Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

20. kapitola - 19. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 10. 12. 2015 19:01:06
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 940
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Tri dni po prepustení z nemocničného krídla sa v jej vrecku objavil pergamen. Cítila sa zvláštne, takmer akoby ho videla po prvý raz, akoby k nej už vôbec nepatril.
    Tom už zjavne dospel k presvedčeniu, že by spolu opäť mohli nadviazať kontakt, ona by s tým ešte radšej počkala. Niečo sa zmenilo. Nevedela, čo presne, no cítila sa inak. On v nej vyvolal niečo, čo sa už nedalo zastaviť. A čo bolo horšie, nevedela si predstaviť, že by to takto malo byť vždy, že by mali okolo seba len tak chodiť a už nikdy viac sa spolu nezhovárať. No tie tvrdé slová boli stále v nej, stále na povrchu, myslela na ne, aby nepodľahla tomu, čo on nazýval slabosť.
    Prvé dni na fakulte boli zvláštne, také tiché, nikto si ju priveľmi nevšímal, nepochybne si po tom predchádzajúcom výbuchu pár ľudí možno vstúpilo do svedomia, no nemohla sa na to spoliehať, v najbližšej dobe očakávala ďalší úder.
    Jej myseľ v plnej miere zamestnávali úvahy o útokoch a ročníkové skúšky, ktoré neboli nikomu odpustené, ako im to stále dookola bolo zdôrazňované.
    Priala si mať dobré výsledky, zvládnuť to bez toho, aby skončila na kolenách.
    Hovorila si, že to musí len vydržať, že to už dlho nepotrvá a tento školský rok sa konečne skončí. A či už sa zmieri s Tomom, alebo nie, bude mať pred sebou prázdniny, počas ktorých snáď opäť nájde samu seba.
    To jediné ju motivovalo k tomu, aby pokračovala v učení a nespoliehala sa na nič iné, len na svoje vlastné sily.
    Nepochybne práve preto na ten pergamen ani raz nepozrela, aj keď to bolo pre ňu opäť takmer nezvládnuteľné pokušenie.
    A dokonca aj teraz sa náhlila do knižnice, lebo si potrebovala ešte prejsť nejaké veci na zajtrajšiu skúšku z obrany, ktorá bude v jej prípade zrejme tým najhorším, čo môže byť. Praktická skúška, to bolo niečo, čoho sa právom obávala.
    Nebezpečenstvo útoku bolo momentálne minimálne vďaka skúškovému obdobiu, počas ktorého boli chodby plné ľudí, zväčša zbierajúcich posledné informácie a opakujúcich si učivo v pomerne veľkých skupinách. No okrem tých študijných tu bola aj jedna, ktorá ju prinútila zastať.
    „Áno, je to pravda. Len to skús poprieť...“
    Blacková kričala na Toma. Dovolila si niečo, čo bolo za iných okolností neprípustné.
    Myrtla ostala stáť v rade zvedavcov, ktorí sa zhŕkli pomerne blízko pri nich a sledovali tú scénu, zrejme s nádejou, že sa konečne deje niečo zaujímavé, čo nesúvisí priamo s útokmi.
    „Stretávaš sa s jednou z nich, nesnaž sa to poprieť, Tom...“
    „Neviem, o čom hovoríš,“ odsekol jej spolužiak chladne.
    Stál tam celkom pokojne, takmer akoby ho vôbec nezaujímalo to, že sa mu jeho spolužiačka práve snaží zničiť povesť.
    „Tak prečo máš pri sebe toto, predtým som to videla u nej a teraz to máš ty?“ držala v ruke ten prívesok, ktorý svojho času bol jej darčekom.
    Myrtla cítila, ako jej srdce vynechalo pár dôležitých úderov.
    Ona ho má?
    Vie, že patril jej?
    Videla ho predsa, a čo teraz?
    Čo teraz urobí Tom?
    Srdce ju bolelo pri pomyslení na to, čo urobí, aby si zachoval svoju reputáciu. Nechcela to vidieť, nechcela to počuť.
    „Dala ti ho ona, nepopieraj to... Priznaj, že sa s nami všetkými zahrávaš a pritom niečo máš s tou...“
    Blacková jej nevedela prísť ani na meno.
    „Nie, nedala...“ pokračoval Tom aj naďalej pokojným hlasom, kým ona vyzerala ako tesne pred zrútením.
    Bolo to vpísané v jej pohľade. S tým už Myrtla mala svoje skúsenosti. Nevedela, čo sa medzi nimi opäť stalo, o takéto veci sa v poslednej dobe vôbec nezaujímala, no bolo viac než jasné, že ju musel niečím poriadne vytočiť.
    Nesmie ju vidieť. Už aj tak vyvolala škandál, no stále sa to ešte môže zhoršiť.
    Chystala sa ustúpiť, no niekto ju zrazu postrčil a ona proti svojej vôli bola vtlačená do kruhu.
    Mala pocit, že sa opäť zrúti pod váhou tých neúprosných pohľadov.
    „Nič som neurobil, Walburga... len som ten prívesok našiel, no nemám s tým nič spoločné, nerozumiem tomu, prečo robíš taký rozruch...“
    „Pretože patrí jej...“ pokračovala neúprosne a tentoraz už aj ukázala na Myrtlu.
    Tom sa pomaly otočil k nej.
    „Tebe patrí tá vec?“ oslovil ju zdanlivo ľahostajne.
    Myrtla pocítila na sebe jeho pohľad, nevšímavý, vôbec nie dôkladný.
    „Je to moje, stratila som to, je to len darček od rodičov, som rada, že sa našiel, ďakujem...“ vyhŕkla rozrušene, vytrhla ho Blackovej z rúk a pretlačila sa davom.

    ***


    Šla do knižnice a vyhľadala si informácie, ktoré potrebovala, nemienila sa nechať obmedzovať Tomovými problémami.
    Bola to len jeho vec, že si proti sebe poštval vplyvnú spolužiačku. Aspoň raz mal možnosť zistiť, aké to je, keď zrazu jeho vlastní stoja proti nemu.
    Nebolo nutné naňho myslieť ani sa kvôli tomu trápiť. Bola presvedčená o tom, že si s tým poradí, a nebude to on, kto bude ľutovať, že vôbec k niečomu takému došlo.
    Nebola to jej záležitosť, nemusela mlčať, ale nebola schopná mu vrátiť to, čo on urobil jej, v tom rozhodujúcom okamihu to nedokázala.
    Neprijal ju a nikdy to ani neurobí. Ale ona ho prijala, a to sa len tak nedalo vrátiť späť. Aspoň ona to nedokázala urobiť s takou neúprosnou chladnokrvnosťou.
    Ale aspoň sa o to snažila.
    Učila sa. To jediné práve teraz mohla urobiť. Prejsť všetky tie otázky, aby ju nič neprekvapilo. Ukončiť ročník. Neprekračovať hranice. Opakovala si to stále dookola, aby na to náhodou nezabudla.
    Už to aj tak vyriešili za ňu, nebolo nutné k tomu nič viac dodať. Nemyslela na tú záťaž, ktorú mala práve teraz opäť vo svojom vrecku, lebo bola presvedčená o tom, že jej už nepatrí.
    Šla za jedinou osobou, ktorej ešte dôverovala. Za osobou, od ktorej by nečakala takú mieru pochopenia. Pretože o ňom vždy tvrdili, že mu nezáleží na ničom inom, len na jeho zbierke slávnych čarodejníc a čarodejníkov.
    No ona nebola slávna, ale on si myslel, že na nej niečo je, a keďže mal ten dar to vycítiť, verila tomu aj ona.
    Potrebovala mu dať niečo, čo by ukázala Tomovi, keby bol ochotný ju počúvať a keby sa veci medzi nimi tak neskomplikovali.
    Preto zamierila do podzemných žalárov a zaklopala na kabinet svojmu obľúbenému profesorovi.
    „Slečna Warrenová?“
    „Prepáčte, že vyrušujem, pane, ale mám pre vás niečo, čo by vás mohlo zaujímať...“
    „Tak dobre, poďte ďalej...“ Slughorn ustúpil, aby mohla prejsť, a zavrel za nimi dvere.
    „Ďakujem, pán profesor, toto je pre vás... ďakujem vám za tie knihy aj za to, že ste ma navštívili v nemocničnom krídle...“
    Profesor Slughorn hľadel na malý hlavolam, ktorý mu zložila do dlane.
    „To ste nemuseli... nič to nebolo, som rád, že ste v poriadku, to je predsa hlavné...“ povedal profesor elixírov, no ona vedela, že ho to potešilo. Poznala ho dostatočne dobre na to, aby jej bolo jasné, že ho podobné záležitosti dokážu vždy zaujať.
    „No všimol som si istú... temnotu... ak mi dovolíte, aby som bol konkrétnejší... vyzerá to takmer tak, akoby sa niečo podstatné zmenilo na vašom spôsobe tvorby...“ jemne prechádzal prstom po hranách popretkávaných drobnými žilkami.
    „Asi je to tým, čo sa stalo Molly... no dúfam, že to nijako neovplyvňuje ich kvalitu...“ hlesla Myrtla pomerne rýchlo a snažila sa nemyslieť na ten stiesnený pocit, ktorý ju prepadol kvôli tomu, že klamala svojmu mentorovi a jedinej osobe, ktorej záležalo na nej a dokázala oceniť prácu, ktorú ona milovala.
    „Nie, to nie, vskutku sú ešte kvalitnejšie a precíznejšie než predtým... zdá sa, že moje knihy vám vskutku dobre poslúžili...“ Slughorn odložil svoj darček a sadol si oproti nej.
    „Áno, pane...“ prikývla spokojne.
    „Ak by ste mali záujem o nejaké ďalšie, stačí, ak ma o to kedykoľvek požiadate...“ na chvíľu položil ruku na jej plece. Trvalo to len krátko, no aj tak pocítila niečo, čo sa dalo považovať za príjemné zadosťučinenie.
    „Ak dovolíte, vyskúšam ho...“ vyhlásil s nadšením, ktoré na ňu pôsobilo veľmi priaznivým dojmom.
    Prikývla. Bola zvedavá, ako sa zatvári, keď sa pred ním otvorí.

    ***

    Ležala vo svojej posteli a držala prívesok v rukách. Bol studený. Obracala ho z jednej strany na druhú, prstami prechádzala po tej drobnej kresbe na jeho zadnej strane. Niečo na ňom bolo, niečo blízke temnote. Slughorn to vskutku vystihol veľmi dobre a ona na tie jeho slová nedokázala prestať myslieť. Ani na to, že aj tento prívesok bol zdrojom temnoty, ktorú mohla takmer cítiť.
    No bola to iná temnota. Nebezpečnejšia. Prudšia. Zmenená na niečo, čoho sa začínala čiastočne aj obávať.
    Prívesok bol ťažší ako predtým, takmer akoby živý, akoby sa na ňu svojím spôsobom hneval. No nedokázala sa ho zbaviť. Ešte nie. Aj keď bojovala proti tomu, čo predstavovala jeho neustála prítomnosť.
    Prihováral sa jej vlastnou rečou, akoby ju svojou blízkosťou znepokojoval, a už si ho radšej nenasadila. Nechcela mu dovoliť, aby nad ňou opäť prevzal kontrolu.
    Cítila, že by to nebolo pre ňu dobré z viacerých dôvodov, ktoré sama sebe nemusela pripomínať.
    „Je pravda, že ty a Tom Riddle...“
    Zhlboka sa nadýchla. Počas tých ďalších dní sa takmer každá otázka, ktorú dostala od spolužiakov, začínala podobne. Nebol to ten druh pozornosti, ktorý by ju potešil.
    „Tom Riddle a ja?“ zopakovala Myrtla posmešne, nerada sa k mladším správala takto, ale už si naozaj nedokázala pomôcť. No jej hlas pritom znel akosi neprirodzene až rozochvene.
    „Ale, prosím ťa...“
    Zamračene prešla pohľadom po plavovlasej tretiačke. Tuším sa volala Polly alebo tak nejako, no to práve teraz nebolo dôležité. Práve teraz pre ňu predstavovala nebezpečenstvo, že zlyhá, že bude opäť niekým odhalená, lebo na Tomovu pomoc sa už spoliehať nemohla.
    Olivia a jej kamarátky, ako inak, chytili druhý dych. Teraz, keď sa už útočník nejaký čas neozval, všetko sa vrátilo do starých koľají.
    Bolo jej jediným šťastím, že školský rok sa už pomaly končil a že tá historka snáď zapadne počas prázdnin prachom. Chcela tomu veriť, inú možnosť si ani len nepripúšťala.
    „NIE, NIE JE TO PRAVDA A DAJTE MI UŽ KONEČNE POKOJ...“ nakričala na ňu a ponáhľala sa preč, sprevádzaná vlnou nekontrolovateľnej mágie.
    Aj keď tým opäť potvrdila tú svoju skvelú prezývku a počula, ako si o nej ľudia šepkajú a smejú sa, nebolo to až také peklo, aké by jej dokázal pripraviť on, keby čo i len pripustila tú možnosť, že by niekedy...
    Videla to v jeho pohľade, keď tá klebeta aj napriek tomu, že bola z jeho strany popretá, kolovala zrazu po celej škole. Šírila sa takmer nezadržateľnou rýchlosťou a ona si bola istá, že čoskoro stratí trpezlivosť a niečo sa stane.
    Ak si predtým myslela, že ju nenávidí, teraz si bola istá, že jej želá len to najhoršie. Pergamenu a prívesku sa neodvážila ani len dotknúť. Nie po tom, čo si prečítala, po tých slovách, ktoré boli veľmi blízke vyhrážkam...
    Nikomu nič nepovedala. Nezmienila sa o tom, že by niečoho takého bol schopný. Aj tak by jej neverili. Nikto by jej neveril.
    Pokúšala sa na to zabudnúť a ísť ďalej. Tak ako vždy sa musela postaviť a čeliť tomu. Tej jeho temnote, ktorá by ju dokázala bez problémov zničiť. Ani, čo sa týkalo uzatvárania známok, to nebolo najlepšie.
    Skúška z transfigurácie bola, každopádne, katastrofa.
    No elixíry, tie zvládla skvele, Slughornova prítomnosť bola upokojujúca. Mala ho radšej než kedykoľvek predtým. Bol tou jedinou osobou, kvôli ktorej sa chcela po prázdninách napriek všetkému na Rokfort vrátiť. Ona ho ukončí. Urobí to za každú cenu.
    A bude aj naďalej pracovať na svojich hlavolamoch.
    Nesmie sa vzdať.
    Nikdy nesmie dovoliť, aby si mysleli, že nad ňou zvíťazili.
    Tie ostatné skúšky, to už bola len rutina, nič viac.
    Napokon to vyzeralo tak, že prejde zo všetkých predmetov, za to na seba bola hrdá a nikto jej to nesmel pokaziť.
    Opäť samu seba motivovala tak, ako to mala zaužívané v takýchto prípadoch.
    No jej pocity si zvyčajne našli svoju cestu na to, aby sa mohli aj tak prejaviť.
    Ozvalo sa prasknutie. Nekontrolovateľná vlna mágie prešla cez jej okuliare a poškodila ich. Zároveň jej spôsobila pálivú bolesť, vďaka ktorej jej opäť vyhŕkli slzy.
    To nie. Boli také drahé a mala ich tak veľmi rada, zvykla si na ne... Mrzelo ju, že ich poškodila.
    „Pozrite sa, ako zas vyzerá, tie jej okuliare, vskutku otrasné, ako nejaké decko... povedz, Myrtla, to si urobila schválne, aby sme ťa teraz ľutovali, že v sebe ani neudržíš mágiu... to chceš...“ kričala za ňou Olivia a prenasledovala ju pritom po celej chodbe.
    Neodpovedala. Bežala ďalej, neschopná čeliť novému poníženiu a ďalšiemu smiechu.
    Nie preto, lebo to povedala ona, ale skôr kvôli tomu, že si až teraz plne uvedomila, aké to je, keď ho nemá na svojej strane.

    « Predošlá kapitola
    (18. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (20. kapitola)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates