PoviedkaVtedy som mala ten pocit22. kapitola - EpilógKrátky popis:
"Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
Typ: Viackapitolová
Autor: darklady
Dátum a čas pridania: 11. 12. 2015 19:01:05
Veková hranica: 15+
Dokončená: áno
Počet prezretí: 1042
Tagy: Fantasy, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, temné
Kapitoly tejto série
Sledovala hada. Videla, ako sa kĺže smerom k svojmu pánovi, ako sa jeho ťažké telo pomaly pohybuje ďalej od nej. Niečo v ňom akoby vzbudzovalo rešpekt aj napriek tomu, že jej nemohol ublížiť.
A ten muž, tá osoba, s tvárou, ktorá nebola viac ľudskou, stála na tom istom mieste kde kedysi Tom. Neďaleko toho istého zrkadla. No stál k nemu chrbtom.
Dívala sa do tých planúcich očí.
Boli zvláštne, takmer akoby zbavené všetkého, čo patrilo ľudským bytostiam, no niečo v nich bolo. Niečo ako únava, ako slabosť, ako umieranie.
Hľadela do očí svojmu vrahovi. Teraz už vedela, že to bol on. Jednotlivé súvislosti sa v jej mysli poskladali. To všetko, čo zistila po tom, ako Harry otvoril Tajomnú komnatu.
Bazilisk ju zabil na jeho príkaz. Nevedela, čo by mala cítiť, keď bol tak blízko.
Nevedela, ktorou Myrtlou práve je. Tou, ktorá si spomenula na to, čo všetko pre ňu znamenal, tou, ktorá pracne zlepila jednotlivé kúsky, alebo tou, ktorá by ho mala nenávidieť tak, ako ho nenávidia oni? Alebo tou, ktorá ho milovala, tou, ktorá dúfala...
„Prišiel som splniť tvoj sľub, ešte raz sa pozhovárame, ešte raz to bude možné...“ prehovoril k nej.
Vzniesla sa vyššie do vzduchu, ďalej od neho.
„Prišli ste?“ zopakovala.
„Čoskoro sa to stane, čoskoro sa proti nemu postavím a on padne, on musí padnúť...“
„Vy si to myslíte, lebo máte bazový prútik, no on vám ešte nepatrí, on vás poriadne neposlúcha... A Harry má v sebe niečo, čomu vy nemôžete rozumieť, Harry, on...“ chcela mu to povedať, priala, si aby to pochopil.
„Hovoríš o tej takzvanej láske? Pomohla ti? Ochránila ťa predo mnou?“ jeho hlas znel takmer hrozivo, tak náhle zosilnel, až sa prikrčila.
„Nie, neochránila, ale možno...“
Nedovolil jej to dokončiť, nebol ochotný poslúchnuť.
„Prišiel som hlavne preto, lebo chcem, aby si tam bola, aby si sa dívala na to, ako ten chlapec bude kráčať v ústrety smrti...“
„Sľubujem vám, že tam budem... Ale ešte mi porozprávajte o mágii, niečo fascinujúce, niečo, čo málokto vie...“ Myrtla nepochybovala o tom, že to je miesto, kde chce byť. Myslela si, že nebude súhlasiť, že bola až príliš smelá, no on to urobil, rozprával jej o mágii, o tej, ktorú mal možnosť spoznať on. A ona sa ho pýtala na všetko, čo ju zaujímalo, kládla mu otázky, o ktorých musel premýšľať. Nehnevala sa. Nežiadala ho o vysvetlenia. Bol jej vrahom a ona jeho obeťou.
To bolo puto, ktoré nemohlo nikto pretrhnúť, a zrejme jediné, ktorému on rozumel.
***
Nechceli, aby bol vo Veľkej sieni spolu s nimi, spolu s bojovníkmi vo veľkej bitke.
Preto bol teraz tu, ďaleko od ostatných.
Sledovala jeho kroky od začiatku do konca, jeho boj, takmer víťazstvo aj prehru.
Nepovšimnutá všetkými ostatnými, v bezpečí svojho vlastného sveta. Pri jeho tele, ležiacom v prachu, jediná, ktorá ostala. Len ona.
Po dlhom čase cítila chlad, niečo, čo takmer zalomcovalo jej dušou do takej hĺbky, až takmer neverila, že by to ešte vôbec bolo možné. A cítila to, kdesi na pozadí, kdesi na miestach, kam nebolo možné nahliadnuť. Cítila, že už nikdy viac nebude sama. Nikdy viac, kým bude zahalená do toho neľútostného objatia chladu.
poznámka: táto poviedka má aj druhý alternatívny koniec, ktorý nájdete v prípade záujmu na mojom blogu. (poviedkový svet)
Komentáre
|
|
