PoviedkaStrieborná koruna, uspávanka, čučoriedky a temný kôň20. kapitola - V Núdzovej miestnostiKrátky popis:
príbeh sa odohráva na Rokforte.. pár vecí z Harryho som upravila do svojej poviedky, tak sa nečudujte, ak niečo nebude úplne sedieť podľa knihy (asi najviac sa to týka kúzel)..:) verím, že sa bude páčiť.. malo by to byť také dobrodružnejšie.. snáď aj trochu napínavé.. hoci spočiatku to tak vôbec nevyzerá..:)
Typ: Viackapitolová
Autor: Georgiana
Dátum a čas pridania: 02. 02. 2010 13:42:28
Veková hranica: Bez obmedzenia
Dokončená: áno
Počet prezretí: 127
Tagy: FanFiction, Harry Potter, Minulosť / pred sériou, slovenčina, romantika, dobrodružné
Kapitoly tejto série
Zrazu sa v Deborinej spálni objavil Dumbledore. Odhrnula si vlasy z tváre a utrela slzy.
"Pán profesor..."
"Poď so mnou a nič sa nepýtaj."
Viedol ju po chodbách až k Núdzovej miestnosti. Nikoho nestretli.
Bolo presne päť hodín popoludní, keď vstúpili do Ronovej "obývačky".
"Pán riaditeľ!" Ron vstal. "Deb?"
"Myslím, že bude lepšie, keď tu ostanete obaja. Budete tu v bezpečí. Deborah, už sa nemusíš Toma báť."
Deb vďačne pozrela na Dumbledora.
"Ublížil ti nejako?" spýtal sa Ron vzrušene.
Len pokrútila hlavou.
"Pán profesor, nie je znova pod vplyvom...?"
"Nie, Ronald. Nemusíš mať obavy. Ja mám teraz povinnosti. Postaraj sa o ňu, dobre?"
"Iste..." Ron natiahol ruku k Debore. Celá roztrasená podišla k nemu.
"Nechám vás tu," ozval sa Dumbledore, pretože dvaja mladí Chrabromilčania hľadeli len jeden na druhého, "porozprávajte sa. Ale nerobte žiadne hlúposti."
Ronovi sa zazdalo, že naňho riaditeľ žmurkol. S oddaným výrazom prikývol a Dumbledore ich tam nechal.
"Sadni si sem," povedal Ron a jemne Deboru usadil. "Dáš si niečo na pitie?"
"Máš ohnivú whisky?"
Uškrnul sa. "Bohužiaľ... Len ovocný čaj."
"Dobre, dám si."
Priniesol jej ho. "Tak, čo sa stalo?" sadol si na gauč vedľa nej.
Deb mu všetko, čo v ten deň s Tomom zažila, rozpovedala.
"Netráp sa už tým... a hlavne nemysli NAŇHO."
Keby si tak vedel, že som po celý čas myslela len na teba, pomyslela si Deb.
"Bude to v poriadku, uvidíš."
Potiahla nosom.
"No tak, neplač... prosím."
"Ron," pozrela naňho zaslzenými očami, "to nie ty si všetko pokazil, ako som ti vykričala vtedy na plese. Odpusť mi to. To ja som vinná za všetko toto nešťastie."
"Nie! Nik iný ako Tom a ten jeho Temný pán nie je vinný!"
"Keby nebolo mňa..."
"Urobili by to isté, len iným čarodejníkom. Nemysli na to už..."
Sklopila zrak a uchopila jeho ruku.
"Všetko je v pohode..." šepol upokojujúcim hlasom.
"Stále som verila, že je v ňom aj čosi dobré... aspoň maličký kúsoček. A to sklamanie bolí, Ron! Tak strašne bolí... Keď si pomyslím, že som si vyčítala ten náš bozk..."
"O tom by sme nemali hovoriť."
"Prepáč. Môžem?" jemne sa k nemu pritúlila a obaja sa zahľadeli do plameňa v kozube.
Nežne ju hladil a uvažoval: "Nie je to veľmi dávno, čo ťa on takto držal..."
"Ja viem. A pri tých spomienkach je mi na nič."
"Nemyslel som to ako výčitku, Deb. Len mi je to ľúto... Možno keby som v zime nabral odvahu a pozval ťa na ten vianočný ples, všetko by bolo inak."
"O tom je zbytočné rozmýšľať. Veci sa len tak neodstanú. A snáď to bolo aj na niečo dobré."
"Na čo napríklad?"
"Možno by sme tu takto nesedeli."
"A možno by sme takto sedeli v chrabromilskej klubovni..." naznačil Ron.
"Pred pár dňami sme boli len obyčajní študenti s bežnými problémami mladých ľudí, a teraz..."
"Teraz čo?"
"Ja neviem... Toľko sa toho zmenilo."
"Vážne? Nič mi neschádza na um," usmial sa Ron, pričom sa hral s Deborinými kučerami.
"Ja. Ja sama som sa veľmi zmenila."
"A v čom?"
"Myslím, že som dospelejšia. A netvárim sa, že som niekto, kým chcem byť. Konečne pred tebou skladám masku, Ronald Darkhorse. Vážiš si to aspoň trochu?"
Tuhšie ju objal, takže počula tlkot jeho srdca. Hlavu mala položenú na jeho hrudi a nič nevravela. Ani on. Až po veľmi dlhej chvíli – možno prešla celá noc, možno len pár minút, možno aj celý ďalší deň – sa Ron spýtal:
"A v čom vôbec spočívala tá tvoja maska?"
"Naozaj to nevieš?" prstami pomaly prešla po chrbte jeho ľavej ruky, ktorú mal položenú na stehne.
"Mal by som?"
"Najviac sa to týkalo teba."
"To fakt?" neveril.
"Veru tak," potvrdila a normálne sa posadila.
"Objímanie skončilo?" uškrnul sa.
"Pre istotu."
"A čo tá maska? Nejako to nechápem..."
"Proste som dosť dlhý čas – až zbytočne dlhý – nebola ochotná pripustiť si, že nie si až taký hrozný, ako sa sama pred sebou tvárim."
"Tomu už vôbec nerozumiem," zasmial sa.
"To je okey," uzavrela tému a vstala. "Mali by sme sa najesť, nie? Som dosť hladná."
Ronovi hlasno zaškvŕkalo v žalúdku. "Zrejme aj ja."
"Ty len seď! Ja som ti narušila tvoje teritórium, tak sa ti pokúsim odvďačiť aspoň večerou."
Ron zvedavo čakal, čo Deb vymyslí. O chvíľu už obaja jedli chrumkavé toasty potreté džemom.
"Niet nad muklovské jedlá!" Ron zdvihol pohár mlieka ako na prípitok.
"A spotrebiče!" Deb ukázala na chladničku. "Mimochodom, ako je možné, že tu ide elektrina?"
"Neviem," zamyslel sa Ron, "ale táto miestnosť ti má poskytnúť všetko, čo potrebuješ. V mojom prípade je plná chladnička otázkou života a smrti..." žartoval.
"Nuž čo, chalani v tvojom veku toho veľa zjedia... Užila som si to pri mojom staršom bratovi."
"Ozaj, ako sa má Matt? Ešte stále pracuje na Ministerstve?"
"Ešte stále, ako hrdý náčelník policajného oddelenia a čestný člen Odbornej komisie pre určovanie trestov väzňom," odvetila Deb mechanicky – ako báseň naučenú naspamäť.
"Dúfam, že aj ty budeš raz na takom vysokom poste."
"Hmm... Chcela by som byť aurorkou."
"To som netušil. Nevedel som, že si taká odvážna."
"Prílišná odvaha je niekedy viac nevýhodou než výhodou."
"Ja som chcel byť aurorom, keď som bol malý."
"A čo to zmenilo?"
"Zamiloval som sa..."
Deb naňho zmätene pozrela.
"...do drakov," dokončil. "Chcel by som ich ísť študovať a neskôr sa o ne starať..."
"A vieš aj, kam?"
"Mojím snom je Nový Zéland, ale to sa asi nikdy nepodarí."
"Nový Zéland? To je teda náhoda! Ja by som tam raz chcela žiť..."
"Fakt?"
Obom zažiarili oči.
"Možno by sme..." začal Ron, no Deb ho gestom ruky umlčala. "Čo je?"
"Neunáhli sa v slovách, dobre? Celkovo by sme sa nemali unáhliť... v ničom."
"My dvaja?"
"Hej."
"V čom by sme sa už len mohli unáhliť?"
"V tom, čo sa stalo medzi nami v zime."
"Naozaj si na to ešte spomínaš?" čudoval sa Ron.
"No dobre, tak pre teba to nemuselo nič znamenať, ale..." Umlčal ju takisto, ako ona jeho.
"Ja som myslel, že pre teba to nič neznamenalo... Zakázala si mi o tom hovoriť, tak som mlčal. A silno som veril, že raz to ty spomenieš a ja sa ťa konečne budem môcť spýtať..."
"Áno?" trochu napäto sa usmiala.
"Čo mal znamenať ten bozk?"
Sklopila viečka, no na perách sa jej usadil jemný úprimný úsmev.
"Prečo sa usmievaš?" zaškľabil sa Ron.
"Lebo je to moja najkrajšia spomienka."
Pootvoril ústa, no nedostal zo seba ani hlásku.
"Ale nesmie sa to zopakovať," sklonila hlavu, "aspoň kým nebude po všetkom."
"Po čom?"
"Po tej záležitosti s Tomom..."
"A prečo nechceš...?"
"Pretože sa bojím, že ak sa niekomu z nás niečo stane, bolo by to potom ťažšie."
"Ty hovoríš o smrti, Deb?"
"Ktovie, čoho sú schopní."
"Zvládneme to. Musíme," vyhlásil pevne, rozhodne a odhodlane.
Deb prudko prikývla hlavou a povedala: "Zaujímalo by ma, čo teraz asi robia Ness a John..."
"Určite sú v poriadku."
Deb však nebola taká pokojná ako Ron. Ness a John vedeli, kde sa skrýva Ron. No zmiznutie Debory bolo neplánované. Ktovie, či im Dumbledore niečo povie...
No obaja vedeli, že im neostáva nič iné ako – čakať.
Komentáre
nemôžu sa predsa stále bozkávať:D
Pridal(a): Georgiana, 23. 02. 2012 21:37:06
|
aaaaaa nieeee....čakala som bozk...ale to nevadi aspoň dlhšie napínaš.. .:D
Pridal(a): Arwen, 23. 02. 2012 21:35:40
|
|
|
