej poslednej kabínke a ukryla sa za odchýlené dvere. Pozorovala to vysoké dievča, ktoré pomaly pristúpilo na miesto, kde ešte pred pár okamihmi stála ona.
    Myrtla videla, ako sa kŕčovito oprela o umývadlo.
    Bola to Blacková. Jedna z bohatých dedičiek. Tá Blacková, ktorá teraz bola s Tomom. Tá, kvôli ktorej tak veľmi plakala.
    Myrtla bola rada, že poslúchla ten impulz a neukázala sa pred ňou. Bola to posledná osoba, ktorú by túžila vidieť.
    To, čo mala možnosť vidieť, však nebol hrdý výraz triumfu. Vyzerala horšie než ona, nejaký čas sa triasla. Jej ruky párkrát zamierili k hrdlu, akoby sa snažila zahnať neviditeľného nepriateľa. Takmer na smrť vystrašená. Nejaký čas si umývala tvár vodou, akoby sa spamätávala z nejakého prudkého otrasu.
    No potom odišla tak ticho a pokojne, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, za sebou zavrela dvere.
    ***


    Nemala v úmysle sa nikde zdržiavať.
    Po tom, ako sa ako-tak dala do poriadku, plánovala jednoducho prejsť cez hlavnú miestnosť, padnúť do postele, nič neriešiť a na nič nemyslieť.
    Nedívala sa ani naľavo, ani napravo, len automaticky kráčala dobre známym smerom, až kým ju niekto nestiahol kamsi do bočnej chodby, za staršie brnenia.
    Bola pritlačená k jednej z bočných stien, cítila chlad a magické pulzovanie, prítomné na Rokforte, obzvlášť teraz, akoby v tých stenách ožívalo niečo temné.
    Ten pocit ju však veľmi rýchlo opustil, pretože mala možnosť dívať sa do Tomových očí. A bol to práve on, kto jej takýmto spôsobom zabránil v pohybe.
    Chvíľu si jeden druhého len premeriavali, akoby ani jeden z nich nedokázal prehovoriť.
    Myrtla mala hrdlo úplne stiahnuté, bola zmätená jeho náhlou blízkosťou a neschopná identifikovať všetky pocity, ktoré to v nej vyvolalo.
    „Kde máš prívesok?“ položil jej Tom tú otázku takmer s hnevom. Hľadel na jej odhalený krk a na to, že tam istá vec nepochybne chýbala. A spôsob, akým ju držal, nebol pre ňu práve teraz veľmi príjemný, no nesnažila sa z jeho zovretia dostať, aspoň nie hneď. Predpokladala, že táto strata sebakontroly je aj v jeho prípade len dočasnou záležitosťou, a bola priveľmi šokovaná už len tým, že niečo také vôbec urobil.
    „Nie som si istá...“ odvetila Myrtla chladne. Nemal žiadne právo sa jej na to pýtať, akoby mu snáď na tom záležalo.
    Tlak jeho tela nebol práve tým, čo by práve teraz chcela cítiť. Nedávno sa predsa dosť dôverne správal k inému dievčaťu a všetci na škole teraz o nich nepochybne klebetili ako o novom páre.
    „Možno by si sa mal skôr zaujímať o svoju priateľku, stretla som sa s ňou a akosi sa necítila dobre...“ snažila sa jeho pozornosť upriamiť niekam inam.
    „Nezáleží mi na tom...“
    „Nevyzeralo to tak... vyzerali ste, akoby ste boli spolu, akoby ste...“ odvážila sa mu to pripomenúť.
    „Položil som ti otázku a radím ti, aby si mi dala jednoznačnú odpoveď... Čo si s ním urobila!“ Nedovolil jej, aby to dopovedala.
    Nerozumela tej jeho reakcii. Netušila, prečo mu záleží na tom, čo sa s ním stalo.
    „Je vo vrecku, len som si ho na chvíľu zložila, nič viac... je v poriadku...“ ubezpečovala ho rozochvene.
    „Nestrať ho...“ upozornil ju Tom bez toho, aby si vôbec overil, či mu hovorila pravdu, alebo nie.
    Prikývla.
    Pustil ju a dovolil jej odísť.

    « Predošlá kapitola
    (12. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (14. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates