Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Literárna súťaž - Stratené príbehy 2016 (próza)

1. kapitola - ROZHOVOR KVETOV

Krátky popis:
I. súťažná kategória „Próza“ je formálne a žánrovo ohraničená nasledovne:

- téma č. 1: voľná
- téma č. 2: steampunk
- rozsah: do 54 000 znakov vrátane medzier (čiže do 30 normostrán);
- maximálny povolený počet súťažných príspevkov od jedného autora: 1 súťažná práca;

V súťažnej kategórii „Próza“ môžete súťažiť nielen s vlastnou tvorbou, ale aj s tzv. fanfiction v špeciálnej súťažnej podkategórii „Próza – fanfiction“.

Typ: Viackapitolová
Autor: Yaonee
Dátum a čas pridania: 09. 12. 2015 11:05:11
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 3992
Tagy: Fiction, slovenčina, čeština, angličtina, Poviedková súťaž


Hodnotenie užívateľov: 80% / Hlasovalo: 2
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Autor/ka súťažnej práce: Slavomíra Kotradyová
    Vekové obmedzenie: U (unrated – prístupné všetkým vekovým skupinám)
    Jazyk: slovenský
    Rozsah súťažnej práce: 6 572 znakov vrátane medzier

    Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

    ciara

    ROZHOVOR KVETOV

    1.
    „Tá sa nesie!“zasyčal jedovatý svokrin jazyk. Myslel tým orchideu. Držala ju v rukách žena, ktorá vošla do salónu.
    „Vyzerá tak exoticky,“nadchol sa citrónovník a nevedel odtrhnúť oči od tropickej krásky. Orchidea bola prekrásna, čokoládová, tmavá ako teplá tropická noc po zotmení.
    Žena zastala, rozhliadla sa po miestnosti a postavila orchideu do okenného výklenku otočeného na západ hneď vedľa strelície a echmey.
    „Veľmi pekné miesto však?“oslovila orchideu strelícia.
    „Krásne, nádherný interiér,“súhlasila orchidea, „no nikde nie je krajšie ako v pralese.“
    „Kde?“nepochopila strelícia.
    „Kým nás ľudia neuväznili v kvetináčoch, žili sme predsa slobodne hlboko v džungli? Zabudla si? Nič nie je krajšie ako divočina!“smutne si povzdychla orchidea.
    „Nič nie je krajšie ako čo? Ako divočina?“ zadivil sa fikus, žil tu už veľmi dlho, na luxus si zvykol a na prales dááávno zabudol.
    „Koľkí by si priali žiť v civilizovanom svete! A pre teba nie je nič krajšie ako divočina?“ čudovala sa stará palma, ktorá tiež dávno zabudla na svoj pôvod, teraz trónila uprostred miestnosti majestátna a rozložitá, nakláňala svoje veľké pérovité listy široko do okolia, akoby chcela každého vytlačiť zo svojej blízkosti.
    „Nič nie je krajšie ako divočina!“trvala na svojom orchidea.
    „Divočina?“kyslo sa zatváril citrónovník.
    „Divočina,“stála si za svojím orchidea, „nič nie je krajšie ako slobodne kvitnúť v zelenom šere dážďového lesa, ktorý vonia teplom a vlhkom. Okolo poletujú kolibríky, rubínové, topásové, smaragdové, rozkvitnuté kríky prenikavo voňajú, bzučí hmyz a napoludnie sa spustí osviežujúci leják. Keď večer prales stíchne, všetko sa ponorí do tepla tropickej noci. Len občas jeho tajomné ticho pretne zaškriekanie…Nič nie je krajšie ako divočina!“smutne si povzdychla orchidea.
    „Čo tam potom, po nejakom šere, vlhku, teple a kolibríkoch, tu vo vyspelom svete sa môžem uplatniť, môžem predať svoju krásu,“ odvrkla strelícia, „obdivujú ma, som žiadaná, žijem v prepychu a bude i moje potomstvo. Akú sme mali cenu v divočine?“
    „Mali sme cenu života! Nikto nás nepredával, nikto nás nekupoval. Žili sme!“oponovala orchidea.
    „Na minulosť nespomínam, na budúcnosť nemyslím, pol roka si pokvitnem a končím, môj život je krátky, nebudem si ho kaziť zbytočným filozofovaním,“ pridala sa na stranu strelície nádherná popolavoružová echmea.
    „Aj krátky život stojí za to, aby bol šťastne prežitý,“ nesúhlasila orchidea.
    „Schopný prežije!“ podpichol orchideu malý tučný kaktus.
    „Ak chceš prežívať, prežívaj, ja chcem žiť!“rozhorčila sa orchidea a jej čokoládová čierna ešte viacej potemnela. „Mimochodom, ty si schopný? Ti trvá, kým zakvitneš!“podpichla ho orchidea tiež, hoci nemala žiadne ostne, hnev ich však má sám osebe.
    „Mne nič nechýba, je tu teplo a svetlo,“ pochvaľoval si život v blahobyte banánovník.
    „Je tu teplo a je tu svetlo, ale za sklom,“ nedala sa orchidea,„a len tak na okraj, v pralese si oveľa krajší!“
    „Ja by som nemenila, milujem luxus!“ povedala vínonovočervená gloxínia, práve kvitla.
    „Ty si ale hlúpa, orchidea, mala by si byť šťastná, že si sa dostala do prepychovej vily, prichádza sem samá elita, každý ťa bude obdivovať, nadchýňať sa tvojou krásou! A ty snívaš o divočine!?“ozvala sa z kúta antúria a krútila nechápavo svojím elegantným bielym kvetom, ktorý zdobila dlhá žltá tyčinka.
    „No ak sa ti páči žiť v kúte, tak si ži! Hlavne, že je ten kút v luxuse, však? Kto by čakal hrdosť od nejakej antúrie, ktorá rada žije v tieni!“ zamráčila sa orchidea.
    „Žiť u bohatej vysokopostavenej dámy je aj pre mňa veľká česť!“zapojila sa monstera do debaty kvetov.
    „Ty ma budeš poúčať! Vy, liány, to máte v génoch, šplhať sa po iných. Tak je to aj v pralese, ovíjate sa okolo najvyššieho stromu, aby ste sa dostali na svetlo, a keď zosilniete, tak ho zadusíte,“ odsekla orchidea, bola už poriadne podráždená. Necítila sa dobre v spoločnosti tejto zotročenej, samoľúbej a ohlúpenej flóry.

    2.
    Majiteľka vily bola pracovne zaneprázdnená a na kvety zabudla. Miestnosťou sa niesli suché vzdychy.
    „Čo vám chýba, krehotinky, že toľko vzdycháte?“ neprestal podpichovať tučný kaktus.
    „Voda! Voda! Vysýcham!“ sťažovala sa na suchoty gloxínia.
    „Ja si na vodu nepotrpím, mala si si urobiť zásoby, ja to tak robievam od nepamäti a podarí sa mi prekonať i to najväčšie sucho. My sukulenty máme tajné zdroje, nás sucho len tak nezaskočí,“ naparoval sa kaktus.
    Tučnolist prisvedčil:„Nemusíte toľko slopať. Mne sa stačí napiť raz za mesiac a žijem. Trošku striedmosti, krásky, trošku striedmosti!“
    „No a ja vôbec nepijem, žijem iba zo vzduchu,“ pripojil sa parohovec, ktorý visel zo stropu priviazaný o kôru ako pravý epifyt
    „No takých bohatí najviac milujú, ktorí vedia žiť z ničoho,“ škaredo pozrela na parohovec orchidea.
    Gloxínia vädla, vínovočervené kvety strácali sviežosť a zamatovú hebkosť.
    „Zase jedna vyschla,“ podráždene zašomrala majiteľka, ktorá sa vrátila domov, „tie gloxínie mi už lezú na nervy!“ Chytila zvädnutú gloxíniu a hodila ju do koša.
    „Vidíte, akú máte cenu,“povedala orchidea ostatným, „kým kvitnete…
    Kaktus ju nenechal dopovedať:„Ja sa nesťažujem, silní prežijú, to je moja filozofia, teším sa na výstavu kaktusov 2016.“
    „ Keď ti len sláva chýba k šťastiu, čakaj!“

    3.
    Majiteľka odcestovala na pozvanie známych do Francúzska, pobyt si predĺžila o týždeň, o dva,
    o mesiac, napokon bol z toho rok. Na kvety si spomenula, ale nemienila ich riešiť, mala dosť peňazí na to, aby si kúpila nové, ak neprežijú.
    Zabudnuté kvety v prepychovej vile pomaly vysýchali, jedna po druhej. I orchidei sa už sníval posledný sen: Kvitla na vysokom strome a videla odtiaľ do rokliny zaliatej tropickým slnkom, horúci vzduch sa vlnil a tam kdesi v hĺbke nepreniknuteľnej zelene hučala rieka svoju nekonečnú pieseň, videla odtiaľ na prales, stúpala z neho para ako biely dym, nad vysokými stromami sa zrážala a biele oblaky veštili poludňajší leják…
    Orchidea vyschla, a to ako postupne vyprchal život i zo strelícia, echmey, to už nevidela. Jedného dňa i svokrin jazyk prehltol svoju poslednú jedovatú slinu. Kaktusu tiež dochádzali zásoby, no do poslednej chvíle tvrdil:„Schopný prežije!“ Zoslabol však aj on, ani jeho pichliače už nepichali tak ako kedysi. Celý sa scvrkol a prepadával do seba až napokon zoschol a zostali z neho len tie pichliače. Každý po sebe niečo zanechá.
    A hlboko v tropickom dážďovom pralese sa práve spustil životodárny leják.

    4.
    V západnej časti mesta v luxusnej štvrti stála vila, okná v hale sa rozsvietili, lebo do nej vošla dáma, v rukách držala nový kaktus. „Ó, je tu krásne!“ nadchýnal sa kaktus a tešil sa na život v prepychu…

    Nasledujúca kapitola »
    (Jedlo pre zradcov)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 54.236.35.159
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates