Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

18. kapitola - 17. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 07. 12. 2015 19:02:54
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 947
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    „Vieš, čo je nové, Molly?“ Myrtla sa pomaly obrátila ku kamennej podobe svojej kamarátky. Stále ešte nevedela, čo s ňou bude, nič podstatné, čo sa týkalo jej ďalšieho života jej nechceli povedať, len to, že zatiaľ ešte žije a že sa na jej prebudenie sa špeciálne pripravujú.
    Nevedela, či jej to pomôže, no chodila sa s ňou aspoň zhovárať, bola to jedna z mála príležitosti, keď bolo vhodné, aby na chvíľu ostala sama v nemocničnom krídle, a mohla kedykoľvek požiadať prefekta, aby ju tam odprevadil, čo považovala za vyslobodenie z tých prísnych pravidiel, ktoré boli teraz neoddeliteľnou súčasťou života na Rokforte.
    Ďalší útok neprišiel, ale potrestaní boli všetci, žiadne krúžky, žiadny metlobal, skrátená večierka, odprevádzanie na hodiny, ani chvíľa súkromia, žiadne túlanie sa po okolí. Myrtla mala pocit, akoby sa ocitla v klietke, ktorá bola síce bezpečná, no zväzovala ju čoraz viac. Práve preto tieto návštevy považovala za niečo výnimočné, aspoň za čiastočné sa vymanenie z toho nekonečného stereotypu.
    „Absolútne nič, už je takmer leto a stále sa to nevyriešilo... no ročníkové skúšky nám aj tak nezrušia, chápeš to? Ja nie... Komu sa teraz asi tak chce učiť...“ dokončila to, čo svojej priateľke už dosť dlho oduševnene vykladala.
    Dotkla sa jej ruky, pomaly a opatrne, no už vôbec nie so strachom a s obavami ako predtým. Zvykla si na to, že teraz vyzerá takto, aj na to, že jej nemôže odpovedať. Asi tak ďaleko napokon dospel Oliviin bojkot, ktorý znamenal, že sa s ňou nikto z jej fakulty nebude baviť, no opäť ju aspoň nedusila tak veľmi ako zvyčajne, nepochybne si vzala k srdcu Tomovo napomenutie.
    „... a ešte by si mala vedieť, že Blacková a Tom sa nedávno rozišli... údajne po vzájomnej dohode...“ Snažila sa pôsobiť takmer bezstarostne, keď to kamarátke hovorila, akoby sa jej to takmer ani vôbec netýkalo.
    Tom bol teraz po dlhom čase oficiálne úplne voľný. Písali si, bol k nej opäť milý, ona sa k nemu správala takmer, akoby sa vôbec nič nebolo stalo. Pergamen bol jej útechou, keď potrebovala hovoriť s niekým, a z času na čas sa aj stretli, čo bolo pre ňu rozptýlením rovnako ako návštevy v nemocnici. No ona sama nič nepodnikala, on za ňou prišiel sám, keď to bolo vhodné, a ona nenamietala proti tomu, aby sa opäť stretávali.
    Hlavne teraz, keď už nemal iné dievča, a aj keď vedela, že s ňou nezačne chodiť oficiálne, aspoň mohla mať ten pocit, že sa nejaký čas venuje len a len jej. A to jej momentálne stačilo, keďže tu bolo tak málo osôb, ktoré stáli o jej spoločnosť. Molly by to iste zaujímalo, no nemohla s ňou o tom hovoriť, ani keď bola v takomto stave, keďže jej nikto nevedel potvrdiť, koľko toho vlastne teraz vníma, preto jej radšej rozprávala o tých bezpečnejších veciach... A nie vždy celkom súvisle.
    „A ja sa zas nemám s kým zhovárať, keďže sa na mne podpísal ten Oliviin neskutočný šarm... Mama mi na narodeniny poslala náušnice... sú krásne, z takých kamienkov... škoda, že sme to nemohli osláviť spolu, no snáď neskôr si to vynahradíme...“ Myrtla sa pomaly naklonila, akoby jej ich chcela ukázať. No zvuk krokov ju prerušil, pomaly sa obrátila smerom k dverám. A bol to práve Tom, ktorý sa rozhodol za ňou opäť po dlhšom čase prísť.
    „Prišiel som ťa odprevadiť späť...“ povedal jej Riddle.
    Objavil sa pred ňou, ako to mal vo zvyku, a zrejme preňho nepredstavovalo veľký problém prevziať túto službu od bystrohlavského prefekta.
    „Ďakujem...“ vyhlásila vskutku s nadšením, rýchlo sa rozlúčila sa s Molly a šla s ním. Už sa zbavila všetkých pochybností a opäť mu chcela dôverovať.
    ***

    „Máš chvíľu čas?“ opýtala sa ho, keďže zo všetkého najviac túžila aj po tom trochu sa poprechádzať a vedela, že ak chce, dokáže nájsť spôsob, ako to urobiť bez toho, aby nevzbudili pozornosť.
    Tešila sa aspoň z toho, že už prišlo leto a blížili sa postupne ďalšie prázdniny. Možno sa všetko do budúceho školského roka upokojí, možno ten budúci bude lepší... Tomu sa snažila veriť.
    „Dá sa to tak povedať, že áno...“ vyhlásil Tom napokon. Dnes takmer s istou dávkou vznešenosti jemu vlastnou a pomerne spokojne na to, že mal pred sebou len ju. Poznala ho už natoľko, aby vedela odhadnúť, kedy prejavuje skutočný záujem, a teraz to tak vyzeralo, aj keď ju to miatlo, keďže zároveň vedela o tom, že čo sa týka záujmu o istých ľudí, je iný než väčšina chlapcov. A to, že sa ho odvážila na niečo také opýtať, sa stalo preto, lebo to práve teraz vyzeralo tak, že má dnes pomerne dobrú náladu.
    „Môžeme ísť na chvíľu von, nebude to problém, ak...“ hlesla Myrtla potichu.
    „Nie, nebude...“ odpovedal jej pomerne pokojným hlasom. Už len to, že pripustil tú možnosť, ju potešilo.
    Riaditeľ na nich stále tlačil, obmedzoval pohyb študentom po vonku, no v prítomnosti prefekta by to malo byť v poriadku.
    Dovolené to bolo, aj keď šla spolu von väčšia skupinka ľudí, no ona sa momentálne nerada k niekomu pridávala, omnoho lepšie sa cítila, keď bola vonku len s Tomom.
    Myrtla nevedela, čo si má myslieť o tejto nátlakovej stratégii, pre ňu samu to bolo nesmierne ubíjajúce. Jej nálady opäť kolísali, bola často nahnevaná a jej prezývka bola dosť často skloňovaná v rôznych podobách, čo sa práve teraz snažila tlmiť. Verila tomu, že jeho vplyv jej pomôže udržať emócie pod kontrolou.
    No keď za ňou prišiel on, mala pocit, akoby na ničom inom ani nezáležalo. Akoby to všetko, čoho sa obávala a čo považovala za obmedzenie, bolo zrazu nahradené tým pocitom, ktorý v nej narastal, keď sa na ňu díval, keď ju skutočne videl a bral ako človeka hodného jeho záujmu.
    „No pôjdeme trochu ďalej, ak ti to, samozrejme, nebude vadiť...“
    „Nie, to mi vôbec nevadí...“ ubezpečila ho Myrtla. Nejaký čas kráčala vedľa neho, po temnejších chodbách, cez skratky, ktoré poznal on, nechala sa viesť bez toho, aby sa skutočne zaujímala o to, kam idú.
    Cítila príjemný vietor, ktorý sa dotkol jej tváre, keď stáli na tom mieste blízko Zakázaného lesa. A opäť ho mohla držať za ruku. Žiadny tlak, žiadne napomenutia ani zlovestné ticho. To všetko bolo nahradené zvukmi prírody, podmanivou vôňou leta.
    Boli na okraji, akoby medzi dvoma svetmi, na mieste, kde dokázala byť po dlhom čase šťastná.
    Tom pomaly pustil jej ruku.
    „Tak skoro sa už von nedostaneme, máme šťastie, že si vystihla ten správny okamih, povedzme, že na dlhší čas toto tu bude pre nás len príjemnou spomienkou...“
    To sa jej vôbec nepáčilo.
    „Môže za to Dumbledore?“
    „Áno, samozrejme, tlačí na riaditeľa, aby skresal aj privilégiá prefektov. Tvrdí, že ani my si nemôžeme byť istí tým, že budeme v bezpečí, je len otázkou času, keď si riaditeľ bude musieť priznať porážku...“
    Chcela mu odpovedať, no niečo ju vyrušilo. Myrtla prešla trochu viac dopredu, náhle zaujatá akýmsi zvukom a pohybom, ktorý skôr cítila, než mala možnosť vidieť.
    „Niečo tu je?“ opýtala sa mierne znepokojená tým, že by predsa len mohol byť opäť jej nepriateľom, čo by niesla len veľmi ťažko.
    „Testraly...“ ozvalo sa za jej chrbtom.
    Nanešťastie o nich počula po prvý raz, zrejme sa opäť prejavilo to, čo sa jej stávalo čoraz zriedkavejšie, ale práve teraz nastal ten okamih, keď sa opäť cítila ako na úplnom začiatku, keď ešte len prišla do Rokfortu a nevedela toho veľmi veľa o magických tvoroch.
    „Sú neviditeľné?“ opýtala sa pomerne rozpačito a snažila sa zakryť, že o nich ešte nepočula, nechcela mu niečím pripomenúť to, že je z muklovskej rodiny.
    Pocítila jeho ruku na svojom páse, pritiahol si ju bližšie k sebe.
    „Vidí ich len ten, kto videl smrť...“ pošepol jej.
    Tá otázka prišla skôr, nebola schopná premýšľať.
    „Takže tebe už niekto zomrel?“
    Mala možnosť cítiť to ťaživé ticho, ktoré akoby jej bránilo dýchať, no Tomova blízkosť bola pre ňu stále priaznivým impulzom.
    „Dá sa to tak povedať, že áno...“
    „To ma mrzí...“
    „Nemusí, už to bolo veľmi dávno...“ vyhlásil Riddle chladne.
    Pocítila aj dotyk jeho druhej ruky, iný než ten, na ktorý bola zvyknutá, akoby preňho spomienka na niečiu smrť pôsobila úplne inak než na väčšinu ľudí.
    Oprela sa oňho a pohľadom ešte nejaký čas prechádzala po tých znepokojujúcich miestach.
    „Vlastne som ti chcel už dlhší čas niečo ukázať... ty si mi predstavila svoju rodinu, ja ti predstavím svoju...“ povedal Tom, čo ju skutočne zaujalo, lebo to bola jedna z mála vecí, o ktorých sa veľa polemizovalo, no nikto nepoznal skutočnú pravdu. Ona sama nebola tou osobou, ktorá by s tým začala, aj keď musela pripustiť, že počas ich rozhovorov urobila pár náznakov, no priamo ho o to nepožiadala.
    „Áno, rada by som videla niekoho z tvojej rodiny...“ Pripustila to aj napriek tomu, že nemala ani poňatia o tom, ako by to chcel urobiť.
    Nepredpokladala, že by sa práve teraz mohli nachádzať tu. No nepochybne poznal spôsob, ako to urobiť aj bez toho.

    Náhle sa les pred nimi stratil a oni stáli na chodníku, kdesi ďaleko od Rokfortu, akoby na inom mieste a v inom čase.
    Cítila vo svojej mysli jeho tlak, jednu z tých myšlienkových vied, ktoré považovala za bolestivé, hlavne keď ich vykonával on, no práve teraz sa držal pod kontrolou a ona necítila bolesť, len ten preňho charakteristický tlak.
    Neprotestovala proti nemu, nechala sa ním viesť.
    Chcela niečo povedať, no nemohla, jej pozornosť pripútala akási mladá žena, pomaly sa vlečúca po poloprázdnej ulici. Niečo v jej pohľade bolo vyhasnuté, niečo akoby prebiehalo mimo nej a ona to už nedokázala zastaviť.
    Bola sama. Nikto sa k nej nehlásil. Mala na sebe akýsi starý čierny kabát, miestami odretý.
    Na okamih si želala, aby ju mohla osloviť, aby jej mohla pomôcť, pretože bolo viac než očividné, že sa jej nedarí dobre, a nikto sa o to nezaujímal. No nemohla sa pohnúť, nemohla sa k nej dostať bližšie.
    Mladá žena sa jednou rukou sa dotkla svojho brucha, keď okolo nej až príliš rýchlo prešiel muž na bicykli. Ten jej výraz akoby na okamih opustila tá nebezpečná otupenosť a na istý čas uvoľnila miesto hrdej matke pripravenej brániť svoje dieťa, no rovnako rýchlo, ako ten záblesk života prišiel, tak rýchlo aj ustúpil, keď sa ďalej otupene vliekla svojou cestou, len veľmi nepatrne vzdorujúca mrazivému vetru.


    A zrazu to bolo preč.
    Tak rýchlo, až to bolo nepríjemné, zhlboka sa nadýchla. Ovládaná pocitmi, ktoré nedokázala potlačiť.
    „To bola...“ neodvážila sa to vysloviť. Na tvár tej ženy si už presne nespomínala, no mala určitú predstavu o tom, čo by mohla znamenať v Tomovom živote.
    „... moja matka, jedna z mála spomienok na ňu, ktoré sa mi podarilo získať...“ pripustil Tom takmer bez zaváhania.
    „Ako ju mohli tak nechať... bola predsa tehotná, mali jej pomôcť, mali sa o ňu postarať...“ pocítila opäť ten typ hnevu, ktorý rozochvel mágiu v jej vnútri.
    „Mohli a urobili by to znovu, taký je náš svet, no nebudeme už o nej viac hovoriť, len som chcel, aby si ju videla, bola slabá, neschopná prežiť bez pomoci môjho otca... isté slabosti sa neodpúšťajú a láska je jednou z nich...“
    „Niekedy stojí za to podstúpiť to riziko...“ Pochopila, čo sa jej snažil naznačiť, no nemala v úmysle pristúpiť na jeho hru. Chcela mu ukázať, že to môže byť aj inak, presvedčiť ho o tom, že by možno mohol pripustiť existenciu istých svetlých výnimiek.
    Nemala v úmysle sa vzdať. Nie dnes. Nie počas jedného z tých dní, keď bol jedinou osobou, na ktorej názore jej skutočne záležalo. No zároveň tým nebezpečným elementom, ktorý ju mohol opäť nemilosrdne odhodiť tam, kam patrí. A vskutku ju všetky racionálne dôvody odvádzali ďalej od neho, no nedokázala poslúchnuť hlas rozumu, nie v tomto prípade. Opäť sa pohybovala okolo tej večnej otázky, ktorá ju ťažila, odkedy bola aj nebola s ním.
    Tom si opäť ponechal svoje myšlienky pre seba, aspoň tie, ktorými by možno reagoval na jej slová, ak by sa mu chcelo, no práve teraz len mlčal a díval sa kamsi viac dopredu, až takmer nadobudla pocit, že zabudol na jej prítomnosť.
    No nechcela sa mu pripomenúť, nie skôr, než sa rozhodne, čo by mal urobiť ďalej, nie skôr, než pochová všetky jej nádeje alebo jej venuje ešte pár minút zo svojho drahocenného času.
    „Možno by si mi mohol dovoliť, aby som ti dokázala, že medzi nami to tak byť nemusí...“ povedala takmer šeptom, dotkla sa jeho tváre...
    „Skutočne?“ opäť sa vrátil späť do prítomnosti. Odsunul jej ruky, akoby ho to snáď podráždilo. Chlad v jeho pohľade, tá krutá nemilosrdnosť, s akou jej dokazoval opak, bola ako úder, z ktorého sa nedokázala len tak ľahko spamätať.
    „A čo urobíš, ak ti poviem, že si len humusáčka, s ktorou tu strácam čas, lebo sa nudím, lebo tie ostatné sú príliš povýšenecké na to, aby predo mnou kľačali na kolenách, čo povieš potom? Si rovnaká ako tie ostatné... nevidím medzi vami viac žiadny rozdiel...“
    Mlčala. Otrasená jeho slovami. Absolútne zasiahnutá jeho prudkým útokom, chcela mu ublížiť tak, ako on ublížil jej, no nevedela čím, jeho tvár bola príťažlivou maskou, nedokázala pod ňu viac preniknúť...
    „Tom...“ snažila sa reagovať, byť silná, no nedokázala to. „Ja som len... chcela som len...“
    Humusáčka.
    To slovo ju zlomilo vo chvíli, keď to povedal on. Kdesi v hĺbke svojej mysle vedela, že to je súčasťou toho, čím je, že keby sa takto nevyjadril, zrejme by pred ňou stál niekto iný. No nič to nezmenilo na tom, ako nepríjemne sa cítila, keď čelila účinkom tých slov.
    Z jeho úst znelo omnoho horšie než od tých ostatných. Nerozumela tomu. Čo také vlastne povedala? Musí s ním vždy vo všetkom súhlasiť? Nemôže si dovoliť mu povedať to, čo si skutočne myslí? Veď bolo všetko v poriadku.
    Nepovedala predsa nič zlé, chcela len, aby pochopil ten rozdiel.
    Prečo sa tak veľmi nahneval, keď mu chcela dokázať, že aj on by možno mohol upustiť od istých nebezpečných zásad, smerujúcich k temnote? Odpoveď sa jej ponúkala takmer sama.
    On toho nebol schopný. Nedokázal to prijať.
    Z jeho pohľadu vycítila len pohŕdanie a hnev. Bála sa. Viac než kedykoľvek predtým cítila váhu toho strachu na svojich pleciach.
    Priala si byť kdekoľvek inde, len nie s ním, nečeliť viac tej pravde, pred ktorou sa nebolo možné nikam ukryť.


    ***


    Dva dni preplakala vo svojej posteli. Tie jeho slová akoby v jej mysli vyvolali búrku, ktorú nedokázala zastaviť. Chodí za ňou len preto, že tie ostatné, že... ony... až priveľmi dbajú na isté druhy spoločenských pravidiel. A nie je také jednoduché sa s nimi vyspať, nepadnú mu do náručia tak ako ona. A pochopila, že tentoraz je už koniec, akoby neobstála v akejsi skúške, ktorá definitívne rozhodla o ich osude.
    To, že bol počas tých týždňov taký milý, to, že bol pri nej, bolo zrazu len ilúziou, len hrou s jej vlastnou mysľou.
    Vypýtal si späť svoj dar aj pergamen. Chcela sa ich zbaviť už dávno, ale to, že ju o to požiadal takýmto spôsobom, bolo ponižujúce a kruté. Odovzdala mu ich, urobila to.
    Bolo priam neznesiteľné na to čo i len pomyslieť. Povedal, že už nebude nutné, aby ich ďalej používala. A zdalo sa jej, akoby na niečo zabudla, na niečo takmer dôverné, čo jej povedal, no ona si to nedokázala vybaviť, vedela len, že tam niekde je ten kúsok prázdnoty, ktorého sa nesmela ani len dotknúť.

    « Predošlá kapitola
    (16. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (18. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates