Fantázia Fikcia f-shop Fórum Fantázia Fórum Fikcia Faun
Fikcia(úvod)   Fantázia   Faun   Fórum  

HLAVNÉ MENU

Oznamy a novinky
Najnovšie poviedky a kapitoly
Najnovšie interaktívne poviedky
Zoznam poviedok
Zoznam interaktívnych poviedok
Vyhľadávanie
Autori
Kontakty
Otázky a odpovede

Prihlásenie

login
heslo

Poviedka

Vianočná poviedková súťaž

3. kapitola - Koruna striebornej inovate

Krátky popis:
Jednotlivé súťažné poviedky si môžete prečítať pod jednotlivými kapitolami. Nezabudnite hlasovať za tú, ktorá sa vám najviac páčila. :) Anketu nájdete v topiku na fóre pre túto súťaž.

Typ: Viackapitolová
Autor: Caterhine
Dátum a čas pridania: 02. 02. 2010 21:58:10
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 900
Tagy: slovenčina


Hodnotenie užívateľov: 0% / Hlasovalo: 0
Hodnotiť poviedky môžu len prihlásení užívatelia.

Kapitoly tejto série



    Z ľadového mosta sa odliepali kryhy ako vločky z ťažko naloženého mraku. Poskakovali a vírili v tmavom prúde rieky, až nakoniec unikali Vincovmu zraku za skalným výbežkom, výstupnou bránou tiesňavy. Vinc bol zmätený. Hľadel na bielu hrádzu plnú ostrých hrán, stvorenú z kusov ľadu natlačených na seba, spod ktorej si razila cestu oceľovo šedá voda. Striaslo ho, hoci ešte nemrzlo. V takomto počasí by nijakému živému človeku neodporúčal vstúpiť na ľad. No žiadne stopy nenasvedčovali, že by sa niekto pokúšal prejsť cez rieku. Našťastie. To, čo videl dnes ráno, bol teda iba prelud.
    "Halóóó, halóóó!"
    Strhol sa a prekvapene pozrel nazad k hotelu. Pred panelovou budovou zasadenou do úbočia nad riekou parkoval štíhly ekomobil a opieral sa oň švihácky tmavovlasý chlapík v športovej kombinéze. Prvý hosť zimnej sezóny. Možno aj jediný, lebo sneh sem tento rok ešte nezavítal. Vinc pohodil nabok neupravené plavé vlasy, vykročil do strmého svahu a ľadovú bariéru založil do zadného priečinka vo svojej hlave. Po chvíli sa s fučaním vyštveral k parkovisku. Tam zastal, predklonil sa a snažil sa nabrať dych, čo mu vypadol niekde po ceste.
    Muž zhodil z pleca batoh, až jeho obsah kovovo zahrkotal, a s natrénovaným úprimným úsmevom natiahol ruku na pozdrav: "Dobrý deň! Som Sandro."
    Vinc zdvihol pohľad a uvidel podávanú dlaň. Chvíľku zaváhal, potom sa vystrel a potriasol ňou: "Vinc, správca."
    Začudoval sa sám sebe, ako huhňavo znie jeho hlas. Už sa pár mesiacov s nikým nerozprával, tým to bude. Preto radšej len kývol, aby ho Sandro nasledoval k hotelu, a otvoril vchodové dvere s vŕzgajúcou rekuperáciou. Na recepcii schmatli nového hosťa kliešte čipovej čítačky a hotelový systém mu pridelil izbu na prvom poschodí s výhľadom na bralá tiesňavy. Schody zaúpeli pod ich nohami, dobíjali tým akumulátory energie. Žiaden pohyb žiadneho návštevníka nevyšiel nazmar, hotel vyberal daň za svoju ekologickú prevádzku pri každej príležitosti.
    Do izby vošiel prvý Sandro, Vinc nemal bez povolenia systému prístup ani do jednej. Hosťov batoh pri dopade na dlážku znova zacengal. Správca naň skúsene hodil okom a odkašľal si: "Horolezec? Alpinistická sezóna už skončila..."
    Návštevník zvážnel: "Prišiel som sem pracovne. Vysokohorská uzávera pre mňa neplatí."
    "Takže ste z vlády. Dávno sem nikto od vás nezavítal."
    Hosť podišiel k oknu a uprel zrak na ľadový most: "Máte tu problém. Ten ľad sem pláva z obrovskej kryhy, čo sa - kvôli otepleniu spôsobeného Zmenou, samozrejme - odtrhla z horských ľadovcov a zosunula sa do hornej kotliny až k vstupnej bráne tiesňavy. Dostal som poverenie preskúmať tento jav a vyhodnotiť riziká, ktoré predstavuje pre obyvateľov v sídlach poniže úžľabiny."
    Vinc pokyvkal hlavou, akože berie na vedomie a jeho do toho nič, a pohol sa k odchodu. Vo dverách sa obrátil: "Večeru..."
    Vládny ekológ mu nedal dohovoriť: "Systém dostal všetky moje požiadavky pri registrácii."
    Správca znova prikývol a zatvoril za sebou dvere. Vlastne tým z neho spadli takmer všetky povinnosti - hotelový riadiaci systém sa sám postará hosťovi o jedlo, servis i recykláciu zvyškov. Presne podľa pravidiel. Celý proces bol bezodpadový, každý produkt jednej časti predstavoval surovinu pre inú časť. Zvonku mal povolené využívať iba "dary oblohy" - slnko, vietor a dažďovú vodu. Malý sebestačný svet, uzavretý pred vonkajším svetom, to bola jediná cesta, ako ten vonkajší svet ochrániť. Hotel pripomínal nezhubný nádorček ma tvári prírody, pripravený prijať a prichýliť votrelcov do tohto divokého kraja. Aj votrelec Vinc tu pred rokmi našiel azyl a nebadane zapadol do súkolí jeho mechanizmu. Závisel na hoteli a hotel závisel na ňom. Neznášal tú vzájomnú zviazanosť a odkázanosť, ale už dávno sa vzdal snahy vyslobodiť sa z okov pohodlia. Radšej volil terajšie známe putá pred budúcimi neznámymi.

    Na termináli v recepcii si objednal čaj a spoza závesu opäť pohliadol dolu k rieke. Ľadovú hrádzu odtiaľto nebolo vidno, no zo zadného priečinku jeho hlavy sa dralo von raňajšie videnie. Terminál cinkol a správca zahnal chmúrne úvahy dúškom horúceho nápoja. Na schodoch zdupotala ťažká obuv, ekológ bez obzretia prekráčal recepciou na parkovisko. Vinc už preňho neexistoval, zapadol medzi ostatný hotelový inventár. A táto súčasť inventára si pokojne usrkávala čaj a oknom sledovala, ako návštevník vykladá z ekomobilu zvyšok svojej batožiny.
    Vtom správcovi zakryla výhľad zhrbená postava. Prešla za oknom recepcie, rýchlo, ani nestihol preostriť zrak. Aj tak rozmazanú siluetu v okamihu spoznal: "Mama..."
    Vyhodilo ho z kresla, prevrhol nedopitú šálku a prehnal sa vchodovými dverami von. So zatajeným dychom sa rozhliadol. Pred hotelom nebol nikto, iba Sandro, ktorý sa vzpriamil za autom a nechápavo naňho hľadel. Ľad, prebehlo Vincovi hlavou. Pozrel nadol z okraja parkoviska. Uprostred rieky, na ostrých končiaroch ľadovej hrádze, sa úporne plahočila k brehu drobná postavička. Nakopené kryhy okolo nej sa zosúvali a norili pod vodu. Vinc nezrozumiteľne vykríkol a rozbehol sa dolu svahom.
    Svet sa mu rozmazal pred očami, vzduch sa oprel do jeho tváre, oči sa zaliali slzami. Naplnil ho pocit, že sa preniesol do iného sveta, kde činy a deje nadobúdajú úplne iný význam. Stromy mihajúce sa okolo neho sa zaleskli modrým odtieňom, za nimi prebleskovala temná hlbočina. Ľadová hrádza sa zrazu týčila oveľa vyššie než predtým. Navŕšené kryhy nadobudli gotický majestát s bohato zdobenými ornamentmi. Na brehu zadychčaný zastal a zháčil sa. V belavom labyrinte nikoho nevidel. Bezradne pátral pohľadom po navŕšenom ľade i ticho plynúcej vode, keď sa popri ňom mihla pestrofarebná škvrna a vrútila sa do rieky. Sandro?!
    Prúd rieky mal ohromnú silu. Ekológ sa vynoril oveľa nižšie, uprostred obrovských krýh odtrhnutých z ľadového mosta. Zachytil sa okraja jednej z nich, aby nabral dych, a opäť sa pohrúžil pod hladinu. Vinc zmätene pobiehal po brehu, kým nezazrel Sandra tackať sa poniže v plytčine. Voda z neho crčala na všetky strany a v náručí držal úplne premočené dievčatko.

    Zadýchaní vrazili do recepcie hotela. Záchranca si tisol dieťa k hrudi a nestrácal čas: "Rýchlo, musí ísť do vane!"
    Na prízemí sa roztvorili prvé dvere naľavo. Hosť so skrehnutým dievčaťom vrazil dovnútra apartmánu, Vinc sa zháčil a otáľal pri dverách. Do bytu svojej matky nevstúpil už osem rokov, od chvíle, keď sa tu s ňou rozlúčil. Prečo sa tieto dvere otvorili práve teraz? Za prahom bytu zostalo veľa predmetov, ozdôb a maličkostí, v ktorých driemala schopnosť vyvolať naspäť obrazy minulosti. Nemal najmenšiu chuť nechať sa zavaliť lavínou spomienok.
    V kúpeľni sa rozšumel prúd horúcej vody. Sandro odtiaľ vystrčil hlavu: "Dočerta, kde trčíš? Potrebujem pomoc!"
    Správca sa nadýchol a váhavo vstúpil dnu. Záchranca sa skláňal nad vaňou a ani sa naňho neobzrel: "Podrž ju! Musíme z nej dostať dolu tie mokré háby."
    Vinc ťarbavo chytil dievča pod pazuchy a držal jej hlavu nad vodou, kým jej Sandro stiahol odev. Vo vani zostalo ležať krehké bledé telíčko. Jej sinavá pokožka bola takmer priesvitná, pod ňou sa jasne črtala sieť žíl a tepien. Netrúfal si odhadnúť vek, hádam desať rokov. Ženskosť sa v jej tele iba prebúdzala, dala sa len vycítiť.
    Sandro sa načiahol ku krku dievčatka. Viditeľne pookrial: "Žije! Tep a dýchanie má síce slabé, ale žije. Dones uteráky a prichystaj posteľ!"
    Správca sa rozbehol do skladu a vrátil sa s kopou uterákov a diek. Vzápätí spolu preniesli dievčinu do izby, navliekli jej medikošeľu a zabalili ju do všetkých prikrývok, čo mali poruke. O ostatné sa postaral medicínsky systém v košeli - aktivoval snímače, zaviedol infúziu a spustil analýzu jej zdravotného stavu. Na nástennej obrazovke vyskočili tabuľky a grafy. Sandro pohodil hlavou k monitoru: "Dokáže jej to pomôcť?"
    Správca prikývol: "Hmmm. Vie liečiť samostatne, bez účasti lekára. Pred rokmi to zachránilo život mojej matke pri pôrode..."
    Slová sa mu zasekli na jazyku. Načo o tom rozpráva? To táto izba. Preto sa jej tak vyhýba. Ukrýva sa tu príliš veľa arómy starých čias, všetky predmety naokolo vydychujú pripomienky vecí minulých. Zaplavil ho pocit, akoby sa prepadal časom o mnoho rokov nazad. Prišiel sem, aby pomohol svojej matke so správou hotela. Čakala dieťa. Novorodeniatko však prinieslo zmenu. Začala sa oň strachovať, prenasledovali ju zlé predtuchy a nočné mory. Nakoniec odišla i s dieťaťom a zanechala Vincovi len spomienky a vidiny.
    Zatočila sa mu hlava z toľkého návalu minulosti, no pozbieral sily a spolu s hosťom uprel pohľad na displej, sľubujúci skoré výsledky zdravotných testov. V sústredení si nevšimli, že dievčatko za nimi otvorilo oči. Chvíľu ich nemo pozorovalo a napokon slabým hlasom prehovorilo: "Ďakujem..."
    Zvrtli sa ako na povel. Záchranca schytil jej dlaň a usmial sa: "Teší ma, že si sa dostala z najhoršieho. Ja som Sandro."
    Dievčatko mimovoľne sklopilo zrak: "Volám sa Zína."
    Z jeho premočenej kombinézy stiekla na jej ruku a na posteľ spŕška studených kvapiek. Vzpriamil sa so suverénnym úsmevom: "Teraz sa idem aj ja dať do poriadku."
    Pustil jej ruku a po ceste von si vyzliekal mokrý odev. Dievča sa vpíjalo očami do jeho atletickej postavy, kým nezmizol za dverami. Potom sa obrátilo k druhému členovi záchranného tímu, akoby si ho všimlo až teraz: "Ahoj!"
    Vinc nemal ani najmenšie poňatie, ako sa správať k dievčatkám: "Ehm... Ahoj."
    Zdalo sa, že malá slečna už pookriala, rovnaký názor zdieľali aj zelené kontrolky monitora. Usmiala sa naňho: "Vďaka, Vinc, že si na mňa pamätal."
    Rozosmiala sa, keď uvidela jeho nechápavý výraz: "Určite si videl predvojníkov, čo šli predo mnou. Inak by si mi nebežal tak rýchlo na pomoc."
    Zmraštil čelo. Nepochopila, čo ho zmiatlo. Najskôr sa zadivil, odkiaľ pozná jeho meno, no zrazu mu na tom prestalo záležať. Odkašľal si: "Čo sú pred-vojníci?"
    "Bytosti, podobajú sa na ľudí. Žijú v týchto chladných končinách a ďalej na sever. Často chodia ako poslovia pred ľudmi a oznamujú ich príchod."
    "Takže, tí duchovia... tie preludy, čo som videl... boli skutočné? Myslím, boli to živé tvory?"
    Zína s úsmevom prikývla. Vinc vstal a rozhliadol sa po izbe. Nemal vidiny a predtuchy po prvý raz. Prenasledovali ho po celé roky, čo žil osamote v tomto hoteli, všetky sa spájali s jeho matkou a týmto apartmánom. Už dávno sa s nimi zmieril. Z odbornej literatúry získal za pol tucta vysvetlení, čo môžu jeho preludy znamenať, jedno rafinovanejšie ako druhé. A teraz sem vkročí po ôsmich rokoch a malé dievča na matkinej posteli mu tvrdí, že jeho halucinácie nie sú výplodom jeho mysle, že sú naozajstné? Nevedel, či sa má smiať alebo plakať.
    Vtom mu v mysli skrsla závažná otázka, no kým ju stihol vysloviť, prievan Sandrovho návratu ju odvial z jeho jazyka.

    Dievčatko sa rozžiarilo ako zimné slniečko, slabé, ale príjemné. Fešák v bielom svetri s mokrými tmavými vlasmi lemujúcimi podlhovastú tvár si prisadol na posteľ a s úsmevom vzal znova jej dlaň do svojich rúk: "Nie si hladná?"
    Jej prikývnutie dokázal vopred predpovedať a tak len mrkol na správcu. Ten zabral ako spoľahlivý člen zohraného tímu a priskočil k terminálu. Zína si vybrala obilnú kašu, ostatní mali objednané jedlo vopred. Hľadel na tú dvojicu so zmesou trpkej závisti a sebaľútosti. Je mimo, opäť. Celý život bol mimo. Preto kedysi využil matkino pozvanie a prišiel sem z mesta, aby sa zbavil osamotenosti uprostred tisícov ľudí. V samote hotela sa osamotenosť znášala oveľa ľahšie.
    Sandrov hlas sa sebavedome šíril po celom apartmáne: "Zajtra mám povinnosti, ráno odchádzam a do večera som späť. Ty sa zatiaľ zotavíš. Správca sa o teba postará."
    "Kam pôjdeš?"
    "Musím preskúmať ľadovcovú kryhu v kotline pred tiesňavou. Treba vyhodnotiť dopad Zmeny na toto územie. Možno bude potrebné evakuovať obyvateľov z doliny, ak kryha prerazí cez tiesňavu. Je to aj ich vina, že sa Zmena neustále šíri."
    Dievčatko sa zháčilo:
    "Neodchádzaj sám, je to nebezpečné. Počkaj na mňa, budem ťa sprevádzať. So mnou sa ti nič nestane."
    Sandro sa zasmial, ani nie kvôli Zíniným slovám, ale skôr dospelému tónu, s akým ich vyslovila. Potom sám zvážnel: "Ty tu na mňa počkáš, kým sa nevrátim."
    Rozhovor prerušilo cinknutie terminálu. Správca podal každému večeru na táckach z recyklovaného papiera. Zína si zamyslene vložila plnú lyžicu do úst a pozrela na ekológa: "Horná kotlina už nepatrí ľuďom. Je to krajina predvojníkov."
    Sandrovi sústo takmer zabehlo: "Koho?"
    Vinc prehltol v kúte izby: "Duchov. To meno im dala Zína."
    Zína po ňom hodila zmätený pohľad. Hosťov smiech znel správcovi už takmer zlovestne: "Tak duchovia obsadili kotlinu? Pekné výmysly. Namiesto toho, aby ste sústredili všetko úsilie na boj proti Zmene, bavíte sa detskými rozprávočkami!"
    Správcov hlas znel ticho, no nezlomne: "Videl som ich. A Zíne verím."
    Sandro v rozhorčení vstal a hodil tácku k terminálu: "To nedáva zmysel. Zodpovednosť za Zmenu nesú ľudia, to nemôžete hodiť na žiadnych bubákov. Jej existencia a následky sú vedecky dokázané."
    Zastal, aby nabral dych. Vinc i dievča strnulo hľadeli pred seba.
    "Každý si musí vybrať, čomu verí. Ak veríte v Zmenu, nemôžete ju spochybňovať nepodloženými táraninami. Presne to je dôvod, prečo v našom boji zlyhávame - nezáujem, ľahostajnosť a neochota obetovať vlastné pohodlie v prospech životného prostredia! Často rozmýšľam, či má význam sa obetovať kvôli takým ľuďom!"
    Vyšiel z izby a plesol dverami. Zína hľadela na ich biely obdĺžnik s rumencom na lícach. Vzdorovito odvrkla: "Nevieš, čo ťa čaká. Ešte budeš šťastný, keď ťa prídem zachrániť!"

    Skoro ráno niesol správca vyprané oblečenie zo sušičky a stretol na hotelovej chodbe Sandra s veľkým batohom a urputným výrazom vyrážať do hôr. Obišli sa bez slov. Pred matkiným apartmánom zastal. Zína ešte spala, tak z kopy odevov vybral jej veci a vložil ich do schránky vedľa dverí, aby si ich mohla vziať, keď sa zobudí. Vtom odtiaľ niečo vypadlo a jemne zazvonilo o zem. Vinc zdvihol tú drobnosť. Medailón. Prizrel sa mu bližšie pod slabým chodbovým osvetlením, ticho zahmkal a bez slova si ho vložil do vrecka.
    Zína spala dlho a do recepcie vošla až pred obedom. Pozrel na jej divoko rozstrapatené vlasy: "Raňajky?"
    Prikývla a bez slova sa dala do jedla. Siahol do nohavíc a vytiahol na stôl ráno nájdenú drobnosť. Hľadela na ňu a mlčala.
    "Dobre, začnem teda ja. Tento medailón patril mojej mame. Kedysi odtiaľto odišla s malým dieťaťom a sľúbila mi, že sa vráti. Ak si ho teraz priniesla ty, znamená to, že ty si to malé dieťa, čo sa tu narodilo. Ty si moja sestra."
    Odmlčal sa. Vyslovil to podstatné a ostatné detaily skladačky mu v hlave zapadli na svoje miesto. Predvojník s podobou jeho matky za oknom, hotelový systém, čo identifikoval dieťa a preto otvoril dvere do matkinho apartmánu. Všetko sa spojilo do uceleného obrazu. Takmer všetko.
    Hlasno prehltla a z očí jej zrazu čišal smútok: "Moja... naša mama mi chýba. Veľmi."
    Veľkému bratovi navrela v hrdle hrča: "Zomrela?"
    Prikývla a zapchala si ústa jedlom. Natiahol k nej svoju ruku a odhrnul jej vlasy z tváre. Zatriaslo jej spodnou perou, tvár skrútila v trpiteľskej grimase a vrhla sa mu do náručia. Tuho ho stisla okolo krku a potichu, bez hlasu ronila slzy na Vincovo plece. A on ju držal, hladil po vlasoch a pregĺgal vlastné slzy, čo sa mu tlačili do očí.
    Vtom sa zvonku nečakane dovalil hrmot a ruch. Vzápätí sa rozleteli vchodové dvere a na podlahu recepcie sa pomaly zosunul Sandro, skrvavený a s potrhanou kombinézou. Vinc vyskočil na nohy, stále chrániac dievča v náručí. Zína sa mykala, snažila sa vyslobodiť z jeho kŕčovitého zovretia: "Pusť, tak už ma pusť!"
    Vinc si konečne uvedomil, čo mu vraví a položil ju na zem. Dievča si kľaklo k ekológovi a dotklo sa jeho odretej tváre. Bola studená a pod dotykom teplej dlane sa strácala ako pena. Zína sa vyľakane obzrela: "Sandrovi sa niečo stalo, musíme mu ísť na pomoc!"
    Správcovi spadla sánka. Došlo mu, že telo nehybne ležiace na dlážke a pomaly sublimujúce v teple hotela, je prelud. Predvojník, ako vravela Zína. Predpoveď Sandrovho nešťastia alebo správa o ňom. Vinc nasucho preglgol a pokrčil plecami:
    "Ako mu môžem pomôcť? Neviem, kade šiel, a pochybujem, že ho dokážem nájsť. A ty by si ešte mala zostať v posteli..."
    Zína naňho vrhla nástojčivý pohľad a pevne zovrela pery. Vzdal to. Šiel nachystať svoju horskú výstroj.

    Na poludnie sa slnko opieralo do horskej stráne a roztápalo posledné nočné zmrazky. Vinc kráčal nahor uvážlivo, stabilným tempom. Zína bola raz vpredu, potom pozadu, no ani raz sa neposťažovala na únavu alebo ťažký terén. Les zostal za nimi, stúpali po mrazmi spálenej tráve skalnatej hole. Vinc vyliezol na balvan popri chodníku a rozhliadol sa. Po Sandrovi ani stopy. Zatiaľ si nerobil starosti, o pol hodiny vystúpia do sedla a tam bude hľadať jeho stopy dôkladnejšie.
    Zína k nemu zdvihla tvár sčervenenú námahou: "Uvidíš, sú milí. Obľúbiš si ich."
    Nadýchol sa: "Ale... Odkiaľ sa tu nabrali? Kedysi predsa nejestvovali..."
    "Žijú v chlade. V týchto horách žiadne ľadovce nebývali. Keď vznikli, prišli aj predvojníci. Ľudia sa im páčia, preto preberajú ich vonkajší vzhľad a často napodobňujú aj ich správanie. Preto ich veľakrát ľudia pokladajú za ľudí alebo za duchov."
    Veľký brat mlčky šľapal do strminy. Malej sestre to vôbec neprekážalo.
    "Rozprávajú si o ľuďoch i o sebe samých veľa legiend. Žijú krátko, najviac pár rokov. Povesti sú pre nich jedinou cestou, ako si uchovávať spoločnú pamäť i vzájomnú súdržnosť. Sami sebe hovoria Tretí ľud, pokladajú sa za pokračovateľov a nástupcov ľudí."
    "Ale predsa Zmena, ktorú náš Sandro tak nenávidí, spôsobuje otepľovanie planéty."
    Dievča sa začervenalo a potichu stúpalo nahor. Potom šibalsky odvetilo: "Sandra jeho mylná viera oslepila. Pokúsim sa mu vrátiť zrak."
    Vinc sa krátko zasmial, úprimne, no s pochybnosťou.
    Tváre im ovial chladný vietor. Ocitli sa v horskom sedle. Po oboch stranách sa dvíhal skalnatý chrbát k najmohutnejším vrchom tiesňavy, za sebou nechali strmý žľab zbiehajúci k hotelu. Na to všetko zabudli a s úžasom hľadeli vpred. Pred ich zrakmi sa týčil obrovský ľadovec. Jeho predná stena sa štverala nahor do úbočia horského masívu, tlačená zozadu nesmiernou masou ľadu, ktorá zaplnila celú kotlinu až k tiesňave. Vietor dvíhal snehové vločky z rozoklaného povrchu ľadovca a halil ho do tajommého nepreniknuteľného závoja. Spŕšky ostrých kryšlálikov dolietali až do sedla a zabodávali sa im do líc. Zína sa rozhliadla okolo seba:
    "Kade teraz?"
    Vinc pokrčil plecami: "Chcel ísť čo najvyššie, kvôli rozhľadu."
    Ešte prv, než to dopovedal, si uvedomil chybu svojej úvahy. Už ztadeto bola viditeľnosť slabá, a končiare vrchov sa navyše strácali v oblakoch. O chvíľu našli čerstvé stopy zbiehajúce do kotliny. Vinc len zadivene pokrútil hlavou a s odovzdaním vykročil za Zínou nadol po strmom chodníku.

    Čelo ľadovca ležalo bližšie, než sa zdalo. Prv, než k nemu dorazili, sa však vnorili do studeného vzduchu, prvého predvoja ľadového sveta. Akoby zhustol, kládol odpor ich pohybom a zvoľna ich obtekal. Nasýtená vodná para sa im usádzala na tvárach i odeve a okamžite zamrzala. O chvíľu už boli ukrytí pod stuhnutou kôrou zo snehu a ľadu. Zína sa dokonca rozosmiala, keď sa obzrela za meškajúcim Vincom - podobal sa chodiacemu snehuliakovi. Tak dorazili k čelu ľadovej kryhy.
    Ten pocit sa vrátil. Správcovi so všetkou razanciou pripomenul včerajší zostup k ľadovému mostu, keď bežal zachrániť svoju topiacu sa sestru. Útesy na okraji kryhy vyrástli v mohutné hradby, pevné bašty a štíhle vežičky, no nie usporiadané v úhľadnom a pravidelnom rade, ale nastavané jedno na druhom, nakopené bez rozmyslu, prelínajúce sa navzájom. Pukliny v ľadovci sa pretvorili na otvorené portály, zvúce pocestných do svojich tajomných zákutí. Všade sa trblietali tisíce odrazov denného svitu, lámali sa na hranách kryštálov do dúhových farieb a mizli v temnote stúpajúcej z priehľadných hĺbok ľadového masívu.
    Dievčaťu zažiarili oči a rozbehlo sa k najbližšej bráne. Spomedzi jej pilierov jej vyšli v ústrety priehľadné siluety, akoby sa práve vynorili zo samotnej ľadovej tmy. Svetlo sa na nich lámalo a sfarbovalo ich do biela. Predvojníci. Vinc stál a očarovane hľadel na ten výjav. Ak mal po celý život pocit, že svet je preňho cudzím miestom, v tomto svete získal istotu. A zároveň našiel pokoj. Zbavil sa podvedomého pátrania po vysvetlení, prečo sa cíti tak sám a opustený na svete, ktorého by mal byť súčasťou. Tu tá otázka stratila význam, do tohto ľadového sveta nepatril, to bol neoddiskutovateľný fakt. Cítil uvoľnenie, akoby sa zrazu vymanil z celoživotného jarma, ktoré už dávno prestal vnímať. Teraz z neho spadlo a on si užíval ľahkosť, s akou sa dosiaľ nestretol.
    Predvojníci vytvorili špalier, ktorý ich nasmeroval dovnútra ľadového kráľovstva. Zína sa zvrtla k bratovi: "Musíme sa ponáhľať. Času je málo."
    Vykročila do tmavomodrého tunela a Vinc ju v pomykove nasledoval. Prešli cez rozľahlé dvorany, krivoľaké chodby a neusporiadané schodiská. Skôr vycítil než vypozoroval, že stúpajú nahor k snehovej streche ľadovca. Zrazu k nim zboku dopadlo denné svetlo. V stene priehľadnej ako sklo matne žiarila puklina svetlom privedeným z výšok oblohy. Len jedno miesto zostávalo temné. Vytváralo siluetu ľudskej postavy, zakliesnenú v ľadovej škáre. Podišli bližšie a Vinc sa zdesil. V mase snehu a ľadu visel nehybný Sandro obalený inovaťou. Dievčina sa rozbehla a pritisla sa k stene. Nedosiahla však na miesto, kde presvitala jeho hlava.
    Nástojčivo vykríkla: "Zdvihni ma!"
    Brat ju zozadu oblapil a vydvihol ju do výšky. Tvár pritlačila k chladnej stene a ústami sa vpila do ľadu. Na Vinca dopadli kvapky vody, horúce, až sa z nich parilo. Ľadový múr sa rozpúšťal, uvoľnené tehly vypadávali a rozbíjali sa na podlahe. Zína sa prebojovala až k hlave, omietla ju z inovate a náhle Sandra pobozkala na ústa. Horúčava bozku ho prebrala zo spánku. Otvoril oči a zmätene pozrel do tváre dievčaťa.

    Vinc zabral zo všetkých síl, no márne. Sandrovu doráňanú tvár a odkrytý driek opäť pokrýval pomaly namrzajúci srieň.
    "Nejde to. Zapadol príliš hlboko a je vmrznutý do ľadu zo všetkých strán."
    Zína zúfalo hľadela na uviaznutého ekológa, potom sa načiahla a obtrela mu líca: "Preber sa! Počuješ? Vyslobodíme ťa, ale musíš aj ty chcieť! Uvoľni sa a zbav sa svojho panciera!"
    Sandro nechápavo vyvalil oči, aj brat malej záchrankyne prekvapene vzhliadol. A obaja naraz pochopili. Sandro povolil napätie v svaloch, trochu sa prepadol vo svojej kombinéze a Vinc ho pohotovo podoprel pod pazuchami. Odrazu to šlo. Mladík sa vyvliekol z kombinézy vmrazenej do steny ako motýľ z tvrdej kukly. A rovnako bezbranne zostal ležať na zemi, skrehnutý a vysilený. Všetko z jeho predošlej existencie zostalo zamrazené v ľade.
    Zína mu navliekla náhradný odev z batohu a zastala pred ním celá žiariaca šťastím i vznešenosťou: "Vitaj v našom svete. Zbavil si sa obalu vonkajšieho sveta, rovnako stras zo seba aj názory a predsudky, čo si tam vonku nabral. V ľadovom kráľovstve platia odlišné pravidlá a staré zásady tu nenájdu uplatnenie. Si ochotný tak urobiť?"
    Obrátila hlavu k Vincovi stojacemu vedľa: "To isté sa pýtam aj teba, braček."
    Jej veľký brat sa zviezol k zemi a pokľakol na jedno koleno: "Kto si?"
    V dievčininých očiach zažiarili iskričky: "Stanem sa kráľovnou tohto sveta, ako dcéra kráľa, čo sa dávno zamiloval do ľudskej ženy. Som potomkom ľudí i Tretieho ľudu a teraz som zavŕšila púť k svojmu národu. Ste ochotní stáť pri mne a pomáhať mi vládnuť múdro a spravodlivo?"
    Vinc nemo prikývol a sklonil hlavu. Sandro sa spamätal a pohodil tmavou hrivou: "Ale čo ľudia? Zodpovedám..."
    Umlčala ho jediným gestom: "Nikdy si nemal v láske ostatných ľudí. Neznášal si ich ľahostajnosť voči prostrediu, túžil si, aby ich zásahy do prírody boli čo najmenšie. My sme súčasťou prírody. My sme jednou z jej síl, ktorá naberá na mohutnosti a zaplaví veľkú časť vonkajšieho sveta. Sme nástupníkmi ľudí, poučení z ich omylov, ktoré sami nedokázali napraviť."
    Sklonil hlavu v hlbokom zamyslení. Čupla si k nemu, dievčensky, nemajestátne: "Som dcérou oboch rodov a po Treťom ľude som zdedila kratší život, nemôžem preto márniť čas. Prijmi moju ruku a staň sa kráľom našej ríše i kráľom mojím."
    Sandro neveriacky zdvihol pohľad a ich oči sa stretli. Zdvihol ruku a pohladil ju na tvári, potom ju spustil do jej malej dlane a usmial sa. Aj ona sa zasmiala a vtisla mu na líce bozk, potom vyskočila a ťahala ho hore po ľadových schodoch. Vinc nesmelo kráčal za nimi.
    Vo vysokej dvorane uprostred priehľadného paláca ich čakali zástupy. Volanie na slávu znelo hukotom víchrice. Predvojníci okolo nich vírili v bujarom tanci, prudkom ako januárová metelica a ľahkom ako páperie snehových vločiek. Previedli ich celou sieňou so všetkými poctami a na veľký kryštálový trón usadili svoju novú kráľovnú i nového kráľa ovenčených korunami zo striebornej inovate.

    « Predošlá kapitola
    (Diamantové srdce)
    Koniec série.
    Ďakujeme za prečítanie :)


    Vytlačiť poviedku:  Funkcia je dostupná len pre registrovaných užívateľov.



    Komentáre

    Meno: 34.234.223.162
    Nadpis:
    Text:
    Autorizácia:
    Prosím opíšte obidve slová z obrázka (oddelené medzerou) do textového poľa nižšie. Pre podrobnejšie informácie kliknite na ikonu otáznika vedľa obrázka.
     

 
V prípade problémov, otázok, či námetov, neváhajte navštíviť naše fórum.
Copyright © Fantasy-Svet.net, Source code © Whitewash
Designed by Free CSS templates