Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vtedy som mala ten pocit

21. kapitola - 20. kapitola

Krátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 11. 12. 2015 18:58:53
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 826
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Nemala si naňho zvyknúť. Nikdy nemala dovoliť, aby sa dostal tak hlboko do jej srdca.
    Chýbal jej viac, než si vôbec bola ochotná pripustiť. Bez neho sa cítila slabá, bezmocná, nemohla dýchať, nevládala čeliť svetu, to, čo predtým bolo len rutinou, sa práve teraz stalo neprekonateľnou prekážkou.
    To, čo Olivia povedala o jej okuliaroch, ju nebolelo tak veľmi ako to, že v jej živote už nebol on, jeho slová v nej zabili všetko, čím bola.
    Bola to len zámienka na ďalších nemilosrdný výbuch mágie, pripomienka toho, že ešte nie je v poriadku a nevie, či ešte vôbec bude.
    Myslela si, že to už prekonala, ale opäť sa to k nej vrátilo ako vlna neprekonateľnej bolesti a ona cítila svoje slzy, viac než kedykoľvek predtým sa chvela v ich zajatí.
    A priala si, aby viac netúžila po tom, aby bol v takých chvíľach s ňou, aby nesnívala o tom, že raz urobí niečo vskutku bláznivé...
    Plecia sa jej otriasali od plaču, ktorý nedokázala kontrolovať, nič nebolo dôležité, na ničom už nezáležalo.
    Opätovná vlna žiaľu, silnejšia než tá predošlá, ju lámala na kúsky.
    A potom sa to zrazu stalo. Začula ten hlas. Hlas nejakého chlapca. Hovoril akýmsi zvláštnym jazykom, znelo to takmer ako sykot.
    Hnevala sa. Na všetkých a obzvlášť na osoby, ktoré by mohli práve teraz narušiť pokoj miesta, kde sa zvykne plakať. Nepochybne preto, aby sa jej vysmiali, aby pokračovali v tej krutej hre, ktorú už ona nezvláda, nemá viac síl. Nedokáže to. Už nie.
    No bola tu ešte ten posledný vzdor, ktorý v sebe ešte dokázala nájsť.
    Chlapci tu nemajú čo robiť, toto sú dievčenské záchody. Pošle ho preč, vyleje si na ňom všetku zlosť, ktorú v sebe nosí.
    Rozochvenými rukami odomkla kabínku. Otvorila dvere. Cítila svoju mágiu, rozbúrenú jej vnútorným bojom, nekontrolovateľnú a krutú.
    No rovnako kruté boli tie oči, ktoré na ňu pozreli. Strácala sa v nich, boli bolesťou, boli uistením, že nemôže uniknúť. Obklopila ju akási zvláštna agónia, nevedela nič o sebe o svojom tele, ani o veciach naokolo.
    Kdesi v nej však ožíval akýsi hlas, ísť ďalej, či ostať, ísť, či ostať... tie dve slová kolovali v jej mysli, otáčali sa a nútili ju o tom premýšľať. Necítila viac bolesť.
    Bola so všetkým vyrovnaná, chladná, akoby sa oddelila od všetkého a od všetkých.
    Odchod bol jednoduchý, bezbolestný, bez pút, len sloboda.
    Odísť.
    To bola prvá myšlienka, okolo ktorej sa jej vedomie aktívne krútilo, no spolu s ňou prišiel aj hlas, ten, ktorý vedel viac než ona.
    „Ak ostaneš, budeš tou poslednou, ktorá bude pri ňom stáť, ak odídeš, pôjdeš ďalej a spoznáš tajomstvá pokoja, vzdáš sa ho a prenecháš ho nám...“
    S kým by sa mala lúčiť?
    O kom to ten hlas hovoril...
    Komu ho prenechá?
    Toľko otázok a žiadne odpovede.
    Nechápala, jej myseľ bola zastretá pokojom, okúzlená tou ľahkosťou. Tou absenciou bolesti.
    Pochopila. Hovoril o Tomovi.
    Chlad sa rozplynul. A ona cítila, ako sa v nej prebúdzajú pochybnosti.
    Ale on ma tu nechce.
    Nezáleží mu na tom, či tu ostanem, alebo nie.
    Odmietol ma.
    On by neostal.
    On by sa ma vzdal.
    Obe presvedčenia v nej mocneli, bojovali jedno s druhým, predkladali argumenty, zápasili srdcom aj mysľou.
    Hlas mlčal. Nemal naporúdzi ďalšie vysvetlenia, žiadal len rozhodnutie.
    Nič viac, len voľbu jednej či druhej cesty.
    Slepá zúrivosť. To bolo prvé, čo pocítila, keď sa vrátila späť na miesto svojej smrti.
    Bola hnevom. Ničím iným než prízrakom samej seba. Novým nebytím, ktoré si nevedelo poradiť so stratami, ktoré v nej prevládli nad tým, čo získalo.
    A za všetko bola vinná jediná osoba. Tá osoba, ktorá musela zaplatiť za všetky urážky, za ponižovanie a za to, že vďaka nej bol jej život tak náhle prerušený.
    Pamätala si na to, čo sa jej stalo, no v tom zmätku sa o to akosi nikto priveľmi nezaujímal a neskôr bola príliš urazená na to, aby im poskytla pravdivú odpoveď, hovorila v hádankách, no nikto z nich si to nevyložil správne, už mali svojho vinníka, zrejme nepotrebovali nič viac, a jej pocity boli také čerstvé, také znepokojujúce.
    Nepochybne práve preto bola teraz tu, v tej izbe, v ktorej sa krčila tá kričiaca postava.
    „Odísť, prosím, odíď...“
    Áno, odíde, napokon áno, ale až keď sa jej bude chcieť. Dovtedy sa ani len nepohne od Olivie.
    Jej spolužiačka bola bledá, pod očami mala kruhy a kričala takmer ako nepríčetná. Myrtla jej to nemohla zazlievať, vskutku plnila svoju úlohu ducha viac než dôkladne... A vždy zmizla v tej správnej chvíli, práve, keď jej rodičia vstúpili do izby. Mysleli si, že je to len nervový šok, nič viac, než len reakcia na znepokojujúce udalosti na Rokforte.
    „A prečo by som mala? Už sa mi nechceš vysmiať, už toho nemáš dosť... ani ty si neprestala, nič ťa nezastavilo, ani ja neodídem, nezbavíš sa ma...“ Jej hnev rozochvel všetky predmety v miestnosti, prestala byť obozretná, prestala sa kontrolovať.
    „Prepáč mi, prosím, prepáč...“ mumlala Olivia zmätene.
    „Kvôli tebe som mŕtva, len kvôli tebe, kvôli tebe...“ prešla jej telom, lebo vedela, že je to nepríjemné, spolužiačkin krik bol tou správnou a takmer sladkou hudbou.
    Už v sebe ten hnev nepotláčala, všetko naokolo priam lietalo pod vplyvom tej novej sily, ktorou dokázala pohybovať vecami.
    Olivia stále kričala a ona okolo nej neprestávala krúžiť, pomaly mučivo čakala na svoj čas, až kým opäť nepocítila to sladké zadosťučinenie.
    „Už sa nesmeješ, už nikdy, nikdy sa nebudeš môcť smiať...“ krúžila okolo nej čoraz rýchlejšie, až kým jej spolužiačka nestratila vedomie.
    „Nebudem, prisahám, už nebudem, nikdy viac...“ stihla ešte hlesnúť slabým hlasom, absolútne zničená.
    Myrtla sa spokojne vznášala nad ňou, len po pár hodinách v jej spoločnosti toho mala Olivia dosť, a to s ňou ešte ani zďaleka neskončila. Jej radosť však netrvala dlho, tento výbuch neostal bez povšimnutia, Hornbyovej rodičia ju odhalili a bola pomocou mágie prinútená nechať svoju spolužiačku na pokoji.
    Bolo to nepríjemné, bolestivé, otriaslo to jej vnútrom, pochopila, že toto je ten exorcizmus, tá nepríjemná vťahujúca sila, ktorá ju nejaký čas zanechala blúdiť v tme, no už sa nemohla vrátiť späť na tú cestu, z ktorej zostúpila. Nepoznala presný dôvod svojho rozhodnutia, no tušila, že to urobila kvôli niekomu, kto ešte žije a možno ju bude potrebovať. Časť jej samej ju pritiahla späť na miesto, ktoré ju spájalo s týmto poslaním. Opäť bola na dievčenských záchodoch, na mieste, kam sa chodí plakať.
    Bola tieňom samej seba, no musela za to zaplatiť, prišla o časť toho, kým bývala, o tú najlepšiu, a to, čo ostalo, bol len slabý a takmer nepatrný odraz. Spoznávala kúsok po kúsku túto novú súčasť svojho neživota, jej pocity postupne slabli, akoby boli len ozvenou toho, čo prežívala predtým.
    Dni sa zlievali do jedného nekonečného kolobehu, jej existencia, spočiatku plná nových objavov a skúseností, sa stávala bežnou rutinou. Ani dnešná noc nebola iná, bola rovnaká ako všetky ostatné, práve sa vznášala nad jedným z umývadiel a rozmýšľala o smrti, o tom, aké by to bolo, keby si zvolila tú druhú cestu a prijala tajomstvo, keď sa tie dvere napokon po dlhom čase otvorili a dovnútra niekto vošiel mimo povolených hodín.
    Časť z nej akoby prežívala akúsi starú a dosiaľ potlačenú spomienku, zaplavil ju slabý náznak strachu a na nejaký čas bola opäť živým dievčaťom, otvárajúcim dvere na tej kabínke.
    „Čo tu chceš?“ dokončila Myrtla to, čo mala v úmysle vysloviť pred svojou smrťou.
    No pred ňou už nestál ten útočník, bol vylúčený, akosi z toho všetkého vyviazol kvôli nedostatku dôkazov, no útoky odvtedy ustali. Stál tam niekto iný, omnoho zaujímavejší.
    „Prišiel som to tu len skontrolovať, vieš, teraz som už hlavný prefekt, mám omnoho viac povinností...“
    Ten pomerne príjemný hlas patril osobe, ktorú zrejme predtým poznala, no všetko bolo stále také zmätené, veci z jej predošlého života akoby patrili k nejakej inej osobe, ktorú ona už viac nepoznala. Prestala prežívať tú spomienku, týkajúcu sa jej smrti, zastavilo sa to a vynorili sa ďalšie otázky.
    Hlavný prefekt?
    Veľa povinností?
    Koľko času to vlastne prešlo?
    „Je tu všetko v poriadku, v úplnom, ak mám byť presná, ale hlavný prefekt, na to sa musím pozrieť, či ťa práve to oprávňuje vojsť sem, si predsa chlapec...“
    Zniesla sa nižšie až celkom k nemu tak, aby mu videla do tváre. Bezpochyby príťažlivej, chladnej, znepokojujúcej.
    Usmiala sa naňho.
    „V tvojom prípade by sme možno mohli urobiť výnimku, akože sa to voláš... tvoje meno... prepáč, ale nespomínam si, už...“
    „Lord Voldemort...“
    To jej bolo známe, tušila, že to už niekde počula, ale všetko to bolo ešte stále akési zvláštne.
    „Lord Voldemort...“ zopakovala zamyslene a nejaký čas tie písmená v jej mysli akoby nachádzali nové miesta a keď ich napokon dokázala poskladať, cítila, že je už blízko.
    „Tom Marvolo Riddle... aj to je tvoje meno, aj to... takto si ho poskladal, ale to druhé je... to druhé je mi odniekiaľ známe, možno až blízke, poznáme sa?“
    „To si nemyslím, no ak by si chcela, môžeme sa občas pozhovárať, aj ja mám rád hlavolamy...“ prisľúbil jej to Riddle a ona sa tomu veľmi potešila, áno, najprv skutočne nechcela nikoho vidieť, ale postupom času to začínalo byť nudné a vyčerpávajúce.
    No to, že uhádla jeho meno, ho zjavne veľmi nepotešilo, lebo svoju prvú návštevu ukončil pomerne skoro a ona ostala opäť na dlhší čas úplne sama.
    ***

    Prvý raz vytopila kúpeľňu kvôli tomu nesplnenému sľubu. Ten mimoriadne pekný chlapec sľúbil, že sa s ňou bude zhovárať, že ju navštívi, ale odvtedy sa už v kúpeľni neobjavil. A ona za ním nešla.
    Chcela, ale obávala sa toho, že by to nezvládla a on by sa na ňu sťažoval.
    Kam by asi tak potom musela odísť... Nevedela a nechcela to ani len zisťovať.
    Rokfort bol asi najbližšie k jej domovu.
    Pokúsila sa raz ísť za rodičmi, ale pozorovala ich len z diaľky, lebo vedela, že by to neprijali, že by pre nich mohla byť len zdrojom veľkých nepríjemností. Rozlúčili sa s ňou po svojom a ona to musela akceptovať, ale chýbali jej, chýbal jej ten pocit, že sa môže kedykoľvek vrátiť späť domov. Aj to však postupne pod vplyvom ďalších dní odznelo.
    Bola ponorená do chladu, z ktorého k nej pomaly prichádzali ďalšie a ďalšie stratené súvislosti.
    Ten chlapec, ten Tom. Vedela, že pre ňu niečo znamenal.
    „Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela...“ opakovala si tie dobre známe slová sama pre seba ako jednu z tých nikdy sa nekončiacich piesní.
    Tie slová, ktoré prichádzali k nej z iného života, od inej Myrtly.
    Niektoré jej emócie sa prehĺbili, iné navždy ustúpili akejsi zvláštnej prázdnote, pomaly pohlcujúcej všetko naokolo. Plynutie času sa pre ňu stávalo nepodstatnú záležitosťou, bola mimo neho, zvykala si na ten pocit. Na tú neúprosnosť spojenú s tým, že sa na nej už nikdy nič viac nemohlo zmeniť, že nebolo možné prijať nič nové.
    Vznášala sa kdesi na okraji toho dôverne známeho sveta, z ktorého bola neúprosne vytláčaná kamsi na okraj.
    Počas tých mnohých dní niekedy nemyslela na nič iné, len na tie žlté oči, na to, aké by to bolo, keby vtedy neotvorila tie dvere.
    Tak to bolo na začiatku, kým ešte bola mladým duchom, ale aj to postupne slablo do akejsi zvláštnej akceptácie daného stavu.
    Naučila sa byť pre ostatných neviditeľná, sledovať ich tak, aby nebola odhalená. Naučila sa chápať tých, ktorí trpeli, a opovrhovať tými, ktorí sa snažili presadiť pomocou násilia páchaného na iných. Naučila sa byť niečím na okraji všetkého, počúvať zvuky stien, cítiť tú mágiu, ktorá prechádzala hradom a stávala sa súčasťou akejsi siete spojení silnejších než čokoľvek iné.

    ***


    Druhý raz vytopila kúpeľňu, keď sa dozvedela, že sa vrátil.
    „Bol tu... bol tu... tak prečo za mnou neprišiel... prečo prišiel za tebou, PREČO, PREČO?“
    Nechávala všetky veci lietať, nikto si nedovolil vstúpiť, každého odohnala, aj on bol preč.
    Nedostal miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii, tak odišiel, ale skôr, než tak urobil, skôr, než sa to stalo... mala pocit, akoby ju opäť podviedol... akoby v nej všetko bolo opäť zlomené. A kričala na Helenu, na toho tichého ducha krásnej mladej ženy, nezastavila sa, kým ju nenašla, aj keď to nebolo ľahké, ona nemala rada spoločnosť.
    „Sľúbil, že ho zničí, no urobil s ním niečo strašné... niečo hrozné... Nehľadaj ho, už si viac neželaj, aby za tebou prišiel... je nebezpečný, je zlý... veľmi zlý...“ povedala jej Bystrohlavová skôr, než zmizla. Nikdy nebola veľmi zhovorčivá.
    Myrtla sa po jej slovách upokojila a vrátila sa späť na svoje miesto.
    Navštívi Slughorna, je to jeho posledný rok, aspoň si to myslí, že čoskoro pôjde do dôchodku, no on za ňou chodieva, on áno, aj keď sa k tomu nepriznáva a nechce, aby to niekto vedel, tie noci, keď nemôže spať, opäť spolu vedú rozhovory a ona sa cíti tak ako kedysi... tak, akoby v nej opäť ožívala tá druhá Myrtla. A preto ho má rada, radšej než predtým, keď ešte žila. Preto sa jej nepáči, že odíde, lebo ona potom ostane skutočne sama.
    Prechádzala opäť okolo tej kabínky, tej jedinej, ktorá akoby snáď určila jej osud. A opäť myslela na Toma.
    „Urobil niečo hrozné, niečo strašné, urobil, ale aj tak... aj tak... som ho chcela vidieť, aj tak som to chcela...“ opakovala to stále dookola.
    Počula od všetkých, že sa zmenil, že jeho tvár... Niečo sa s ním dialo, niečo dôležité, niečo, čomu vtedy ešte málokto prikladal význam. Nikomu však nezáležalo na tom, čo povedali mŕtvi.

    « Predošlá kapitola
    (19. kapitola)
    Nasledujúca kapitola »
    (Epilóg)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 3.236.138.35
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates