Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

17. kapitola - 16. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 05. 12. 2015 14:10:47
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 912
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Lyžičkou opatrne prechádzala po ryžovom nákype, ktorý mala pred sebou. Sladká šťava stekala po tanieri.
    „Musí to byť niekto zo Slizolinu...“ počula, ako to vyslovila ich prefektka, a aj ďalší študenti jej dávali za pravdu súhlasným prikyvovaním.
    „Určite áno, pokiaľ Tajomná komnata skutočne existuje...“ zapojila sa do rozhovoru aj Olivia.
    „A možno nie, možno je to dokonca niekto z nás...“ prehodil len tak mimochodom Theodore z piateho ročníka.
    „No určite, to by som chcela vidieť...“ takmer sa mu vysmiala Edith, takisto piatačka ako on.
    Vždy sa mu páčila, preto sa, pochopiteľne, trochu stiahol.
    „Každopádne, tak či tak sa im nedá veriť...“ poznamenala Diana, vysoká siedmačka, ktorá chodila s kapitánom metlobalového družstva.
    A takto to prebiehalo stále dookola. Nové dohady, ďalšie otázky, ktoré boli čoraz zložitejšie, a bolo ťažšie to všetko sledovať.
    Myrtla ich len počúvala, nezapájala sa do rozhovoru a nejedla veľa, nepochybne preto, že namiesto toho, aby sa zaujímala o svoj obed, dívala sa na Toma.
    Bolo omnoho príjemnejšie ho pozorovať, pripadalo jej to takmer, akoby nebola opäť sama medzi toľkými ľuďmi.
    No nič sa medzi nimi nezmenilo. Aspoň nič podstatné. Udobrili sa, svojím spôsobom to bola ona, ktorá mu odpustila, a zmierila sa so svojím postavením. Ani nevedela, ako k tomu všetkému vlastne došlo, len sa nechala viesť pocitmi, a tak to aj dopadlo, opäť prehrala a on získal všetko, keďže bolo viac než očividné, že plánuje zaujať miesto pri Blackovej, no tá nejavila až toľko nadšenia, že ho má len a len pre seba, niečo v jej pohľade bolo akési zvláštne, takmer akoby vzdialené realite. No táto študentka nebola tou osobu, ktorá ju až tak veľmi zaujímala, podľa možnosti sa snažila na ňu myslieť čo najmenej.
    Pri slizolinskom stole prebiehala tiež tichá diskusia, ktorej centrom boli hlavne smrťožrúti. Nemusela ani vedieť čítať z pier na to, aby tušila, o čom hovoria, nepochybne hodina s Dumbledorom v nich zanechala množstvo otázok, podobných tým, ktoré boli aj pri ich stole témou číslo jeden, no ona nebola dosť významná na to, aby sa podieľala na špekuláciách starších spolužiakov. Skutočne sa zľakla, keď povedal, že nebudú preberať novú látku, ale pozhovárajú sa o istých záležitostiach týkajúcich sa posledných dní, takmer uverila tomu, že by im mohol povedať o nej a Tomovi, na chvíľu bola skutočne zdesená, že by niečo také mohol urobiť. Bolo bláznovstvo myslieť si, že by s tým len tak vyrukoval počas hodiny, no aj tak jej to napadlo ako prvé, zrejme pod vplyvom tých posledných udalostí, nebola schopná jasne myslieť.
    Dumbledore nemal v úmysle hovoriť o nej a Tomovi, ale o Tajomnej komnate. A o tom, že školu prehľadávali počas prázdnin pre prípad, že by náhodou predtým bolo niečo prehliadnuté, no údajne nič nenašli, o čom ich všetkých ubezpečil, ale aj tak im ten príbeh porozprával.
    No bola to záležitosť, ktorá ju zaujímala rovnako ako ich. Svojím spôsobom to bolo vzrušujúce. Žiadne detinské žarty, ale omnoho komplexnejší problém. Slizolinov potomok bol na Rokforte. Čarodejník alebo čarodejnica z rodiny zakladateľov. Niekto z tých starých rodín, ktorých členovia boli stále vychovávaní v tradičnom duchu. Tí, ktorí verili, že sú čistí a všetci ostatní so zmiešanou krvou na Rokfort podľa ich mienky nepatria. A takí ako ona by sa mali báť o svoje životy, doslova. V Dumbledorových slovách bolo varovanie, ktoré nebolo možné ignorovať. Hlavne nie po tom, čo sa stalo s Molly. Nejaký netvor v akejsi bájnej Tajomnej komnate bol údajne príčinou toho zvláštneho kamenného stavu, tá stará legenda, o ktorej profesor transfigurácie hovoril dosť opatrne, nepochybne pod vplyvom riaditeľových nariadení, znovu na Rokforte ožívala v mnohých čoraz desivejších podobách. No stále to bolo len na rovine dohadov a neexistovali dôkazy, ktoré by dodnes potvrdili existenciu Tajomnej komnaty, prípadne toho bájneho netvora. No aj ona sa skôr prikláňala k tejto teórii ako k tej najnepravdepodobnejšej možnosti, ktorá napokon mohla byť aj pravdivá.
    No práve teraz ju znepokojilo niečo iné. Videla, ako si Tom napokon sadol. Pohľadom prešiel po miestnosti a dostali sa do kontaktu. Cítila surový dotyk jeho mysle, čiastočne ju prebral a prinútil sklopiť zrak. Uvedomila, že sa naňho díva už pridlho. Niežeby si niekto všímal to, čo robí ona, no Tomovi sa to očividne nepáčilo, lebo ju ešte dlho po tom bolela hlava po jeho zásahu.
    No aj tak bola napokon spokojná, lebo Blacková sa dlho nezdržala pri ňom, niečo mu povedala a odišla a on za ňou nešiel. Nevedela, prečo ju to až natoľko teší, mala by byť v strehu a obávať sa toho, čo všetko sa ešte môže stať.
    Tom si prial, aby o nich vedel Dumbledore, nepochybne z nejakých jej neznámych dôvodov ju potreboval ako krytie. A čo ak... Mysľou jej preblesklo, že by ho mohol podozrievať z tých vecí, ktoré... No okamžite to zavrhla, on je predsa... takpovediac v ohrozenej skupine, aj keď pripomenúť mu to by znamenalo, že by opäť riskovala jeho hnev v tej najhoršej podobe.
    Nie, Tom by niečo také neurobil. Áno, zahráva sa s ňou, robí si s ňou, čo sa mu len zachce, ale určite by takýmto spôsobom neohrozoval svoju budúcnosť. Časť z nej však akoby odmietala opustiť tú myšlienku, že by mohol niečo také urobiť, útočiť na svojich spolužiakov a skutočne si priať, aby...
    Cítila, ako jej lyžička cinkla o tanierik. A ten zvuk akoby ju napokon definitívne odviedol od akýchkoľvek myšlienok spojených s ním.
    „A čo Tom Riddle, o ňom takmer nič nevieme...“ nadhodil jeden mladší chlapec pri ich stole, takmer akoby snáď aj on získal schopnosť čítať jej myšlienky.
    „Keby si netáral, prečo práve on?“ zahriakla ho Olivia.
    „Neviem, len mi to tak napadlo...“ takmer nedbanlivo pokrčil plecami.
    A Olivia ako na protest vymenovala ďalších, ktorí prejavovali omnoho viac nepriateľstva voči polovičným a deťom muklov.
    „Skús mu to povedať a uvidíme, ako sa zatvári...“ A nebola jediná, kto tento názor zmietol zo stola.
    „Nechaj ho, Liv, je to prvák, ešte nevie, ako to tu chodí...“ zastával sa ho Theodore.
    „Tak dobre, ja sama ho poučím o tom, ako to tu funguje...“ ponúkla sa Olivia možno až príliš ochotne.
    „Ty si tá posledná osoba, ktorá by mala takýmto spôsobom pomáhať prvákom...“ odvážila sa povedať Myrtla, pretože jej bolo jasné, k čomu smerovali Oliviine útoky, nechcela, aby padol do jej rúk, svojho času bola rovnako naivná ako on, až neskôr pochopila, ako to skutočne chodí, hlavne v ich fakulte boli tie správne slová dôležitejšie než čokoľvek iné. Nevedela, prečo jej práve teraz na tom záležalo, no nedokázala mlčať a dovoliť, aby šiel rovnakou cestou ako ona.
    „Čo tým chceš povedať?“ podpichla ju Olivia.
    „Ty vieš veľmi dobre!“ Vedela, že na ňu kričí, čím sama sebe zrejme spôsobí problémy, no nemohla ovládnuť ten pocit, ktorý v nej opäť prudko narastal. A nebola si ani len istá, prečo sa práve teraz k niečomu takému odhodlala a či skutočne len chránila svojho spolužiaka, ktorý sa odvážil povedať niečo, čo by ho mohlo vyjsť draho, každopádne, potrebovala len uvoľniť to napätie, ktoré ju dusilo, keď odznela bolesť spojená s Tomovou odpoveďou na jej pohľady.
    „Vidíte to! Opäť jej úplne šibe, to sa dalo čakať...“ otočila sa k svojim kamarátkam a tvárila sa, akoby vôbec nič nepočula.
    Čím nechtiac rozprúdila ďalšiu diskusiu, no Myrtle to už bolo jedno, lebo sa, našťastie, spamätala, vstala od nedojedeného obeda a pridala sa k skupinke, ktorá už mala obed za sebou.
    Nebolo ťažké dostať sa späť na internát. Bolo tam prázdno a ticho, keďže väčšina študentov ešte využívala možnosť pohybu v skupinách. Ona túžila po pokoji, bez tých rozhovorov, bez toho, aby počula Tomovo meno v takých nepríjemných súvislostiach. Nechcela pochybovať o jeho bezúhonnosti, to jediné nebola ochotná pripustiť.
    Nejaký čas sedela pri okne vo svojej izbe, otáčala v rukách Tomov prívesok, po obede stihla skontrolovať tú stranu, o ktorej hovorila Dumbledorovi, prešla aj niektoré z Mollyiných poznámok v jej špeciálnom zošite týkajúcom sa šperkov.
    Bola to jedna z jej posadnutostí, preto mala všetko dôkladne poznačené a aj jej ukázala svoj systém, ktorý nebol vôbec prísne tajný, keďže sa pomerne rada chválila svojimi zisteniami. No nešlo o nič mimoriadne, len o zaklínadlo na určovanie pravosti, ktoré Molly zrejme naposledy overovala v knihe skôr, než by ho aplikovala na jej prívesok, v slovníku si poznačila na okraj aj akési meno, ktoré sa dalo ťažko prečítať, a nejaký čas jej trvalo, kým zistila, že je to priezvisko Gaunt, no nemalo to žiaden súvis s útokmi, skôr to vyzeralo tak, že si jej priateľka myslela, že jej prívesok by mohol byť pravý a pôvodne možno patril nejakej čarodejníckej rodine... No pravosť zrejme nestihla otestovať, lebo na niečo také by opäť musela žiadať jej súhlas, keďže to kúzlo mohlo spôsobiť poškodenie, pokiaľ by nebolo prednesené odborníkom, aspoň tak si to prečítala v tej knihe.
    Myrtla nemala v úmysle to riskovať. Nevedela, čo by Tom urobil, keby k niečomu takému došlo, z nejakého neznámeho dôvodu mu na tomto jej darčeku záležalo viac, než by bolo na prvý pohľad zjavné. Istú hodnotu preňho nepochybne mal a jej to stačilo na to, aby tomu prikladala dostatočnú dôležitosť. Nemala náladu na hlbší výskum. Mohla by sa ho spýtať, no Tom dnes nechcel ani len to, aby sa naňho dívala, čo znamenalo, že nemá žiadny význam s ním dnes komunikovať.
    Snažila sa nemyslieť na to, že teraz bude zrejme častejšie s Blackovou. A nezávidieť jej, že môže sedieť vedľa neho, lebo cena za to patrila k tým, ktoré by ona nedokázala zaplatiť. Ani s ňou predsa nebolo všetko v poriadku, spoznala to, keď ju naposledy stretla na tom mieste, kam sa chodí plakať. A takisto aj pri stole vyzerala, akoby vôbec nebola v pohode. No nebola si istá, či sa to skutočne týkalo Toma, alebo nie, preto k tomu nedokázala zaujať stanovisko. No Tomov pohŕdavý pohľad ju ešte teraz pálil. Akoby opäť poprel všetko, čo sa medzi nimi stalo, akoby sa opäť prebudila do dňa, v ktorom bol voči nej neprístupný a nedosiahnuteľný. Neprekvapovalo ju to a nechcela sa kvôli tomu trápiť, no čím bližšie pri ňom bola, tým ťažšie pre ňu bolo, keď jej opäť dával najavo to, že len zbytočne márni čas.
    Odlož ten prívesok, skús to, možno sa ti podarí zistiť, ako žiť bez neho, ako dosiahnuť, aby ti nezáležalo na tom, čo si myslí a či s tebou chce hovoriť, alebo nie. Skús žiť, akoby nikdy ani len neexistoval.
    Toho sa snažila držať. A bolo to podobné ako to, čo raz mama poradila svojej najbližšej sesternici, ktorá sa trápila kvôli láske. To, či to pomohlo, sa už nedozvedela, lebo bola vykázaná z izby, údajne preto, že bolo ešte príliš mladá na také rozhovory. A neskôr už o tom v ich rodine nepadlo ani slovo. V jej prípade to zatiaľ nefungovalo, lebo sa vždy vrátila späť k nemu.
    Bola unavená. Všetko bolo zrazu príliš ťažké, ťažšie než zvyčajne.
    Pomaly odložila prívesok do svojho stolíka, takisto aj zošity a všetko ostatné a len tak tam ticho sedela, snažila sa nemyslieť, necítiť, očistiť si svoju myseľ od všetkého, čo by ju mohlo zaťažovať.
    ***


    Padala.
    Priala si, aby ju niekto zachytil, no pomoc neprišla. Kričala, keď bola pohltená tou nekonečnou temnotou. A niekde tam boli temné oči, ktoré ju sledovali, cítila ich, no nedokázala identifikovať, komu patrili.
    Prebudila sa, takmer akoby cítila ten zdrvujúci dopad. A ešte niečo, čo bolo za ním, no už si nevedela spomenúť na nič bližšie. Zrazu však bola mimo postele a nebolo to vôbec príjemné. Chvíľu lapala po dychu, triasla sa a snažila sa vymaniť z toho bolestného sna. Musela sa aj udrieť, lebo bolesť neprechádzala, a keď sa dotkla hlavy, cítila ju čoraz intenzívnejšie. Chladný vzduch prechádzal po jej tvári. Bolestivo sa do nej zabodával. Pomaly vstala a zamierila k oknu. Bolo otvorené, nepochybne pod vplyvom mágie, ktorá unikla počas jej zlého sna, nebolo to nič mimoriadne, stalo sa jej to už predtým, dokonca počas prázdnin kvôli tomu raz dostala upomienku za nedovolené čarovanie.
    Znepokojene hľadela na svetlé body pohybujúce sa v diaľke, nachádzajúce sa v blízkosti Zakázaného lesa. Sprevádzala ich pohľadom, až kým nezmizli.
    ***

    Tekvicový džús vyliaty na jednu z jej obľúbených kníh. To na ňu čakalo po návrate do triedy.
    Nechala ju ležať na lavici bez dozoru len chvíľu. To bol nepochybne len začiatok toho boja, ktorý sa opäť rozpúta proti nej. Ignorovala to, nekričala ani nedala na sebe znať, že ju to nehnevalo. Pre istotu rýchlo na nejaký čas opustila triedu, lebo tušila, že sa jej môže ujsť ešte omnoho viac, nebola to dôležitá hodina, len dejiny mágie a nič vážne by nezmeškala, keby sa tam dnes neukázala.
    Poloprázdna chodba, na ktorej sa práve nachádzala aj napriek zákazu chodiť osamote, to bolo lepšie než zdržiavať sa pri Olivii a jej partii, ktorej pozornosť si získala zrejme až príliš rýchlo.
    Sušiace zaklínadlo už dôverne poznala a podarilo sa jej knihu zachrániť, hlavne najviac zasiahnuté stránky, skôr, než došlo k ich úplnému zlepeniu.
    Pod tou knihou bol aj pergamen. No nebola na ňom ani len kvapka. Len nový odkaz, ktorého prečítaniu sa nemohla vyhnúť, keď ho už držala v rukách.
    Ahoj, Myrtla
    Snažila sa nebrať ohľad na svoje srdce, ktorému niečo také stačilo na to, aby zrýchlilo svoju činnosť. Pripomínala si svoje predsavzatia, no bolo to ťažšie než kedykoľvek predtým, Olivia ten jej posledný výbuch vôbec neocenila a teraz sa s ňou všetci báli čo i len prehovoriť, aby na seba neupriamili jej pozornosť.
    Vždy mala v ich fakulte veľmi dôležité postavenie, podobne ako Tom v Slizoline, a Myrtla vedela, že keď sa proti nej bude stavať, urobí jej zo života peklo. No vedieť to neznamenalo, že sa toho bude držať a že svoju povahu udrží pod kontrolou. A počas toho prvého týždňa, keď bola opäť sama, toto bol vôbec po prvý raz, čo cítila, že si niekto na ňu spomenul.
    Stála tam dosť dlho, dlhšie, než by bolo vhodné, akoby zamrznutá v čase, sledovala ďalšie a ďalšie slová z toho odkazu, napísaného približne pred hodinou, podľa časového údaju, ktorý obsahoval. A nasledovali aj ďalšie slová a vety, ktoré si nemilosrdne uzurpovali jej pozornosť.
    Rozlúštil som tvoj darček, je to vskutku užitočné kúzlo, ešte raz ti ďakujem za možnosť objaviť kúzlo ukryté v ňom, pomohlo mi dostať sa z jednej nepríjemnej situácie, som tvojím dlžníkom. Dúfam, že sa na mňa nehneváš kvôli tomu obedu, vždy, keď som s priateľmi, musím si dávať dobrý pozor na každý krok, to, že si sa na mňa tak dívala, ma dosť rozptyľovalo... povedzme, že to bol rušivý element, ktorého pokračovanie by nás mohlo dostať do problémov, no neznamená to, že s tebou už viac nechcem byť v kontakte, len by som bol rád, keby sme chránili naše tajomstvo, obzvlášť v týchto neistých časoch je to viac než nevyhnutné... a už teraz ti môžem sľúbiť, že si nájdem spôsob, ako ti túto malú nepríjemnosť vynahradiť.
    Skôr, než sa odhodlala na odpoveď či čokoľvek iné, cítila, ako zrazu pergamen unikol z jej rúk a dopadol do Oliviinej otvorenej dlane.
    „Pozrime sa, čo to tu máme?“
    Myrtla zbledla. Ak niečo uvidí, čokoľvek, čo by ju mohlo spájať s...
    „Daj to sem!“ snažila sa ho získať späť.
    Olivia ju však nepočúvala a ona sa k nej nemohla dostať, jej kamarátky sa jej postavili do cesty, nemohla okolo nich prejsť.
    „Neboj sa, len sa pozriem... nič tajné to predsa nemôže byť, však? Neskrývaš pred nami nič, čo by nás mohlo zaujímať...“
    „Nie, to skrátka...“ pokúšala sa niečo vymyslieť, čokoľvek, čo by ju mohlo zachrániť pred jej zvedavosťou.
    Bola odsotená späť. Držaná v tom kruhu, ktorý ju desil. Rozrušená na najvyššiu možnú mieru a neschopná ničoho, len pohľadom sledovať pergamen, ktorý už nemala pod kontrolou.
    „Dosť!“ zaznel akýsi hlas spoza jej chrbta.
    Pustili ju a ona sa mohla obzrieť.
    Stál tam Tom, objavil sa tak náhle, predtým si nevšimla, že bol nablízku... A ona sa snažila potlačiť pocit úľavy, ktorý sa jej zmocnil, keď mal situáciu pod kontrolou on. A očividne dnes bol ten deň, keď sa rozhodol byť slušným študentom a prefektom dbajúcim na pravidlá. Bola rada, že ho to postihlo práve dnes.
    „Už predtým som vám niečo povedal ohľadom tejto záležitosti... No zdá sa, že som na isté veci nedal dostatočný dôraz...“
    „Áno, ale...“
    Olivia bola dosť zarazená, len zo seba vyjachtala pár slov, no bola nemilosrdne prerušená.
    „Slečna Hornbyová, vráťte vašej spolužiačke to, čo vám nepatrí, na Rokforte nie sú krádeže cudzieho majetku tolerované...“ prikázal jej Tom prísne.
    „Áno, samozrejme... mrzí ma to,“ hlesla jej spolužiačka pokorne.
    Dokonca zamumlala aj „prepáč...“, aj keď o to nebola priamo požiadaná. Nepochybne preto, že chcela na Toma urobiť dojem.
    Myrtla len stroho prikývla a prevzala si od nej pergamen, bol čistý, bez odkazu, ktorý medzitým zrejme stihol zmiznúť.
    Tento druhý odkaz z jeho strany však hovoril jasnou rečou. Opäť jej pripomenul, že dokáže byť aj tým Tomom, ktorému na jej osude aspoň trochu záleží.
    Nevedela, do akej miery je to úprimné a či to nie je len ďalšia z jeho hier, no práve v tomto okamihu si priala veriť tomu, že dnes je preňho dôležitá, a nech bude zajtrajšok akýkoľvek, nezabudne na to, že dnes pri nej skutočne stál.

    « Predošlá kapitola
    (15. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (17. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates