Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

15. kapitola - 14. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 27. 11. 2015 19:48:28
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 968
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Slughorn bol počas toho týždňa práve tou osobou, ktorá jej pripravila pomerne nemilé prekvapenie. Odkázal jej, aby sa zastavila v jeho kabinete, no keď tam prišla, bol tam aj Tom. Akoby to snáď bolo naplánované, že všade musí naraziť naňho. Nemala z toho veľkú radosť, aj keď počas tých posledných dvoch týždňov sa nič nestalo, neprišiel žiadny útok a ona s Tomom nehovorila osamote, pretože ju od tej nešťastnej udalosti s príveskom viac nikam nezavolal, z čoho usúdila, že ten posledný výbuch bol len prechodnou záležitosťou a zrejme si už na svoju novú známosť zvykol. Obzvlášť preto nebola nadšená tým, že by teraz s ním mala byť v jednej miestnosti. Pretože sa obávala, že ho opäť niečím nechtiac vyprovokuje.
    Slughorn, ktorý si však jej váhanie vysvetlil inak, jej len pokynul: „Len si pokojne sadnite, slečna Warrenová...“ A tváril sa až priveľmi dychtivo, čo by za iných okolností uvítala, no práve teraz bolo sedenie v blízkosti Toma niečím, čomu by sa rada vyhla, lebo jej ešte ani zďaleka nebol ľahostajný, čo dokazovali všetky tie noci, keď nad ňou jej emócie opäť získavali prevahu.
    Nemala však inú možnosť než poslúchnuť, sadla si opatrne na kraj, pričom pocítila, ako sa jej ten prívesok pohol na krku. Nevzdala sa ho a on to ani len nechcel, preto sa viac nepokúšala urobiť niečo, čo by ju nepochybne dohnalo k slzám. No držala sa len na okraji a dávala si pozor, aby sa Toma ani len nedotkla.
    „Tom, Myrtla, zavolal som vás sem kvôli tomu projektu, o ktorom sme už predtým hovorili... Predpokladám, že v istej kategórii by ste mohli uspieť práve vy dvaja, ak by ste pracovali ako tím, čo by vám, samozrejme, mohlo zabezpečiť kredity a cenu za zásluhy a rozvoj školy, ak by ste v tejto medziškolskej súťaži uspeli... Verím tomu, že ak z vás tento rok urobím tím, máme omnoho väčšiu šancu uspieť než kedykoľvek predtým... “
    Za iných okolností by bola Myrtla podobnou príležitosťou nadšená, kredity navyše potrebovala, obzvlášť kvôli slabej známke z obrany, vážne uvažovala nad tým, že sa z toho nejakým spôsobom vyvlečie, Tom ju však predbehol, pričom Myrtla sa už pripravovala na to, ako sa jej elegantne a nie príliš jemne zbaví, ale Riddle povedal len: „V poriadku, pán profesor, ak si skutočne myslíte, že naša spolupráca bude pre tento projekt prínosná, súhlasím...“
    Súhlasí?
    Takmer ju to zdvihlo zo stoličky a ledva zo seba dokázala dostať: „Pán profesor, ja len...“ vyjachtala zarazene.
    „Ničoho sa neobávajte, Tom už na podobných projektoch pracoval, postará sa o vás...“ ubezpečoval ju Slughorn spokojne. Na isté veci mal vskutku dobrý nos, preto Myrtla nepochybovala, že aj tentoraz ho ženie dopredu jedno z tých jeho dobrých tušení, a za iných okolností by túto možnosť, samozrejme, veľmi rada využila.
    „Však mám pravdu, Tom?“ oslovil svojho obľúbeného študenta.
    „Samozrejme, pán profesor... Na mňa sa môžete spoľahnúť...“
    „Výborne, teraz prejdime k podrobnostiam...“
    Podrobne im vysvetlil, o čo presne pôjde, no Myrtla takmer nebola schopná ho poriadne počúvať. Okrem tých pár vecí, ktoré si stihla zapamätať, a momentálne to v nej budilo dosť veľké obavy. Budú sa stretávať v knižnici kvôli teoretickej príprave a potom aj neskôr v jednej prázdnej triede so Slughornom kvôli praktickému prevedeniu. A keďže tá súťaž je dosť verejne známa a dosť prestížna, o tom, že sú reprezentantmi za Rokfort, bude vedieť celá škola. Čo si akosi nedokázala tak celkom predstaviť a momentálne ju to dosť desilo. No nedokázala ani priamo odmietnuť, pokiaľ Tom povedal áno, ona v sebe nenašla dosť odvahy, aby tomu vzdorovala. A podľa toho, ako o tom Slughorn nadšene hovoril, bolo viac než isté, že by ho tým dosť sklamala, keby sa práve teraz rozhodla neprijať túto podľa neho skvelú príležitosť. Preto len mlčala a snažila sa aspoň trochu ho počúvať a nemyslieť na to, čo asi bude nasledovať, keď bude ich účasť oficiálne potvrdená.
    Slughorn im dal ešte nejaké materiály, ktoré by si mali preštudovať, čo na záver svojho nadšeného a zápalistého prejavu zrejme považoval za vhodné, a potom vyhlásil ešte: „Teraz vás na chvíľu nechám, aby ste sa dohodli na ďalších stretnutiach...“
    Odišiel na svoju hodinu, pričom im dovolil ostať v jeho pracovni celkom osamote.
    Keď sa za ním zavreli dvere, Myrtla okamžite vstala, Tom však pomaly začal pristupovať k nej. Cúvala pred ním smerom k dverám. Pohľadom prešiel po prívesku, ktorý mala, našťastie, na krku a tváril sa vcelku takmer ako vždy.
    „Zajtra sa uvidíme, v knižnici... čas ti ešte upresním...“ povedal Riddle takmer, akoby ho to stálo dosť veľa úsilia.
    „Ehm... Dobre... ale ty... skutočne chceš, aby sme na niečom spolupracovali a aby celá škola...“ Myrtla nevedela, kde vzala tú odvahu, no potrebovala sa ho na to opýtať. Kvôli tomu na chvíľu aj zastala.
    „Nevidím v tom problém, pokiaľ to bude ostatným správne podané...“ dal jej Tom najavo, že si kvôli tomu vôbec nerobí starosti. A ona tušila, že to zariadi tak, aby nikto nepochyboval o tom, aká veľká je to preňho obeť a čo všetko je ochotný podstúpiť v záujme školy. O čom ona, samozrejme, nechcela ani len počuť.
    Nebola pripravená na to, aby si niečo také vôbec dokázala pripustiť. A uvedomila si, že sa opäť pohla a takmer vrazila do tých pomerne ťažkých dverí.
    „Okrem iného...“ dodal Tom napokon. „A kam si myslíš, že ideš, ešte sme neskončili?!“
    Myrtla takmer ani nedýchala, keď ešte raz prekonal tú poslednú vzdialenosť medzi nimi.
    Pobozkali sa. Jediný bozk zmazal všetko odhodlanie, ktoré v sebe nosila. Spálil v nej všetko, v čo dúfala. A vrátil všetko, proti čomu sa snažila bojovať, späť. S neúprosnou istotu jej pripomenul slabosť, keď mu namiesto odmietnutia odpovedala ďalším bozkom. Nedokázala urobiť nič iné, len pripomenúť mu to, čo stratil, len dovoliť, aby nad ňou opäť zvíťazil. Ale nech. Tentoraz áno, a nabudúce... to ukáže až čas...
    Keď ho pevne objala a dala mu najavo, že ho potrebuje, aj keď podvedome tušila, že to využije proti nej, nedalo sa to zastaviť. Nechcela nič viac než opäť cítiť jeho blízkosť. Len aspoň na chvíľu zabudnúť na všetko a myslieť si, že by skutočne mohol... Aspoň raz stáť pri nej... Túžila po tom, práve teraz viac než inokedy. A sama pred sebou si to priznávala ako tú jedinú istotu, ktorou bola ovládaná.
    Tesná blízkosť jeho tela v nej rozochvela všetky tie márne túžby, všetky tie nádeje, ktoré sa snažila potlačiť.
    Oplácala mu bozky s istotou, ktorej ju naučil on, snažila sa ich naplniť svojimi pocitmi, aby to pochopil, aby sa o to aspoň mohol snažiť, keby chcel... keby dokázal... Opierala sa oňho takmer bez dychu, keď prerušili bozkávanie, mlčala, nemyslela, len cítila, dovolila svojim emóciám, aby nad ňou prevzali vládu. Len tentoraz. Potom už nie, potom už určite nedovolí, aby...
    Cítila jeho ruky, jeho objatie, ktoré jej stačilo na to, aby jej srdce hralo opäť tú istú nebezpečnú pieseň. A priala si, aby to urobil znovu, aby ju opäť tak bozkával. Aby nemuseli prestať.
    Chýbal jej, to, ako veľmi, si uvedomila práve teraz, keď bola v jeho objatí, keď to ostatné strácalo dôležitosť pod vplyvom tých jeho nebezpečných očí. No on ju pomaly pustil.
    Takmer ako vo sne odstúpila od dverí.
    „Tak zatiaľ...“ povedal Tom spôsobom, ktorý mohla pokojne vnímať ako provokáciu. Jeho pohľad neprezrádzal nič, čo by už predtým nepoznala. Aj on nepochybne prežíval fyzické reakcie, ktoré jej samej nedali pokoj, no nepostrehla žiadne hlbšie emócie, nič, čo by nasvedčovalo tomu, že je niečoho takého v súvislosti s ňou vôbec schopný. No nemala čas o tom priveľmi uvažovať. Nebol na to priestor v kabinete jedného z profesorov.
    Otvoril jej dvere, aby mohla prejsť. Už mu nič viac nedokázala povedať.
    Ledva sa dokázala pohnúť, ledva z neho dokázala spustiť zrak, no napokon pomaly prešla tými dverami, pričom stále ešte cítila svoje srdce, silnejšie než za posledné dní.
    Nevedela presne, kedy sa ich cesty rozdelili, lebo sa neodvážila naňho viac pozrieť.
    Jej znovu nadobudnutá hrdosť jej to nedovolila.
    Nechcela, aby spoznal to, čo práve teraz prežívala, aby to odsúdil jediným pohľadom. Lebo tá bolesť by ju tentoraz mohla rozbiť na kúsky, ak by si niečo také dokázala pripustiť.
    Nechápal to. Nemohol pochopiť, aké je to, čeliť tomu, čo mala pred sebou ona. Hnevala sa sama na seba. Obklopená tou nebezpečnou spontánnou mágiou, o ktorej všetci hovorili, že je prejavom nezrelosti, no ona cítila jej dotyk a nemohla sa ho len tak ľahko zbaviť.
    Prechádzala po chodbách takmer ako vo sne, myšlienky jej vírili hlavou, stále rýchlejšie sa k nej vracali obrazy spojené s jeho prítomnosťou a s tým všetkým, čo pre ňu predstavoval.
    Ostala ešte nejaký čas sama. Podrobila sa dotyku chladného vzduchu a chvíľu nechala svoje myšlienky voľne plynúť a mágiu pomaly odchádzať do bezpečia chladnej zeme. Sústredila sa len na to, aby sa s ňou o nich podelila. O všetok ten zmätok aj o chvíľu šťastia, ktorú si chcela uchovať čo najdlhšie. Stála tam. Celkom sama.
    V kruhu so svojimi vlastnými myšlienkami. Pod vplyvom hrejivého kúzla, ktoré v nej opäť zanechalo príjemné pocity.
    Skladala sama pred sebou opäť ten istý sľub, o ktorom už vopred vedela, že ho nemôže dodržať.
    ***

    „Myslím si, že je to úžasné, budeš predsa pracovať s ním...“ povedala jej Molly počas toho nasledujúceho rána, keď riaditeľ celú školu informoval o tom, že Rokfort sa zapojí do tradičnej medziškolskej súťaže. Oznámil aj mená tohtoročných účastníkov.
    To, že to bude Tom Marvolo Riddle, nikoho neprekvapilo, bol predsa aj naďalej najlepším študentom, ale jej meno vyvolalo viac rozruchu, než by považovala za vhodné. Mala chuť sa niekam schovať, keď všetci zrazu javili záujem o to, kto je tá Myrtla. Takmer nič nedokázala zjesť, jej lyžička len poskakovala v tanieri, keď s ňou zrazu chceli hovoriť ľudia, ktorí predtým okolo nej len tak prešli, akoby snáď bola duch. Olivia sa zdržala svojich poznámok voči jej osobe.
    Jej mlčanie Myrtla považovala za pozitívnu reakciu.
    Boli tu aj takí, ktorí jej gratulovali a sľúbili, že jej budú držať palce, čo bolo pomerne príjemné. Medzi nimi hlavne Molly, ktorá bola skutočne nadšená tým, že sa do niečoho takého jej kamarátka zapojila.
    Myrtla sa pokúšala to všetko ustáť bez toho, aby čo i len pohľadom dotkla slizolinského stola.
    Predpokladala, že on už Slizolinčanov na túto novinku pripravil, a nepochybovala o tom, že pred nimi nestratí tvár, ani keby pracoval s celou triedou dievčat podobných jej. Bola presvedčená o tom, že si s tým poradí. Radšej sa sústredila na svoje vlastné problémy.
    „Nejde o nič vážne, skutočne budem len trochu pomáhať...“ snažila sa to všetko dostať na správnu mieru.
    Ich stôl však bol počas toho večera jedným z najhlučnejších. A ona pocítila úľavu, až keď sa raňajky skončili a začalo sa vyučovanie, počas ktorého už nebudila toľko pozornosti, no aj tak sa za ňou ešte pár ľudí obzrelo a niečo si medzi sebou šepkali.
    Schovala hlavu do knihy a pomaly prešla chodbou spolu so svojou triedou. Počas celého dňa však mala taký nepríjemný pocit, že každý si ju viac všíma, že hovoria len o nej. A keď prišiel čas na to, aby sa zastavila v knižnici, takmer ani nedýchala.
    Dnes tu bolo akosi viac ľudí než zvyčajne a niektoré dievčatá sa netvárili práve prívetivo, keď okolo nich prechádzala.
    Tom sedel neďaleko oddelenia s obmedzeným prístupom. Sklonený nad akousi knihou a vyzeral sústredene, samozrejme, ako vždy neodolateľne. Pohľadom prešla po jeho perách.
    „Tak si tu?“ oslovil ju chladne, bez náznaku záujmu, akoby sa díval na nejakú neživú vec.
    „Áno...“ hlesla Myrtla.
    Pokynul jej, aby si sadla na voľnú stoličku, tak to urobila, hodila tašku vedľa seba a snažila sa pôsobiť pokojne a vyrovnane. Čo bolo vždy to najťažšie, s čím zápasila. Lebo kým jej matka bola prevažne chladná, ona to podľa otca dokázala poriadne roztočiť.
    „Čím začneme?“ opýtala sa ho pomerne oficiálnym tónom.
    Prekrížila si ruky. Na jeho tvári sa v krátkosti mihlo čosi ako pobavenie, no možno sa jej to len zdalo.
    „Toto budeš potrebovať na to, aby si mohla pracovať na ďalšom hlavolame, ktorý podporí moje kúzlo...“ obratne k nej prisunul knihu. Čím jasne vyznačoval jej miesto v tomto projekte.
    A ona cítila taký silný hnev voči nemu, až sa stôl začal takmer nepatrne chvieť.
    Nejaký čas nacvičovala relaxačné dýchanie, čo našťastie pomohlo a ustúpilo to.
    Niektorí spolužiaci si to však všimli, no zjavne to považovali len za jej nervozitu z takéhoto stretnutia.
    „Začni presne tu...“ ukázal Tom na príslušné miesto v texte, jeho ruka bola blízko, no nedotkol sa jej. A ona sa pritom cítila, akoby bola malé hlúpe dieťa, ktoré ani len nevie poriadne prelistovať knihu.
    „Stalo sa niečo? Chceš snáď niečo povedať?“
    „Nie...“ hlesla Myrtla napokon.
    Počula však tlmený smiech a keď sa obzrela, všimla si, že sa na ňu dívajú jeho kamaráti, alebo by snáď mala spomenúť to pravé meno, ktorým Tom tú svoju partiu označoval, nuž, nazýval ich smrťožrútmi, aj keď sa to nesmelo spomínať a nikto to nedokázal vysloviť nahlas bez toho, aby si nekoledoval o riadne problémy.
    Hlavne preto, že tá partia nebola vôbec príjemná a sedeli pri vedľajšom stole, čo nepovažovala za veľmi bezpečné.
    Odvrátila od nich zrak, pomaly prikývla a pustila sa do čítania toho odstavca.
    Nesmie sa ním nechať zlomiť. Ponížil ju pred nimi tým, ako sa k nej správal, ale ona mu nedovolí, aby sa tešil z jej bolesti.
    Takže toto je to miesto, ktoré jej prináleží. Tom jej o tom hovoril, no bolo to omnoho strašnejšie, prežiť to na vlastnej koži a dívať sa do jeho očí, ktoré akoby ju vôbec nebrali do úvahy.
    Cítila sa s ním zvláštne, akoby tohto Toma vôbec nepoznala a videla ho po prvý raz. Nebola si istá, či s týmto Tomom dokáže spolupracovať. A ten tichý smiech zabíjal niečo v nej, tú časť, ktorú považovala za posvätnú.
    Dlho trvalo, kým sa jej podarilo potlačiť to nepríjemné rozrušenie, nepochybne pod vplyvom knihovníčky, ktorá ich upozornila na prílišný hluk.
    Myrtla si prečítala ten prekliaty odstavec. Prezrela si ho veľmi pozorne a položila otázku, krutú, takmer akoby ho skúšala, či tomu skutočne rozumie, tak veľmi ako to on sám práve teraz prezentoval. A on jej, nanešťastie, podal pomerne dobre zrozumiteľnú odpoveď.
    Takto to pokračovalo celých šesťdesiat minút. Nikdy tak veľmi netrpela, ako počas tej hodiny, keď tam sedela s ním. Nikdy si tak veľmi neželala, aby ho dokázala nenávidieť.

    « Predošlá kapitola
    (13. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (15. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates