Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vianočná poviedková súťaž

2. kapitola - Diamantové srdce

Krátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Anketu nájdete v topiku na fóre pre túto súťaž.

Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 02. 02. 2010 21:56:37
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 938
Tagy: slovenčina


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Vstúpila som do mesačného jazera a mala som nádherný pocit. Akoby som sa vznášala. Pohľad mi padol na moje bosé nohy. Stála som na vode. Na oblohe blikotali prvé nesmelé hviezdy. Mesiac bol v splne a jeho svetlo sa odrážalo v jazere. Vo vzduchu bolo cítiť noc a jej záhadnosť. Na sebe som mala šaty ľahké ako vánok. Rozprestrela som snehobiele krídla a tancovala nočnou oblohou. Otočila som sa a tam stál on. V diaľke, zakrytý nocou. Pomaly pristupoval bližšie. Elegantne, no ako lovec sa ku mne približoval. Bol už skoro pri mne. Zrazu som videla iba ružový strop mojej izby. Zobudila som sa, no vonku bola ešte tma. Zasa ten istý, nádherne záhadný sen. V duchu som sa usmiala a vyskočila z postele. Zbehla som po schodoch a ako som predpokladala, bola som sama. Naliala som si džús a sadla si. Dívala som sa z okna a pozorovala poletujúce strieborné snehové vločky. Takto som sedela, až pokým nebolo na čase ísť do školy.
    Bezhlavo som kráčala po ulici a premýšľala. Okolo mňa poletovali nádherné diamantové snehové vločky. Odrazu som na sebe cítila pohľad. Obzrela som sa a uvidela ho. Chlapec z môjho sna. Intenzívne sme si dívali do očí. Zrazu sa poobzeral a vykročil ku mne. Cítila som, že sa červenám. Sklonila som hlavu a vtedy sa mi predstavil.
    „Ahoj, ja som Liam. Ty si Tiara však?“ Pozrela som sa naňho a iba prikývla. „Smiem ťa odprevadiť do školy?“ Spýtal sa pochybovačne a ja som zasa iba prikývla. Celý deň som v hlave mala iba jeho. V noci takisto.
    Ležala som v mesačnom jazere pri lese a dívala sa na hviezdy. O chvíľu sa ku mne priblížil Liam. Ako duch si ľahol ku mne a pozoroval ma až pokým nezačalo svitať. Na oblohu ešte nestihol preniknúť ani prvý slnečný lúč, no on sa postavil a utekal do tmavého lesa. Zobudila som sa so slzami v očiach. Nikdy sa mi to nestalo a už vôbec nie pre nejakého obyčajného chlapca. No on nebol obyčajný. Bol výnimočný. Rýchlo som si utrela trblietavé kvapôčky. Vstala som z postele a dívala sa na seba do zrkadla. Dnes mám narodeniny. Usmiala som sa na seba a odišla sa prichystať. O chvíľu som už sedela na posteli a premýšľala. Rodičia na moju počesť pripravili párty na ktorej sa malo zúčastniť celé mesto. Aj Liam. Vyskočila som z postele a zvýskla od radosti. Sama som sa tomu začudovala. Niekto zaklopal a ja som bežala otvoriť. Kamaráti konečne prišli. Zvítali sme sa a o chvíľu všetci vybehli za mojimi rodičmi. Ja som ostala sama. Dívala som sa na seba do zrkadla a v ňom sa mi zrazu zjavila tvár. Bol to Liam. Podišiel ku mne a odhrnul mi vlasy z krku. Perami sa pomaly približoval k mojej pokožke. Začal ma jemne bozkávať. Do vlasov mi zastrčil ľaliu, ktorá mi ladila k bielym šatám a ďalej ma láskal. Otočila som sa, že ho pobozkám tiež, no odrazu bol preč. Telo mi zalial chlad. Nebol tam, no cítila som ho. Nebol tam, no ľaliu som mala ešte stále vo vlasoch. Zrak mi padol na hodinky a vedela som, že už je čas ísť. Teraz som sa tým nemohla trápiť. Na to bude času dosť. Neskôr. Po dlhých širokých schodoch som schádzala spolu so svojimi kamarátmi. Cítila som sa ako princezná. Iba jediná vec mohla pokaziť túto nezabudnuteľnú chvíľu. Nie je tu. Liam neprišiel. Naďalej som však rozdávala falošné úsmevy a prijímala gratulácie z každej strany. Všade poletovali konfety a nebolo počuť nič iné, iba potlesk. Už som sa ďalej nedokázala pretvarovať. Bola som príliš smutná. Utiekla som do najvzdialenejšieho a najtemnejšieho kúta záhrady. Tam som si sadla na studenú kamennú lavičku. Dúfala som, že ma tam nikto nenájde. O pár minút sa tam však zjavil Andrew. Môj bývalý priateľ, no nenávidel ma za to, že som sa s ním rozišla. Teraz ku mne prišiel s úsmevom, ako keby už na všetko zabudol. Sadol si ku mne až príliš blízko. Postavila som sa na odchod, no chytil ma za ruku a pritiahol k telu.
    „Prestaň! Si totálne opitý.“ Začal ma bozkávať. Najprv na krk, potom po tvári až na ústa. Nevedela som, čo robiť, tak som začala kričať. On ma však bozkával ďalej a ja som začala ľutovať, že som prišla až sem. Dala som mu facku, no on sa ani len nepohol. Ako keby to ani necítil. Snažila som sa nejako vymaniť z jeho pevného zovretia, no nešlo to. V tom ho niekto od mňa odtrhol a hodil na zem ďaleko od miesta kde sme pred chvíľou stáli. Mňa zobral na ruky a kráčal tak rýchlo, akoby ani necítil ťarchu môjho tela. Pozrela som sa mu do tváre a v tom momente mi žilami prešiel adrenalín. Srdce sa mi rozbúchalo ako splašené a celým telom mi prešli zimomriavky.
    „Kam ma nesieš? Pôjdem sama!.“ Rozčuľovala som sa aj napriek tomu, že mi zrejme práve zachránil život. Zložil ma. Čakala som, no nevydal zo seba ani hláska. Vykročila som smerom k domu ale ani sa nepohol. Neudržala som sa a vyrazil zo mňa hlasný vzlyk. Nechcela som aby ma videl plakať, tak som sa rozbehla ako o život. Chvíľu som mala pocit, že beží za mnou, no keď som sa otočila nebol tam. Videla som iba tmu. Hustú a čiernu ako uhlie. Otočila som sa a rozbehla. Prebehla som okolo hostí, vrazila do mojej izby a padla na posteľ. Nevládala som už ďalej rozmýšľať, plakať, dýchať ani žiť. Nakoniec som so slzami v očiach, slanou chuťou na perách a mokrou tvárou zaspala. Bola to prvá noc bez snov. Smutná, pokojná.
    Ráno, keď som sa zobudila, som si na všetko pamätala. Takže to bolo skutočné. Hneď ako som prestala myslieť na včerajšok, začala som myslieť na Liama. Nemohla som takto ďalej žiť. Potrebovala som si prevetrať hlavu. Vybehla som von a túlala sa zasneženými ulicami.
    Pomaly som kráčala po ulici k nášmu domu a neustále premýšľala. Nikoho som si nevšímala. Ulica bola plná detí, šťastných párov, rodičov a nádherných chlapcov. No ľudia teraz boli pre mňa iba tiene. Tmavé siluety kráčajúce po mojich bokoch. Sadla som si na schody nášho domu a až vtedy som si uvedomila, aká som skrehnutá. Na poli oproti mne sa mihol tieň človeka. Netuším, prečo iba on upútal moju pozornosť. Keď som mu uvidela tvár, moja sa rozžiarila ako Slnko. Liam. Všetko bolo odrazu pestré, farebné. Prišiel a sadol si ku mne. Už mi nebola zima, no aj tak na mňa prehodil svoju bundu. Voňala krásne. Zmes arabského jazmínu, sviežeho ovocia a letných kvetov. Nikdy v živote som necítila niečo tak omamné. Nadýchla som sa raz a potrebovala som viac. Bola ako droga. Sedel pri mne a mlčal. Dlhú chvíľu sa mi díval do očí a potom ma objal.
    „Prepáč.“ Zašepkal mi do ucha. Bola som v siedmom nebi. Objala som ho tiež a sedeli sem tam, ako keby sa zastavil čas.
    Zrazu bola tma a ja som už necítila jeho vôňu ani objatie. Ležala som vo svojej posteli a nič nechápala. Keď som sa obrátila nabok, bol tam. Sedel na okne a nohy mal vo vzduchu. Keď som sa posadila, otočil sa a usmial. Jeho oči sa rozžiarili. Boli ako dve malé, strieborné iskričky. Až teraz som si ho konečne poriadne všimla. Ako keby bol v tme ešte krajší. Mal čierne havranie vlasy ale v mesačnom svite svietili ako svätožiara. Plné krvavočervené pery, súmernú tvár, nádhernú postavu. Ale jeho oči a úsmev boli najzaujímavejšie. Keď som videla, že sa usmieva, hneď som bola šťastná. Keď som sa mu pozrela do očí, bola som ako zhypnotizovaná a nemohla od neho odtrhnúť zrak. Mal ich hlboké ako studničky. Mala som pocit, že mu vidím až do duše. Podišiel ku mne a sadol si hneď vedľa mňa. Nakláňal sa ku mne tvárou bližšie a bližšie. Pomaly ale iste sa ma chystal pobozkať. Jeho pery boli od mojich iba jediný centimeter, keď v tom som sa odtiahla a začala rýchlo dýchať. Netušila som, prečo som to spravila. Moje podvedomie mi jednoducho dalo pokyn.
    „Prepáč.“ Povedala som so zaslzenými očami.
    „Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Ty mne prepáč. Nemal som to urobiť.“ Povedal s výčitkami. Toto som nechcela. Bude sa trápiť. Dokonca kvôli mne. Podišla som k nemu a objala ho. Aj on ma objal ale keď zacítil moju mokrú tvár, jemne ma odtlačil a pousmial sa. Bola to skoro dokonalá chvíľa. Bola som s ním celú noc. Už som pochopila. Zamilovala som sa. Nemohla som pochopiť, ako som sa mohla zľaknúť jeho bozku. Akoby som sa bála, že to bude príliš bolieť, keď sa so mnou rozíde. Keď ma opustí. Ale prečo myslím na to najhoršie? Zrejme len čakal na správnu príležitosť. Možno tou príležitosťou bol polnočný bozk. Ja som ho odmietla. Skoro som zabudla, že je tu. Sedel potichu v kresle a pozoroval ma ako premýšľam. Pomaly začínalo svitať a ja som už nemohla premýšľať. Bola som príliš unavená. Nestihla som sa s ním ani poriadne rozlúčiť. Venovala som mu dlhý pohľad a unavený úsmev. Pocítila som už iba hodvábnu prikrývku. Chvíľu bolo ticho. Pocítila som jeho pery na mojom krku a prenikavú bolesť šíriacu sa celým mojim telom. Nevládala som vydať ani hláska, tak som zostala nehybne ležať. On sa potichu vytratil.
    Keď som sa zobudila, padal súmrak. Z ulice som počula hlasy. Lúčili sa. Nechápala som, ako to môžem počuť. Podišla som k oknu a videla šťastnú rodinku ďaleko na poli. Uzavrela som si myseľ, no teraz bolo až priveľké ticho. Keď som sa obrátila, uvidela som biely lístok ležiaci na mojom písacom stolíku. Bol to zrejme nejaký odkaz. Podišla som bližšie a začala čítať:
    „Tiara, dnes večer Ťa navštívim. Potrebujem sa s tebou vážne porozprávať. Čakaj ma o 19:00. Liam.“ Bolo 18:49. Pochytila ma panika. Vyskočila som z postele a nevedela, čo skôr urobiť. V tom okamihu som sa započúvala do toho hodvábneho ticha. Spomenula som si na prenikavú bolesť. Celé telo som mala ako v ohni. No o sekundu bolo ako zamrznuté, ako v ľade. Doteraz som netušila, čo sa vtedy vlastne stalo. Nechápala som súvislosti medzi mojimi myšlienkami. Zas ma pochytila nervozita. Rýchlo som sa pripravila. Zbehla som do kuchyne a otvorila chladničku, no nebola som hladná. Ozval sa zvonček. Celé telo mi zaliala vlna úľavy. Uvedomila som si, že už bežím k dverám. Telo a duša už neboli jedno. Telo, aj napriek iným myšlienkam, kráčalo ďalej ako zhypnotizované. Keď som stála pred dverami, pochytilo ma zúfalstvo. Nabrala som odvahu a pripravila som sa na najhoršie. Neodišiel. Stál ku mne chrbtom a pozeral sa na prázdne pole. Nahodila som žiarivý úsmev a postavila sa pred neho.
    „Chcel si sa porozprávať?“ Spýtala som sa. Pozrel sa na mňa a prikývol. Neusmial sa. So striebornými očami ma prebodol ako keby som bola najväčší nepriateľ. Kúsky ľadu sa do mňa zabodávali jeden po druhom. On si to zjavne ani nevšimol. Ten okamih sa mi nezdal ako večnosť. Zdal sa ešte dlhší. Dívali sme si do očí a mala som pocit, že sa zastavil čas. V skutočnosti to však bolo iba zopár sekúnd. Uvedomila som si to potom, čo odvrátil hlavu. Mala som pocit voľnosti. Pocit, že môžem dýchať. Pocit, akoby ma uvoľnil z pevného zovretia. Lapala som po dychu no on sa na mňa ani len nepozrel. Zas sa zamyslene díval na pole.
    „Na čo si ma sem vytiahol, ak si ma nemieniš všimnúť?“ Skričala som a sama sa čudovala hlasitosti mojich slov. Teraz to ticho bolo ešte horšie ako predtým.
    „Poďme sa prejsť.“ Vykročil a ani sa mu neráčilo obzrieť. Ako keby vedel, že ho budem nasledovať. Vykročila som, no viac nepovedal ani slovo. O chvíľu sme už boli zrejme na mieste. Zastal a zatarasil mi cestu. Pomaly som si začala prezerať každý malilinký detail jeho tváre. Keď som narazila na pery, pochytilo ma silné nutkanie dotknúť sa ich. Musela som odolať. Obrátila som sa na odchod. Už som bola príliš ďaleko od miesta, kde sme stáli na to, aby niečo podnikol. No v tom ma chytil za ruku a otočil k sebe. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Dotkol sa mojich úst a vtedy sa niečo stalo. Videla som iba záblesk. Obraz. Pery som mala po jeho dotyku úplne chladné. Prešiel mi po krku, ramene až ma zas chytil za ruku. Dívala som sa na naše spojené ruky a ani som nedýchala. Zdalo sa mi to neuveriteľné. Vtedy som to však uvidela zas. Zopár sekúnd z nejakej scény. Netušila som, čo sa deje a pochytil ma obrovský strach.
    „Chcel by som ti niečo ukázať. Je to nádherné miesto.“ Vykročil a ťahal ma za sebou. Ochotne som sa nechala unášať jeho rukou. Teraz som už mala zvláštny pocit istoty. Vždy keď som bola s ním.
    Mala som pocit, že kráčame už hodiny. Odvtedy sme už nepovedali ani slovo. Chcela som sa ho spýtať milióny otázok. No vždy keď som už mala slová na jazyku, nepremohla som sa. Nedokázala som to. Pozrel sa na mňa, no ja som ho už videla iba cez hmlu sivú ako popol. Netušila som, čo sa deje ale nedalo sa tomu ubrániť. O chvíľu som už videla iba čiernu tmu. Temnota sa predo mnou rozprestierala donekonečna a ešte ďalej.
    Až teraz som si uvedomila, že sa trasiem. Otvorila som oči, no aj napriek tomu, že mnou Liam prestal triasť, neustávalo to. Ležala som niekde v hlbokom lese, v Liamovom náručí. Bola mi neuveriteľná zima a bolelo ma celé telo. Všimla som si i to, že je noc. Tichá, pokojná. Videla som malé zlaté hviezdy trblietajúce sa na oblohe. Chcela som sa postaviť a dotknúť sa ich. Bolo to nezmyselné, ale zdalo sa mi to možné. Keď som sa príliš rýchlo postavila, zatočila sa mi hlava a spadla som. No nebola som na zemi, ako by som očakávala, ale v Liamovom náručí. Chytil ma ešte skôr ako som sa stihla čo i len zapotácať. Zas som sa cítila ako v mojom sne ale teraz to bolo všetko skutočné. Dívali sme si do očí a on ma úplne zhypnotizoval. Spravila by som hocičo, čo by mi teraz nakázal. Po chvíli som sa zapýrila a sklonila hlavu. Keď som to uvidela, myslela som, že zasa odpadnem. Na snehu sa ligotala červená kaluž. Keď som zacítila ten pach, hneď som vedela, čo to je. Čerstvá krv. Začal vo mne narastať strach, no i túžba, ktorú som si nedokázala vysvetliť. Keď videl ako sa tvárim, utekal so mnou preč tak rýchlo, ako keby ani vôbec necítil moju váhu. Utekal ďaleko odtiaľ, no mne bolo jedno kde sme. Chcela som vysvetlenie.
    „Čo to malo znamenať?!“ Vydral sa zo mňa vydesený výkrik. Mlčal a uprene sa díval pred seba. Neovládla som sa a udrela ho. Keď sa na mňa pozrel, ani som ho nespoznala. Nedokázala som sa na neho pozerať dlhšie ako krátku chvíľočku. Jeho pohľad ma spaľoval. Cítila som sa, ako keby som stála v strede domu, kde zúri neutíchajúci požiar. Odrazu som cítila iba prenikavú, hrôzostrašnú bolesť na krku. Pomaly ako stekajúci med sa rozlievala po celom mojom tele. Začala som šialene kričať ale vedela som, že by ma nemohol nik počuť. Bola som uprostred temného lesa. Nevládala som už kričať, nevládala som sa vzpierať. Tiekli mi slzy a ja som začala cítiť chlad. Bol to pocit, akoby sa zo mňa vytrácalo všetko dobré. Akoby sa zo mňa vytrácali aj tie posledné zvyšky života. Jediná moja nádej bol Liam. Stratila sa. Bola už nadobro preč. Zhasla ako slabý plameň sviečky. Cítila som, že umieram.
    Ležím na dne jazera, no nepotrebujem dýchať. Necítim chlad i keď voda je ľadová. Necítim bolesť, či smútok. Iný cit už ani nepoznám. Necítim hlad ani smäd. Netuším, čo sa to so mnou deje. Chcela som pohnúť rukou, no ako náhle sa táto myšlienka zrodila v mojom mozgu, stalo sa to tak rýchlo, že som to ani nezaregistrovala. Už som bola na hladine. Všade som počula hlasy. Prichádzali z každej strany. Nevedela som sa toho zbaviť. Chcela som byť zas na dne jazera, v tichu a pokoji. Začala som kričať, no niekto mi priložil ruku na ústa. Klipla som očami a už som nevidela tú strašnú scénu ako z hororu, ale drevenú stenu neznámej izby. Začala som pomaly vnímať. Všetko som si postupne uvedomovala. Keď som zacítila arabský jazmín, svieže ovocie a letné kvety, hneď som vedela kto to je. Na také niečo sa nezabúda. Liam. Žilami mi začal prúdiť adrenalín. Nevedela som, čo robiť. Mala som pocit, že keď sa čo i len pohnem, keď čo i len mrknem okom, stane sa niečo zlé. Zrazu ma pustil. Nemala som odvahu otočiť sa a tak som ho hľadala v obrovskom zrkadle oproti mne. Videla som v ňom iba svoj odraz a to ma prinútilo otočiť sa. Bola to chyba. Stál tam a keď sa naše pohľady stretli, nebolo to nič príjemné. Stál tam, no v zrkadle sa neodrážal. Až teraz som sa začala skutočne báť. Spustili sa mi slzy. Zrejme započul môj hlasnejší vzlyk a v tom momente bol pri mne. Siahol po mojej ruke, no odtiahla som sa. Sklonil hlavu a začal niečo hovoriť. Bolo to však prirýchle na to, aby som tomu porozumela. Ticho som sedela a čakala. To ticho bolo strašné a nevedela som ako dlho môže trvať. Hodnú chvíľu som ešte naberala odvahu a potom som prehovorila.
    „Mohol by si niečo povedať?“ Keď začul môj hlas, zdvihol hlavu a udivene sa na mňa díval. Usmiala som sa, aby som mu dodala trochu odvahy. Zrejme zistil, že je to falošný úsmev, pretože iba nadvihol obočie a naďalej sa mračil. Nevyzeral smutný, ale skôr zamyslený. Mala som pocit, že sa na niečo až príliš sústredí.
    „Chcela by som vedieť pravdu.“ V tom okamihu sa odľahčená atmosféra stala chladnou. A on sa stal neprístupným. Uzavrel sa a premenil sa na kameň.
    „Hneď som späť.“ Zahlásil. Ostala som tam teda sedieť sama. Ticho sa prehlbovalo. Už to trvalo nejako príliš dlho. Nevedela som, čo robiť. Bála som sa výjsť z tejto izby, ktorú poznám. Čakala som stále dlhšie a dlhšie. Neprichádzal. Nabrala som odvahu a postavila sa. Vyšla som z dverí a predo mnou sa rozprestierala nekonečná temná chodba. Po stranách bolo zopár dverí. Jedny ma neuveriteľne zaujali. Netušila som čím to je, no zvláštne ma priťahovali k sebe. Chcela som odhaliť ich tajomstvo. Dotkla som sa kľučky, pretože zvedavosť bola silnejšia než strach. Otočila som kľučkou a vtedy sa to stalo. Čiernobiely záblesk. Neprešla ani jediná sekunda a už som bola späť. Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila. Ostala som tam stáť s otvorenými ústami. Prázdna izba. Jediné biele okno za ktorým sa skrývala tmavá noc. Nízko nad zemou bolo hustá hmla ale tu hore bolo všetko krásne vidno. Podišla som bližšie a dotkla sa drevených trámov. Boli lesklé a jemné, nie drsné ako by som čakala. Ruku som presunula na vyblednutú stenu a stalo sa to zas. Teraz už farebný záblesk. Dlhší, jasnejší. Zrazu bol všade nábytok a nebola som tu sama. Z okna sa dívala nádherná žena. Mala kučeravé strieborné vlasy a na sebe krajkové šaty. Jej výzor, oblečenie, či postoj nevyzerali ako zo súčasnosti. Obrátila ku mne tvár a všetko sa zmenilo. Začala som kričať a už som zasa bola v tmavej izbe. Liam mal ruku na mojich ústach a ja som sa mu vzpierala. Bolo to úplne zbytočné tak som sa hneď aj vzdala. Celá som sa triasla. Vzal ma do náručia a odnášal odtiaľ čo najďalej. Posadil ma na posteľ.
    „Povedz mi, čo sa stalo.“ Pokúsil sa ma chytiť za ruku, no mykla som ňou príliš rýchlo.
    „Nie! Od vtedy, čo som s tebou dejú sa samé divné veci! Prečo?“ pozerala som sa na neho so zaslzenými očami a stále som sa celá triasla. No nebola mi zima. Bolo to od strachu, ktorý som už nedokázala skrývať. „Vysvetli mi to už konečne!“ Povedala som s hlbokým zúfalstvom. Díval sa mi do očí a znova som sa cítila ako v železnom objatí. Tentoraz sa mi podarilo odvrátiť hlavu.
    „Mám tajomstvo ale nesmiem ti ho prezradiť. Nie som ako ostatní a nie som ako ty.“ Z jeho hlasu bolo cítiť smútok a zúfalstvo. Chcela som ho utešiť, no mala som strach. Po tom, čo mi povedal sa pre mňa stal záhadnejším ako kedykoľvek predtým.
    „Prečo mi ho nemôžeš povedať?“ Venovala som mu dlhý, spýtavý pohľad.
    „Nemôžem, aby som ťa ochránil.“ Sadol si vedľa mňa a pohladil ma po vlasoch. Uprene sa na mňa díval. Nemohla som sa vyhnúť pohľadu do jeho krásnych očí. Nadýchla som sa a pocítila jeho vôňu. Prenikala mi celým telom. V okamihu sa ku mne nahol a pobozkal ma. Zavrela som oči a nebránila sa. Cítila som jeho dušu a on cítil moju. V tú chvíľu bolo všetko nepodstatné. Žili sme iba jeden pre druhého. V tejto miestnosti už viac neboli dvaja ľudia. Boli sme jeden. Odtiahol sa, no ja som s tým nesúhlasila. Priblížila som sa k nemu a znova ho pobozkala. Nechcela som aby sa to skončilo. Bolo to ako keby sme mali večnosť. Zrýchľoval sa mi dych, no nepotrebovala som viac vzduchu. Stačilo mi byť s ním. Bol mojím slnkom, mojím vzduchom, mojím telom, mojou dušou. V mysli som nemala nič iba jeho. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné. Ani na bolesť, ktorú som si začala uvedomovať až neskôr. Zrazu sa odtiahol, odvrátil hlavu a nepustil ma k sebe ani o kúsok bližšie. Krk som mala ako v ohni. Dotkla som sa ho a pocítila lepkavú tekutinu. Čerstvá červená krv sa ligotala na mojich prstoch. Jeho ruka ma držala za plece príliš pevne. Keď ma pustil, pocítila som náhlu ostrú bolesť. Keď som zdvihla hlavu, už stál ďaleko v kúte a všetko krásne sa rozplynulo.
    „Mala by si ísť.“ Povedal po tichu, no ja som ho počula jasne a zreteľne.
    „Čo prosím?“ Mala som pocit, že sa zbláznim. „Čo si to povedal?“ Vedela som to, ale tajne som dúfala, že sa jeho odpoveď zmení.
    „Počula si!“ Povedal chladne, ako keby nemal dušu. Ako keby v sebe nemal žiaden cit. Netušila som prečo ale odrazu sa moje myšlienky začali skladať ako roztrieštené kúsky skladačky.
    „Nie si človek.“ Vyslovila som, bez premýšľania. Dívala som sa na neho, no stál mi otočený chrbtom a nevidela som mu do tváre. Ticho sa prehlbovalo. Nevedela som čo ďalej. Musela som niečo vyskúšať. Postavila som sa a v tom okamihu bol pri mne. Toto by obyčajný človek nedokázal. Priložil mi ruku na hrdlo a v tom okamihu som to začula. Úplne zreteľne i keď sa jeho pery ani len nepohli. Z ničoho nič sa mi v mysli vynárali spomienky s ním. Všetko sa spájalo až to dávalo zmysel. Ničomu som nerozumela ale moja myseľ vedela jedno. Liam je upír. Bolo to neskutočné, no bola to pravda. Cítila som to. Vôbec mi to však nevadilo. Veľmi som ho ľúbila a nevymenila by som ho za nič na svete. Každý deň sme boli spolu. Boli sme do seba bezhlavo zamilovaní a každému sme to dávali najavo. Bolo mi jedno, že Liam je iný. Bol milý, galantný, zábavný. Lepší ako obyčajný človek. Každú sekundu čo som bola s ním, som bola šťastná. Vždy som si hovorila, že naša láska nemôže byť väčšia. Aj tak už prekračujeme všetky hranice. Avšak každou chvíľou spolu naša láska prekvitala. Jedného dňa to však muselo prísť. Sedeli sme v parku na lavičke a dívali sa na seba.
    „Liam, chcem byť navždy s tebou.“ Potichu som začala. Hneď na to chcel niečo povedať, no nedovolila som mu to. Priložila som mu prst na ústa a on sa doširoka usmial.
    „Milujem ťa viac ako čokoľvek na svete. Viac ako svoj vlastný život.“ Sklopila som zrak. Cítila som ako sa mu z tváre pomaly vytráca úsmev. Chytil ma za bradu a zdvihol hlavu. Nemohla som sa vyhnúť pohľadu do jeho nádherných očí.
    „Chceš sa stať upírkou.“ Zašepkal mi do ucha. Nebola to otázka. Iba som prikývla.
    „Chcem byť naveky s tebou Tiara.“ Znova mi zašepkal do ucha s náznakom úsmevu. Chcela som mu povedať, že ja chcem to isté, no on mi priložil prst na ústa a obaja sme sa pousmiali. „Milujem ťa nadovšetko Tia ale premysli si to.“ Povedal vážne. Už sa neusmieval, no v jeho očiach stále žiarili malé ohnivé iskričky. Pohladil ma po vlasoch a tajuplne sa mi zadíval do očí. Odrazu ma zobral za ruku a zamierili sme domov. Pred mojím domom ma náhle pobozkal. Zas sa mi díval do očí a držal ma za ruky. Až teraz som naozaj pocítila to, čo som si myslela, že už dávno mám. Láska. Pocit, ktorý som doteraz v skutočnosti nepoznala. Milovala som ho nadovšetko. Nemienila som bez neho ostať už ani jedinú sekundu. Rozhodne som sa mu pozrela do očí.
    „Liam. Nedokážem bez teba žiť. Budem navždy tvoja.“ Vyslovila som a čakala. Chvíľu sme si dívali do očí až ma schytil do náručia. Vášnivo sme sa pobozkali a vtedy sa na mojich vlasoch usadila malá strieborná vločka v tvare srdca. Potichu sme sa zasmiali a zas si zamilovane pozreli do očí. Bolo to ako z rozprávky. Ako zo sna. Zo sna, z ktorého som sa nechcela nikdy prebudiť.
    „Budem ťa čakať v lese, za splnu mesiaca. Bude to nádherné. Potom budeme spolu už navždy.“ Ja som iba prikývla a doširoka sa usmiala. Letmo ma pobozkal na líce a obrátil sa na odchod. Pomaly sa mi už strácal z dohľadu. Ja som vošla do domu a kráčala po nekonečných schodoch do svojej izby. Tam som si sadla na posteľ a dívala sa do zrkadla. Zavrela som oči a až vtedy som pocítila slzy. Tiekli rýchlo, no každá za niečo stála. Vzala som papier a začala písať. Bol to list na rozlúčku. Jediné, čo tu po sebe zanechám. List som vložila do ružovej obálky. Ležala som v posteli, ale dlho som nevedela zaspať. Myšlienky sa mi jedna za druhou pomaly vynárali z hlbín mojej vlastnej duše. Blúdila som uväznená vo svojom vlastnom tele. Nakoniec ma však premohla únava.
    Keď som sa na druhý deň zobudila, už bolo poludnie. Sedela som na posteli a premýšľala. Nechcela som ich tak veľmi raniť. Všetci mi tu budú neskutočne chýbať. Musela som si prevetrať hlavu a tak som odišla. Po chvíli prechádzania mi skrehlo celé telo. Vonku zúrila víchrica a ja som bola široko ďaleko jediná, ktorá sa v nej ocitla. Myšlienky, ktoré v mojej hlave hýrili všetkými možnými farbami, boli neznesiteľné. Slzy cez ktoré som už ani nevidela tento nádherný svet, ma nechceli poslúchať. Tiekli mi po tvári a pomaly sa menili na malilinké ľadové kryštáliky. Podišla som k najbližšiemu domu a tam si sadla na studené schody. Chcela som aspoň na chvíľu na všetko zabudnúť. Zavrela som oči. Ešte stále som cítila horúce slzy. Myšlienky sa začali pomaly vytrácať. Pred sebou som už mala iba čierno čiernu temnotu. Započúvala som sa do toho hodvábneho ticha. Keď som po niekoľkých minútach otvorila oči, už bola tma. Čas ubehol až neskutočne rýchlo. Keď som na všetko zabudla, hneď sa žilo ľahšie. Bolo však na čase ísť domov a postaviť sa tomu tvárou v tvár. Pomaly som kráčala zasneženými chodníkmi. Na celej ulici bola tma. Potichu som vstúpila do nášho domu. Dom bol prázdny.
    Vybehla som do svojej izby a zamkla dvere. Zo zásuvky som vybrala list a položila ho na stred postele. Chvíľu som sa na seba dívala do zrkadla. Potom som sa začala pomaly pripravovať na to, čo sa malo stať. Polnoc sa neúprosne blížila. O chvíľu bol čas vyraziť. Odrazu sa mi v hlave zrodila myšlienka. Ak som poloupírka, mala by som to dokázať. Nepotrebujem dvere. Otvorila som okno a pocítila studený vietor. Pristúpila som bližšie a pozrela sa dole. Bola to poriadna výška. Nadýchla som sa a oboma rukami sa zachytila o okenný rám. Jednu nohu po druhej som vyložila na parapetu. V tom oblečení sa bude ťažko skákať. Zavrela som oči a skočila. Ticho a prázdnota. Necítila som nič. V hlave som nemala žiadne myšlienky. Otvorila som oči a všetko som si detailne obzerala. Na zemi bol sneh. Mesiac už bol skoro v splne. Ja som nažive. Dokázala som to. Pozrela som sa na otvorené okno mojej izby. Všetkých ľudí som si pomaly vyplietala zo spomienok, až sa mi to nakoniec podarilo. Vykročila som na cestu. Na cestu za novým životom. Vyrazila som na čistinku v krásnych bielych šatách. Boli vyrobené z jemnej hodvábnej látky. Bosými nohami som kráčala po mrazivej zemi. Jemné kryštáliky snehu sa odrážali v mesačnom splne. Pomaly som kráčala v ústrety vlastnej smrti. Mesiac bol už v splne a jeho svetlo mi ukazovala cestu. V mysli som nemala nič iné, len sen, ktorý som snívala. O chvíľku som ho zbadala. Čakal na mňa s pohľadom plným lásky. Usmial sa a vykročil ku mne. Chytil ma za ruku a pobozkal. Zobral ma na ruky a odnášal hlbšie do lesa. Keď sme sa ocitli na tom prekrásnom mieste, spomenula som si na svoj sen. Diamantové jazero, v ktorom sa odrážal svit mesiaca. Nado mnou sa rozprestierala temná, ale hviezdna nočná obloha. No to najdôležitejšie, bola bytosť, ktorá teraz stála po mojom boku. Liam. Už vtedy keď som ho po prvý raz uvidela, moje podvedomie vedelo, čo sa stane. Uložila som sa do snehu na breh jazera. Rukou som mu naznačila, aby podišiel bližšie. Pobozkala som ho. Toto bol náš posledný ľudský bozk. Liam sa postavil a vytiahol z vrecka niečo lesklé. Potiahol tým po svojom zápästí a odtiaľ sa vyvalila jemná strieborná tekutina. Podal mi skalpel a ja som urobila to isté. Z môjho zápästia začala tiecť briliantovo červená krv. Ľahla som si a zavrela oči. Myseľ som si úplne vyčistila. Videla som iba tú nádhernú, briliantovo červenú farbu. Liam vzal jednu moju dlaň a vložil ju do svojej. Naposledy ma pobozkal a nahlas vzdychol. Ešte chvíľu bolo ticho. Odrazu som pocítila obrovskú, neopísateľnú bolesť. Prenikala mi celým telom. Trvala však iba krátko. Hneď na to som pocítila lahodnú krv na perách. Bola sladká ako med, ale lepšia. Neopísateľný pocit, ktorý ma vtedy naplnil sa nedal ovládnuť. Naposledy som zavrela oči, no to ma už Liam odnášal ďaleko odtiaľto. Ďaleko od môjho obyčajného, ľudského sveta.

    « Predošlá kapitola
    (Spomienky)
    Nasledujúca kapitola »
    (Koruna striebornej inovate)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 54.236.35.159
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates