PoviedkaVtedy som mala ten pocit19. kapitola - 18. kapitolaKrátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 08. 12. 2015 19:10:59
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 907
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné
Kapitoly tejto série
„Cítite sa už lepšie, slečna Warrenová?“
„Áno...“ odvetila Myrtla zahanbene.
Cítila vplyv upokojujúceho elixíru, tú takmer oslobodzujúcu ľahkosť a niečo pripomínajúce chuť ovocných cukríkov.
Sedela na posteli v nemocničnom krídle, s rukami voľne položenými na kolenách. A takmer ľutovala, že tento elixír nespôsobuje aj stratu pamäti, keďže vedela veľmi dobre, prečo tam s nimi sedí aj profesor Slughorn. Premerala si ho mierne previnilým pohľadom.
„Pane, mrzí ma, že som spôsobila rozruch na vašej hodine...“ Bolo to slabé slovo vzhľadom na to, ako vybuchla a doslova sa zrútila pred všetkými, o to horšie, že práve na hodine elixírov, pred svojím obľúbeným učiteľom. Nevedela si predstaviť nič horšie. Ten jej výbuch, to, ako mu ešte neskôr na ošetrovni doslova plakala na ramene. Nikdy predtým sa takto zle necítila.
„To je v poriadku, Myrtla, nemusíte sa ospravedlňovať...“ hľadel na ňu, akoby mu na tom skutočne záležalo.
Neisto prikývla.
„Rozumiem vám a môžem vás ubezpečiť, že už čoskoro sa všetko dá do poriadku...“
„Áno, pane, určite máte pravdu, ja to zvládnem, bude to zas dobré...“ Myrtla sa držala tých slov, akoby boli jej jedinou záchranou. Nepochybne si myslel, že sa takto cíti kvôli tým útokom a všetkému, čomu v poslednom čase museli čeliť ľudia ako ona. Samozrejme, on ani len netušil, čo prežíva, nevedel nič o pravej príčine tej bolesti, ktorá ju opäť premohla. Chcela tomu veriť. Skutočne si priala, aby to bolo tak.
Potom nejaký čas len ticho sedela na svojom mieste. Bola ospalá, len veľmi matne vnímala rozhovor medzi školskou sestrou a profesorom elixírov.
No nebolo to nepríjemné, bola to jemnejšia verzia pôvodného receptu, ako jej profesor stihol vysvetliť, naplnil ju pokojom, no nemohol úplne zabrániť tomu, aby zabudla na tú bolesť, ktorá ju priviedla až sem. Pretože ona poznala pravú príčinu svojho výbuchu a nebola to tá jemná kritika z jeho strany, nie, nešlo o to, že jej elixír nemal správnu konzistenciu.
Stalo sa to kvôli nemu. A ona sama nemohla uveriť tomu, že by mohol mať na ňu až taký vplyv. Nikdy predtým sa s ňou nič také kvôli chlapcovi nestalo. Dokonca ani v tých najhorších časoch neklesala na dno tak prudko a rýchlo ako teraz.
Nerozumela tomu, prečo teraz a prečo takto, no bola rada, že to už má za sebou. Nechal ju ísť. Je to preč. Už nemôže padnúť hlbšie.
Tom mal možno v jednej veci pravdu, to, čo k nemu cíti, je len nebezpečná slabosť, ktorá by mala byť odstránená. Len ďalší spôsob mučenia, ktorý im všetkým poskytne príležitosť na to, aby sa mohli vysmiať z Umrnčanej Myrtly. Tá prezývka bola opäť súčasťou jej života, plakala viac než zvyčajne, bola citlivá takmer na všetko a jej výbuchy hnevu boli čoraz silnejšie. Nechcela takto ďalej pokračovať.
„Ako dlho tu ešte musím ostať?“ opýtala sa školskej sestry, práve keď sa s nimi profesor takpovediac rozlúčil, keďže mal zrejme aj iné povinnosti než starať sa práve o ňu.
„Bude lepšie, ak si ešte nejaký čas oddýchnete, slečna Warrenová, uvidíme, ako sa budete cítiť neskôr...“ informovala ju školská sestra. A ona s ňou musela súhlasiť, lebo práve teraz potrebovala nabrať dostatok síl na to, aby opäť dokázala všetkým čeliť. Mala pocit, akoby jej myseľ ovládol ten hlas, ktorý by mala poslúchať, no zvyčajne nebolo ľahké sa podľa neho riadiť. Hlavne nie, pokiaľ šlo o záležitosti srdca.
Toto však bola už posledná kvapka. Nemôže to ďalej takto pokračovať. Nesmie viac plakať. Nesmie sa kvôli nemu trápiť. On je taký ako zvyčajne, ani len náznak toho, že by mu na tom záležalo, vôbec nepostrehla. Správa sa, akoby preňho nikdy neexistovala. Aj ona sa musí zariadiť presne podľa jeho príkladu. Nesmie dovoliť, aby sa k nej opäť dostali tie pocity, ktoré by ju mohli zničiť. Musí sa im postaviť.
Raz a navždy to celé uzavrieť a pohnúť sa ďalej. Nie je preňho dôležitá, ale to neznamená, že sa nenájde niekto, pre koho dôležitá bude.
Prišiel čas. Už sa nemá kam ukryť. Nemôže viac popierať to, že to bol len jeden z tých bláznivých snov, ktoré len veľmi ťažko dôjdu k naplneniu.
Jediné, čo teraz potrebovala, bolo získať silu, nechcela byť slabá, nepriala si byť viac bezmocnou hračkou v jeho rukách.
Preto sa rozhodla, že urobí všetko potrebné, aby sa z toho čo najskôr dostala.
***
Oddychovala. Aspoň sa o to snažila počas toho týždňa, ktorý dostala na to, aby sa spamätala z toho posledného emocionálneho otrasu.
Už sa cítila omnoho lepšie, často sa zhovárala s Molly, zvykla si na to ticho, ktoré tu teraz vládlo, na kroky školskej sestry, prichádzajúce v rovnakých časových intervaloch, aj na to, že počas toho obdobia, keď sa zotavovala, za ňou prišli len štandardné návštevy, profesor Slughorn, Dumbledore a prefekt, ktorý bol poverený priniesť jej úlohy, nepochybne preto, že nikto iný sa na túto úlohu nepodujal. No nebolo jej kvôli tomu smutno. Bola vo svete, kde neexistoval Tom, a cítila sa čoraz lepšie. Každým dňom bola silnejšia.
Začínala sa pomaly pripravovať na skúšky, keďže to vyzeralo tak, že na testy už bude môcť ísť, a riaditeľ ich napriek všetkému nezrušil, preto bolo viac než isté, že sa tomu nevyhne, no bolo na tom niečo upokojujúce, bolo možné stále žiť v tom sebaklame, že je všetko v najlepšom poriadku, a práve čítala otázky z transfigurácie, jednu zložitejšiu ako druhú, keď do jej pokojného sveta opäť vstúpil on.
Prišiel s jedným zo svojej partie, ktorý mal zjavné problémy s tým, aby sa udržal na nohách.
„Pán Riddle, uložte pána Notta na posteľ, hneď sa naňho pozriem...“ ostro mu prikázala školská sestra.
Dnes nemala práve najlepšiu náladu, už od rána bola akási podráždená a každému to dávala hneď najavo.
Nepochybne kvôli tomu liečiteľovi z Nemocnice svätého Munga, ktorý chodil kontrolovať kamenných a momentálne sa staral aj o to, aby Molly získala späť tú chýbajúcu časť. No zjavne mal až príliš veľa kritických pripomienok, čo školskú sestru, mierne povedané, vyvádzalo z miery.
Cyrus, tak sa ten liečiteľ volal, bol pomerne milý a občas si s Myrtlou aj zažartoval, keď prišiel na ďalšiu kontrolu. Povedal jej dokonca, že je šikovné dievča, ktoré kladie zaujímavé otázky, čo od bývalého Chrabromilčana znelo takmer ako pochvala.
No nemohla naňho už viac myslieť, keďže čiastočne akoby proti jej vôli ju zaujal príchod tých dvoch chlapcov.
Tom zložil svojho spolužiaka do tretej postele napravo. Nie práve najšetrnejším spôsobom.
Nott pritom sykol od bolesti a znechutene zazeral na Myrtlu.
„Nemali by sme sem chodiť, táto tu nemusí vidieť...“
„Bude lepšie, ak budeš mlčať. To, že sme tu, je hlavne tvoja vina...“ povedal mu Tom.
Tá Myrtla ešte spred pár dní by sa nepochybne skrývala za knihu, no ona ju pokojne a spôsobne odložila a sledovala dianie v nemocničnom krídle, pričom si dávala pozor, aby neprejavila ani náznak strachu.
„Nemotajte sa mi tu, postavte sa radšej tam...“ sestra prešla k pacientovi a Toma odsunula nabok.
Teraz bol opäť bližšie pri nej. Myrtla cítila jeho pohľad, no ona sústredila všetku svoju pozornosť na Notta. Jeho zranenie ju zaujímalo viac než on a chcela, aby to tak ostalo.
„Ste zranený?“
„Áno, niečo ma asi uhryzlo...“ pripustil Nott dosť neochotne.
„Pozriem sa na to...“
Sestra zatiahla záclonu okolo postele.
Nepochybne šlo o uhryznutie na nie veľmi verejne prístupnom mieste.
A jeho bolestný výkrik svedčil o tom, že ide o záležitosť nie práve najpríjemnejšiu.
„Mali ste prísť skôr! Vidíte, ako to teraz vyzerá! Chcete snáď...“ kričala naňho.
„Myslel som si, že to prejde, ja... chcem, aby ste použili to kúzlo, musím vám k tomu ešte niečo povedať, ale nechcem, aby to počula tamtá...“ zaznel Nottov bolesťou zastretý hlas.
A potom bolo počuť, ako sestra vykonala príslušné opatrenia, ktoré ju aj pacienta takpovediac izolovali od zbytku ošetrovne a fungovalo to aj naopak.
Čo Myrtlu vôbec nepotešilo, keďže Tom pristúpil bližšie k jej posteli.
„Povedala si im niečo o tom, čo sa medzi nami stalo?“ opýtal sa jej s hrozbou v očiach. Akoby tej jeho zvyčajnej krásnej tvári dodávala temnejší ráz.
„Nie, nič, ale predpokladám, že Dumbledore si možno isté veci domyslel...“ oplatila mu to rovnakým tónom, vzala knihu opäť do rúk, na návštevu profesora transfigurácie nespomínala ako na niečo príjemné, keďže jej povedal pár vecí, ktoré takpovediac neboli tým, čo by rada preberala práve s ním. Zhovárala sa s ním chladne, takmer ako s cudzím človekom, ktorý pre ňu teraz už bol. Od tej chvíle, ako si vzal všetko a povedal jej všetky tie veci, už s ním nemohla hovoriť inak než ako so slizolinským prefektom.
„Navrhol mi, aby som sa ti ospravedlnil...“ povedal Tom, akoby šlo o nejakú vskutku odpornú a podradnú vec.
„Tak to ťa asi skutočne nemá rád, keď od teba žiada niečo také...“ dodala chladne, hlasom, ktorý bol jej samej cudzí. Zachovávala formálny tón, takmer akoby hovorila s jedným zo svojich profesorov.
Nevedela, ako sa vlastne cíti, teraz, keď ho mala opäť pred sebou, všetko bolo také vzdialené, čiastočne akoby to pochádzalo z nejakého iného obdobia, od nejakej inej osoby, ktorá už viac pre ňu neexistovala.
„A čo ak by som bol ochotný to urobiť aj bez jeho naliehania, zmenilo by sa tým niečo?“ opýtal sa pre zmenu tým omnoho podmanivejším tónom hlasu.
Nepostrehla v jeho otázke žiadnu provokáciu, len niečo, s čím ani on zjavne ešte nevedel narábať.
„Možno áno, ak by si to tak skutočne chcel...“ Snažila sa, aby jej hlas prestal znieť tak útočne a agresívne, jej myseľ na ňu priam kričala, že sa zahráva s ohňom, ak si to chce rozhádzať s ním. Možno by mala na to morálne právo, no dôsledky by boli viac než ničivé.
Nepochybne preto tú knihu vo svojom náručí takmer až objímala. Snažila sa viac myslieť než hovoriť.
Nejaký čas naňho preto len hľadela a čakala na jeho rozhodnutie, vedela, že takto sa mu to páči, že sa rád považuje za nadradeného, a toto presunutie zodpovednosti bolo presne to, čo od nej potreboval počuť.
Nezávisle od toho, že by mu najradšej povedala všetko, čo si myslí o ňom a o tých jeho agresívnych náladách. Bola presvedčená o tom, že aj tak nezáleží na jej odpovedi, opäť sa s ňou len hral, skúšal, koľko vydrží, kým opäť padne. No ona mu tentoraz nemienila dopriať tú radosť. Už sa rozhodla, že sa to pokúsi zvládnuť, že urobí všetko pre to, aby preňho už viac nemusela plakať.
„Porozmýšľam o tom...“ poskytol jej Tom napokon jednu z tých nič nehovoriacich odpovedí. A nič viac si ani povedať nestihli, lebo sestra zrušila ochranné kúzlo.
Nott bol bledší než predtým a čiastočne prikrytý.
„Váš spolužiak tu ešte nejaký čas pobudne, no vy už môžete ísť, pán Riddle...“ povedala mu sestra opäť nie veľmi priateľským tónom.
Prikývol a opustil ošetrovňu, no tváril sa pritom, akoby jej robil obrovskú láskavosť už len tým, že poslúchol tento jednoduchý príkaz zamestnanca školy.
Nebolo to však nič nezvyčajné, hlavne nie v poslednej dobe, keď sa viac než kedykoľvek predtým prejavovala jeho nie práve najpríjemnejšia povaha.
Myrtla sa chcela vrátiť k rozčítaným otázkam, no nedokázala to urobiť.
Jej mysľou neustále prechádzali rôzne teórie týkajúce sa tejto náhlej zmeny plánu.
Čo od nej asi ešte tak chce? Keby to bol normálny chlapec a keby ona bola bežným dievčaťom, dospela by k presvedčeniu, že to možno oľutoval a chce sa k nej vrátiť.
Druhou alternatívou by bolo to, že počul, ako sa zosypala, a vyvolalo to v ňom výčitky svedomia, možno ľútosť. Bolelo ju už len na to pomyslieť.
No on nepatril k osobám, ktoré by ľútosť prejavovali takýmto spôsobom.
Ani táto alternatíva naňho nesedela. Netušila, čo tým sleduje, obávala sa toho viac než ďalších zraňujúcich slov. To, že spomenul Dumbledora, mohlo byť len preto, aby ju zmiatol, čo sa mu napokon aj podarilo.
Pred Nottom sa však musela tváriť, akoby sa vôbec nič nestalo, obzvlášť preto, že na ňu hľadel tak, akoby on bol tým slávnym Slizolinovým potomkom. No keďže ošetrovňa bola strážená, nemohol si, samozrejme, dovoliť nič viac než tie pohľady, no jej to úplne stačilo.
***
„Ako sa dnes máme?“ opýtal sa jej Cyrus.
„Výborne,“ odpovedala už zo zvyku, aj keď nemala za sebou práve najlepšiu noc.
Aj napriek tomu, že Nott bol prepustený z ošetrovne pomerne skoro, nič to nemenilo na tom, že sa cítila ohrozená.
A celú noc len chodila po ošetrovni, lebo nedokázala zaspať. A nechcela žiadať o ďalšie elixíry.
Skrátka mala strach. Tom opäť vtrhol do jej sveta a obrátil všetko naruby.
A časť z nej, tá naivná a zrejme najhlúpejšia, si priala, aby ju vzal späť.
Aby mohla na všetko zabudnúť a...
Nemohla si pomôcť. Chýbal jej ten Tom, ktorý sa o ňu v posledných mesiacoch staral. Ten Tom, vďaka ktorému nebola viac sama.
Ich rozhovory. Ich bozky.
Tie okamihy, keď boli spolu, keď si rozumeli bez slov a nebolo nutné nič vysvetľovať. No zároveň vedela, že on sám má na to iný názor, že preňho je to len spôsob, ako od nej získať niečo, na čo by pri iných dievčatách musel vynaložiť väčšinu námahu.
Vedela, že je to šialenstvo, a chcela potlačiť tú Myrtlu, ktorej by stačilo aj to, keby sa s ním opäť mohla stretávať tajne.
„Pôsobíš trochu strhane, nespala si dobre?“ oslovil ju počas prehliadky.
„To kvôli skúškam a tomu všetkému...“ zamumlala Myrtla to prvé, čo jej napadlo.
„Ty to zvládneš, uvidíš... “
Cyrus bol skutočne veľmi milý, svojím spôsobom ho mala rada podobne ako profesora Slughorna. No chápala, prečo v školskej sestre vyvoláva tú dobre známu frustráciu.
„Budem sa snažiť, už sa aj teším, kedy odtiaľto odídem...“
„To je jasné, nie je to tu práve najvhodnejšie, v tomto čase... ešte sa o tom pozhovárame neskôr, dobre... Tak zatiaľ, Elizabeth...“ rozlúčil sa s ňou, keď prešiel dozadu ku kamenným pacientom a použil pritom jej druhé meno, páčilo sa jej, ako to znelo, a začínala uvažovať nad tým, aké by to bolo, keby sa viac správala ako Elizabeth a menej ako Myrtla.
Komentáre
|
|
