Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

"Záhrada"

Krátky popis:
Prekonaná lenivosť priniesla svoje ovocie :)

Typ: Jednorázovka
Autor: Yaonee
Dátum a čas pridania: 26. 09. 2009 21:02:59
Veková hranica: 12+
Počet prezretí: 1863
Tagy: Fiction, slovenčina, detektívne


Hodnotenie užívateľov: 100% / Hlasovalo: 1
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.



Čas sa pomaly vliekol. Vedel o tom i monsieur Pluie, ktorý postával pri okne s výhľadom na spiaci Paríž. Tmavé kľukaté uličky, monotónna hudba z neďalekého hostinca, hlasná vrava podguráženého pouličného osadenstva či náhliaca sa brička do neznáma, toto všetko ho svojim spôsobom zvláštne upokojovalo. Iba ticho tikajúce nástenné hodiny neúprosne rátali čas. Znervóznel.

„Mon Dieu!“ zahromžil, keď atramentovo-čiernu oblohu preťal blesk a na okno dopadli prvé veľké kvapky. Náhly prívalový dážď vyhnal z ulíc takmer každého, pohltil prašné chodníky, zmáčal a bral so sebou všetko, čo mu prišlo do cesty. Nezabránil však tichému klopaniu, ktoré okamžite vytrhlo starca z pochmúrnych myšlienok.

„Kto je tam?“ opýtal sa monsieur Pluie nedôverčivo.

„Jacques... Jacques Chardonnet! Posiela ma za vami monsieur Reyer,“ ozvalo sa spoza dverí. Starec radostne podskočil, trasúcimi rukami otočil mosadzným kľúčom a vpustil hosťa dnu.

„Konečne!“ zvolal pri pohľade na zhrbeného muža, ktorý sa snažil vyžmýkať do nitky premočený cestovný plášť.

„Nabudúce by som vám bol povďačný, ak by ste túto činnosť urobili ešte skôr, než mi vtrhnete do izby. Chudobnejšia štvrť neznamená menšie nájomné!“

„Ja...“ začal zhrbený muž, no monsieur Pluie ho rýchlym mávnutím ruky zastavil a pokračoval:

„Mali ste tu byť pred necelou hodinou. Viete veľmi dobre, že sa od vás žiada dochvíľnosť! Kým slúžil starý krčmár, nikdy sa nebolo bývalo stalo, že...“

„Jeden z chlapcov ušiel,“ prerušil ho zhrbený muž uhýbajúc pohľadom.

Starec sa zháčil.

„Ušiel?“
„Kým som napájal kone. Bol som si istý, že som sa dôkladne postaral o...“

„Kde teraz je?“

„To neviem, pane. No poveril som hľadaním pár mužov. Mali by chlapca doniesť čo nevidieť.“

Monsiuer Pluie záporne pokrútil hlavou.

Non, non, NON! Zabite ho! Počujete? Zabite ho!“

„Ale...“

„Musia sa zahladiť všetky stopy! Postačí rieka. Kráľovská garda to pripíše nepozornosti a búrke, ktorá práve teraz zúri nad mestom. Podobné nehody sú na bežnom poriadku. Dieťa nedávalo pozor, pošmyklo sa a utopilo. Tragédii sa bohužiaľ nedalo predísť. Je vám to jasné?“

Oui, monsieur,“ pritakal na smrť bledý muž obliekajúc si mokrý cestovný plášť myšacej farby. No skôr, než stihol opustiť izbu, zastavil ho chladný hlas starca:

„A zvyšok zásielky?“

„Dole v pivnici, tak ako sme sa dohodli. Je ich sedem.“

„Málo...“

„V tejto štvrti ich viac nenájdete.“

„Asi áno. Máte úplnú pravdu,“ súhlasil monsieur Pluie rezko a zamkol za sebou dvere. Chodba sa ponorila do hlbokého ticha, iba tlmené kroky zhrbeného muža ťažko dopadajúce na drevené schody dávali na známosť, že toto zvláštne osídlie i žije.

)(

Nepoddajné plavé vlasy jej padli do usmiatej tváre. Nezbedne ich odhrnula a skúmavým pohľadom blúdila po vlastnom odraze v prasknutom zrkadle, ktoré od nepamäti stálo na masívnom mahagónovom stole jej matky. Na svoj vek vyzerala až zarážajúco mlado, akoby čas nehral žiadnu dôležitú úlohu. Stál. A ju to za tých dlhých päťdesiatdva rokov nikdy netrápilo.

„I dnes vyzeráte okúzľujúco madamme,“ vyrušil ju z rutinnej činnosti zamatový hlas lokaja stojaceho za prahom otvorených dverí.

„Ďakujem. Koč je pripravený?“

„Tak ako vždy madamme.“

„Čo whisky?“ opýtala sa s jemným rumencom.

„Plná fľaša madamme.“

„Prídem dole o malú chvíľku. Môžete ísť.“

„Madamme? Očakáva vás monsieur Pluie. Čo mu mám povedať?“

Zbledla. Kŕčovito zovrela čalúnený okraj kresla, ktoré hlasno zavŕzgalo, čím upútalo pozornosť mladého lokaja stále nerozhodne postávajúceho za prahom podkrovnej izbietky.

„Ste v poriadku madamme?“

Oui, oui... mais oui! Priveďte toho starca sem! Okamžite,“ rozkázala trasľavým hlasom.

Monsieur Pluie bol útly starý muž s tvárou potkana. Niekoľkonásobne zlomený dlhý nos, dve blízko seba vsadené čierne oči, ktoré nedôverčivo a s odporom skúmali okolie, popraskané úzke pery a špicatá, mierne vysunutá brada, vytvárali dojem akejsi temnej nesúmernosti a vyvolávali v človeku ľútosť.

„Dnes ste nemali prísť!“

„Iste. No uisťujem vás, madamme, že na túto, povedzme, nečakanú návštevu, mám pádny dôvod,“ odvetil pokojne, čím ju nahneval ešte viac.

„Non! Máme pravidlá!“

„Toho som si plne vedomý... ibaže, vec sa má tak, že kráľovská garda momentálne prehľadáva dom na Slnečnom nábreží a to, čo tam nájde, ju nepoteší.“

„Predali ste ma! Zradili ste! André! André!“ začala hystericky kričať, čo podnietilo starca okamžite konať - rýchlo vstal, podišiel k dverám a otočil kľúčom. Žena sa nepohla, iba tam s nemým úžasom na tvári meravo sedela a čakala.

„Skryte ma a vaše tajomstvo si odnesiem do hrobu!“

„Non! Nemám záruku! Neverím vám! Môj otec...“

„Je rovnako bezbranný ako vy! Možno ste našli spôsob, ako si uchovať večnú mladosť. Bohužiaľ, kým zovňajšok klame, čas hrá proti vám. Ledva sa dokážete pohnúť z jednej časti tohto domu do druhej bez toho, aby ste nemuseli lapať po dychu!“ prerušil ju rázne monsieur Pluie. Žena sklonila hlavu. Lomcovala ňou zlosť.

Rozplakala sa:

„Vy neviete... aké...“

„Aké to je, keď opätovne pochovávate niekoľko desiatok detských tiel? Čo všetko so sebou prináša nenápadné odchytávanie sirôt z okolitých štvrtí, ktorým sľubujete pár krásnych dní v prepychu? Že peniaze nevykúpia vašu dušu? Nebuďte naivná!“ rozosmial sa starec a upil si z trpkého vína, ktorým ho pani domu pred istým časom ochotne ponúkla. Striaslo ho.

„Ja... môj otec... to on! Všetko zničil...“ vzlykala cez dlane zakrývajúce nestarnúcu anjelskú tvár. Neveril jej.
„Zahrávali ste sa s ohňom! Buď ma ochránite, alebo zhnijete vo väzení. Je to na vás.“

)(

Superintendent, monsieur Deuil, rozpačito pozrel na mladého muža v tmavomodrom luxusnom obleku:

„Chcete sa priznať?“ opýtal sa nedôverčivo.

„Očividne vás to prekvapilo,“ odvetil pobavene hostiteľ a ponúkol ho bielym vínom.

„Bolo tu isté podozrenie,“ horlivo pritakal monsieur Deuil načahujúc sa po pohári.

„Uľahčí to vaše vyšetrovanie.“

„Pravda... nuž,“ rezko vytiahol hnedý notes, „... čo keby sme teda začali od samého začiatku?“

„To by sme tu pobudli týždne!“ rozosmial sa mladík na položenú otázku, čím priviedol superintendenta po druhýkrát do rozpakov.

„Videli ste už moju záhradu?“ opýtal sa nečakane monsieur Envie a skôr než stihol postarší muž čokoľvek namietať, ťahal ho k priestrannému balkónu, pod ktorým sa ticho vlnili červené vlčie maky.

„Nie je nádherná?“

„Neviem, čo má spoločné s vašim priznaním,“ urazene odsekol monsieur Deuil a venoval celej tej nezmyselnosti jeden znechutený pohľad.

„Všetko!“

„Pane, pri všetkej úcte, naozaj tu nie som preto, aby som počúval...“ začal urazene, avšak monsieur Envie ho chladno prerušil:

„Jeden mak pre jednu stratenú detskú dušu. Mesiac života za pár kvapiek krvi. Žiadny kameň mudrcov či nikam nevedúce konšpiračné teórie o možnom dosiahnutí nesmrteľnosti! Iba čistá veda!“ vykríkol radostne mladý muž a nežne pohladil čerstvo odtrhnutý kvet.

„Sú mi ako deti... nevinne hriešne.“

„Vy ste sa asi načisto zbláznili!“ vykríkol zhrozene superintendent a snažil sa vzdialiť od muža, ktorý sa na neho blažene usmieval.

„Uisťujem vás pane, že som v úplnom poriadku.“

„O tom silne pochybujem! Ak vám to nebude prekážať, dovolím si opustiť vaše sídlo, au revoir monsieur Envie!“ chcel sa rozlúčiť.

„Neviem, či bude súčasná spoločnosť nadšená z toho, že necháte na slobode niekoľkonásobného vraha.“

„Ako prosím?“ zahabkal monsieur Deuil.

„Ako som povedal: jeden mak pre jednu stratenú detskú dušu. Nikdy vás nezarazil náhly pokles les orphelinats v určitých chudobných lokalitách? Znížené finančné náklady na prevádzku daných zariadení či zredukovanie osirelých detí bezducho obývajúcich špinavé štvrte Paríža? Isteže, ľud mlčí. Rovnako ako celé mesto, ktoré podobnému úkazu nepripisuje dôležitosť, pretože je úplne jedno, či bude mať Paríž o pár hladných krkov menej.“

Superintendent sa tackavo posadil. Neschopný slova upil si z fľaše vína, ktorá stála pri ušpinenom poloprázdnom pohári na stole pred ním, pričom sa snažil opätovne vybrať hnedý notes zastoknutý za úzkym vreckom svojho ošúchaného saka.

„Ľudské telo je svojím spôsobom fascinujúce. Ponúka toľko neprebádaných zákutí, o ktoré sme však ukrátení, pretože prirýchlo starneme, priateľu. Aké by to asi bolo, ak by sme tento prirodzený proces dokázali oddialiť? Priniesol by nám znovu nájdený čas potrebný k preskúmaniu všetkých tých nezmyselných a vedecky nepodložených záhad, alebo by bola cena za trúfalé, za to nateraz úspešné, priblíženie k nesmrteľnosti privysoká? Čo všetko by sme mohli stihnúť a o čo všetko by sme boli ukrátení?

Otázky! Priveľa otázok! Avšak... našiel som riešenie. Bolo tak jednoduché! Úplne jednoduché! Po celé tie roky, čo som tápal v tme!

Povedzte, superintendent, nie je moja záhrada nádherná?“ zakončil otázkou zdĺhavý monológ monsieur Envie a vrhol na vystrašeného muža zbožný pohľad.

„Kam ste... dali telá?“

Mladík nezbedne žmurkol.

„Sú pred vami,“ ukázal smerom k veľkej záhrade červených vlčích makov.

„Spia si tam celé stáročie... a ešte dlho budú,“ dodal veselo, keď mu na smrť bledý superintendent venoval pár bezradných pohľadov.

„Prečo...“

„... som si vybral práve vás? Povedzme, že ma vaše dedukčné schopnosti uchvátili natoľko, aby som zvážil všetky pre a proti a rozhodol sa niečo na tomto monotónnom spôsobe života zmeniť. Samozrejme, tieto informácie sú dôveryhodné a natoľko absurdné, až silno pochybujem, že vám niekto uverí,“ vysvetlil dôvod nečakanej žiadosti o rozhovor, ktorá sa dostavila dnes ráno na francúzsky komisariát monsieur Envie.

„Ja som to...“

„Superintendent! Je mi naozaj ukradnuté, k akému záveru ste dospeli! Ponúkam vám niečo, o čom zvyšná ľudská populácia môže iba snívať! Viem, že môj návrh so sebou prináša isté nepríjemnosti, ktoré by mohli sťažiť vašu súčasnú situáciu, no som pevne presvedčený, že ma neodmietnete! Ba čo viac, pomôžete mi!

Žiadne buď-alebo neexistuje...“

)(

„Ako dlho tam ležal?“ položil bežnú otázku vyľakanému strážnikovi muž v stredných rokoch.

„Asi tak dva dni pane,“ roztrasene odvetil strážnik a snažil sa potlačiť nutkanie dáviť.

„Kto ho našiel?“

„Tamtá žena pane,“ ukázal na starenu stojacu neďaleko miesta činu. Superintendent prikývol.
„Jeho meno?“

„Podľa dokladov ide o starožitníka pane. Istý monsieur Pluie s dočasným bydliskom v južnej štvrti La Pauvreté. Okrem jedného vrecúška starého tabaku nič iné pri sebe nemal.“

„Určili už presný čas smrti?“

„Zatiaľ nie pane. Rovnako tak ani príčinu usmrtenia.“

„Ďakujem constable. Nateraz je to všetko,“ ukončil výsluch monsieur Deuil a vybral sa hľadať najbližšiu telefónnu búdku, ktorá sa podľa slov nie veľmi ochotného seržanta mala nachádzať necelých päť minút od miesta činu.

„Tu monsieur Envie, želáte si?“ ozvalo sa zo slúchadla po treťom zazvonení.

Monsieur Pluie je mŕtvy.“

„Vedel som, že neodmietnete. Príčina smrti?“

„Momentálne neznáma. Pitva však potvrdí zlyhanie srdca - infarkt. Vyšetrovanie tým pádom bude pozastavené, pretože tu nie je momentálne žiadny iný faktor nútiaci vedenie k dôkladnejšiemu prešetreniu. Vzhľadom na vek obete by som sa im ani nečudoval. Príbuzných nemal a posledná osoba, ktorá sa s ním pred dvoma dňami rozprávala, bola vaša dcéra, monsieur Envie. Ak sa budete dôkladne pridŕžať inštrukcií, ktoré som vám včera po poslíčkovi poslal, nebude nutné viesť zdĺhavý výsluch. Bežná rutina.“

„Výborne! Nevravel som vám? Cena za nesmrteľnosť nie je vysoká!“

Slúchadlo ohluchlo. Superintendent zablúdil pohľadom k sivastej rannej oblohe, ktorá sa stihla za tak krátky čas pokryť ťažkými čiernymi mračnami a s pocitom úzkosti vykročil v ústrety odchádzajúcemu letu. Ktovie, koľko ich ešte bude...


Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



Komentáre

Meno: 44.200.171.74
Nadpis:
Text:
Autorizácia:
Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
 

oprava

* s iným (i sa mi niekam zatúlalo!)...

Pridal(a): Yaonee, 20. 11. 2012 05:33:07

Ďakujem mnohonásobne a mala som :D Teraz trošku opadlo a naviazalo sa na staré Anglicko. Vieš, aby som sa všetkého toho krásne francúzskeho nepresýtila.

A doba, kde sa príbeh odohrával, nebola vysoko moderná, mala však už telefónne búdky - neviem, či spisovné pomenovanie nie je náhodou telefónna kabínka, ale nikde som sa nestretla s ným prívlastkom, a to ani pri Jenningsovej :(

Pridal(a): Yaonee, 20. 11. 2012 05:32:29

koment č. 4:)

yes!! hlásim 100%-né porozumenie a som na seba hrdá:):)
od prvých riadkov som si zamilovala tú atmosféru. v jednom z posledných odsekov ma síce prekvapila telefónna búdka, pretože som to akosi automaticky zaradila do starších čias, avšak to nevadí:) vidím, že máš akúsi vášeň pre Francúzsko, však? a ja zas milujem, keď sa príbehom nesie nejaký výrazný motív - ako napr. tu tie červené vlčie maky. dodali celej poviedke "farebnosť", také "to niečo", čo mi zostane v pamäti!!:) ďakujem, super, páčilo sa mi to.. časť môjho mozgu, ktorá rada číta knihy o masovom vrahovi Dexterovi, si pri tvojich slovách úplne pohodlne lebedí a vychutnáva si ich, až sa cítim trošku psychopaticky:-/:D:D:D

Pridal(a): Georgiana, 22. 10. 2012 01:16:15
 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates