Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

16. kapitola - 15. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 03. 12. 2015 19:11:27
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 902
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Ty nejdeš na čarovanie?“ opýtala sa jej Molly, keď prišlo ďalšie ráno, jedno z tých, o ktoré vôbec nejavila záujem.
    „Nie, necítim sa dobre, ostanem ešte nejaký čas tu...“ odpovedala jej Myrtla nie veľmi prívetivo. Nevyspala sa veľmi dobre, potrebovala si ešte nejaký čas oddýchnuť, pretože popoludní plánovala vstať z postele a začať sa opäť venovať škole a všetkému, čo s tým súviselo, no teraz na to vôbec nemala energiu.
    „Ospravedlním ťa u profesora...“ ponúkla jej Molly.
    „Dobre... dobre...“ obrátila sa na druhý bok, takmer bez záujmu o to, či to skutočne urobí, alebo nie. Nemala chuť s ňou ďalej hovoriť, no Molly sa stále nehýbala. Cítila na chrbte jej pohľad.
    „Chcela som ťa ešte o niečo požiadať...“ začala neisto.
    „O čo ide?“ zamumlala Myrtla nespokojne, lebo vedela, že inak sa jej zrejme nezbaví.
    „Ten prívesok, niečo som objavila a chcela by som si to overiť, ak by si dovolila, aby som si ho požičala...“
    „Aký prívesok?“ obrátila sa Myrtla dosť nešetrne smerom k nej.
    „Vieš, ten čo ti dali rodičia ako darček... Dám naň pozor, neboj sa...“
    „Aha...“
    Dar od neho. Niečo, čo zrejme nikdy nemala prijať. Niečo, čo na ňu pôsobilo už od prvého okamihu svojou vlastnou mágiou. Toma sa ani nespýtala, či vyriešil ten jej posledný hlavolam, ktorý mu ponúkla, no predpokladala, že teraz na tom už aj tak nezáleží. Nechcel jej hlavolamy ani nič, čo súviselo s ňou, to jej dal jasne najavo počas toho nešťastného stretnutia. Nemala by ho viac počúvať. Nemalo by ju viac zaujímať ani to, čo sa s tým príveskom stane. Potrebovala nad sebou získať kontrolu a prestať naňho konečne myslieť ako na toho Toma, s ktorým strávila Vianoce. Predpokladala, že nemá ani najmenšiu šancu na jeho návrat.
    Myrtla sa posadila, vybrala prívesok zo stolíka a podala ho Molly. Jej prsty zavadili o pergamen. Aj o ten by sa mala postarať, ale to až neskôr, keď jej spolužiačka odíde. Keď už raz začala, mala by to dokončiť skôr, než stratí silu.
    „Tak tu ho máš...“
    Na chvíľu sa jej zdal takmer neskutočne ťažký. No keď ho konečne pustila, pocítila takmer nekonečnú úľavu, že ho už nemá viac pri sebe.
    „Dobre, tak... ja už pôjdem, uvidíme sa neskôr, keby si niečo potrebovala...“ rýchlo sa s ňou rozlúčila Molly.
    Myrtla po jej odchode vybrala pergamen. Cítila to zvláštne nutkanie spojené s jeho prítomnosťou.
    A keď sa naň pozrela, uvidela nový odkaz:
    Kúpeľna prefektov
    Pribudol aj čas a miesto stretnutia. A bol to nový odkaz, písaný dnes ráno, podľa potvrdzujúceho dátumu, ktorý sa na ňom objavil. A to ešte ani zďaleka nebolo všetko, postupne sa tam objavili aj ďalšie vety, také tie presvedčovacie záležitosti, na ktoré by mala teraz akože skočiť a byť vďačná za to, že o ňu prejavil záujem. No posledné, po čom túžila, bolo opäť ho vidieť. Ešte nebola na to pripravená, už len pri tej predstave sa jej zovrel žalúdok a spomenula si na to všetko...
    Neušetril ju ani na konci, vôbec nič jej nedaroval, prvý raz pochopila, čo to vlastne znamená byť humusáčkou a že nie je nutné to slovo vysloviť na to, aby sa tak cítila a nenávidela každú jednu minútu svojej existencie.
    Ku koncu opäť neprekonala samu seba a takmer až plakala, s ním to samozrejme ani len nepohlo, nič preňho nebolo dostatočne dobré, dokonca aj jej nápady zmietol zo stola bez toho, aby si ju vôbec vypočul.
    Spravodlivé rozhorčenie prešlo jej mysľou. Takže on si myslí, že za ním opäť príde? Len tak, akoby sa vôbec nič nebolo stalo?
    Hodila pergamen späť do zásuvky a klesla späť na posteľ.
    Nemala v úmysle meniť svoje popoludňajšie plány a už vôbec nie kvôli nemu.
    ***

    Útok.
    To slovo bolo ráno veľakrát skloňované.
    Práve sedela pri raňajkách a bola na seba takmer hrdá, že za Tomom nešla, a pritom ju to ani nemrzelo až tak veľmi, ako sa pôvodne zdalo, no nálada jej okamžite poklesla, keď po ňu prišla mladá profesorka astronómie a ona s ňou musela ísť do nemocničného krídla.
    Na nič sa jej nepýtala, bola taká zarazená tým, že prišli po ňu, nedokázala zo seba nič dostať. Ten dobre známy strach sa vrátil.
    Spoločne prišli do nemocničného krídla. Každý jeden krok bol bolestnou predzvesťou toho, čo malo prísť. Nebola silná, teraz nie, Tom v nej zlomil istú časť jej pôvodného odhodlania, no nič nebolo horšie než to, čo mala možnosť vidieť práve teraz.
    „Molly...“ hlesla Myrtla zdesene. Obávala sa toho od prvého okamihu, ako sa profesorka dotkla jej pleca. A hoci to tušila, nechcela si to pripustiť, až kým sa neskláňala nad ňou. Hľadela na kamennú podobu svojej priateľky, hlboko otrasená a zdesená tým, že k niečomu takému došlo práve teraz, keď si všetci mysleli, že sa to už skončilo...
    „Dostane sa z toho, však?“ opýtala sa rozochveným hlasom, neposlúchala ten hlas, ktorý jej hovoril, že toto bude zrejme iné, pretože bolo priam neznesiteľná na to myslieť a neprepadnúť sa pritom do nekonečnej prázdnoty.
    „Teraz je predčasné o tom hovoriť...“ skonštatovala profesorka smutne.
    A ona len pomaly prikyvovala. Takmer akoby zbavená schopnosti myslieť pri pohľade na to, čo mala pred sebou.
    No časť z nej akosi chýbala, nebolo celkom jasné aká veľká, ale nepochybne to bolo horšie zranenie než to, čo mali tí ostatní kamenní spolužiaci.
    Nevedela, aké to teraz je, keď je skamenená, či tá rana spôsobí smrť alebo ona sama ostane uzavretá v tom jedinom momente tesne pred... Alebo snáď... možno ani oni odborníci na tento druh kliatob nevedeli, ako to s ňou napokon dopadne...
    Musela sama sebe pripomínať, že bude v poriadku, že len spí a čoskoro bude prebudená, keď konečne dokončia ten elixír, no s tým mohli počítať tak koncom roka, keď mandragory konečne budú pripravené. A možno dokážu urobiť niečo, aby aj to, čo chýba, bolo nahradené, vedia predsa toho viac než muklovia, musia si s tým poradiť... Chcela tomu veriť, nemohla inak. A to, že okrem profesorky je tam aj niekto iný, si uvedomila, až keď k nej Dumbledore prehovoril láskavým hlasom:
    „Našli sme pri nej kus papiera s akýmsi číslom a tieto znaky... Viete, čo to znamená? Mrzí ma, že vás s tým musím zaťažovať, slečna Warrenová, ale predpokladám, že práve vy budete poznať odpoveď na túto otázku...“
    Ukázal jej papier a spolu s ním aj prívesok, ktorý veľmi dobre poznala.
    „Áno, viem...“ pripustila Myrtla, párkrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla, kým bola schopná pokračovať.
    „Požičala som Molly môj prívesok... ja, dostala som ho od rodičov, niečím ju zaujal, asi sa jej podarilo niečo objaviť v niektorej z kníh v knižnici, takto ona označila príslušnú stranu a názov, je to taká šifra... Čarodejné šperkárstvo, strana tristodvadsaťpäť...“ Vyčítala to z toho lístku, keďže tieto jej záznamy poznala ešte z toho predchádzajúceho obdobia a ona sama ju naučila robiť si tieto poznámky. Nepredpokladala, že by táto malá lož týkajúca sa predchádzajúceho vlastníka prívesku bola pre Dumbledora dôležitá. S Tomom to aj tak nemalo nič spoločné a posledné, po čom túžila, bolo, aby si myslel, že sa mu snáď chce pomstiť za to, ako sa k nej naposledy zachoval. No musela si byť istá, tak sa pre istotu ešte opýtala:
    „Má... má... to, že ten prívesok mala pri sebe, niečo spoločné s útokmi?“
    Profesor transfigurácie pomaly poznamenal: „Nevyzerá to tak, len som chcel vedieť, odkiaľ to mala, pre prípad, že by to náhodou s tým súviselo, no predpokladám, že toto nebude ten prípad...“
    Myrtla sa opäť zmohla len na ďalšie prikývnutie.
    „Ďakujem vám, prívesok si môžete vziať... O svoju kamarátku sa neobávajte, nevyzerá to dobre, ale stále je to liečiteľné...“ ubezpečoval ju profesor a ona mu bola skutočne vďačná za to, že jej to práve teraz povedal.
    Pocítila na dlani dotyk prívesku. Vložila si ho do vrecka, nespokojná s tým, že sa k nej vrátil takýmto spôsobom.
    Mrzelo ju, že im nemôže viac pomôcť, že nemá ani tušenia, kto by mohol byť za tými útokmi. Už dávno ju to akosi prestalo zaujímať, lebo myslela len na Toma a všetko ostatné bolo zrazu menej podstatné.
    ***

    Nedbala na zákazy ani na bezpečnosť, túžba vidieť ho bola silnejšia než jej odhodlanie, lákavejšia než jej odhodlanie, lákavejšia než akékoľvek nebezpečenstvo spojené s novými útokmi. A keďže on jej napriek všetkému odpovedal a bol veľmi milý, chápavý, takmer akoby sa nič nestalo, písal si s ňou ako jej dobrý priateľ, akoby každé z jeho slov bolo pre ňu liekom a útechou. A ona nechcela byť sama, nie počas tohto večera, keď sa obávala o život svojej kamarátky, keď bola opäť nútená poradiť si bez nej.
    Ani nevedela, ako presne sa tam ocitla, no požiadala Toma o heslo a šla na to miesto, ktoré pôvodne označil ako to, kde by sa mohli stretnúť.
    Stál tam, neďaleko tej momentálne prázdnej nádrže. Tak pokojne, tak vyrovnane, akoby sa ho nič nemohlo dotknúť.
    Pomaly sa obrátil tvárou k nej. Cítila, akoby jej niečo zovrelo hrdlo.
    „Tom...“ oslovila ho Myrtla hlasom slabším než kedykoľvek predtým.
    „Nie je to nič príjemné, že to bola práve tvoja priateľka...“ povedal Riddle celkom bez obalu, no jej to neprekážalo, aj to bol spôsob, ako jej vyjadriť podporu.
    „Nuž, áno... je to tak, že to bola práve ona a ja neviem...“ nedokončila to, hlas sa jej zlomil. Len mu dovolila, aby ju objal. Držal ju a ona sa oňho opierala.
    Jeho sila bola konfrontovaná s jej slabosťou. Jeho chladná blízkosť s jej nepokojom, ktorý nemohla zastaviť. Nič viac. Žiadne ďalšie slová. Len ticho a on.
    Skúsila to, lebo už ani neverila v úspech. Pretože sa cítila taká sama, taká opustená uprostred toho celého rozruchu. No napokon zavážilo to jednoduché gesto. Nehneval sa, že neprišla, povedal, že to chápe, že vie, prečo to urobila, a nebude jej to vyčítať.
    Dnes ho potrebovala a on súhlasil. To jediné bolo pre ňu práve dnes podstatné a aj keď ju všetko v jej mysli varovalo, aby za ním nešla, nedokázala odolať. Nie po tom, čo sa stalo Molly, nie po tom, ako si opäť zvykla na to, že má pri sebe niekoho, kto by sa o ňu mohol zaujímať... A nežiadala nič viac, len spoločnosť blízkej osoby.
    Len jeho dotyk, kdesi na okraji tmy, ktorý pohltil všetko a dovolil jej konečne sa uvoľniť.
    Chápavý Tom jej snáď porozumel, kým ten druhý... ten druhý... myslieť naňho bolo teraz zložité a o to horšie, že ich milovala oboch. Aj toho, ktorý ju nenávidel, aj toho, ktorý bol s ňou len napoly.
    Nechcela ho ľúbiť, no vedela, že už je neskoro. Nedokázala uniknúť sama pred sebou.
    Zdvihla hlavu a pobozkala ho. Inak než mala vo zvyku, no zároveň tak, ako to práve teraz cítila. Prijala prekvapenú a takmer až opatrnú odpoveď z jeho strany, len preto, aby mu pripomenula, aké je to, keď prekonajú tú prekážku, ktorá ich rozdeľuje.
    Jej vášeň sa spojila s tou jeho. Nekontrolovateľne, takmer akoby na hranici inštinktu.
    Keď bola ona tou, ktorá nežiadala nič viac, len jeho záujem... A on sa opäť stal súčasťou jej sveta, opäť súčasťou toho, čo považovala za svoj svet.
    ***

    Opierala sa hlavou o jeho plece, sedela pri ňom v ochrannom tichu, ktoré ani jeden z nich neprerušil. Spokojná s tým, že všetko ostatné je jej práve teraz nekonečne vzdialené. Zbavená všetkého, čo by jej mohlo ublížiť. A snažila sa mu opäť neospravedlňovať za tie škrabance na chrbte. Skutočne prekvapila aj samu seba, že vôbec na niečo také dokázala myslieť, no nepochybne to bol jediný druh spojenia, počas ktorého skutočne cítila, že je s ňou. No táto posledná myšlienka v nej túto tému nemilosrdne uzavrela. Na chvíľu nechala všetko len tak voľne plynúť. Nemyslela na to, čo urobila, ani na to, čo urobil on. Nebolo nutné o tom hovoriť.
    Chýbal jej viac, než si to jej zranená časť dokázala pripustiť. Jej telu, jej duši, ktorá odmietla tú možnosť, že by ju už nikdy nemal držať.
    V prítmí nebolo nič také, ako sa na prvý pohľad zdalo. Ona nebola jednou z tých, ktoré vždy musia prehrať, a on nebol nedosiahnuteľnou osobou. Lebo bol tu. Mohla sa ho dotknúť. Mohla ho cítiť blízko seba.
    Vziať si všetko, čo jej ponúkne, a zabudnúť na to, čo jej nedokáže dať. Mohla vnímať všetko, čo bolo s ním spojené, a nemusieť sa obávať jeho krutosti. Aspoň nie dnes. Lebo dnes ona zradila samu seba a bolo jej jasné, že ak na to bude mať príležitosť, urobí to znovu. Len kvôli tomu, aby mohla byť s ním.
    Len mierny hukot vody prichádzajúci z nádrže, ktorú nedávno použili, bol tým zvukom, ktorý v tejto miestnosti prevládol nad všetkým.
    Jeho ruka bola prepletená s tou jej. Istý čas to bolo všetko, čo potrebovala, všetko, po čom túžila. Aby to spojenie medzi nimi bolo stále živé.
    Pomaly a postupne bola pripravená hovoriť, opäť sa vrátiť späť do bežného sveta, sformovať slová do viet a zbaviť sa toho obrazu, ktorý jej neschádzal z mysle.
    „Asi sa z toho nedostane, vyzerala inak než tí ostatní...“ oslovila ho Myrtla napokon, keď mala možnosť dívať sa na hladinu nádrže, na to takmer hladké zrkadlo, v ktorom videla samu seba aj jeho.
    Nikomu inému o tom nepovedala, kládli jej otázky, no ona mlčala a každého odháňala, nebola k spolužiakom práve najpríjemnejšia a tušila, že to ešte bude mať dohru, no práve teraz ju to ani trochu nezaujímalo.
    „Možno bude mať šťastie a podarí sa jej to...“ Povedal to spôsobom, akoby mu to takmer prekážalo, no nie až tak útočne, aby to vyzeralo, že si praje pravý opak, vždy si dával pozor, vždy ostával nezlomný vo svojej hre, ktorú ona dokázala len sledovať.
    Nesnažila sa ho zbytočne presviedčať. To niečo vznešené, čo v ňom bolo, nenávidelo všetko, čo on sám považoval za nízke a nehodné jeho záujmu.
    „Ale tým sa to neskončilo, je agresívnejší, zrejme nabudúce niekto zomrie...“ vyslovila Myrtla to, čoho sa asi najväčšmi obávala. Všetci to tušili, no nikto sa to neodvážil vysloviť nahlas, viselo to nad nimi ako kliatba, ktorú nebolo možné zlomiť.
    „Áno, je to veľmi pravdepodobné...“ pripustil aj on tú možnosť.
    Dívala sa na tú nádrž, ktorá bola plná, na tú takmer lesklú hladinu. Spokojná s tým, že on jej na to aspoň na okamih pomohol zabudnúť. A myslela na to, ako bola opäť s ním, ako jej telo opäť ovládol ten pocit, ktorý ešte len spoznávala a učila sa ho prijímať.
    O projekte spolu nehovorili, nateraz bolo aj tak všetko pozastavené až do odvolania a riaditeľ zakázal úplne všetko, až kým nebude vinník chytený. No možno to tak bolo najlepšie, možno ich spolupráca nebola tým, čo by dokázali zvládnuť.
    „Je neskoro...“ poznamenal Tom napokon.
    Obaja vstali. Už sa viac nedržali za ruky. Nebolo to súčasťou toho sveta tam vonku.
    Poobzerala sa po kúpeľni len pre prípad, že by tam ostali nejaké jej veci, zatúlaná gumička, sponka, čokoľvek.
    Keď si uvedomila, že má všetko, bola pripravená odísť.
    No tento večer bol iný než tie predošlé, ale vtedy to ešte nevedela.
    ***

    „Mrzí ma to, pán profesor, môžem vás ubezpečiť, že si budeme dávať väčší pozor...“ povedal Riddle profesorovi Dumbledorovi, ktorý ich takpovediac prichytil na jednej z bočných chodieb. Tom si zvolil tak trochu inú cestu, no nechcela sa do toho starať, bola priveľmi spokojná na to, aby to riešila, a profesor transfigurácie sa zrazu vynoril pri nich. A kým ona bola zdesená tou možnosťou, že by mohlo opäť dôjsť k bolestnej konfrontácii, Tom ju jednoducho chytil za ruku a povedal profesorovi niečo, vďaka čomu by možno mala mať veľkú radosť, no necítila to tak, lebo sa jej to práve teraz vôbec nepozdávalo, vďaka tomu práve teraz boli spolu v profesorovej pracovni a ona nechápala, čo to má vlastne znamenať. A keďže nebolo pochýb o tom, že si to prial, aj ona priznala, že dôvodom ich stretnutia bola schôdzka takpovediac osobného charakteru.
    No bolo to zvláštne, úplne iné, než si to pôvodne predstavovala. A nerozumela tomu, prečo niečo také urobil.
    Tom predsa nechcel, aby o nich niekto vedel, a zrazu ho počula, ako Dumbledorovi povedal: „Musíte pochopiť, pán profesor, že vzhľadom na medzifakultnú nevraživosť nie je vhodné dráždiť istý typ ľudí, obzvlášť nie v týchto časoch... Vy nám istotne veľmi dobre rozumiete, pravda?“
    „Áno, rozumiem veľmi dobre tomu, čo máte na mysli, Tom. Z mojej strany sa nemusíte obávať komplikácií, no aj tak je nutné vyvodiť z toho dôsledky, strhávam tridsať bodov Bystrohlavu a tridsať bodov Slizolinu, aj napriek vašim privilégiám, pán Riddle, vám musím pripomenúť, že počas týchto časov si nikto z nás nemôže byť istý svojou bezpečnosťou, a pamätajte si, že nabudúce nebudem k vám taký zhovievavý... Aj vy by ste sa pokojne mohli stať obeťou útoku, je vám jasné, že spadáte do kategórie osôb, ktoré by mu mohli byť vystavené... Nezabúdajte na to... Priveľmi podceňujete situáciu, Riddle...“
    Tie posledné slová na Myrtlu zapôsobili, ona sama by nemala odvahu povedať mu to takýmto spôsobom, aj keď tu vždy boli isté pochybnosti na oboch stranách... A pre Toma boli nepochybne istým druhom poníženia či provokácie.
    „Samozrejme, pán profesor, budem si to pamätať... toho sa neobávajte...“ odvetil slizolinský prefekt kontrolovaným hlasom neprezrádzajúcim žiadne emócie.

    « Predošlá kapitola
    (14. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (16. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

    Možno som nechápavá, ale ja si naozaj nie som istá tým, čo tí dvaja spolu vlastne robia... raz mi to vyznieva tak, raz tak... hmmm...

    Pridal(a): Georgiana, 04. 12. 2015 13:41:48
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates